Porubjak, M.: Athény a Solón – objavenie zákonov. In: Ostium, roč. 7, č. 4, 2011.
Porubjak, M.: Athens and Solon – Emergence of Laws
The article provides an overview of the proceedings of the archaic period of Athenian lawgivers which finally leads to the classical period and the organization of the city state. The author discusses the basic historical background of the emergence of the first laws. He briefly focuses on Dracon’s laws treating the significance of Solon’s reforms and finally discusses the scope of Kleisthenes’ territorial and political changes. The author concludes those reforms weakened the power of the aristocracy and incrementally involved more citizens in political life. In his final analysis, these kinds of changes established the grounds for Athenian democracy in the classical period.
Medzi najvzrušujúcejšie obdobia dejín antického Grécka nepochybne patrí koniec 8. až začiatok 6. storočia pred n. l. Grécko v tom čase prechádzalo hlbokými kultúrnymi, ekonomickými a sociálno-politickými zmenami. Došlo k rýchlemu rozvoju remesiel, predovšetkým metalurgie a keramiky, na keramike sa objavila a zdokonaľovala figurálna maľba, obnovili sa zámorské obchodné styky s okolitým svetom, v obchode sa začali používať prvé zlaté a strieborné mince, zmenil sa spôsob vojenskej taktiky (takzvaná hoplitská reforma), vďaka prosperite stúpol počet obyvateľstva a demografický tlak vyvolal potrebu zakladania kolónií.
Súčasťou týchto procesov bola aj zmena sociálnej štruktúry obyvateľstva, ktorá vo väčšine prípadov vyústila do konfliktov vo vnútri dobových spoločenstiev. Začiatkom 7. storočia sa tak objavila potreba hľadať nové spôsoby sociálno-politického fungovania. Veľká rozmanitosť gréckych obcí, či skôr proto-obcí, umožnila porovnávať jednotlivé usporiadania. K hľadaniu nových možností prispelo i to, že v období kolonizácie bolo založených mnoho obcí, ktoré spočiatku napodobňovali inštitúcie svojich materských miest, no časom si začali vytvárať vlastné pravidlá, predovšetkým v prípadoch, keď kolonisti pochádzali z rôznych oblastí. Dôležitú úlohu v tomto procese pravdepodobne zohrala aj známa veštiareň v Delfách, ktorú zakladatelia nových obcí pravidelne navštevovali. Dá sa predpokladať, že Delfy slúžili „aj ako istý druh depozitáru, stredisko výmeny informácií a poradenské centrum pre politické záležitosti“.[1]
Viaceré obce riešili svoje vnútorné konflikty zvolením zákonodarcu s neobmedzenou mocou, ktorému zverili vytvorenie nového usporiadania (porov. Aristotelés, Pol. 3,14, 1285 a30 – b3, Hérodotos, Hist. 5, 28 – 30). Takými boli napríklad Pittakos v Mytiléne, Lykúrgos v Sparte, Charóndas v Katané či Drakón a Solón v Athénach. Neskoršie generácie silne mytologizovali postavy zákonodarcov, prechovávali k nim veľkú úctu a často ich považovali za priamych zakladateľov obecného zriadenia ako takého.[2] V našom príspevku sa pokúsime preskúmať proces vzniku athénskeho politického usporiadania, ukázať Solónovu úlohu v tomto procese a interpretovať niektoré z jeho zachovaných básní, ktoré sú vzácnym svedectvom dobového sociálno-politického myslenia.
Prvé zákony
Podobne ako ostatné grécke územia, aj Attika prechádzala v 7. storočí prudkými sociálno-politickými otrasmi, a podobne ako inde, aj tu časom došlo k zapísaniu zákonov. Prvé z nich prevažne kodifikovali staršie zvyklosti (slovo νόμος označuje tak zvyk ako aj zákon). Zákonné rozhodnutia sa pred zapísaním zákonov vykonávali najmä počas rozhodovania sporov a pozostávali z výkladu starých zvyklostí zástupcami vládnucich skupín. Potrebu zápisu prvých zákonov pravdepodobne vyvolala politická rivalita medzi týmito skupinami.[3] Výhodou zapísania zákona bolo, že sudca ním bol viazaný, a v prípade sporu sa každá zo strán mohla na tento zákon odvolávať.
