Wright o myšlienke teórie logického poznania


ČANA, T.: Wright o myšlienke teórie logického poznania. In: Ostium, roč. 13, 2017, č. 3.


Wright on the Idea of Theory of Logical Knowledge
This paper is concerned with Wright’s attempt to say ‘anything‘ about our – presumed – knowledge of the validity of the most fundamental laws of logic. His account of this basic cognitive achievement is not concerned with the first-order question, ‘how might this knowledge be achieved?’, but rather with the second-order task of ‘explaining with what right we claim it’. According to him, in the end, we do not have a real knowledge at this level, but something that is beneath cognitive achievement. In fact, we have only a kind of rational trust, or entitlement; that is ‘beyond doubt but beneath epistemic justification’. At the same time, however, there can be a real theory of logical knowledge, based upon such entitlements. 

Keywords: Epistemology, Logic, Entitlement of cognitive project, Laws of logic, Justification, Wright

Crispin Wright sa opakovane pokúša o výklad poznania, ktoré dosahujeme na poli logiky,[1] čo je téma, ktorá sa v posledných desaťročiach teší nemalej pozornosti epistemológov. Ako ilustráciu takého poznania možno uviesť to, že „viem, že pravidlo odstránenia konjunkcie (ďalej „OK“) – podľa ktorého: p musí byť pravdivé, ak je pravdivé p a quchováva pravdivosť vo všetkých aplikáciách.“

Výkladu logického poznania sa Wright asi najsústredenejšie venuje v článku Intuícia, oprávnenie a epistemológia logických zákonov, v ktorom najskôr formuluje východiská vlastného náhľadu na tzv. „najzákladnejšie zákony logiky“,[2] aby z neho na záver odvodil myšlienku teórie logického poznania ako celku, teda týkajúcu sa základných i odvodených zákonov. Táto filozofická myšlienka so sebou prináša viacero zásadných obsahových inovácií. Jej charakteristickým znakom je zmena chápania poznania platnosti základných logických zákonov, ktorá spočíva v odsune termínu „zdôvodnenie“ na okraj záujmu a v jeho nahradení iným termínom: „oprávnenie“. Samozrejme, toto je v rámci tradície, z ktorej Wright vychádza – a ktorá vníma tripartitnú definíciu poznania ako niečo dané –, nanajvýš kontroverzný posun. Inou charakteristikou uvedenej myšlienky je frekventované používanie termínov teórie konania a etiky (ako „zodpovednosť“, „nezodpovednosť“ atď.) pri výklade pevnej pôdy, o ktorú sa opierame, keď predpokladáme, že logické zákony nás od pravdivých predpokladov nikdy neprivedú k nepravdivému záveru.

Pri prvom čítaní by sa mohlo zdať, že Wrightov článok sa nesústredí na logické poznanie ako celok, ale len na jeho časť: na „the most fundamental laws of logic“. Túto časť zosobňujú zásady a pravidlá, od ktorých sa so samozrejmosťou očakáva, že tvoria najpevnejšie jadro našich poznatkov. Napriek tomu je situácia v rámci epistemologických diskusií o nich dosť neprehľadná. V skutočnosti sa tu nezdá nepochybné nič. Wright píše: „Je prirodzené… zaraďovať najzákladnejšie zákony logiky medzi najistejšie zložky nášho poznania… No je všeobecne známe, že povedať o oblasti takého poznania čokoľvek uspokojivé je náročné“.[3] Uvedený autor evidentne nie je zo situácie v rámci epistemologických diskusií nadšený. Domnievam sa, že jeho hlavnou ambíciou je vytvoriť „mantinely“ pre rozsiahle polemiky o základných logických zákonoch. Okrem toho sa do problematiky pokúša vniesť – napriek rezignácii na tradičnú karteziánsku predstavu základných tvrdení ako niečoho zdôvodniteľného – svetlo racionality. Výsledkom jeho úsilia je priekopnícky projekt, ktorý si nepochybne zaslúži pozornosť.

Cieľom tejto štúdie je rekonštruovať základné východiská Wrightovej myšlienky – aj s ideovým pozadím, na ktorom nadobúdajú zmysel. Cieľom nie je kritika týchto inovácií – hoci by bolo čo kritizovať –, kritický rozmer by mal spočívať skôr v tom, že ich umiestnim do protikladu k tzv. tradičným karteziánskym východiskám, ktoré v mnohých ohľadoch stále ovládajú naše uvažovanie o poznaní (čo platí v našom prostredí dvojnásobne).

I. Otázka iného rádu
Wrightovo hľadanie teórie logického poznania je postavené na tom, že si myslíme, že disponujeme poznaním platnosti základných logických zákonov. Tento spontánny predpoklad sa pritom nedokazuje. Domnievame sa, že „vieme, že OK uchováva pravdivosť vo všetkých aplikáciách“ a nechápeme prečo – a pomocou akých nástrojov – by o tom chcel niekto pochybovať. Toto hľadanie spočíva aj na ďalšom predpoklade, podľa ktorého si myslíme, že máme právo uvedené poznanie tvrdiť. Spontánne sa totiž správame tak, akoby sa to, že „vieme, že OK uchováva pravdivosť“, malo dať tvrdiť zdôvodnene: akoby sme mohli jeho dodržiavanie vyžadovať. Uvedomenie si týchto dvoch čŕt nášho normálneho konania predstavuje prvý krok na ceste k hľadanej teórii.

