Deguy, M.: Nečakaný život – v La vie subite (úryvky z diela). In: Ostium, roč. 14, 2018, č. 1.
Úryvky z diela: Michel Deguy: Nečakaný život (La vie subite). Vydavateľstvo Galilée, Paríž, 2016
Preklad Silvia Majerská
Predslov
Čo ak sa skutočný život odohráva inde?
Život stúpa zo života: nečakane.
To, čo platí dnes, už kedysi platilo. Čo platilo vtedy, nebolo aktuálne. Krásu a pravdu nemožno pochopiť jednu bez druhej. Dávna pravda je tá baudelairova polovica krásy, ktorú si odovzdávajú umelci a pomocou ktorej tvoria nové umenie.
Dnešok sa vo svojej živelnosti, kráse a absurdite nedá uchopiť bez pomoci poetiky, ktorá je nadstavbou básne. Ak je pravda, že naša doba je dobou ničenia, odmietania a opúšťania Zeme, predpovedať prítomnosť je úlohou básne, ktorú ale splní poetika. Teda Očistec a Raj v jednom, prepojené a prepletené ako prsty na rukách; jeden svet, tu na Zemi.
Časom básne je prítomnosť. Jeho logion – jeho prehovor, jeho „Spruch“ – je výrok. Báseň sa udržiava vďaka tomu, že sa drží svojej mnemotechnickej brevitas (u klasikov, techniky). Báseň dlho bývala nominálna, ako v dobe Anaxagora.
Žeby to všetko začalo krásou? Potom treba začať znovu. Sokratovi žiaci však mali pravdu: krása je iba príklad. Krásna vec nie je súčasťou Krásy. Krása je v javoch; ich súčasť je ich súčasnosťou. Je na pomedzí, medzi účinkujúcimi – účinkuje, činí sa. Príklad je tá zúčastenená časť prirovnania ukazujúca krásu, ktorá je výlučne takáto, je bytím tak-ako.
Túto metódu navhroval Pascal: metódu transpozície. Predstavte si ženu, báseň, kus nábytku ako na tomto príklade, ale krajšie. A keďže „je viac vecí na zemi a v nebi ako v …“, slová túžia po tom krajšom. Prirovnanie je vyberavé, podobne ako Sapfo; na svoj výber poukáže slovami, podobne ako naňho ukázal Paris. Vymyslí neporovnateľné a predostrie ho ostatným, či ho spoznajú – alebo nie.
*
Klinamény sú kvety, tvrdí môj epigram. Najprv som pretvoril „clinamen“ na názov kvetu, podľa vzoru „chryzantéma“. Prozreteľnosť alebo atómy? – takto to zhrnul istý historik Staroveku. Portikus alebo Záhrada? Moja voľba je Epikuros.
Osloboď sa, povedal Paul Celan. Vychádzajú z Jaskyne. Na slnko nemieria. Plazia sa po zemi a z hĺbky sedla pozorujú nekonečný rad vrchov, pohoria, pustý oceán, veľkoleposť nechávajú na jej bytí – v rozpätí účinkujúcich.
Úryvok z časti Básne
Citnosť
Kôň bez rúk pes bez hlasu
Kosatka bez ramien straka bez spevu
Ľudoopica bez reči všetky
Tvory trpia povedal Pavol
Nie nie je to o nadradenosti
Ako vtedy keď Tolték ešte nemal dušu
Jediným zjavením
Je premena tela na slovo
Z tela vzíde jazyk ten sa zmení na myslenie
Mozog vraj robí človeka
Ale mozog schopný myslieť
Na sklonku genézy – milióny rokov –
Vyšiel z jaskyne a pobral sa poza vrchy
„Videl, že ide dobre“:
Slnko bolo Dobrom
V dennom svetle zasvieti
Jasnosť aby dala iné meno svetlu
Jasnozrivosť ktorá je tiež z rovnakého cesta
Za citnosť človek platí
Bolesťou aj vzletom
Čo cítiš
Videnie vypustí nekonečno
Vyvrhne ma v ústí sveta
Na hrane medzi Vegou a červom
Zďaleka aj zblízka
Rozoznáva javy
gnózie sveta
Oči si zvykajú na svetlo
Pohľad je bezcitný
Neuverím pokiaľ neuchopím
Priblíž sa
Do úst vložila chuť láska
Toto je tvoje telo
Hlboko v ústach plod
Hlce hlinu
Veriť znamená mať pocit počutia
a počuť sa počuť
Cez sluch prijímam neslýchané
Zo zvuku vytváram význam
A z hlasu ozvenu hlasu nikoho
hlas bez hlasu
Pach sa zmení na vôňu
Rozsekne vnem
na dva konce
Peklo a Raj na hranici očistca
Zápach a rozkoš
Lupene ruží a smrad
je cítiť
Čo je dobré a čo zlé
Päť vnemov naraz?