Slovné spojenie „nepísané zákony“ sa prvý raz objavuje až v 5. storočí v Sofoklovej Antigone (ἄγραπτα… νόμιμα; Ant. 454 – 455) pri spore Kreonta a Antigony o nepochovanie/pochovanie Polyneika.[4] Objavenie sa tohto slovného spojenia vyvolala potreba 5. storočia odlíšiť staré zvyky od písaných zákonov, ako aj spochybňovanie zvyklostí zo strany sofistov. Dovolávanie sa starých zvykov však zohrávalo dôležitú úlohu pri súdoch aj po objavení sa prvých písaných zákonov (porov. Aristotelés Rhet. 1, 14, 1375a 15 – 17; Platón, Polit. 295a) a pretrvalo počas celého obdobia antického sveta.[5] Treba takisto pripomenúť, že kodifikácia zákonov neprebiehala vo veľkom meradle. Vo väčšine prípadov bola limitovaná na jeden zákon alebo súbor nariadení, ktoré sa venovali špecifickej skupine problémov vážne ohrozujúcich domáci mier.[6] Napriek tomu bolo prijatie písaných zákonov (ako prostriedku na riešenie potenciálne nebezpečných konfliktov) dôležitým krokom.
Myšlienku zapísania zákonov prevzali Athénčania pravdepodobne od Kréťanov. Za svojho prvého zákonodarcu považovali Drakonta a k zapísaniu zákonov malo dôjsť niekedy po roku 624. Už pred Drakontom môžeme v Athénach rozpoznať prvé obrysy inštitucionalizovanej obce. Nachádzame tu aristokratmi spravovaný aeropág, ďalej súd zložený z 51 efetov, ktorí rozhodovali prinajmenšom v prípade trestných činov zabitia, a 9 archontov ako reprezentantov najvyššej výkonnej moci. Archontovia boli najprv volení na obdobie desiatich rokov, neskôr na rok. V ich čele stál archón, podľa ktorého bol nazývaný daný rok (ἄρχων ἐπώνυμος). Ďalší z archontov (πολέμαρχος) bol hlavným veliteľom vojska, iný sa staral o náboženské záležitosti obce (βασιλεύς). Zostávajúci šiesti archontovia (θεσμοθέτης) boli sudcovia.[7]
Náplň veľkej časti Drakontovho zákonníka zostáva dosť nejasná. Dôležitou a vcelku potvrdenou súčasťou tohto kódexu bol zákon o vražde. Kódex rozlíšil medzi plánovanou vraždou a neúmyselným zabitím a formalizoval postupy odškodnenia a zmierenia medzi páchateľom a rodinou obete. Právomoci rozhodovať v týchto prípadoch mal špeciálny súd zložený z 51 členov (ἐφέται).[8] Vďaka tomuto opatreniu mohla obec zasahovať do prípadov krvnej pomsty. Vražda prestala byť záležitosťou dvoch rodín, jej odčinenie a zmierenie sa stalo záležitosťou obce.
Prijatie Drakontových zákonov však nevyriešilo situáciu v Attike nadlho a Athény čoskoro čelili vážnej ekonomickej a sociálnej kríze, vďaka ktorej stáli na prahu občianskej vojny. Spor vznikol medzi dvoma stranami athénskej spoločnosti. Na jednej z nich boli bohatí a mocní, na druhej démos tvorený roľníkmi, ktorí schudobneli a ocitli sa v postavení závislom od aristokratov, alebo sa zadlžili do takej miery, že o svoje pozemky prišli. Ďalší spolu so svojimi rodinami upadli do dlžného otroctva, alebo z Attiky utiekli (porov. Solón, zl. 5, 1 – 4; 36, 3 – 16; 37, 1 – 10). V tejto situácii bol roku 594 zvolený za archonta Solón, ktorý dostal neobmedzenú moc, aby ako zmierovací sudca urovnal spor medzi oboma stranami.[9]
Solónove opatrenia
Jedným z najkľúčovejších Solónových opatrení bola σεισάχθεια – „strasenie bremena“ – zrušenie dlhov z pozemkov, spojené s oslobodením tých, ktorí sa vďaka nim dostali do otroctva, spolu so zákazom ručenia za pôžičky vlastnou pôdou alebo vlastným telom (Aristotelés, Ath. Pol. 6, Plútarchos, Sol. 15; Solón, zl. 36, 3 – 16). Vďaka tomu začali mnohí Athénčania opäť disponovať svojou osobou a utečenci sa mohli vrátiť späť do vlasti. Týmto opatrením Solón zažehnal dve hroziace radikálne tendencie. Na jednej strane zabránil požiadavke ľudu na znovurozdelenie pozemkov, ktoré by aristokraciu úplne pripravilo o jej vplyv a majetok, na druhej strane zabezpečil, aby nikto z Athénčanov nemohol kvôli dlhom prísť o svoje občianstvo. Možnosť slobodne nakladať so svojou osobou sa tak stala neodňateľným právom aténskeho občana.