Podľa Wrighta je na tomto mieste dôležité od seba odlíšiť dve otázky: prvého a druhého rádu. To je ďalší krok na vyznačenej ceste. Pri hľadaní odpovede na ľubovoľnú otázku jej musíme najskôr rozumieť. Rovnako Wrightovu myšlienku nie je možné chápať bez odlíšenia dvoch úrovní, z ktorých sa na logické zákony pozeráme – a môžeme pýtať.

Otázka prvého rádu sa venuje tomu, ako som sa dopracoval k poznaniu, že OK je pravidlom usudzovania. Zameriava sa na proces – alebo akt – nadobúdania poznania jeho platnosti. Pozornosť epistemológov – ako Ayer, Quine, Putnam, Haacková, Boghossian atď. – sa doposiaľ sústredila práve na túto otázku. Otázka, na ktorú sa zameriava Wright, neskúma získavanie poznania, venuje sa pevnej pôde, na ktorú by sme mali byť schopní ukázať ako na legitimáciu pri snahe o jeho systematický výklad. Nejde teda o argumenty, ktoré by mali viesť k dodržiavaniu spomenutých pravidiel, ide o záruku ich platnosti. Autor upozorňuje, že to, o čo tu ide, nie je status imperatívu, že „p musí byť pravdivé, ak je pravdivé p a q“, ani tvrdenia, že „OK uchováva pravdivosť“. Týmto smerom sa už v minulosti vydali iní a hoci niektoré z ich odpovedí sú zaujímavé, v centre Wrightovej pozornosti je odlišný problém. Je to snaha nájsť pevnú pôdu pre tvrdenie, že „viem, že OK uchováva pravdivosť vo všetkých aplikáciách“. Zaujíma ho, na základe čoho sa správame, akoby sme si boli istí, že je to tak. „Problém, na ktorý sa sústreďujem, je dôsledkom nášho – predpokladaného – poznania platnosti základných logických zákonov“.[4]

Ako uvidíme, Wright nepokladá otázku prvého rádu za úplne irelevantnú. Podľa neho sa ale potrebujeme zamerať na otázku druhého rádu, ak sa má situácia v rámci epistemologických diskusií niekedy zlepšiť.

II. Hlavná myšlienka
Vďaka predchádzajúcej časti by malo byť zrejmé, na akú otázku chce byť Wrightova teória odpoveďou. Vďaka tejto časti by zasa malo byť zrejmé to, v čom spočíva jej nosná myšlienka. Hlavná myšlienka Wrightovej teórie pochádza z denníkových záznamov L. Wittgensteina, pomenovaných ich editormi O istote. V ich rámci sa zdôrazňuje, že sa nedá aranžovať ani najjednoduchší experiment, ak niektoré presvedčenia nevnímame ako isté. Jedno bez druhého – uskutočňovanie pokusu a prijímanie určitých tvrdení bez otázok – neexistuje. Zdôrazňuje sa zároveň, že každé presvedčenie, ktoré vnímame ako zdôvodnené, spočíva na celom „hniezde“ iných, ktoré nás ani nenapadne zdôvodňovať. „Nemôžeme experimentovať, ak tu nie sú veci, o ktorých nepochybujeme“.[5] Z Wrightovej perspektívy niet pochýb, že je to tak. Experimentovanie ako kladenie otázok prírode a riadenie sa určitými zásadami akoby automaticky kráča „ruka v ruke“. Inými slovami, aby procedúra kladenia otázky mohla vôbec začať, mnoho presvedčení už musí byť pripravených; inak sa nič nezačne. Na každom kroku tu narážame na nevyhnutné spojenia medzi rôznymi vecami: ako videnie predpokladá priaznivé vonkajšie okolnosti na aplikáciu zraku a bez nich je jeho svedectvo spochybniteľné, zdôvodnené presvedčenia zasa predpokladajú sumu tých nezdôvodnených a bez nich sa nevedia udržať.

Napriek počiatočnému rozpačitému prijímaniu poznámok O istote, po ich porovnaní s našimi aktuálnymi procedúrami sa podľa Wrighta nedá spochybniť ich racionálne jadro. Na myšlienke, že proces získavania poznania predpokladá ako nultý krok určité opodstatnené presvedčenia sa napokon rozhodol postaviť svoju teóriu: „Wittgenstein nenaznačuje len to, že sa týmto predpokladom nedá vyhnúť, ale aj to, že sa koniec koncov nedá urobiť nič lepšie ako ich pokladať za nepochybné“.[6]

V súlade s tým je presvedčený, že keď kladiem nárok, že viem – napríklad „Voda vedie elektrický prúd“ alebo „Vonku teraz neprší“ –, môj akt spočíva na prijímaní určitých predpokladov, pre ktoré nemám po ruke dôvody. Pri nároku, ktorý vznáša tvrdenie „Vonku teraz neprší“, sa napríklad predpokladá, že 1) som čestný človek, 2) správne používam jazyk, 3) moje kognitívne mohutnosti fungujú atď. Sú ale tieto predpoklady nepochybné? Je téza, že „moje mohutnosti fungujú“, vo chvíli, keď tvrdím „Vonku teraz neprší“, naozaj zdôvodnená? Wright upozorňuje, že nie je, a aj keby som ju mal náhodou zdôvodnenú, celá pochybnosť by sa dala rovnakým spôsobom presunúť na vyššiu úroveň. „…neexistuje nijaký prípadný koniec takého skúmania“.[7] Epistemológia by sa mala naučiť s týmto faktom žiť: „…teraz sa zdá, že to bude vždy tak, že aspoň niektoré z uvedených predpokladov sa jednoducho pokladajú za nepochybné“.[8]

Tu ale vyvstáva otázka: Nie je to rozpor? Môžeme hovoriť o poznaní, keď chýbajú dôvody pre platnosť základných tvrdení? Môžeme použiť termín „teória“, keď sú „základne kamene“ nezdôvodniteľné? Wrightova myšlienka teórie logického poznania je jeho odpoveďou.