A spolu stvoria citlivosť…
Keby nemalo srdce cit
tá päťka by sa nezverila do rúk životu
výbojnejšiemu než vnem
Zviera nás slepota hluchota bolesť ne-
citlivosť
o umenie nás ukracuje
úpadok
hovorilo obnažené srdce
Úryvok z časti Biografémy
Mys v Sounione
Cez brod kladiem spísané grécke kamene
mozaiku z menej zmazateľných črepov, Ariadninu
niť, od ostrova Naxos až po Atény 2014…
[…]
Neskôr, no ešte stále „vtedy“, v tom-istom-čase koláže, do ktorej ukladám dojmy z prežitých rokov, som býval v tesnej blízkosti Veľkého Múzea, ktoré ešte nebolo spyramídované pánom Peïom, ani berninizované prezidentmi na počesť Ľudovíta XIV. na mrštnom barokovom koni. Veľké Nádvorie, v súčasnosti tlstý pupok zaskrutkovaný turistami, slúžil ako parkovisko pre Ministerstvo financií. V nedeľu ráno som brával deti na kĺzačku medzi kúrmi a faraónmi, sarkofágmi a bustami, ktoré zapĺňajú nekonečné galérie tiahnuce sa po pravom brehu Seiny.
Všetko to začalo pri Samotraké, v čele schodiska, múzea, prehliadky, sveta. Driapali sme sa po schodoch a pomaly sa približovali ku kamenistému Skoku Anjela, k mramorovému vzletu (ormê smerom k hypsos v Longinovom jazyku), k tej obojživelnej ramenatej okrídlenej oplutvenej metamorfóze bleskom prepojených živlov, k polyteistickému Víťazstvu, podobajúcemu sa na Afroditu unášajúcu Aiola s Poseidónom, bohyňu Éos s Héliom, v mramore pokrkvanom vymrštením (Chvála Heleny – egkômión tês Hêlênês – pridávam a zdravím Gorgia a Barbaru Cassinovú)… popierajúc pád, ako keby celé dejiny neboli príbehom padania, príbehom baudelairovej rakety a žiary pri jej páde…
A ak tieto mená vplietam do životných udalostí niťou života, ktorý sa po rokoch znovu vrátil na Patmos a do delfskej jaskyne, do Solúnu a na Mykonos, a až po – minuloročný – návrat do Olympie k relikviám a filológii, mojím cieľom je vyhodnotiť doterajší presun mytologického do modernej poetiky, básnické opatrenie nielen vytrvalé, ale plné nádeje, v zmysle, aký mu v roku 1855 pripísal Baudelaire. Počínajúc našou ťažkoodeneckou študentskou knižnou mobilizáciou až po poslednú demytologizáciu ultra-moderných poetológov… Od vzletov k pádom. Práve pre tento dôvod by som spomenul, ak by ste nemali výhrady, „nehodu v Korinte“, či už v podobe alegórie alebo len obyčajného znamenia, ktorá bola akousi veštbou rebus (s javmi a medzi javmi) a mala nás varovať: reč je o tom, ako desivo sme vyleteli zo strmej cesty medzi Korintom a Aténami, v aute z požičovne, v ktorom sme všetci po náhlom pochybení šoférujúceho priateľa mali zahynúť, podobne ako pytagorejská potápačka Sapfo z rímskej baziliky, ale s údelom smrti utopením o sto metrov nižšie, keby nebolo náhodnej plošiny vysunutej z útesu, na ktorej sme bez ujmy pristáli. Tohoto salta mortale sa zúčastnil Badinter a Granel, Fernandez, Tubeuf a váš služobník… Zdesenie a vďaka nás na ďalší deň donútili zaniesť do Delf – a v prípade niektorých z nás do Ortodoxnej katedrály – dary.