Druhou kľúčovou zmenou bolo spojenie politických práv s výškou majetku. Vďaka nemu prestalo byť právo zúčastňovať sa na správe obce viazané na aristokratický pôvod a politické práva získal každý, kto sa mohol preukázať určitou výškou ročných výnosov (Aristotelés, Ath. Pol. 7, 3 – 4, Plútarchos, Sol. 18, 1 – 2). Takýto typ usporiadania neskoršia politická teória nazvala timokraciou.
Solón rozdelil občanov do štyroch tried. Do prvej triedy (πεντακοσιομέδιμνοι) patrili najbohatší pozemkoví vlastníci, ktorých ročný výnos bol väčší než 500 meríc; do druhej triedy patrili jazdci (ἱππεῖς), ktorých výnos činil 300 meríc, do tretej „záprahári“ (ζευγῖται), ktorí sa mohli preukázať 200 mericami, ostatní patrili do štvrtej triedy thétov (θῆτές). Z prvej triedy boli volení archontovia a pokladníci, z ďalších dvoch tried, ktoré tvorili zväčša zámožní a strední roľníci, ostatné úradné funkcie. Théti nemohli zastávať nijaké funkcie, no mali prístup na snem (ἐκκλησία).
Týmto opatrením sa Solón postavil „do stredu“ medzi oba tábory (porov. Aristotelés, Ath. Pol. 11, 2; Solón, zl. 5; 36, 19 – 27). Jeho usporiadanie na jednej strane ponechávalo najvyššie úrady v rukách aristokracie (sčasti pôvodnej, sčasti tvorenej novou finančnou elitou), na druhej strane poskytlo isté (hoci len pasívne) politické práva aj najnižšej skupine občanov. Každý z občanov bol tým do určitej miery zainteresovaný do chodu obce.
Ďalšími dvoma dôležitými Solónovými opatreniami boli zavedenie odvolacieho súdu a zavedenie inštitútu verejnej žaloby.[10] Podľa prvého opatrenia sa na odvolacom „ľudovom“ súde každý mohol odvolať proti rozsudku thesmothétov – aristokratických sudcov archontov. Kde sa tento odvolací súd v Solónovej dobe konal, nevieme, možno na zasadaní rady 400, zriadenej vraj samotným Solónom, alebo na zasadaniach snemu (porov. Aristotelés, Ath. Pol. 7, 3), či inej podobnej inštitúcie.[11]
Druhým opatrením Solón umožnil, aby každý občan, pokiaľ chcel, mohol vzniesť žalobu aj za prečin, ktorý nespôsobil ujmu jemu samotnému. Solón tak prakticky zaviedol funkciu „verejného“ žalobcu (ktorým mohol byť ktorýkoľvek slobodný občan). Vďaka tomuto opatreniu sa práva mohli dovolať aj tí, ktorým to inak neumožňovalo ich sociálne alebo spoločenské postavenie (napríklad siroty alebo dedičky).[12] Podľa Plútarcha (Sol. 18, 6, 6 – 7, 1) sa tak Solón snažil navykať občanov na to, „aby ako príslušníci jedného spoločenstva (ὥσπερ ἑνὸς μέρη <σώματος>) pokladali za spoločné vzájomné city a bolesti“. Odčinenie nespravodlivosti prestalo byť „súkromnou“ záležitosťou jednotlivých rodín a presunulo sa do pozornosti celej obce.[13]