III. Nová perspektíva
Hlavná myšlienka Wrightovej teórie nás privádza k otázke: Ako je možné, že sa napriek naznačeným skutočnostiam spontánne správame, akoby sme mali právo tvrdiť, že vieme? Od problematiky logického poznania sa teda posúvame k problematike spoločnej pre epistemológiu ako celok. Posúvame sa k otázke: Čo to znamená, že máme právo tvrdiť, že vieme? Zdá sa, že kým si Wright ohľadom tohto všeobecného problému neurobí jasno, tak so špecifickým problémom „nepohne“. Podľa neho je pritom najdôležitejšie pozerať sa na kognitívne výsledky zo správneho uhla. Nie je to ľahké. Napriek tomu, že naše predstavy o spoľahlivom poznaní prešli nedávno hlbokou premenou, stále tu panuje veľa „pseudo-racionalistických“ predsudkov. Rozvediem to:

Podľa tradičného karteziánskeho prístupu k budovaniu epistemológie sa nedá pochybovať o tom, že informácia je spoľahlivým poznaním iba vtedy, keď spočíva na evidentných základoch. Iba na takých sa dá stavať. Ak informácia nestojí na jasných a zreteľných základoch, tak je len „bohatstvom nadobudnutým v sne“. To zároveň znamená, že kým sa nepodarí objaviť niečo definitívne zdôvodnené, budú môcť o našom poznaní neustále vznikať pochybnosti. Mať právo vyhlásiť, že niečo viem, znamená mať k dispozícií zdôvodnenie, ktoré je nenapadnuteľné. Poznať inak – pravdepodobne alebo kruhovo – by zasa malo znamenať jednoducho nepoznať. Prečo? Descartes odpovedá: „…pretože nás už zdravý rozum presviedča, že sa tak isto treba zdržať súhlasu s tým, čo nie je celkom isté a nepochybné, ako aj s tým, čo je zjavne klamné“.[9]

Pred nedávnom sa ale objavili aj úplne iné pohľady na naše kognitívne výsledky: V rámci pokusu o výklad empirického poznania z Logiky vedeckého bádania predkladá K. R. Popper nasledujúci návrh: aby sme o dnes prijímaných teóriách viac nehovorili ako „pravdivých“ alebo „všeobecne pravdivých“, ale radšej ako o „koroborovaných“: ako o hypotézach, ktoré sa osvedčili, no ktoré jediný budúci výsledok môže spochybniť. Vychádza z predpokladu, že každé pozitívne potvrdenie je na poli empirických vied dočasné. Nemá význam vnímať ho ako definitívne. Jediná definitívna vec na tomto poli je falzifikácia. Sama idea vedeckosti spočíva podľa Poppera na poli empirických vied vo falzifikovateľnosti: od vedeckých teórií teda očakáva, že svojou vnútornou štruktúrou pripúšťajú vyvrátenie za pomoci testov. Toto by ich malo odlišovať od nevedeckých vysvetlení.

Ešte ďalej ide Štruktúra vedeckých revolúcií T. Kuhna, ktorá upozorňuje, že teórie normálnej vedy nie sú schopné odpovedať na všetky otázky, ktoré spadajú do ich predmetných rámcov. Nijaká hypotéza nestojí v tomto zmysle na evidentných základoch. Každá je konfrontovaná s anomáliami: so zmysluplnými zadaniami bez riešení alebo s pozorovaniami, ktoré s ňou neladia. To neznamená, že nedisponujeme nijakým poznaním. Znamená to, že vysvetlenia, ktoré formulujeme, sú vystavené pochybnostiam, na ktoré nevieme primerane reagovať. Napriek tomu podľa Kuhna platí, že sa vedec nesmie existujúceho vysvetlenia vzdať, kým neobjaví jeho náhradu (ktorá na nejaký čas uspokojí naše nároky). Z toho plynie, že vedeckosťracionálnosť môžu za určitých okolností spočívať aj v dogmatickom ignorovaní evidencie, ktorá neladí s našimi predpoveďami.