Takže Víťazstvo na myse Sounion, vzopnutie na útese schodiska, kolmý mramorový prudký vzlet s „azúrom“ v pozadí (to slovo a jeho obsah si francúzska poézia vyhradila na celé 19. storočie až po Mallarmého, ktorý ho trikrát zopakoval, ale nám znie nemoderne), lom valéryho stĺporadia.[1]
A teraz ich premena: sme pred takzvanou televíznou obrazovkou a z čierno-čiernej tmy vesmíru sa vynárajú kozmonauti vo volfrámových kombinézach, napojení na životodarné trubice pripomínajúce pohyblivé stĺporadie pod strechou slnkom zaliatej vesmírnej lode… Zbližujem Sounion a „Gravitáciu“, Samotraké a krídla z azbestu, mys a mimozemský chrám s vesmírnym štítom!
Tritisíc rokov snahy o to, aby nesmrteľnosť získala novú chrbtovú protézu; zrazu chápem, prečo sa mladí ľudia, alebo „novopríchodzí“ (Hannah Arendt) pre túto premenu vedia nadchnúť – a to nepoznajú Platónov entuziazmus – a prečo opúšťajú bohov vojny a hier a poznania. Dajú sa kozmické stĺpy a vesmírny beztiažový chrám premostiť, premožniť, s Delfami a s Olympiou? Tá istá diplopia, ktorá kedysi videla dvojmo, ktorá naraz videla Armstrongov mesiac, a to, ako pristál na Zemi, a mesiac priateľa Pierrota[2] a Schönberga, je našou postmodernou optikou; ako teda premostiť odchod zo Zeme a pozemskosť, stať sa mimozemšťanmi a ostať pri zemi a pri „podstate vecí“, plaviť sa k vzdialeným hmlovinám a neopustiť zónu, aby som použil Apollinairove slová…
Mladú inteligenciu (tú s umelou inteligenciou) nadchýna práve vedecko-technický a zároveň dobrodružný odchod (tento rok, v dobe „chirurgických“ výčinov, znovu implantovali transorganické srdce priamo do tela so životom). Veda pohltila gymnáziá aj Aristotela.
Dokáže spojka prirovnania ako udržať v diplopii pospolu obrovké čilské hvezdárne, astrofyzikálne chrámy vo výskumnej extáze (ktorá je ako fatum ľudstva, povedal Primo Levi) s cieľom opustiť Zem… a Starovek, Du Bellayov Starovek v zmysle translatio studiorum a rerum?
Akým spôsobom môže poetika spolupracovať a preniesť (čiže prostredníctvom predstavivosti) legeïn, logos (v jeho „noci“) spolu s krásou, významom, nádejou… inak povedané, v slovách.
A naposledy Arthur Rimbaud…
Ako svet premeniť na svet, pri globalizácii a proti nej, ako premeniť svet výroby-spotreby pre iný typ rastu na svet „dobrého“ a záživného života… taká by bola posledná recidíva trúfalej úvahy „poetiky“, ktorá by svoju podmienku alebo dokonca rozkaz mohla vysloviť parazitujúc známy Malrauxov výrok „XX. storočie bude alebo „básnické“, alebo žiadne!“. Ale to by bolo ako chcieť zastaviť jav, ktorý nazývame „pokrok“, a ktorého postmoderným heteronymom je aj „novácia“. Ako sa teda na tomto kvázi-fóre podieľa poetika?