Solónove reformy zvýšili podiel účasti občanov na správe obce a vytvorili z nich jednotnejšiu komunitu. Väčšia určitosť zákona a zavedenie odvolacieho súdu zredukovali svojvôľu rozhodovania sudcov. Solónove zákony „tak zlepšili situáciu neelitných občanov ako aj poslúžili záujmom elity, keďže redukovali potenciálny konflikt, čím znížili riziko kolektívnej straty moci v prospech tyrana“.[14]
Od Solóna ku Kleisthenovi
Nástupu samovládcu však Solónove reformy v konečnom dôsledku nezabránili. Necelých 50 rokov po ich zavedení pokračujúca rivalita medzi vládnucimi rodinami umožnila Peisistratovi nastoliť tyraniu. Jeho vláda bola vcelku úspešná a neskoršie generácie ju považovali za „zlatý vek Athén“. Avšak Peisistratovi synovia, ktorí po smrti otca prevzali vládu, zlyhali, a aristokracia sa pustila do ďalších sporov, vedúcich k novým nepokojom. Nakoniec povstal athénsky démos, ktorý poveril za Isagorovho archonátu (507/6) svojho obľúbenca Kleisthena (porov. Hérodotos, Hist. 5, 69, 5 – 8) realizáciou súboru reforiem, ktoré mali pre Attiku ďalekosiahle dôsledky.
Kleisthenova reforma bola pravdepodobne unikátom. „Nepoznáme nijakú ústavu mimo teritória Attiky, ktorá by Kleisthenovi mohla poslúžiť ako model; môžeme sa domnievať, že nové athénske usporiadanie bolo jeho vlastným výtvorom.“[15] Základ reformy spočíval v novom územnom rozdelení Attiky (porov. Hérodotos, Hist. 5, 66 a 69; Aristotelés, Ath. Pol. 21). Pôvodne bola Attika rozdelená do 4 fýl (kmeňov), ovládaných starými rodmi. Kleisthenés staré fýly premenil na čisto teritoriálnom princípe na 10 nových územných oblastí, ktoré takisto nazval fýlami. Každá z týchto nových fýl sa skladala z troch tritií (tretín), z ktorých každá sa nachádzala v inej časti Attiky: v meste, vo vnútrozemí a na pobreží.
Nové rozdelenie fýl výrazne oslabilo tak pôvodné rodové záujmy, ako aj rozpory vznikajúce z parciálnych záujmov jednotlivých teritoriálnych oblastí. Vďaka tomuto premiešaniu attických regiónov „každá fýla predstavovala akoby celú Attiku a udržovala v sebe v rovnováhe možné protiklady“.[16] Vzniknutých 30 tritií ďalej Kleisthenés rozdelil do zhruba 140 démov, ktoré sa stali základnou demografickou a politickou jednotkou Attiky. Každý démos mal svoje územie, zvyklosti, náboženský kult a snem. Démos delegoval aj svojich zástupcov do príslušnej tritie. Totožnosť každého Athénčana sa odteraz určovala príslušnosťou k dému a názov dému sa stal súčasťou jeho mena.