Oba prístupy prinášajú úplne iný pohľad na koncept spoľahlivého poznania. (Samozrejme, podobných príkladov iných prístupov by sa dalo uviesť viac.) Wright si uvedomuje, že z uvedených nových pohľadov by mala vyplývať aj nová odpoveď na otázku: Čo to znamená, že máme právo tvrdiť, že vieme? Budem sa jej teraz venovať:

Wright stavia na posune vo vnímaní kategórie poznania, ku ktorému došlo v polovici minulého storočia. Z jeho pohľadu obsahuje každý kognitívny projekt prvok hazardu. Je správne sa naň takto pozerať. Je racionálne vnímať snahu o vysvetlenie v prvom rade ako prejav odvahy. Nie je to prejav toho, že máme po ruke dôvody. Kognitívne ambície sú neraz dôsledkom nedostatku porozumenia. Bez tohto neuvažujeme o skutočnej povahe nášho poznávania. Takto tradícia nevidí, že pustiť sa do originálneho projektu znamená byť vystavený „vysokej miere risku“. Pokúšať sa o racionálne vysvetlenie znamená konštantne manažovať tento risk, pričom jeho miera by sa mohla zdať iracionálne veľká. Pokúšať sa tu o čokoľvek znamená, paradoxne, ignorovať to. Hoci nemáme evidenciu pre ignorovanie, sme „racionálne dokonale oprávnení“[10] takto postupovať. A aj, našťastie, v súlade s tým postupujeme: „Zodpovednosť nemôže vo všeobecnosti požadovať viac ako prijatie všetkých bezpečnostných opatrení, ktoré je rozumné požadovať“.[11]

Podľa Wrighta je potrebné urobiť zásadné zmeny v nárokoch, ktoré sa kladú na niekoho tvrdenie, že vie. Žiada sa úplne nová stratégia. Nejde o to, že máme po ruke nenapadnuteľné dôvody, skôr o to, ako pri snahe o nájdenie vysvetlenia postupujeme. Dôležité je, ako primerane alebo prehnane konáme. V zhode s tým stanovuje: „Oprávnenie môžeme pokladať za získané, kedykoľvek sa skúmanie uskutočňuje úplne zodpovedným spôsobom [in fully responsible manner]”.[12] Do popredia sa tak dostáva niečo, čo stálo v úzadí, t. j. konanie a jeho kvality.

IV. Ťažiskový termín
Pozornosť venovaná nárokom, ktoré vznášajú tvrdenia, že niečo vieme, Wrighta napokon privádza k centrálnemu termínu: t. j. „oprávnenie kognitívneho projektu“. Tento koncept predstavuje čosi ako ťažisko: jednak je priamym dôsledkom hlavnej myšlienky hľadanej teórie, jednak sám zosobňuje odpoveď na otázku z úvodu predchádzajúcej časti. Wright sa okrem úsilia o jeho vymedzenie pokúša uviesť aj príklady oprávnení, o ktoré by sa naše kognitívne snahy mali opierať. Najskôr sa budem venovať vymedzeniu ťažiskového termínu, potom jeho konkrétnym významom.

Pod „entitlement of cognitive project“ by mali spadať presvedčenia, ktoré sa nedajú objaviť v rámci explicitne stanoveného predmetu výskumu, nachádzať by sa mali pod úrovňou vedomej reflexie. V súvislosti s nimi nie je na mieste používať termín „zdôvodnenie“. Vďaka tomu sa zdá, že tu nemá význam hovoriť ani o poznaní. Na druhej strane hovoríme o niečom, čo sa od poznávania nedá oddeliť. Wright charakterizuje opodstatnenie prvého kroku pri získavaní poznania ako „racionálnu dôveru“, ktorá nie je vlastným výskumom ani koroborovaná, ani falzifikovaná. Napriek tomu je takmer pri každej operácii prítomná. Takéto presvedčenia identifikuje to, že ich kritika by predstavovala spochybnenie kompetentnosti celého projektu. Nebola by to – pri najlepších úmysloch – konštruktívna kritika, skôr „zhodenie zo stola“.

Zavedenie ťažiskového termínu Wrighta vedie k záveru, ktorý som už spomínal: prvý krok kognitívneho projektu predpokladá sumu presvedčení, ktoré už musia byť „na mieste“. Ťah, ktorý má zmysel podrobiť racionálnej kritike, predpokladá ťahy, ktoré kritike nepodrobujeme. Tieto ťahy predstavujú, metaforicky povedané, „nultý krok“ na ceste k poznaniu, ktorý je celkom nezdôvodnený. Ako symbol Wright zavádza „P“, pričom ho vymedzuje ako predpoklad, ktorého odmietnutie by znamenalo odmietnutie kompetentnosti projektu. Adept na P musí spĺňať dve podmienky: „(i) neexistuje zjavný dôvod pokladať P za nepravdivý; (ii) pokus zdôvodniť P by obsahoval ďalšie predpoklady, ktoré by neviedli k nadobudnutiu stabilnejšieho postavenia ako mal predtým…“.[13] Inými slovami, každý pokus zdôvodniť P sa javí jednak nadbytočný, jednak vedie ku kruhovému zdôvodňovaniu a komplikovanejším problémom.

Tu sa zastavím. Pri objasňovaní dôvodov podmienky (ii) Wright vo svojej myšlienke akceptuje kruhovosť ako niečo, čo môže adekvátne odrážať situáciu v najhlbších základoch našich procedúr. Z tradičného uhla pohľadu sa pohyb v kruhu, samozrejme, javí ako logický prehrešok, ktorého identifikácia stačí na odmietnutie celého pokusu. Na tomto mieste sa ale objavuje pohyb v kruhu ako zložka procedúr, ktoré vnímame ako „racionálne“. Táto kontroverzná myšlienka pritom nie je ďalšou z Wrightových inovácií, ale niečím, čo objavuje v prácach iného filozofa, P. Boghossiana.[14] Ten používa termín „neinformované usudzovanie“ ako charakteristiku aktu riadenia sa pravidlom, ku ktorému nevieme priradiť dôkaz; jediné, čo k nemu vieme podať je plauzibilné vysvetlenie významu aplikovanej logickej konštanty. Boghossian tiež používa termín „rule-circular justification“,[15] ktorý odkazuje na proces zdôvodňovania, pri ktorom sa predpokladá aspoň jeden krok v súlade so zdôvodňovaným pravidlom. Samozrejme si uvedomuje, že taký proces – okrem toho, že sa mnohým nebude pozdávať – musí konštantne podliehať viacerým reštrikciám, aby sa pomocou neho nedalo zdôvodniť hocičo (čo by ho kognitívne znehodnocovalo). Presadzuje teda len ohraničenú verziu kruhovosti.

