Karul, R.: Tri metafory divadla v Plótinových rozpravách O prozreteľnosti. In: Ostium, roč. 14, 2018, č. 1.
Three Metaphors of Theatre in Plotinus’ On Providence
The following essay deals with Plotinus’ metaphors of theatre in his work On Providence, which should clarify, what is and what should be the existence of man. The first metaphor presents the life of man through the image of an actor who understands that his role is not real. The other two metaphors reveal the fate of man as given, essential and not phantomic and, thus, appear to contradict the first one. The contradiction is only illusive, because each metaphor of existence, each existential is valid for different type of man, which is characterized by different “quality of soul”.
Keywords: Actor, Part, Phantomic, Non-sense, Ambiguity, Desire
Rozpravy O prozreteľnosti (En. 47 (III, 2); En. 48 (III, 3)) hovoria o mieste, ktoré by mal človek zaujať v usporiadanom svete. V hrubých rysoch výraz prozreteľnosť znamená, že odvíjanie udalostí riadi božský intelekt. Tieto rozpravy otvárajú mnoho rôznych otázok, napríklad otázku slobody, nevyhnutnosti, osudu a iné. My sa však sústredíme výlučne na tri metafory divadla, ktoré sa v nich nachádzajú, a pokúsime sa pochopiť, aký zmysel života v našom svete z nich vyplýva.[1]
Početní antickí autori, vrátane Plótina samého, kritizujú predstavu, ktorú majú o božskej prozreteľnosti stoici. U stoikov prozreteľnosť riadi naozaj všetko a nenecháva nič na ľudskú slobodu. Keby táto teoretická idea bola pravdivá, urobila by ľudský život nemožným.[2] Alexander z Afrodízie vo svojej rozprave O osude píše o tomto stoickom „necesitarizme“[3] veľmi názorne a predstavuje nám premenu života z takého, ako ho poznáme, na život, ktorý je buď nemožný, alebo je možný takým spôsobom, že to už nie ľudský život: „Pre toho, kto prijal toto učenie, už nebude možné, aby niekomu niečo vyčítal, ani aby niekoho chválil, ani aby radil, ani napomínal niekoho, ani aby sa modlil k bohom, ani aby im ďakoval za dobrodenia, ani aby plnil akékoľvek povinnosti, ktoré môžu s rozumom splniť tí, ktorí sú presvedčení, že majú takisto slobodu urobiť každú zo svojich činností. No zbavený týchto možností sa už ľudský život nedá žiť a absolútne nie je ľudský.“[4]
Zdá sa nám, že plótinovská koncepcia, ktorú sledujeme v metaforách divadla, vedie napriek svojmu nesúhlasu so stoikmi k rovnakej nemožnosti žiť prinajmenšom istý druh ľudského života a ponúka žiť neslýchaný život. Vedie teda k žitiu života ako nemožnosti.
V rozpravách O prozreteľnosti nachádzame tri metafory divadla a v nich môžeme odlíšiť tri druhy ľudí: zlého, dobrého a stredného, priemerného, ktorý sa nachádza medzi nimi.[5]
Prvá metafora
Prvá metafora divadla znie (v prvom úryvku) takto: „A skutočne, pri každej udalosti, ktorá zmieta náš tunajší život, nie je v nás duša, ale len jej tieň, vonkajší človek, ten stená, sťažuje sa a stelesňuje všetky roly, čo zvyčajne ľudia stelesňujú v tomto divadle, ktorým je šíra zem, kde temer všade sú vystavané scény“ (Plotin 2009, 239 – 240[6]; En. 47 (III, 2), 15, 45 – 55). Človek, ktorý na seba berie rolu, nie je skutočný človek, ale jeho tieň.