Popri nových fýlach, založených na uvedenom teritoriálnom princípe, Kleisthenés ponechal aj staré rodové fýly, avšak ich vplyv obmedzil prakticky len na oblasť kultu. Politická a vojenská moc boli sústredené do právomoci nových teritoriálnych fýl. Každá fýla zabezpečovala jednu bojovú jednotku, na čele ktorej stál stratég, a delegovala 50 členov (πρυτάνεις) do novovzniknutej rady piatich stoviek (βουλή πεντακόσιοι). Podľa fýl sa obsadzovali aj ďalšie athénske úradné, neskôr i súdne funkcie. Kleisthenovi sa tak podarilo zapojiť občanov do diania tak na lokálnej, komunálnej úrovni, ako aj na úrovni celej obce, a vytvoriť z Attiky plne integrovanú komunitu.[17] Povedané Hérodotovými slovami: „Kleisthenés… zriadil Athénčanom fýly a demokraciu“.[18]
Kleisthenés je autorom ešte jedného, špecificky Athénskeho inštitútu, zvaného ostrakismos (Arist. Ath. Pol. 22), ktorý mal zabrániť hrozbe návratu rozbrojov medzi athénskymi mocenskými klikami, a hrozbe nastolenia samovlády. Snem každoročne rozhodoval o tom, či sa ostrakizmus má konať. Ak hlasoval za, bolo zvolané zhromaždenie občanov, na ktorom mohol každý odovzdať hlinený črep (ostrakon) s menom Athénčana, o ktorom sa domnieval, že predstavuje hrozbu pre bezpečnosť obce. Aby bolo hlasovanie platné, muselo sa ho zúčastniť minimálne 6000 občanov. Ten, kto dostal väčšinu hlasov, musel opustiť na 10 rokov Athény. Táto forma vyhnanstva ho však nezbavovala ani majetku ani občianstva. Uvedené Klesitehenove opatrenia vytvorili z Attiky plne integrovanú komunitu – zapojili občanov do politického diania tak na lokálnej, „komunálnej“ úrovni, ako aj na úrovni celej obce, čím položili základy athénskej demokracie.
L i t e r a t ú r a
ARISTOTELÉS: Athénská ústava. Preložil P. Oliva. Praha: Arista, Baset 2004.
ARISTOTELES: Politika. Preložil J. Špaňár. Bratislava: Kalligram 2006.
BLAISE, F.: Poetics and politics: tradition re-worked in Solon’s ‘Eunomia’ (Poem 4). In: Blok, J. H., Lardinois, A. P. M. H. (eds.): Solon of Athens (New Historical and Philological Approaches). Leiden, Boston: Brill, 2006, s. 114 – 133.
BLEICKEN, J.: Athénská demokracie. Praha: OIKOYMENH 2002.
BOARDMAN, J., HAMMOND, N. G. L. (eds.): The Cambridge Ancient History. Vol. III, Part 3: The Expansion of the Greek World, Eight to Sixth Centuries B.C. 2nd ed. Cambridge University Press 2006.
BOARDMAN, J, HAMMOND, N. G. L., LEWIS, D. M., OSTWALD, M. (eds.): The Cambridge Ancient History. Vol. IV: Persia, Greece and Western Mediterranean c. 525 to 479 B. C. 2nd ed. Cambridge University Press 2006.
CANFORA, L.: Dějiny řecké literatury. Preložila D. Bartoňková et al. Praha: KLP, 2001.
DODDS, E. R.: Řekové a iracionálno. Praha: OIKOYMENH 2000.
GAGARIN, M.: Early Greek Law. Berkeley: University of California Press 1986.
HARRIS, E., M.: Solon and the spirit of the laws in archaic and classical Greece. In: BLOK, J. H., LARDINOIS, A. P. M. H. (eds.): Solon of Athens (New Historical and Philological Approaches). Leiden, Boston: Brill 2006, s. 290 – 318.
HÉRODOTOS: Dějiny (aneb devět knih dějin nazvaných MÚSY). Preložil J. Šonka. Praha: Odeon 1972.
HÉSIODOS: Železný věk. Preložila J. Nováková, Praha: Odeon 1976.
HOŠEK, R. (ed.): Nejstarší řecká lyrika. Preložili F. Stiebitz, F. Novotný, P. Oliva, R. Hošek, R. Mertlík. Praha: Svoboda 1981.
LARDINOIS, A. P. M. H. (eds.): Solon of Athens (New Historical and Philological Approaches). Leiden, Boston: Brill 2006, s. 134 – 156.
NAGY, G.: Theognis and Megara: A Poet’s Vision of His City. In: FIGUEIRA, T. J., NAGY, G. (eds.): Theognis of Megara: Poetry and the Polis. Baltimore and London: The Johns Hopkins University Press 1985, s. 22 – 81.
PLUTARCHOS: Životopisy slavných Řeků a Římanů I. Preložili A. Hartmann, R. Mertlík, E. Svobodová, F. Stiebitz. Praha: Odeon 1967.
RAAFLAUB, K. A.: Poets, lawgivers, and the beginning of political reflection in Archaic Greece. In: ROWE, Ch., SCHOFIELD, M. (eds.): The Cambridge History of Greek and Roman Political Thought. Cambridge: Cambridge University Press 2005, s. 23 – 59.