Wright nie je myšlienkou o kruhu v rámci „základných kameňov“ racionality spočiatku nadšený, no postupne sa s ňou zmieruje a napokon upozorňuje, že sa zatiaľ nepodarilo ukázať, že by bola „nekoherentná“. Jeho inovácia spočíva v tom, že sa v dôsledku zmierenia s touto myšlienkou celkom vzdáva – v súvislosti so základmi – termínu „justification“ a spojenie medzi byť racionálnymať evidentné základy, ktoré sa ešte Boghossian pokúša v nejakom zmysle zachovať, ruší. Wright nemá v úmysle čokoľvek si nahovárať. Musíme si jednoducho uvedomiť, že „…existuje rozdiel medzi racionálnym oprávnením pre akceptovanie určitých predpokladov a tým, že máme k dispozícií dôkaz, že sú tieto predpoklady pravdivé“.[16] Toto sa vnímalo ako jedno, no to bola chyba. Z Wrightovej perspektívy môžeme byť oprávnení k určitému usudzovaniu bez toho, aby sme mali k dispozícií dôkaz, že je toto usudzovanie platné. Akokoľvek problematicky sa to javí, takto normálne fungujeme.

Uvedomenie si, že takto normálne fungujeme, je podľa neho zároveň argumentom proti tej verzii skepticizmu, ktorá sa týka zdôvodňovania poznania. Privádza nás k odpovedi na otázku: Prečo sa skeptické argumenty tohto druhu – ako argument všemocného génia – nášho konania koniec koncov nedotýkajú? – Sú totiž postavené na nevyslovenom predpoklade, že byť racionálny automaticky znamená opierať sa o nenapadnuteľné dôvody. Wright tento predpoklad pokladá za „naivný“. Ukazuje, že v skutočnosti je to o dosť komplikovanejšie a pestrejšie: môžeme byť oprávnení niečomu veriť a nemať k dispozícií dôvod. To druhé nepredstavuje nevyhnutne problém pre to prvé. V dôsledku toho: „…aj keby najlepšie skeptické argumenty preukázali nemožnosť toho druhého, ich snaha sa principiálneho a racionálneho charakteru našich najlepších procedúr nemusí vôbec dotknúť“.[17]

Kým sa vrátim k téme, ešte jedna vec: Wright si uvedomuje, že k termínu „entitlement“ ho priviedla v konečnom dôsledku kruhovosť, na ktorú pri analýze našich procedúr narážame. Pre čosi ako kruhové zdôvodnenie napriek tomu nijaké využitie nemá! O kruhovosť môžeme mať záujem len potiaľ, pokiaľ nám ide o otázku prvého rádu. Rule-circular justification teda predstavuje čosi zaujímavé iba vtedy, keď analyzujeme nadobúdanie znalosti OK.[18] Pri skúmaní toho, akým právom si nárokujeme túto znalosť nám, naopak, nepomôže. Pokiaľ ide o druhý rád, nemá význam uvažovať o kruhovom zdôvodnení, pretože tu nijaké zdôvodnenie napokon nenachádzame, iba oprávnenie.

Vo zvyšku tejto časti sa vrátim k pôvodnej téme. Okrem pokusu o vymedzenie ťažiskového termínu – prostredníctvom podmienok (i) a (ii) – uvádza Wright aj príklady presvedčení, ktoré by mohli vystupovať v  úlohe P. Z jeho perspektívy stoja za zmienku tri druhy presvedčení:

(I) prvý význam spočíva v tom, že pri uskutočňovaní experimentu nepochybujem, že moje zmyslové orgány fungujú správne. Nezaoberám sa pochybnosťami o tom, či nie som pod vplyvom halucinácie alebo zlého všemocného génia, keď napríklad evidujem, že pierko padá päť sekúnd. Takéto presvedčenia sa v rámci predmetu výskumu neuvádzajú, hoci sú v ňom neustále prítomné.

(II) druhý význam ťažiskového termínu spočíva v tom, že keď zaznamenávam výsledky experimentu, nepochybujem o tom, že povaha vonkajšieho sveta je voči nemu kooperatívna. Nepochybujem, že nie som obeťou skreslenia, žartu alebo zhody náhod, keď napríklad zaznamenávam, že pierko padá päť sekúnd. „Naše kognitívne schopnosti sú iba možnosti a – ako také – závisí ich úspešná aplikácia na spolupracujúcej povahe prevládajúcich okolností“.[19]

(III) posledným príkladom oprávnenia kognitívneho projektu je „základná logika“.[20] V uskutočňovaní každého kognitívneho projektu je zahrnutá elementárna mašinéria tvorby úsudkov, na ktorej platnosti ako na nultom kroku spočíva všetko ostatné. Práve tu by malo byť prirodzené miesto základných logických zákonov: „mimo pochybnosti, no pod úrovňou zdôvodňovania“. Wright upozorňuje, že uvedené zákony spĺňajú obe podmienky kladené na P. Za normálnych okolností nedisponujeme nijakými predstavami o ich neplatnosti. Zároveň sa pokusy o zdôvodnenie poznania ich platnosti budú nevyhnutne opierať o tie isté zásady a pravidlá (aj keď ich prezentujeme v metajazyku a prisúdime im nové mená, stále sú to tie isté formy). Podľa Wrighta sa zdá, že naše presvedčenia o základných logických zákonoch je správne vnímať ako racionálne oprávnené v tomto zmysle.