Na začiatku ďalšieho úryvku sa hovorí o zvieratách, ale myšlienka platí aj pre ľudí. Je tu reč o divadle, ktorá je rozvinutím už nadhodenej prvej metafory: „Prečo smrť odmietať, ak sa [zvieratá] znova narodia v iných podobách, potom, ako ich niečo zožerie? Je to akoby sa herec, ktorý bol zavraždený na scéne, vrátil potom, ako si vymenil kostým, a znova sa objavil v úlohe inej postavy. Táto smrť totiž nie je naozajstná. … Zomrieť teda znamená vymeniť telo, tak ako herec vymieňa kostýmy, alebo pre niektorých znamená zbaviť sa tela, tak ako herec odchádza zo záverečnej scény a vracia sa, aby stelesnil rolu pri inej príležitosti“ (Plotin 2009, 238; En. 47 (III, 2), 15, 20 – 25). Nielen herec je človek-tieň, samy roly sú fantomatické, preludné, nijaká udalosť totiž nemá hodnotu, a z nich prvá je smrť. Fantomatickosť tu znamená niečo prchavé, čo nemá existenciu ani esenciu. Táto metafora divadla predstavuje to, ako má čistá duša chápať tunajší život – nám, ktorí na ňu ašpirujeme, má sprostredkovať poznanie, že život je fantomatický. Na scéne života sa pohybuje iba tieň. Divadlo a hra znamenajú nereálnosť a zároveň bezvýznamnosť. Túto fantomatickosť zlí a prostrední ľudia nechápu správne, pretože ju chápu ako niečo reálne. Naopak, táto fantomatickosť je prijatou fantomatickosťou u dobrého človeka. Treba ešte poznamenať, že dobrý človek nie je to, čo sa pod týmto výrazom bežne rozumie, ale je to mudrc.
Mohli by sme povedať, že fantomatické ako niečo negatívne sa premieňa na niečo pozitívne, keď je ako fantomatické uznané a prijaté. Čo to presnejšie znamená? Uznaná fantomatickosť znamená niečo v tom zmysle, čo Plótinos hovorí na inom mieste o živote mudrca: ani dobro, ani zlo sa mu nemôžu prihodiť, je neotrasiteľný. Je neotrasiteľný, ale nie v nejakom slabom, bežnom význame, v ktorom by trpel zlom, len by ním trpel trpezlivo a radoval sa z dobra, len umiernene. Mudrc nie je schopný odlíšiť, či sa mu prihodilo zlo alebo či sa mu prihodilo dobro. Je to tak preto, lebo dobro i zlo sú vnorené do fantómu, ktorým je svet, a už viac nemajú nijaký zmysel. Život mudrca sa odvíja v situácii, v ktorej odlíšenie dobra a zla, spravodlivosti a nespravodlivosti, prospešného a škodlivého nie je možné. Táto nerozlíšenosť sa neodohráva výlučne v jeho intelekte, predlžuje sa aj do jeho vnímania.[7] Samo vnímanie sa vnára do chaosu neodlíšenosti, keďže veci a bytosti strácajú kontext a zastavujú svoje „znamenanie“.[8] Táto prvá metafora nie je „obývaná“ dvomi zvyšnými kategóriami ľudí, zlým a prostredným. Tí žijú akoby na jej okraji a nie sú schopní ju pochopiť.
Pripojme ešte dve citácie, ktoré posilnia dojem, že nič nemá cenu, zmysel, a teda ani nevytvára koherentný objekt alebo koherentné bytosti a koniec koncov ani usporiadaný svet: „Keď ľudia, ktorí sú smrteľné bytosti, bojujú so zbraňou v ruke jedni proti druhým vo vyrovnaných šíkoch, tak ako to robia pri pyrhických tancoch v podobe hry, zreteľne ukazujú, že všetky ľudské podniky, ktoré berieme vážne, sú len detskými hrami a ukazujú, že smrť nemá v sebe nič strašné“ (Plotin 2009, 239; En. 47 (III, 2), 15, 35 – 40). „A tie vraždy, všetku tú smrť, dobytie obcí a ich vyplienenie treba považovať za divadelné predstavenia, všetko je to len výmena rolí, výmena kostýmov, všetko je to len mimika hercov, ktorí nariekajú a stonajú“ (Plotin 2009, ibid.; En. 47 (III, 2), 15, 40 – 45).