STEHLE, E.: Solon’s self-reflexive political persona and its audience. In: BLOK, J. H., LARDINOIS, A. P. M. H. (eds.): Solon of Athens (New Historical and Philological Approaches). Leiden, Boston: Brill 2006, s. 79 – 113.
SYROPOULOS, S.: Right, Wrong and the Tragic Heroine. Antigone Reconsidered. In: Platon, roč. 51, 2000, s. 241 – 253.
VÍTEK, T.: Naučné výroky v archaickém Řecku. In: ANTALÍK, D., STARÝ, J., VÍTEK, T. (eds.): Svět archaických kultur IV: Moudrosloví v archaických kulturách. Praha: Herrmann & synové 2009, s. 80 – 111.
VÍTEK, T.: Pojetí zákona v archaickém Řecku. In: ANTALÍK, D., STARÝ, J., VÍTEK, T. (eds.): Svět archaických kultur V: Zákon a právo v archaických kulturách. Praha: Herrmann & synové 2010, s. 265 – 294.
P o z n á m k y
[1] RAAFLAUB, K. A.: Poets, lawgivers, and the beginning of political reflection in Archaic Greece. In: ROWE, Ch., SCHOFIELD, M. (eds.): The Cambridge History of Greek and Roman Political Thought. Cambridge: Cambridge University Press 2005, s. 43. Porov. HARRIS, E., M.: Solon and the spirit of the laws in archaic and classical Greece. In: BLOK, J. H., LARDINOIS, A. P. M. H. (eds.): Solon of Athens (New Historical and Philological Approaches). Leiden, Boston: Brill 2006, s. 312.
[2] BLEICKEN, J.: Athénská demokracie. Praha: OIKOYMENH 2002, s. 19. K mytologizácii postáv zákonodarcov a k hodnoteniu ich historického vplyvu pozri VÍTEK, T.: Pojetí zákona v archaickém Řecku. In: ANTALÍK, D., STARÝ, J., VÍTEK, T.: Zákon a právo v archaických kulturách. Praha: Herrmann & synové 2010, s. 273 – 275.
[3] BOARDMAN, J., HAMMOND, N. G. L. (eds.): The Cambridge Ancient History. Vol. III, Part 3: The Expansion of the Greek World, Eight to Sixth Centuries B.C. 2nd ed. Cambridge University Press 2006, s. 368.
[4] K sporu medzi písanými a nepísanými zákonmi v Antigone pozri podnetnú štúdiu S. Syropoula: SYROPOULOS, S.: Right, Wrong and the Tragic Heroine; Antigone Reconsidered. In: Platon, roč. 51, 2000, s. 241 – 253.
[5] VÍTEK, T.: Naučné výroky v archaickém Řecku. In: ANTALÍK, D., STARÝ, J., VÍTEK, T. (eds.): Svět archaických kultur IV: Moudrosloví v archaických kulturách. Praha: Herrmann & synové 2009, s. 97 – 100.
[6] RAAFLAUB, K. A.: Poets, lawgivers, and the beginning of political reflection in Archaic Greece, c. d., s. 43.
[7] BLEICKEN, J.: Athénská demokracie, c. d., s. 23. Porov. Aristotelés, Ath. polit. 3.
[8] BOARDMAN, J., HAMMOND, N. G. L. (eds.): The Cambridge Ancient History, c. d., s. 370 – 371
[9] Informácie o Solónovom živote a pôsobení sa dozvedáme zo štyroch hlavných zdrojov. Sú nimi Aristotelova Athénska ústava (Ath. Pol. 4 – 12), Plútarchov Život Solónov (Sol.), referát u Diogena Laertského (DL 1, 45 – 67) a tri úryvky zo Solóna, ktoré boli obsiahnuté v 3. a 4. knihe Stobaiovej Antológie. Všetky spomenuté referáty sú však ovplyvnené neskorším politickým vývojom, ktorý sa snažil zo Solóna spraviť prvého demokrata pochádzajúceho zo stredných vrstiev obyvateľstva, či zasadiť ho do tradície siedmich mudrcov. Treba k nim preto pristupovať opatrne (k diskusii o tejto téme pozri CANFORA, L.: Dějiny řecké literatury. Preložila D. Bartoňková et al. Praha: KLP 2001, s. 85 – 89).
[10] Aristotelés ich spolu so zákazom ručiť za pôžičky vlastným telom považuje za najdemokratickejšie (δημοτικώτατα) opatrenia Solónovej ústavy (Ath. Pol. 9, 1; porov. takisto Ath. Pol. 41, 2, 9 – ἀφ‘ ἧς ἀρχὴ δημοκρατίας ἐγένετο). Aj keď v prípade Solónovej ústavy je anachronizmom hovoriť o demokratickosti.
[11] BLEICKEN, J.: Athénská demokracie, c. d., s. 27.
[12] Porov. GAGARIN, M.: Early Greek Law. Berkeley: University of California Press 1986, s. 69.
[13] Podľa tradície po tom, ako boli nové zákony ustanovené, začali ľudia za Solónom chodiť a dovolávať sa, aby jednotlivé ustanovenia zmenil. Aby neutrpela jeho osoba ani zákony, rozhodol sa Solón odcestovať z Athén na 10 rokov, čo bolo stanovené obdobie, počas ktorého nesmel nikto zákony meniť (Hérodotos, Hist. 1, 29; Aristotelés, Ath. Pol. 7, 2; 11, 1; Plútarchos, Sol. 25). Podobný vzorec správania zákonodarcu nachádzame aj u spartského Lykúrga. Plútarchos (Lyc. 29) uvádza historku, podľa ktorej po tom, ako bola Lykúrgova ústava dostatočne upevnená zvykom (ἐθισμός) a sama sa mohla udržať a chrániť, zvolal občanov do zhromaždenia a nechal si odsúhlasiť, aby občania zotrvali pri tejto ústave a nič nemenili, pokiaľ sa nevráti z Delf s novými zisteniami, ako ju možno vylepšiť. V Delfách, kam vzápätí odcestoval, sa spýtal, či sú zákony stanovené dobre a na prospech obce. Veštiareň odpovedala, že sú dobré a že sa obec stane slávnou, ak sa bude riadiť Lykúrgovou ústavou. Potom sa Lykúrgos rozlúčil s priateľmi, obetoval bohu a v cudzine dobrovoľne odišiel zo života vyhladovaním, aby nezrušil prísahu, že Sparťania ústavu nezmenia, pokiaľ sa nevráti. Tým ústavu učinil nemennou. Ako poznamenáva G. Nagy, zákonodarca bol tradične zobrazovaný ako ten, kto jediný má moc meniť svoje vlastné zákony. Hroziace zmeny ústavy sú odstránené jedine vtedy, keď samotný zákonodarca odíde z komunity. NAGY, G.: Theognis and Megara: A Poet’s Vision of His City. In: FIGUEIRA, T. J., NAGY, G. (eds.): Theognis of Megara: Poetry and the Polis. Baltimore and London: The Johns Hopkins University Press 1985, s. 32.
[14] RAAFLAUB, K. A.: Poets, lawgivers, and the beginning of political reflection in Archaic Greece, c. d., s. 44.
[15] BOARDMAN, J, HAMMOND, N. G. L., LEWIS, D. M., OSTWALD, M. (eds.): The Cambridge Ancient History. Vol. IV: Persia, Greece and Western Mediterranean c. 525 to 479 B. C. 2nd ed. Cambridge University Press 2006, s. 309.
[16] BLEICKEN, J.: Athénská demokracie, c. d., s. 44.
[17] RAAFLAUB, K. A.: Poets, lawgivers, and the beginning of political reflection in Archaic Greece, c. d., s. 48.
[18] „Κλεισθένης… ὁ τὰς φυλὰς καὶ τὴν δημοκρατίην Ἀθηναίοισι καταστήσας“ (Hérodotos, Hist. 6, 131, 3 – 4).
Mgr. Matúš Porubjak, PhD.
Katedra filozofie
Filozofická fakulta UCM v Trnave
Nám. J. Herdu 2
917 01 Trnava
matusporubjak[zavináč]gmail.com