Tým sa končí jeho záujem o analýzu všeobecných nárokov našich tvrdení, že niečo vieme. Tretím príkladom ťažiskového termínu sa zo spoločnej epistemologickej roviny vraciame k špeciálnemu problému.

V. Teória logického poznania
Od hľadania odpovede na otázku: Ako je možné, že si myslíme, že máme právo tvrdiť, že vieme?, sa Wright vracia k otázke platnosti základných logických zákonov. Odpoveď na všeobecnú otázku by pritom mala byť zároveň riešením problému, pri ktorom sa toto uvažovanie začalo. Wright tvrdí: „…problém druhého rádu sa dá vybaviť prostredníctvom pojmu oprávnenia kognitívneho projektu“.[21]

To, že „viem, že OK uchováva pravdivosť vo všetkých aplikáciách“, nie je poznatok vo vlastnom zmysle, skôr je to jedna z viacerých podmienok akéhokoľvek poznatku. Je to jedno zo spojení medzi rôznymi vecami, ktoré má v epistemológii „status presupozície“.[22] Nemáme dôkaz, že ide o univerzálne aplikovateľnú zásadu, napriek tomu sme oprávnení predpokladať, že to tak je – že to je zásada, ktorá nás od pravdivých predpokladov privedie iba k pravdivému záveru. Nielen to: my nemáme inú možnosť! Pre základné zákony logiky by malo platiť, že pri nich nemáme možnosť naraziť na protipríklad. Podľa Wrighta neexistuje koherentné presvedčenie, že niekto disponuje príkladom, ktorý falzifikuje platnosť OK. Keďže neexistuje „z definície“ možnosť presvedčenia o veci, nemala by existovať ani možnosť, že na ňu jedného dňa narazíme v komunikácii. V tomto zmysle by sa malo dať o základných zákonoch logiky hovoriť ako o niečom, čo je „imúnne voči kompetentnej korekcii“.[23]

Keď sa púšťame do experimentu, sme racionálne oprávnení vychádzať z toho, že zásada „p musí byť pravdivé, ak je pravdivé p a q“ platí za akýchkoľvek okolností. Toto oprávnenie pre vnímanie uvedeného zákona ako univerzálne platného je podľa Wrighta konštitutívnou zložkou našich kognitívnych projektov. Jedno s druhým kráča vždy „ruka v ruke“. Apel základných logických zákonov na poli epistemológie je ale inak „neuchopiteľný“.[24] Nenachádzame definitívny dôvod, o ktorý by sme sa tu mohli oprieť, nevieme ani, kde by sme ho mali začať hľadať. Naopak, aby sme porozumeli tvrdeniu reprezentujúcemu základný logický zákon, musíme sa ním už riadiť. Nechápeme dobre, paradoxne, čo sa prostredníctvom takého tvrdenia hovorí, keď nie sme pripravení postupovať spôsobom, ktorý je s uvedeným základným zákonom v súlade. (Inými slovami, najskôr je ochota podriadiť sa norme, až potom vzniká možnosť porozumieť tvrdeniu reprezentujúcemu normu.) To je „pohyb v kruhu“, s ktorým sa podľa Wrighta v rámci základov stretávame.[25]

Zdá sa, že nekompromisný apel základných logických zákonov vyviera z iného prameňa, ako je ten, o ktorý sa opierajú štandardné teoretické dôvody (ohľadom ktorých sú kompromisy možné). Tento apel by mal pochádzať z (podmienok možnosti) praxe, na ktorej sa denno-denne zúčastňujeme. Súčasťou tejto myšlienky je predstava, že existuje čosi ako „vytrénovanosť“ v aplikovaní základných zákonov čisto prostredníctvom reagovania na podnety pochádzajúce z konania druhých. Sme opakovane vystavení okolnostiam, za ktorých povedať, že niekto je v kuchyni a zároveň na záchode – niečo chutí a nechutí – nevedie k ničomu. Deje sa to bez toho, aby niekto zdôvodňoval, že vie, že zásada: niečo nemôže v tom istom ohľade a v tej istej chvíli byť i nebyť, platí. Nikto sa s jej zdôvodňovaním nezdržiaval. (Platnosť tejto zásady sa teda neučíme – rovnako ako nemá zmysel povedať, že sa učím vlastné meno – skôr to, že veci tohto druhu vnímame ako pevné, je predpokladom učenia sa.) Z toho vyplýva, že predpokladom našich kognitívnych ambícií je určitý proces: „tréning“. V rámci tohto procesu pritom boli základné logické zásady prítomné implicitne.