[…]
Úryvok z časti Teorémy
Poetika ako úvaha o básni a s poéziou na mysli pri čakaní na báseň
Hannah Arendtová : „Ak sa nemôžem venovať filozofii, je so mnou koniec. Ale filozofii ďaleko od kruhu filozofov“, ktorú následne nazýva zvláštnym pomenovaním „Politická teória“. Podobne ako Arendtová vsúva svoju „politickú teóriu“ medzi filozofiu a politiku (úvahu o politike), tu sa o slovo a o miesto usiluje poetická teória: v skratke, istá poetika medzi filozofiou a poéziou; to neurčité medzi obsahuje esejistický, teoretický priestor nespadajúci ani pod filozofiu ani pod poéziu, a zároveň tón, štýl, zloženie, kvôli ktorým si zachováva stručnosť verša alebo prózy, „proézie“, poézie a prózy, často zliatych v prózimetri; a ktoré ochotne báda o svojej terminológii, logike, tropológii.
Mohol by podobné miesto zaujať aj filologický predikát? – pokiaľ ide o súčasť prekladu gréckych otázok, a u „nás“ (biografických, jestvujúcich) len vďaka rokom prekladania medzi filozofiou a literatúrou, medzi gréčtinou a francúzštinou (napríklad pri čítaní Aristotela, Pindara, Platóna a Rečníkov, atď.) nastal rozvoj vzájomnej výmeny, prenos, „antidotis“, smerovanie filozofie k básnickej poetike. Preklad sa teda nedostavil, až keď bolo po všetkom, ale bol v úplnom centre myslenia.
Práve gréčtina, ktorá hrá po prvý krát rolu „strateného jazyka“spomínaného u Arendtovej (u nej ide o nemčinu), a pokiaľ je naozaj už od mladosti jazykom prekladu s cieľom štúdia, miešala a stále mieša karty rozdané ja-zykom „mnohojazyčnosti“ (Derrida).
Aj postupy básnickej teórie sú tie isté (skôr než len analogické) ako postupy arendtovej „politickej“ teórie, čo znamená, že nadobúda anti-fenomenologické a anti-ontologické smerovanie, a je vyjadrená slovami, ktoré možno preniesť do básnických teorém „básnickej teórie“ – najmä pri otázke zanechania husserlovej fenomenológie a jeho návratu k veciam samým (smerovanie, ktoré nasledoval aj Günther Anders, ako ho opísal v knihe o Hirošime, ktorú citujem); a v rastúcej neviere voči dôležitým motívom heideggerovského vzťahu medzi Denken a Dichten.[3]
Tu je úryvok, v ktorom Arendtová vysvetľuje, čo znamená „anti-fenomenologický“ a „anti-ontologický“ – prvý koncept je „anti- (alebo a-)husserlovský“ a druhý „anti- (alebo a-)heideggerovský“:
„Daný pohyb sa už nevyvíja od bytia alebo od myslenia k jazyku, ale naopak, od jazyka k mysleniu a k bytiu […], všetko, pre čo jazyk nemá vyhradené slovo (tu by som skôr ako slovo povedal vetu) […] existuje pre myslenie; pre čo jazyk nemá vyhradené slovo (povedzme vetnú jednotku alebo prívetie) uniká mysleniu […]; je omylom veriť, že skutočnosť mysliteľná v jazyku je menej skutočná ako skutočnosť zažitá, ale nemysliteľná. Je dosť možné, že v prípade človeka je pravdou opak.“[4]
Oslobodiť „poetiku“ umožňujúcu kontakt s dnešným svetom: cestu k veciam samým, ktoré sa nás týkajú; cestu k fenoménom, bez návratu na miesto, ktoré Françoise Dastur nazýva „úkonom trascendentálneho subjektu“; novú cestu, ktorá nám dovolí rozvinúť invenčnosť vo vzťahu k tomuto svetu, k nášmu svetu, k svetu postavenému na základoch totálnej sociálnej kultúrnej fenomenality… Ak v dnešnej dobe, v čase našej „extrémnej súčasnosti“, nastalo „zatmenie bytia“, už nejde ani len o zatmenie „fenoménmi“. Toto zatmenie zatienené sebou samým vrhá tieň na fenomény v prospech niečoho, čo môžeme parafrázujúc Maussa nazvať „totálnou sociálnou kultúrnou fenomenalitou“. Už nie je reč o záchrane fenoménov od fenomenológie, ale o zachytenie fenomenality sveta v živote, v ktorom práve teraz jestvujeme, skôr než nás metamorfóza a metempsychóza premenia na mutantov z „iného sveta“.