Nech nehovoríme len o smrti, ktorá má zvláštne postavenie, spomeňme ešte predstavu o vlastníctve: „A ak za ich života sú obratí o všetky statky, pochopia, že ani predtým tieto statky neboli ich a že zlodeji sa zosmiešňujú, keď sa ich zmocňujú… Aj pre tých, ktorí neboli o ne obratí, je lepšie ich stratiť ako ich získať“ (Plotin 2009, 239; En. 47 (III, 2), 15, 40 – 45).[9]
Druhá metafora
V druhej metafore už nie je obsiahnutý prelud, ale rozhodujúcu úlohu tu má určitá esencia ako protiklad fantómu. Prozreteľnosť určí každému jeho rolu, „bude to ako v dráme: autor určí nejakú rolu hercovi, ale opierajúc sa o jeho charakteristiku, ktorá mu už patrila. Nie je to autor sám, kto je príčinou, že herec má prvú, druhú alebo tretiu rolu, ale keď dáva každému texty zodpovedajúce ich role, obmedzuje sa na to, že rozdá každému rolu, ktorú má zaujať. A tak je tu rola pre každého: tá, ktorá náleží dobrému, aj tá, ktoré náleží zlému. Jeden i druhý smerujú – v súlade s prírodou a rozumom – k miestu, ktoré im patrí, lebo každý zaujme miesto, ktoré si vyvolil.[10] Potom zlý vraví bezbožné reči a vykonáva činy vlastné zlému človeku, zatiaľ čo dobrý činí opak. Pretože herci sú tým, čím sú, dobrými alebo zlými predtým, ako sa dráma začala, už vtedy, keď sa ponúkali, že v nej budú hrať“ (Plotin 2009, 244; En. 47 (III, 2), 17, 15 – 30).
V druhej metafore divadla to nie sú arbitrérne roly, ktoré by sa lepili tak, že by sa vlastne nelepili na kožu hercov, ktorí sú tieňmi. Roly sú zaslúžené podľa povahy ľudí, na ktorých sa lepia. Podoby života vybrané dušami pred vtelením sú potvrdené v pozemskom živote, pripadá nám tá či oná rola a sme povinní ju odohrať. Možno sa zdá, že v divadle druhej metafory môžu hrať dobrí, zlí i prostrední ľudia, každý nasledujúc svoju podstatu. No nie je to tak. Dobrí, ak nimi rozumieme mudrcov, sa do nej nevedia zapojiť. Mudrc nemá esenciu, ktorá by ho charakterizovala,[11] a nie je schopný esenciu ani ničomu udeliť. Prejde pomimo tohto kusu, ktorý preňho nemá nijakú úlohu. Úloha, ktorá nie je jeho, po ňom skĺzne a nenachádza nič, o čo by sa mohla zachytiť.[12] Zvyšní dvaja, teda zlý a prostredný človek, hrajú svoje roly. Zdá sa napokon, že je to rovnaké divadlo, rovnaká scéna ako v predchádzajúcej metafore – no len z ich pohľadu, z pohľadu tých, ktorí veria na realitu a na hodnotu toho, čo sa deje na scéne.
Mať esenciu znamená mať vlastnosti, preferencie, zámery alebo – ak chcete – „telesné schémy“, a mať napokon usporiadaný svet. Ale je to naozaj tak? Nechajme bokom zlých, ktorým je vždy všetko jasné, ktorí sú neodvolateľne ponorení do preludu pochopeného ako realita. Ako je to s tými, ktorí sú uprostred? So strednými ľuďmi, ktorí sa vyznačujú istým typom inteligencie, mohli by sme povedať zdravým rozumom,[13] ktorému zodpovedá istá predstava spravodlivosti. Táto racionalita sa spája so spravodlivosťou odmeny a trestu. Je to určité ekonomické myslenie, myslenie investície a výsledku. Plótinos nám k tomu poskytuje niekoľko príkladov: ak chcete vyhrať bitku, treba sa biť, a nie modliť; ak chcete zberať úrodu, treba obrábať pole, a nie čakať na zázrak… (Plotin 2009, 229 – 230; En. 47 (III, 2), 8, 35 – 45). Je to racionalita, ktorá nám pomáha veľmi úspešne sa orientovať v našom každodennom živote, dokonalo funguje v mierke indivídua. A táto racionalita je riadená rovnakou zákonitosťou ako prozreteľnosť, ktorá ovláda celý svet. Prozreteľnosť sveta je oživovaná spravodlivosťou odmeny a trestu, sama je touto odmeňujúcou a trestajúcou spravodlivosťou. Napriek tomu, že obe – aj prezieravosť môjho života, aj prozreteľnosť univerza – majú rovnaký princíp, individuálna inteligencia nie je schopná pochopiť prozreteľnosť v jej celku, čiže nie je schopná pochopiť, ako veci majú byť a s akým smerovaním sa má harmonizovať naše správanie.