Predloženie ťažiskového termínu ako odpovede na hlavnú otázku stavia Wrighta opäť pred vážny problém: zdá sa, že nemáme právo tvrdiť, že platnosť základných logických zákonov poznáme. Hoci sa spontánne správame, akoby sme toto právo mali, postupne zisťujeme, že máme „len“ oprávnenie. Tento posun v terminológií má svoje konzekvencie. Napríklad tripartitná definícia poznania vylučuje zmysluplné rozprávanie o nejakom presvedčení ako o „poznaní“ bez toho, aby bolo zároveň zdôvodnenépravdivé. To vedie k viacerým pochybnostiam. Napríklad: Má vôbec aplikácia základných logických zákonov za konkrétnych okolností – dajme tomu, pri formulovaní novej hypotézy – nejaký kognitívny rozmer? „Ak majú základné pravidlá usudzovania tento druh statusu – ak ich platnosť spočíva takpovediac iba v oprávnení, ktoré je pod úrovňou kognitívneho výsledku – ako sa to zhoduje s právom tvrdiť poznanie na základe dedukcií v súlade s nimi?“.[26] Príbuzná otázka znie: Je rozpoznanie platnosti odvodeného logického zákona kognitívnym výsledkom – ako tiež predpokladáme – alebo nie je? Máme v tejto súvislosti poznanie alebo máme opäť niečo iné?

Spolu s analýzou týchto otázok sa dostávame k ďalšej Wrightovej inovácii, ktorá predstavuje asi najzásadnejší obsahový posun v celkovom náhľade na poznanie. O čo ide? Uvedený autor je v prvom rade hlboko presvedčený, že to, čo vyplýva zo základných zákonov, je nepochybne rozšírením našich poznatkov. Pri rozpoznávaní a zdôvodňovaní platnosti odvodených logických zákonov sa bavíme o poznaní vo vlastnom zmysle. Výsledok týchto činností nemá „len“ status predpokladu alebo „nultého kroku“ projektu. Zároveň ale zisťuje, že pokladáme za úplne prirodzené, že dôsledkom predpokladov, ktoré majú status oprávnenia – nie kognitívneho výsledku – by mali byť znovu len tvrdenia, ktoré majú status oprávnenia. Nevieme si akoby predstaviť, že by na ceste od základných zákonov k odvodeným mohlo dôjsť ku zmene. Zdá sa, že si jednoducho nevieme predstaviť, že by niečo evidentné malo spočívať „len“ na racionálnej dôvere. Je to pravda? Podľa Wrighta po komparácii s našimi aktuálnymi procedúrami zisťujeme, že sú to „silné slová“. Predstaviť si to dokážeme: „Ak disponujeme oprávnením tvrdiť, že princíp usudzovania je platný, potom súčasťou obsahu toho oprávnenia je predpoklad, že pravidlo, o ktoré tu ide, je použiteľné aj pri deduktívnom rozširovaní nášho poznania“.[27]

To znamená, že Wrightov návrh na riešenie nastoleného problému spočíva v priekopníckom odmietnutí toho, čo sa v rámci tradičnej karteziánskej perspektívy pokladalo za prirodzené. Jeho riešenie sa pokúša o zmenu presvedčenia, že na tvrdeniach, ku ktorým sme oprávnení, nemôže spočívať nič iné, iba ďalšie tvrdenia, ku ktorým sme oprávnení. Wright kladie otázku: Prečo by to tak malo byť? Prečo by evidentné poznatky nemohli stáť na racionálnej dôvere v určité zásady? Naozaj je to vylúčené? Podľa neho sa to, naopak, okolo nás bežne deje. Z tohto dôvodu: „Mysliteľ nebude obvinený z epistemickej nezodpovednosti, ak pravidlá, ktorými sa nechá pri usudzovaní viesť, budú oprávnenia, ktoré stoja mimo pochybnosti, no pod úrovňou zdôvodnenia“.[28] V tomto spočíva najzásadnejší posun v celkovom náhľade na poznanie, o ktorom som hovoril vyššie.

To, čo vyplýva zo základných logických zákonov, pre ktoré dokážeme predložiť iba oprávnenia, je kognitívny výsledok v pravom zmysle. Nepochybne je to rozšírenie našich poznatkov: „Sme teda oprávnení konštatovať znalosť tvrdenia, ktoré sme spoznali ako vyplývajúce z premisy, ktorú sme rozpoznali pri usudzovaní v zhode s oprávneným pravidlom“.[29] Disponujeme teda čistokrvným poznaním platnosti odvodených logických pravidiel, nie „len“ oprávnením k ich aplikovaniu za normálnych okolností. To zároveň znamená, že by viac nemal vznikať problém s tým, že Wrightova teória spočíva na oprávnených – nie zdôvodnených – základoch. Nastolený problém by tak mal byť vyriešený.

Zdá sa, že termín „teória“ nie je v názve tohto článku použitý zavádzajúco a ani termín „poznanie“. (Toto, samozrejme, platí iba v tom prípade, ak uvažujeme o teórii poznania základných i odvodených logických zákonov ako o celku.) Domnievam sa, že pokus, ktorý Wright predkladá, predstavuje – napriek rozporu so „spontánnym“ východiskom, pri ktorom začal – plnohodnotnú epistemologickú koncepciu so všetkým (dobrým i zlým) čo k niečomu takému patrí.

Záver
Jednou z najfrekventovanejších filozofických otázok posledných desaťročí je samotná myšlienka teórie logického poznania. Viacerí autori sa pýtajú: Je vôbec čosi také v našom dosahu? Dá sa to v skutočnosti naozaj vybudovať? Priamym dôsledkom naznačeného trendu bolo konštituovanie jednej z najmladších filozofických disciplín: epistemology of logic.