Tá známa veta, ktorá sa tak často a naliehavo opakuje vo filme V Hirošime si nič nevidel (Tu n’as rien vu à Hiroshima) od Alaina Resnaisa, by mohla byť úvodným citátom úryvku od Günthera Andersa z knihy nazvanej práve Hirošima je všade (Hiroshima est partout, Seuil, 2008, s. 143). Ako možno vidieť Hirošimu v Hirošime? Anders útočí priamo na Husserla: „Aký nezmysel! A to som sa ako študent na nekonečných fenomenologických seminároch učil, že akákoľvek reprezentácia sa musí ‚uskutočniť‘ úkonom ‚prvotného odovzdania’…“. Cesta späť do Hirošimy nie je návratom k veci samej, k podstate Hirošimy. Skoro som povedal presný opak. „Ten pocit, o ktorý tu ide, určite nie je nadiktovaný vnímaním. Ale vedením – a to vlastníme, aj keď nie sme fyzicky prítomní. Možné je aj to, že niektorým z tam prítomných bráni práve pohľad na Hirošimu k tomu, aby prenikli ku skutočnému poznaniu, ku skutočným farbám, ku skutočnej hrôze. Sú tak zvyknutí na to, že zmysly svojou ostrosťou a silou premáhajú aj jednoduchú predstavu, že dôverujú zmyslom, hoci neprenášajú nič, čo by malo význam.“ A trochu ďalej : „Je nutné podrobiť sa pravidlu „neustále uvažovať“, „nevzdávať sa“. Myslenie nie je „fenomenologickým“ úkonom.
Jedným slovom: samotné tušené signály sú javy, a spomínané „jasnovidenie“ (ktoré by lepšie vystihlo slovo predtucha) v tomto zmysle nemá nič spoločné s fenomenológiou, ktorej rozsiahly mechanizmus a sofistikovaná logistika urýchľujú či spomaľujú prezieravosť nevyhnutnú v našich apokalyptických časoch, ani s duchovnou romantickou poetikou uchvátenou jasnozrivosťou. Gérard Granel navrhoval podobné smerovanie už vo svojej prvej knihe: „Podstata pravdivosti Zdania je naozaj taká, že aby bolo možné sa k nej priblížiť, nepostačuje ani zásadné rozhodnutie, ani nejaká teoretická a historická približná predvídavosť. Pravdivosť Zdania má akoby utiahnutú a temnú podstatu, na ktorú nemožno siahnuť „opisom“ nezaujatým formou jazyka a predstavou, sprostredkovanou Epoché, že tento opis dokáže odokryť závoj Bytia.[5]“
Signalizovať signál, a fenomenály, ktoré sa neboja blikotu priradiť význam, znamená brániť jeho svetlu.
[…]
P o z n á m k y
[1] Cf. báseň „Cantique des colonnes“ („Spev stĺporadia“) zo zbierky Charmes (Šarmy, 1922), pozn. prekl.
[2] Priateľ Pierrot odkazuje na text ľudovej piesne Au clair de la lune (Vo svetle mesiaca), pozn. prekl.
[3] Príkladový vzťah myslenia k Dichter (Hölderlin), k Volk (Deutsch) a jeho riadeniu (Führung).
[4] Aby sme podporili túto Arendtovej myšlienku, pripomeňme si aspoň Kleistov výrok „Verfertigung des Denkens beim Reden“ (uskutočnenie myslenia v hovorení).
[5] Gérard Granel, « Kritika fenomenológie vnímania » (Critique de la phénoménologie de la perception), Význam času a vnímania u E. Husserla (Le Sens du temps et de la perception chez E. Husserl), vydavateľstvo T.E.R, 2012, str. 225.