Napriek tomu individuálna inteligencia môže mať podľa Plótinových textov akúsi všeobecnú a rámcovú predstavu o univerzálnej prozreteľnosti, istú predstavu o jej pravidlách. Táto predstava by mala domnelo posilniť jej schopnosť vidieť dobro a spravodlivosť. No je to tak, ak sledujeme, ako sa spravodlivosť u Plótina odohráva? Môže toto povedomie, táto všeobecná predstava o fungovaní prozreteľnosti a jej esencii, ktorou je spravodlivosť, posilniť našu orientáciu vo svete, pomôcť nám lepšie vidieť zorganizovaný svet? Ako to bude pre toho, kto sa dozvie na základe modelových príkladov o spravovaní prozreteľnosťou?
Vezmime si situáciu, ktorá nám ukazuje, ako zlý človek žije šťastný a spokojný život. Použime na ňu teraz strednú inteligenciu, ktorá pozná len previnenie a jeho trest alebo zrkadlovo zásluhu a jej odmenenie. Vidíme, že túto spravodlivosť v situácii nikde nevidíme. Previnenie neprivodzuje trest, iba ak by bola trestom šťastná a spokojná existencia. Toto myslenie jasných a zreteľných kontúr, ktoré stredný človek používa vo svojom všednom živote, je hrubo otrasené, no je otrasené svojím vlastným princípom. Pretože princíp funguje, ale neviditeľne. Nespravodlivosť zlého je potrestaná, a to rozkladom jeho duše, on pyká a spravodlivosť pôsobí práve vo chvíli jeho zdanlivého šťastia a spokojnosti. Spravodlivosť pracuje tam, kde ju nevidíme a práve tou schopnosťou, ktorú máme, aby sme ju videli.[14] Tento princíp, tento beh spravodlivosti je viditeľný iba pre nadľudskú inteligenciu duše sveta alebo pre ešte vyššiu dušu, dušu hypostázu. Ten istý princíp ekonomickej spravodlivosti, ktorý nám ukazuje a necháva nás pochopiť záležitosti v zúženej mierke, nám ich zároveň zatemňuje v mierke globálnej.[15]
Uvažovanie diskurzívneho rozumu, ktorý je zvyknutý na princíp viditeľnej vyváženosti, sa dozvedá, že princíp platí, ale prenáša sa do nezjavnosti. Trest nevidno, trest necítiť – nevidno ho, keď sa naň dívame zvonka ako pozorovateľ, necítiť ho, keď ho pozorujeme zvnútra ako trestaný. Takto sa veci noria do – možno nie hneď znova do nerozlíšenosti – ale do dvojznačnosti dobra a zla. Zlý odpykáva svoj trest v šťastí. Už viac nemá zmysel robiť niečo proti zlu, ak sa zlo práve trestá. To, čo by bolo treba urobiť, sa práve v tomto momente robí samo. Zdravý rozum stráca veľkú časť zo svojej opory. Ak sme aj zistili, že nemá zmysel odstraňovať zlo, malo by stále zmysel robiť dobro? Obidve aktivity sú podľa nášho názoru prepojené. Čo je to robiť dobro? Zasiahnuť do behu vecí? Keď chceme zachrániť niekoho pred znásilnením, môžeme sa dozvedieť, že sa staviame proti dobrému a želanému vývinu vecí, pretože zabraňujeme vykonaniu spravodlivosti. Prečo? Lebo tu ide o spravodlivosť vykonávanú na základe činov predchádzajúceho života a žena, ktorá je znásilňovaná, je v skutočnosti prevtelená osoba muža, ktorý bol násilník vo svojom predchádzajúcom živote.[16]
Ak je niekde v pozadí znásilnenie dobrom spravodlivej odplaty a šťastie je zase zlom zaslúženého trestu, potom nie sme ďaleko od záveru, že tento stredne dobrý človek – ktorý je vybavený schopnosťou uvažovať, sledujúc pravidlo vyváženia – nebude schopný uvažovanie aplikovať v tejto situácii zovšeobecnenej ambiguity dobra a zla.[17] Podľa Plótina samého je to práve veštec, kto môže čítať vo hviezdach to, ako sa veci odohrajú naozaj, a tento stredný človek by sa mal vyhnúť ambiguite, tomuto inému chaosu, ktorý sa mu predostiera pred očami, tým, že ho navštívi. Veštec ho poučí ako myslieť, cítiť, konať tak, ako treba.[18] Presnejšie povedané, ostane uňho a nebude schopný odtiaľ odísť, keďže s každou novou udalosťou by sa znova a znova ukázala potreba jeho rady.[19]
Čo hovorí tretia metafora divadla?
„Duša potom spieva spev, ktorým vyjadruje to, čo musí urobiť, to, čo je jej vlastné. A keďže hlas a gestá, dobré či zlé, závisia od herca, niekedy sa stane, že herec skrášli dielo, ako to môžeme aj očakávať, niekedy sa stane, že herec prispeje falošným hlasom; neurobí drámu inou, ako bola, ale ukáže sa priemerným hercom a autor drámy ho pošle preč, považujúc ho za zlého, tak ako si zaslúži; koná ako dobrý sudca“ (Plotin 2009, 245; En. 47 (III, 2), 17, 40 – 50). Tu nejde o fantomatické roly a esenciálnosť rolí je spomenutá iba v úvodnej vete. Ide o kvalitu hrania či interpretácie.
Vráťme sa k niektorým črtám v pozadí metafor, ktoré sme ešte dostatočne nezdôraznili (a ktoré v metaforách divadla ani neboli dostatočne zdôraznené). Mnohosť pozícií sme doteraz redukovali na tri typické pozície – človek zlý, prostredný a mudrc. Pozícií je však mnoho, stačí si pomyslieť na to, akí sme rozmanití a odlišní. Toto zasielanie na rôzne určené miesta v poriadku sveta a konanie podľa nimi predpísanej formy života by bolo skľučujúce, odníma totiž Plótinovmu systému všetku dynamiku, všetku tenziu vyvíjať sa. Ak ostaneme znehybnení na určenom mieste, dozaista to ruší akúkoľvek možnosť obratu či stúpania. A nemyslíme hneď na dokonaný obrat k Jednému, aj ten najmenší výstup by bol nemožný. To je, samozrejme, proti celkovému duchu Plótinovho myslenia.
Už sme videli, že mudrc napriek tomu, že zotrváva tu dolu, je vlastne „dušou hore“. Videli sme, že stredný človek, ktorý premýšľa spôsobom „má dať – dal“, je schopný sa v istom zmysle preniesť tam, kde takto nemôže myslieť – tým, že sa dozvie o riadiacich ideách prozreteľnosti, aj keď nevie myslieť po novom, lebo nie je v kontakte s dušou sveta. Nevsunuli sme však túto krehkú dynamiku do Plótinových metafor my – hoci všeobecne v súlade s ním, ale bez neho – do metafor, v ktorých možnosť premeny zrejme absentovala? Nechce nejakým iným spôsobom riešiť rovnaký problém aj on sám? Vieme myslieť dynamiku v tom prípade, ak má človek vo svete určenú úlohu, ktorú vykonáva tým lepšie, čím sa v nej viac uzavrie a nesmeruje nikam mimo? Rigidnosť rolí sa ťažko obraňuje, práve preto Plótinos v poslednej metafore divadla prichádza s dynamikou smerovania k lepšiemu. No keďže tretia metafora je pokračovaním druhej, neumiestni dynamiku do obsahu roly, ktorá ostáva fixná, ale do jej interpretovania – som, aký som, ale môžem to hrať lepšie alebo horšie. Takáto metafora chce niečo povedať, ale povedať to v konečnom dôsledku nemôže. Hovorí totiž (aj): som vrah a stanem sa lepším tým, že budem lepšie vykonávať svoju rolu, čiže budem lepšie vraždiť. Hovorí teda nezmysel. Napriek tomu sa tu táto tenzia k lepšiemu, ktorá sa vlastne nemá ako vyjadriť, vyjadruje.
Dve zakončenia
Sformulujme dva závery. Prvý sa odvíja od explicitného textu, tak ako bol napísaný, druhý sa odvíja od implicitného textu, ktorý len kde-tu nezreteľne preráža na povrch. Tieto závery sa nevylučujú, vzájomne na seba môžu odkazovať. Nazvime ich slabé, a to preto, lebo život nepredstavujú ako dravosť, ako boj o pretrvávanie v bytí. Prezentujú akúsi slabú (etickú?) existenciu.
V prvom slabom zakončení by sme sa obmedzili na zistenie, že tri metafory divadla vedú k blokujúcim dôsledkom. V tretej metafore túžba po dobre túži, aby bola vypovedaná – v metafore, ktorá ju nemôže vypovedať. Napriek tomuto zlyhaniu túžba po dobre pretrváva vo svojom túžení. Pre našu interpretáciu dvoch prvých metafor divadla to znamená, že aj keď (v prvom prípade) sme prítomní pred slepým chaosom mimo dobra a zla a (v druhom prípade) sme postihnutí škuľavosťou v dvojznačnosti dobra a zla, neskĺzneme do amoralizmu. Pre platonizmus a neoplatonizmus je také skĺznutie nemožné – už len pre túto stálu, hoci nemožnú túžbu (po dobre), ktorá ich odlišuje od gnosticizmu, ktorý je schematicky platonizmu tak blízky, a od jeho morálky „všetko je dovolené“.[20]
Druhé zakončenie nazvime silnejšie slabým. Toto zakončenie sa snaží výsledné zablokovanie rozpohybovať bez toho, aby ho zrušilo ako blokovanie. Slabý záver nám ponúkol túžbu, ktorá pokračuje vo svojom túžení, aj keď sa nevie vypovedať a ani realizovať. Silnejším záverom, ktorý naň nadväzuje, by bolo rozhodnutie založiť na nemožnosti a chaose nový spôsob života, ktorý je síce temer nepredstaviteľný, ale už v antike získal svoje meno – je to život mudrca. Na rozdiel od negatívneho tónu u Alexandra z Afrodízie považujeme tento život v nemožnosti za eventuálne pozitívnu „možnosť“.
L i t e r a t ú r a
COMTE-SPONVILLE, A.: La Matière heureuse. Paris: Hermann 2006.
ELIASSON, E.: Sur la conception plotinienne du destin dans le traité 3. In: Les Études philosophiques, 2009, č. 3, s. 407 – 430.
LAURENT, J.: La prière selon Plotin. In: Kairos, 1999, č. 15, s. 99 – 106.
LEVINAS, E.: Totalité et infini. Paris: Librairie générale française 2000 (čes. preklad Totalita a nekonečno. Praha : OIKOYMENH 1997).
PLATON: Dialógy 2. Bratislava: Tatran 1990.
PLOTIN: Troisième Ennéade. Paris: Les Belles Lettres 2002.
PLOTIN: Traités 45 – 50. Paris: Flammarion 2009.
ROUX, S.: La place du destin: aspects d’un problème dans la pensée de Plotin. In: Revue des études anciennes, 2011, č. 2, s. 409 – 429.
VANHAELEN, M.: Liberté, astrologie et fatalité: Marsile Ficin et le De fato de Plotin. In: Accademia. Revue de la société Marsile Ficin, [online], 2007, č. 7, s. 45 – 60. Dostupné na: http://www2.warwick.ac.uk/fac/arts/classics/staff/vanhaelen/publications/article_accademia_vii.pdf
VIDART, Th.: L’irrationalité du hasard selon Plotin. In: Alexandre, S., Rogan, E. (eds.): Ordres et désordres, Zetesis – Actes des colloques de l’association [online], 2011, č. 2. Dostupné na: https://f-origin.hypotheses.org/wp-content/blogs.dir/3211/files/2015/04/2Vidart.pdf
P o z n á m k y
[1] Všetky tri metafory sa nachádzajú v prvej rozprave 47 (III, 2), ale keďže rozpravy tvoria jeden tematický celok, naše čítanie sa opiera o obe.
[2] Pre toho, podľa ktorého je táto idea pravdivá, sa život zmení v ne-možnosť.
[3] Laurentov výraz.
[4] Citované podľa LAURENT, J.: La prière selon Plotin. In: Kairos, 1999, č. 15, s. 99.
[5] Rozdelenie duší na dobré a nižšie sa nachádza u Plótina, túto stránku potom zdôrazňuje Erik Eliasson (Sur la conception plotinienne du destin dans le traité 3. In: Les Études philosophiques, 2009, č. 3): „Duša mudrcov… má ‚dobrú prirodzenosť‘“ (s. 427), je odlišná od tých duší, ktoré „zostúpili nižšie“ (s. 422). Aj Sylvain Roux hovorí, že ľudia sa vyznačujú rôznymi „kvalitami duše“, a dokonca hovorí pri dušiach o troch stavoch (La place du destin: aspects d’un problème dans la pensée de Plotin. In: Revue des études anciennes, 2011, č. 2, s. 419, 423)
[6] Bréhierov preklad (Plotin 2002) sledujeme paralelne s Dufourovým prekladom, z ktorého citujeme.
[7] Levinas hovorí: „Etika je už sama zo seba optika“ (Totalité et infini. Paris: Librairie générale française 2000, s. 16; čes. preklad Totalita a nekonečno. Praha: OIKOYMENH 1997, s. 15). Tento citát pozmeňujeme takto: „Metafyzika je už sama zo seba optika,“ čomu zase predchádza: Optika, „ale ‚videnie‘ bez obrazu, zbavené objektivizačných schopností videnia, ktoré sú synoptické a totalizujúce, vzťah či intencionalita úplne iného druhu“ (ibid., s. 11; s. 8).
[8] Chaos neodlíšenosti netreba hneď chápať ako prepad všetkého do nefiguratívnosti, ako je to v abstraktom umení. Ne-znamenanie môže pokojne ostať figuratívnym, vec či osoba si môžu ponechať svoj tvar (či svoj tieň?) ako svoje posledné útočisko a nič neznamenať, ako je to na niektorých zátišiach, kde veci vystupujú vo svojich kontúrach, ale nič nám nechcú povedať – napr. od Chardina alebo z novších od G. Morandiho (pozri interpretáciu Chardinových obrazov Šťastná matéria od André Comta-Sponvilla v La Matière heureuse. Paris: Hermann 2006).
[9] Poznamenajme, že v týchto úryvkoch prvej metafory nie je zmienka o prozreteľnosti.
[10] Plótinos sa tu opiera o Platónov mýtus o Erovi (Platon 1990, 348 – 356; Resp. 614 A – 621 D).
[11] Vie, že tu je iba tieňom.
[12] No ponechajme si v mysli myšlienku, že zo scény neodchádza, „prejde pomimo“ berme v oslabenom význame, hrá práve túto „ne-úlohu“.
[13] V Plótinovej terminológii diskurzívnym rozumom (gr. διάνοια).
[14] K odpykaniu trestu v tejto neviditeľnosti sa pridáva iná neviditeľnosť, neviditeľnosť onoho „inde“ a „inokedy“, miesta a času, ktoré sú neviditeľné pre rozum odplaty: Terajší trest je totiž doplnený trestom po smrti a po novom narodení.
[15] Je príznačné, že v úvode prvej rozpravy O prozreteľnosti Plótinos osobné uvažovanie vylučuje zo svojej reflexie a poznamenáva: „Nechajme bokom prozreteľnosť, ktorá súvisí s jednotlivými prípadmi, tá je uvažovaním, ktoré predchádza činu: toto uvažovanie určuje spôsob, ako niečo, čo nie je nevyhnutné, uskutočniť, alebo sa tomu vyhnúť, ako aj spôsob, akým môžeme nadobudnúť nejakú vec, alebo sa tomu vyhnúť“ (Plotin 2009, 215; En. 47 (III, 2), 1, 5 – 10).
[16] „Muž…, ktorý znásilnil ženu, sa stane ženou a bude znásilnený“ (Plotin 2009, 235; En. 47 (III, 2), 13, 15 – 20).
[17] Riešenie, ktoré sa tu zdanlivo ponúka, a to nezasahovať do behu sveta riadeného prozreteľnosťou, je nedostatočné. Prozreteľnosť tým, že vtláča svoje pravidlá nižšej realite (poznačenej matériou), ich nedokáže presadiť úplne. A sme pri ďalšej dvojznačnosti: uspela alebo zlyhala prozreteľnosť pri tej alebo onej udalosti? Je potrebný zásah alebo treba ponechať veci tak, ako sú? Myšlienku obmedzenej prozreteľnosti precizuje napr. Th. Vidart: „[Zmyslový svet] prejavuje [rozum] do tej miery, do ktorej mu to umožňuje jeho spôsobilosť. To, čo zmyslovému svetu zabraňuje, aby bol úplne racionálny, je prítomnosť matérie v ňom, ktorá sa vyznačuje nedostatkom poriadku“ (L’irrationalité du hasard selon Plotin. In: Alexandre, S., Rogan, E. (eds.): Ordres et désordres, Zetesis – Actes des colloques de l’association [online], 2011, č. 2, s. 6). Môže sa pritom oprieť o viaceré miesta u Plótina: „To, čo sa snaží prijať najlepšie, je neschopné prijať ho kvôli svojej prirodzenosti alebo okolnostiam“ (Plotin 2009, 222; En. 47 (III, 2), 4, 30 – 35; pozri Th. Vidart, c. d., s. 3 – 4).
[18] Veštec má zvláštne postavenie, podľa pohybu hviezd vie analogicky predpovedať chod pozemských vecí, keďže udalosti sú vzájomne spriahnuté. Dalo by sa povedať, že v rozdelení ľudí, ktoré naznačujeme, sa nachádza medzi mudrcom a stredným človekom – mudrc už predvídať nepotrebuje a stredný človek to nedokáže. Mohla by to byť postava zosobňujúca dokonalého stredného človeka.
[19] Zdalo by sa, že problém nepochopiteľnosti sledu udalostí a s ním spojený problém neodlíšiteľnosti dobra a zla môžeme vyriešiť vstupom a zásahom daimóna, ktoré Plótinos zavádza v rozprave „O daimónovi, ktorý nás dostal na starosť“ (En. 15 (III, 4)). Nebudeme vstupovať do detailov tejto rozpravy, vystačíme si zrezumovaním úlohy daimóna, ktoré podáva Marsilio Ficino, renesančný neoplatonik: „Úloha daimónov spočíva v tom, že vlastnia nebeské znaky a vnukajú nám ich v stave bdelosti alebo spánku, často je ich povinnosťou v presne stanovený čas uskutočniť to, čo tieto znaky ohlasujú“ (VANHAELEN, M.: Liberté, astrologie et fatalité: Marsile Ficin et le De fato de Plotin. In: Accademia. Revue de la société Marsile Ficin, [online], 2007, č. 7, s. 10 – 11). Vidíme tak, že hoci my sami nie sme schopní dešifrovať znaky sféry stálic, bytosť dokonalejšia než my nám s tým môže pomôcť. Medzi znaky a našu nevedomosť sa stavia interpretátor. No toto riešenie ostáva vratké. Na inom mieste totiž Ficino tvrdí skôr opak: „… daimóni – podobní viditeľným hviezdam – sú neviditeľnými hviezdami s mocnými lúčmi, ktoré jedine veštec, schopný ich zachytiť, môže dešifrovať“ (tamže, s. 12). Vidíme tak, že interpretátora treba interpretovať, že oznam daimóna, ktorého úlohou je nám pomôcť pri voľbe medzi žiaducim a nežiaducim, môže rozlúštiť jedine veštec.
[20] V gnosticizme je „tu dolu“ všetko dovolené pre tieň toho, kto už vždy žije „tam hore“ životom čistého intelektu (nech nám čitateľ prepáči tak hrubé rezumovanie gnostickej pozície).
Tento text vznikol na Filozofickom ústave SAV v rámci projektu VEGA č. 2/0110/18 „Genealógia svedomia, fenomenalita konania a existencia v dialógu s inými – východiská a ich problémy“.
Mgr. Róbert Karul, PhD.
Filozofický ústav SAV
Klemensova 19
813 64 Bratislava
e-mail: robert.karul@savba.sk