Myšlienka, ktorej základným východiskám som sa venoval v tejto štúdií, patrí medzi to najpodstatnejšie a zároveň najinovatívnejšie, čo doposiaľ spomínaný záujem priniesol. Náhľad, ktorý Wright v súvislosti s logickým poznaním ponúka, je výsledkom jeho intenzívnej snahy a zdá sa byť prijateľný pre široké spektrum postojov, ktoré sa zúčastňujú na tejto diskusii. Na definitívne súdy je ale v súvislosti s ním ešte skoro. (Sila zotrvačnosti sa v nijakom prípade nedá podceňovať.)   

L i t e r a t ú r a
BOGHOSSIAN, P.: Knowledge of logic. In: BOGHOSSIAN, P. – PEACOCKE, Ch. (eds.): New Essays on the A Priori. Oxford: Clarendon Press 2000, pp. 229-254.
DESCARTES, R.: Meditácie o prvej filozofii. Bratislava: Chronos 1997.
DUMMETT, M.: Truth and Other Enigmas. London: Duckworth1978.
KUHN, Th.: Struktura vědeckých revolucí. Praha: Oikoymenh 1997.
POPPER, K. R.: Logika vědeckého bádání. Praha: Oikoymenh 1997.
WITTGENSTEIN, L.: O istote. Bratislava: Kalligram 2006.
WRIGHT, C.: Inventing logical necessity. In: BUTTERFIELD, J. (ed.): Language, Mind and Logic. Cambridge: Cambridge University Press 1986, pp. 187-209.
WRIGHT, C.: Truth and Objectivity. Cambridge: Harvard University Press 1992.
WRIGHT, C.: On basic logical knowledge. In: BERMÚDEZ, J. – MILLAR, A. (eds.): Reason and Nature: Essays in the Theory of Rationality. Oxford: Oxford University Press 2002, pp. 49-84.
WRIGHT, C.: Intuition, entitlement and the epistemology of logical laws. In: Dialectica, Vol. 58, 2004, No. 1, pp. 155-175.

P o z n á m k y
[1] Pozri WRIGHT, C.: Inventing logical necessity. In: BUTTERFIELD, J. (ed.): Language, Mind and Logic. Cambridge: Cambridge University Press 1986, pp. 187-209. WRIGHT, C.: Truth and Objectivity. Cambridge: Harvard University Press 1992. WRIGHT, C.: On basic logical knowledge. In: BERMÚDEZ, J. – MILLAR, A. (eds.): Reason and Nature: Essays in the Theory of Rationality. Oxford: Oxford University Press 2002, pp. 49-84.
[2] WRIGHT, C.: Intuition, entitlement and the epistemology of logical laws. In: Dialectica, Vol. 58, 2004, No. 1, pp. 155-175, pp. 155.
[3] Tamže.
[4] Tamže, pp. 174.
[5] WITTGENSTEIN, L.: O istote. Bratislava: Kalligram 2006, §337.
[6] WRIGHT, C., Intuition, entitlement and the epistemology of logical laws, c. d., pp. 160-161.
[7] Tamže, pp. 162.
[8] Tamže, pp. 161.
[9] DESCARTES, R.: Meditácie o prvej filozofii. Bratislava: Chronos 1997, pp. 21.
[10] WRIGHT, C., Intuition, entitlement and the epistemology of logical laws, c. d., pp. 164.
[11] Tamže, pp. 162.
[12] Tamže.
[13] Tamže, pp. 163.
[14] Úvahy o kruhovom zdôvodnení ako niečom racionálne akceptovateľnom sa ale objavujú už v Dummettovom článku: „Zdôvodnenie dedukcie“. Pozri DUMMETT, M.: Truth and Other Enigmas. London: Duckworth 1978, pp. 290-318.
[15] BOGHOSSIAN, P.: Knowledge of logic. In: BOGHOSSIAN, P. – PEACOCKE, Ch. (eds.): New Essays on the A Priori. Oxford: Clarendon Press 2000, pp. 229-254. , pp. 245-254.
[16] WRIGHT, C., Intuition, entitlement and the epistemology of logical laws, c. d., pp.166.
[17] Tamže.
[18] Nedá sa nespomenúť, že Wright svoju myšlienku teórie logického poznania napokon prezentuje ako komplement druhého rádu k Boghossianovej teórii, ktorú charakterizuje ako najprepracovanejšiu odpoveď na otázku prvého rádu.
[19] WRIGHT, C., Intuition, entitlement and the epistemology of logical laws, c. d., pp. 165.
[20] Tamže, pp. 166.
[21] Tamže, pp. 174.
[22] Tamže, pp. 167.
[23] Tamže, pp. 171.
[24] Tamže, pp. 168.
[25] Na strane 171 dodáva: „Vo všeobecnosti je ťažké si predstaviť, aký možný pozitívny dôvod by sme mohli uviesť pre domnienku, že naša inferenčná prax s podmieňovacím tvarom je korektná, ktorý by rôznym spôsobom nespočíval na usudzovaní využívajúcom podmieňovací tvar“.
[26] Tamže, pp. 172.
[27] Tamže, pp. 173.
[28] Tamže, pp. 174.
[29] Tamže, pp. 173.

Mgr. Tomáš Čana, PhD.
Katedra filozofie a aplikovanej filozofie  FF UCM
Námestie J. Herdu 2
917 01   Trnava 
thomascana@yahoo.com

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *