Nikola Jančová: Zmysel bytia v absurdnom svete [The meaning of being in an absurd world]. In: Ostium, vol. 21, 2025, no. 3.
This work is licensed under a Creative Commons Attribution-NonCommercial-NoDerivatives 4.0 International License.
The meaning of being in an absurd World
This article explores the philosophy of Albert Camus and its relation to the question of the meaning of human existence. Its aim is to demonstrate that, despite the acknowledged absurdity, it is possible to adopt a positive and meaningful attitude approach to life. The absurd arises from the tension between the human desire for understanding and the incomprehensibility of reality. Camus rejects both the escape into illusion and resignation in the form of nihilism, instead proposing the conscious acceptance of the absurd combined with active revolt. Through an analysis of The Myth of Sisyphus and Shaun Tan’s picture book The Red Tree, the article demonstrates how the absurd human being can find freedom, passion, and authenticity in everyday life, despite finitude and meaninglessness. Embracing the absurd allows one to perceive the beauty and value of life without the need for transcendental meaning.
Keywords: absurdity, being, Albert Camus, Shaun Tan, freedom, meaning of Life
Úvod
Človek prirodzene túži po zmysle. Hľadá ho v náboženstve, filozofii, umení či každodennej skúsenosti. No čo ak realita, v ktorej žije, nijaký zmysel neponúka alebo ho aspoň neodhaľuje? Čo ak naše úsilie o porozumenie naráža na mlčanie v zmysle absencie zrozumiteľnej odozvy? Absurdno nevzniká ani tak zo sveta samotného, ani z človeka, ale z ich stretnutia, zo skutočnosti, že človek sa pýta, ale nedokáže nájsť uspokojivé odpovede.
V tomto článku sa venujem otázke, či je ľudská existencia v prostredí, ktoré sa nám javí ako absurdné, schopná nadobudnúť určitý zmysel. Albert Camus vníma absurdno ako stav, ktorý nemožno prekonať tradičnými filozofickými či metafyzickými riešeniami. Odmieta únik, no zároveň nesúhlasí s nihilistickou rezignáciou. Namiesto toho navrhuje alternatívu, ktorou je vedomé prijatie absurdity a aktívna revolta voči nezmyselnosti. V Mýte o Sizyfovi ukazuje, že absurdný človek nachádza slobodu práve v tom, že prestane hľadať definitívne odpovede a namiesto toho sa rozhodne jednoducho žiť.
Absurdno však nie je len teoretickým konceptom, ale aj reálnou skúsenosťou, ktorú mnohí z nás zažívajú. V každodennom živote sa stretávame s absurdnými pocitmi, ktoré vyplývajú zo spoločenských systémov, nejasných pravidiel či udalostí a narúšajú našu predstavu o racionálnom poriadku. To, čo pokladáme za absurdné, môže byť dôsledkom našej túžby po zmysle a poriadku v realite, ktorá sa nám javí ako indiferentná alebo chaotická.
V konfrontácii s takouto iracionalitou sa otázka absurdna stáva osobnou výzvou. Ak nedokážeme nájsť zmysel vo vlastnom prežívaní a skúsenosti s realitou, aký postoj máme zaujať? Máme hľadať ďalej, alebo sa zmieriť s jeho neexistenciou? A napokon, nie je aj samo kladenie týchto otázok len ďalším dôkazom absurdna?
Filozofické pozadie absurdna
Vo filozofii existencializmu sa opakuje motív absurdna, podľa ktorého človek žije preto, aby nakoniec zomrel. U Heideggera je smrť poslednou možnosťou človeka, v prípade Sartra je zasa koncom všetkých možností, no pre všetkých existencialistov je smrť najvyššou transcendentnou realitou. Bytie k smrti je skutočným cieľom ľudskej existencie. Týmto nám však môžu vnucovať záver o nezmyselnosti života a akéhokoľvek boja za lepšiu budúcnosť.[1]
Joseph McBride si kladie otázku: Prečo vlastne Camus pokladal ľudskú existenciu za absurdnú? Tvrdí, že „život je absurdný nie preto, ako sa často tvrdí, lebo ľudský rozum je obmedzený v porovnaní s vesmírom, ale skôr je absurdný preto, lebo človek túži pochopiť svet, no jeho rozum mu nedokáže poskytnúť odpovede, ktoré by takú túžbu uspokojili.“[2] Camus teda nevníma absurdno ako vlastnosť sveta samotného, ale ako dôsledok napätia medzi ľudskou túžbou po porozumení a nepochopiteľnosťou reality. Keby človek nebol schopný uvedomovať si túto absurditu vlastného prežívania, nebola by preňho problémom. Ako sám Camus poznamenáva: „Keby som bol stromom medzi stromami, mačkou medzi zvieratami, mal by život zmysel, či skôr by tento problém vôbec nijaký zmysel nemal, lebo by som bol súčasťou tohto sveta. Bol by som týmto svetom, ktorému teraz čelím celým svojím vedomím a požiadavkou dôvernosti. Tento nepatrný dôvod ma stavia proti celému stvoreniu.“[3]
Absurdno teda nie je objektívnym faktom sveta ani subjektívnym pocitom človeka, ale výsledkom ich vzájomného stretnutia, ktoré si človek uvedomuje v skúsenosti vlastnej existencie. „Absurdno je v podstate rozpor. Nespočíva v jednom z porovnávaných prvkov. Rodí sa z ich konfrontácie.“[4] Camus zdôrazňuje, že čím je rozdiel medzi dvomi porovnávanými prvkami väčší, tým sa zväčšuje aj absurdita. „V každom prípade bude absurdno, či už to najjednoduchšie alebo to najzložitejšie, tým väčšie, čím viac sa zväčší rozdiel medzi členmi môjho porovnania.“[5] Do pomyselných neznámych môžeme dosadiť bytie vo svete a človeka, ktorý očakáva spravodlivosť. No i keď očakáva spravodlivosť, jeho bytie vo svete je poznačené nespravodlivosťou, a tým sa zvýrazňuje kontrast medzi jeho očakávaniami a realitou sveta, a teda aj absurdita je väčšia. „Existujú absurdné manželstvá, výzvy, zatrpknutosť, mlčanie, vojny, ale aj miero všetkých prípadoch sa absurdno rodí z porovnania.“[6] Príklady, ktoré nám Camus ponúka, ukazujú, že absurdita preniká do každodenných situácií a nie je obmedzená len na abstraktné pojmy. Spomína vojnu a mier, pričom i mier môže byť absurdný, keďže medzi vojnou a mierom panuje obrovský kontrast. Mier by mal byť stavom pokoja, no aj v ňom sa môže prejaviť nesúlad medzi tým, čo od neho očakávame, a realitou. Je často krehký a nespravodlivý, čo môže opätovne viesť ku konfliktu. Tým Camus ukazuje, že absurdita nevzniká len v zjavnom chaose (vojne), ale aj v stavoch, ktoré by mali byť ideálne (mier), no nezodpovedajú našim predstavám ideálu.
Pri porovnávaní dvoch odlišných vecí, pri ktorých absurdita narastá zväčšujúcim sa kontrastom, mi nedá nespomenúť paradox Camusovej tvorby a vlastne tvorby všetkých existencialistov. Tým paradoxom je polarita pojmov. Keď Camus pracuje s pojmom absurdno, vníma ho negatívne, pričom opozitným pojmom je tu zmysel. Nepoznali by sme absurdno (nezmysel), ak nám nie je známy aj zmysel. Nezmyselné môže byť niečo len vo vzťahu k tomu, čo zmysel má.
Teda svet nie je absurdný sám osebe, iba sa v ňom nenachádza poriadok, ktorý by uspokojil rozum, rovnako ako rozum prirodzene smeruje k absolútnu, a preto nie je absurdný. Absurdno vzniká v neadekvátnosti oboch – v ich vzájomnom konflikte, kde sa nemožno dopracovať k zhode medzi intelektom a realitou. „O túto stenu sa rozbíja ľudská rozumná vôľa usilujúca ovládnuť prírodu a zmeniť svet.“[7] Táto neriešiteľná priepasť medzi človekom a svetom vedie k prehodnoteniu tradičných metafyzických právd. Ak pravda nie je objektívnou zhodou medzi myšlienkou a skutočnosťou, ak zmierenie medzi duchom a svetom zostáva nedosiahnuteľné, absurdný človek stojí pred zásadným rozhodnutím, lebo jeho objektívna myseľ sa pýta na dôsledky. Čo plynie z tejto istoty absurdna pre moju existenciu?
Bytie v absurdnom svete podľa A. Camusa a S. Tana
Keď si človek uvedomí absurdnosť sveta, ocitá sa na okraji priepasti. Má zmysel ďalej pokračovať v živote, ktorý je zdanlivo odsúdený na bezvýznamnosť? Alebo skočiť do onej priepasti a ukončiť vlastné bytie? V tejto časti sa zameriam na skúsenosť bytia v absurdnom svete prostredníctvom Camusovho Mýtu o Sizyfovi a obrazovej knihy The Red Tree od Shauna Tana.
Mýtus o Sizyfovi
Albert Camus v Mýte o Sizyfovi si kladie ako základnú otázku problém samovraždy: „Existuje iba jeden skutočne vážny filozofický problém, a tým je samovražda.“[8] Nejde mu o psychologický či morálny rozbor, ale o reflexiu zmyslu života v konfrontácii s absurdnom. Skúma, či je možné čeliť nezmyselnosti sveta a či existuje spôsob, ako žiť bez nádeje, no aj bez rezignácie.
Lev Braun upozorňuje, že Camusova zrozumiteľnosť je klamlivá a môže viesť k povrchným dezinterpretáciám. Názory sa rozdeľujú aj pri pojme revolty – kým niektorí kritici sa domnievajú, že u Camusa je absurdita definitívne odmietnutá v prospech revolty, iní sú presvedčení, že oba koncepty sú vzájomne zlučiteľné.[9] Foley považuje súvislosť medzi absurditou a revoltou za rozhodujúci prvok pre interpretáciu Camusovho diela. A ja nemôžem nesúhlasiť.[10]
Camus opisuje moment, keď je človek vytrhnutý z rutiny každodennosti: „Vstať, električka, štyri hodiny v kancelárii… a tento rytmus sa opakuje… Ale stačí, aby sa jedného dňa ozvalo „prečo“ a začína sa ono znechutenie poznamenané údivom.“[11] V tej chvíli si uvedomí absurdno, ktoré bolo doteraz skryté pod povrchom jeho bežného života. Náhle sa mu vynárajú otázky, ktoré ho vyvádzajú z istoty, narúšajú jeho doterajší pohľad na svet a otrasú základmi, na ktorých staval.[12]
Thurnher si zas kladie otázky, ktoré v tomto kontexte nadobúdajú ešte zásadnejší význam: „Aké dôsledky vyplývajú z konfrontácie s absurdnom? Aké závery by mal jasnovidný, absurdný človek vyvodiť z tejto prvej istoty? K akému životnému postoju a k akým činom ho zaväzuje, ak chce zostať verný sám sebe? Nebolo by vzhľadom na absurdnosť tohto života logické s ním skoncovať – veď predsa pocit absurdna takmer vnucuje myšlienku na dobrovoľný odchod zo života.“[13]
Áno, po zistení, že život má len jednu podobu, a to absurdnú, človeka môže zasiahnuť beznádej. Camus neodsudzuje jednotlivca pokúšajúceho sa uniknúť pred budúcnosťou, ktorej je sám tvorcom. No samovražda je popretím absurdna, nie jeho riešením. Je priznaním, že život je nad naše sily. Skutočnou odpoveďou je prijať absurditu a život bez vyššieho zmyslu, ale s vedomým vzdorom: „Absurdný človek sa môže rozhodnúť, že bude v takom vesmíre žiť… Čo však znamená život v takomto svete? Ľahostajnosť k budúcnosti a vášnivé vyčerpanie všetkého, čo nám ponúka.“[14]
„Ak sa zabijeme, absurdnosť je popretá. Ak samovraždu nespáchame, absurdnosť nakoniec umožní určitý princíp zadosťučinenia, ktorý ju samú poprie. Tým nie je povedané, že absurdnosť neexistuje. Znamená to, že absurdnosť skutočne nemá logiku. Preto z nej nemožno skutočne žiť.“[15] Camus tým chce pravdepodobne povedať, že absurdno nie je logicky uzavretý koncept, z ktorého by bolo možné žiť ako z hotového filozofického systému. Nedáva nám nijaké pevné pravidlá ani neumožňuje jednoznačné riešenie. Naopak, vyžaduje neustálu rovnováhu medzi prijatím absurdity a vzdorom voči nej – čo je práve ten postoj revolty, ktorý navrhuje ako odpoveď.
Druhá kapitola Mýtu o Sizyfovi opisuje absurdného človeka prostredníctvom troch archetypov – Dona Juana, dobyvateľa a herca. Podľa Černého ide o typy, ktoré „žijú výlučne v bezprostrednosti, v danom, pominuteľnom a smrteľnom. Neodlišujú sa od okamihu, žijú s ním a v ňom a chcú s ním aj zomrieť.“[16]
Don Juan je stelesnením vášne. Nehľadá jedinú pravú lásku, ale v každom vzťahu hľadá nový začiatok. „Keby stačilo milovať, všetko by bolo príliš jednoduché. Čím viac milujeme, tým viac sa absurdno upevňuje.“[17]
Janke ho opisuje ako postavu, ktorá dokonale pochopila absurdno a „s veselým smiechom vyzýva na boj neexistujúceho Boha.“[18] Jeho živlom je zvádzanie, no v činnosť ho uvádza len „etika kvantity“. Zmnohonásobňuje ho a do každého okamihu nasadzuje celú svoju osobnosť. Dobýva, miluje, vlastní a opúšťa s vedomím odsúdenca na smrť, ktorý vyčerpáva svoj čas v pocite úplného šťastia.
Pre Dona Juana je dôležitá samotná vášeň, nie jej výsledok. Každá žena si myslí, že mu prináša niečo nové, ale Don Juan vie, že len potvrdzuje nevyhnutnosť ďalšieho opakovania. Ako Camus ironicky poznamenáva: „‚Konečne,‘ volá jedna z nich, ‚dala som ti lásku.‘ Prekvapí niekoho, že je to Don Juanovi na smiech? ‚Konečne? To nie,‘ odpovedá, ‚len ešte raz‘.“[19]
Dobyvateľ, druhý archetyp absurdného človeka, prezentuje bojovníka, ktorý vedome prijíma nezmyselnosť sveta a namiesto hľadania vyšších právd sa vrhá do aktivity. Ako hodnotí Thurnher, v dobyvateľovi chce Camus pochopiť svoju vlastnú situáciu bojovníka hnutia odporu z hľadiska absurdna. Čiže sám sa k dobyvateľovi prirovnáva. „Text v každom prípade ukazuje, že pod dobyvateľom si nesmieme predstavovať nejakého ľudového vodcu či diktátora, ale rebela, revolucionára, anarchistu a dobrodruha.“[20] A hoci sa oddáva boju, nie je to človek, ktorý by očakával víťazstvo. Predstavuje vzdor a „jeho veľkosť tkvie v protestoch a v obeti bez budúcnosti.“[21] Tento postoj znamená, že dobyvateľ prijíma prchavosť okamihu i konečnosť vlastného života. Vie, že jeho smrť nebude oslávená, „nebude ničím krásnym, a navyše aj to, že znamená pochovanie v masovom hrobe. Avšak aj z toho on a jemu podobní čerpajú svoju silu.“[22]
To, čo dobyvateľa poháňa, sa na prvý pohľad môže zdať ako snaha zmeniť svet, no ako uvádza Foley, „najväčší úspech dobyvateľa je prekonanie seba samého.“[23] Neočakáva víťazstvo, i tak je len neurčitkom budúcnosti, v ktorú neverí, no jeho boj je odpoveďou na absurdno. Jeho revolta je protestom bez budúcnosti, obetou bez odmeny, no aj v tomto prijatí pominuteľnosti nachádza silu.
Treťou postavou je herec, ktorý „vládne v pominuteľnosti.“[24] Na rozdiel od spisovateľa, ktorý dúfa, že jeho dielo pretrvá, herec po sebe necháva len prchavé stopy. Vie, že jeho sláva je dočasná, že každé predstavenie je unikátne a neopakovateľné. Má len niekoľko hodín na to, aby oživil rôzne postavy, a potom sa vracia do svojej bežnej identity. Tento proces ilustruje prijatie, že všetko je pominuteľné, ale aj napriek tomu má zmysel žiť a skúmať rozmanitosť života. Píše: „Absolútne predstierať, čo najhlbšie vstupovať do životov, ktoré nie sú jeho vlastným životom – práve to je jeho umenie.“[25]
Herec je jedinečnou figúrou najmä pre svoj vzťah k času. Na rozdiel od tých, ktorí hľadajú večnosť alebo absolútne pravdy, herec sa vedome odovzdáva pominuteľnosti. Každým novým predstavením znovu a znovu potvrdzuje svoju voľbu – nežiť pre budúcnosť –, ale naplno pre prítomný okamih.
Z analýzy postáv sa mi vynára interpretácia, že tri Camusove postavy možno vnímať ako zosobnenie troch dôsledkov absurdna – vášne, vzdoru a slobody. Vášeň jednoznačne prezentuje Don Juan. Jeho život je príkladom vášne v tej najčistejšej podobe – vášne pre okamih, pre telesnosť, pre samotný akt zvádzania. Najvýraznejším stelesnením vzdoru je dobyvateľ, postava, ktorá prijíma absurditu sveta, no odmieta sa jej poddať. Jeho revolta spočíva v samom akte boja. Vie, že víťazstvo neexistuje, že jeho úsilie nemá konečný zmysel, no napriek tomu koná. A herec je stelesnením slobody, ktorá spočíva v odovzdaní sa prítomnému okamihu, v neustálom rodení a zomieraní na javisku.
Kľúčovou postavou je však Sizyfos, odsúdený večne kotúľať svoj balvan. Camus v ňom vidí symbol moderného človeka, vykonávajúceho opakovanú, nezmyselnú prácu. Tragédia Sizyfa, ale i každého človeka, nespočíva v údele samotnom, ale v jeho uvedomovaní si. „Tento mýtus je tragický len preto, lebo jeho hrdina je človek vedomý. Ako by to bolo s jeho trestom, keby ho na každom kroku povzbudzovala nádej? Dnešný robotník vykonáva po všetky dni života rovnaké úlohy a tento osud je rovnako absurdný. Je však tragický len vo vzácnych chvíľach, keď je robotník vedomý.“[26]
Balvan, ktorý musí neustále tlačiť, symbolizuje absurdno, ktorému človek čelí a celý život ho od prvého uvedomenia tlačí pred sebou. Novozámská uvádza, že každý opakovaný pohyb, pri ktorom Sizyfos zdvíha balvan a opakovane ho tlačí hore, nie je len prejavom jeho osudu, ale aj aktom vzdoru proti nezmyselnosti jeho existencie. Sizyfos vie, že jeho práca sa nikdy neskončí, že nikdy nezvíťazí, a predsa ju vykonáva. Každý krok späť k úpätiu hory, každý nový začiatok je potvrdením jeho slobody. Balvan je jeho vlastný osud, jeho život, ktorý prijíma ako výzvu.[27]
Petříček podotýka, že Camusov existencializmus chce čosi neslýchané, a to, aby sme si predstavili Sizyfa šťastného. Keďže veľkosť človeka tkvie v tom, že chce byť silnejší, než je situácia, v ktorej sa ocitá, že navzdory všetkému koná a tvorí.[28] A to je kľúčová myšlienka Camusovej revolty, že aj v nezmyselnom svete je možné žiť so vztýčenou hlavou, nachádzať krásu v každom okamihu a napĺňať svoj život bez ilúzií o vyššom zmysle.
Camusova vízia absurdného života sa nekončí v nihilizme, ale v prijatí života v jeho plnosti. „A tak sa stará báj mení na ideu večnej ľudskej tragédie – univerzálneho osudu celého ľudského rodu.“[29] Všetci sme Sizyfovia, všetci nesieme svoje balvany, no otázka nestojí na tom, či má zmysel ich tlačiť, otázkou je, ako ich tlačíme. Preto Camus uzatvára svoju knihu výrokom: „Je potrebné si predstavovať Sizyfa šťastného.“[30] Vie, že peklo prítomnosti je jeho ríšou, chápe, že jeho utrpenie je vyvážené revoltou proti bohom a láskou k životu.[31]
Zatiaľ čo mnohé analýzy sa zameriavajú na Sizyfa ako symbol rezignovaného prijatia absurdity, Černý zdôrazňuje dôležitý paradox, a to, že Sizyfos nielen prijíma svoj osud, ale zároveň ním pohŕda. Odmieta vo svojom živote i v treste vidieť akýkoľvek vyšší zmysel. V tomto postoji sa spája sloboda s iróniou, súhlas s odporom, existencia s revoltou proti nej. Sizyfos je zmierený so svojím údelom a predsa ho neakceptuje ako spravodlivý či rozumný, a práve v tejto rozporuplnosti spočíva jeho veľkosť: „Navždy bude váľať balvany a s tým súhlasí, ale nič ho nemôže prinútiť, aby súhlasil s tým, že si svoj osud zaslúžil a že tento osud je rozumný. Vzal na seba osud, ale nie zodpovednosť zaň: osudu podlieha, ale vie, že on je viac než jeho osud. Skala ho môže rozdrviť, ale on je viac než ona: vie, že ho skala drví, ale ona to nevie. Impavidum ferient ruinae. Je trsť, ale táto trsť myslí, povedal Pascal. Čiže: on je súhlas, ale pohŕdavý. Je ‚áno‘, ale ironické. Je vzdor. … Je znakom života, ktorý poznal a uznal svoju chorobu, ale nemá ju rád, nekochá sa pokorou a márne neprosí o milosť.“[32]
Camusova filozofia života tvárou v tvár absurdnu sa koncentruje aj v krátkej pasáži z jeho ďalšieho diela Rub a líce: „Nič z toho neprinesie uzmierenie? Krásna pravda. Žena, ktorú opustíme preto, lebo ideme do kina, starec, ktorého nikto nepočúva, smrť, ktorou sa nič nevykúpi, a potom na druhej strane, všetko svetlo sveta. Čo sa stane, ak to všetko prijmeme? … Napokon slnko nám i tak vyhrieva kosti.“[33]
Text ukazuje, že život neposkytuje konečné zmierenie ani vyšší zmysel, smrť nič nevykúpi a každodenné situácie odhaľujú ľahostajnosť či osamelosť. Napriek tomu tu zostáva „svetlo sveta“, teda krása samotného bytia. Camus naznačuje, že prijatie absurdna nám dáva schopnosť žiť naplno aj bez definitívnych odpovedí. „Slnko, ktoré vyhrieva kosti“ symbolizuje elementárnu radosť z existencie, ktorá sama osebe stačí ako dôvod na život. „Každé zrnko toho kameňa, každý nerastný záblesk hory plnej noci, tvoria sami o sebe svet.“[34]
Shaun Tan a jeho The Red Tree
Pri skúmaní bytia v absurdnom svete sa môže zdať netradičné zaradiť do analýzy obrázkovú knihu určenú deťom. The Red Tree od Shauna Tana však obsahuje symbolický jazyk, ktorý podľa mňa dokáže sprostredkovať Camusovu filozofiu z Mýtu o Sizyfovi. Tan prostredníctvom obrazov a surrealistických scén navodzuje atmosféru odcudzenia a hľadania zmyslu v nepochopiteľnom svete, čiže tém, ktoré sú ústredné aj pre Camusovo absurdno. Zatiaľ čo Camus pracuje so zložitým filozofickým jazykom, Tan umožňuje čitateľovi zažiť podobné myšlienky intuitívne a emocionálne.
Zároveň musím poznamenať, že sám autor sa v rozhovore vyjadril, že v každom obraze je základom absurdno,[35] čo je jeden z dôvodov, pre ktorý sa pokúsim interpretovať toto dielo pomocou Camusovej filozofie – alebo aj naopak.
Podľa Pantalea je kniha polysémická a vyžaduje aktívnu účasť čitateľa pri tvorbe významu.[36] Rovnako Schwenke-Wylie uvádza, že viacvýznamové metafory, ktoré autor používa, umožňujú široké spektrum interpretácií.[37] Sám Tan zdôrazňuje, že jeho obrazy nemajú definitívny význam a že „červený strom môže rozkvitnúť, ale aj zomrieť.“[38]
Existenciálny rozmer diela naznačuje aj Johansen, keď ho porovnáva s Kierkegaardom a pripúšťa, že i Sartrova a Heideggerova filozofia by sa dali aplikovať na pochopenie Tanovej knihy. Aj keď Camusa nespomína, označuje knihu za absurdnú.[39] Na tomto základe sa v nasledujúcej analýze zameriam na to, ako Tanova protagonistka prechádza konfrontáciou s odcudzením a nachádza možnosť prijať absurdno.
Moja interpretácia nebude definitívna, práve naopak, bude jednou z mnohých možných. Ako samo absurdno neponúka jednoznačné odpovede, ale treba sa s ním neustále konfrontovať, tak aj The Red Tree si vyžaduje čitateľovu aktívnu účasť pri hľadaní významu.
Prvá dvojstrana má béžové pozadie a na pravej strane sa nachádza obraz dievčaťa, ktoré sedí na posteli s výrazom bez akýchkoľvek emócií (obr. 1). Okolo nej padajú rozkladajúce sa javorové listy. Text je strohý: „niekedy deň začína tým, že sa nemáš na čo tešiť.“[40]
Druhá dvojstrana má tiež béžové pozadie s jedným obrazom na pravej strane (obr. 2), v ktorom protagonistka odchádza z miestnosti, pričom je zavalená tými istými listami až po pás. Jej výraz tváre je nemenný a obraz sprevádza rovnako strohý text: „a veci idú od zlého k horšiemu.“[41]
Prvé dve spomínané dvojstrany evokujú Camusov koncept mechanického života, ktorý opisuje v Mýte o Sizyfovi ako rutinnú existenciu, v ktorej človek koná automaticky, bez hlbšieho vedomia absurdity. Scéna, v ktorej protagonistka sedí na posteli bez emócií, obklopená rozkladajúcimi sa listami, pripomína moment prebudenia sa do každodennej reality, kde všetko prebieha podľa zaužívaného vzorca. Zároveň je už v tejto chvíli prítomná osamelosť, nie spoločenská, ale skôr existenciálna, podobná tej, o ktorej Camus píše v súvislosti s absurdným človekom. Dievčina sa síce ešte nenachádza v plnom vedomí absurdna, no už teraz je akoby oddelená od sveta, ktorý ju obklopuje.
Detaily, ako budík na nočnom stolíku, kniha a šálka (možno od kávy) posilňujú pocit každodennej rutiny, v ktorej sa deň začína stále rovnako, v opakujúcom sa cykle. Budík je symbolom času, ktorý určuje rytmus mechanického života, šálka môže naznačovať ranný rituál, ktorý sa vykonáva bezmyšlienkovito, a kniha môže predstavovať štúdium alebo prácu, ktoré človek vykonáva skôr z nevyhnutnosti než z vnútorného presvedčenia.
Camus tvrdí, že v mechanickom živote si človek neuvedomuje absurditu, lebo je pohltený svojimi povinnosťami a každodennými návykmi. Podobne aj protagonistka na začiatku pôsobí apaticky, uzavreto vo svojom svete, akoby ešte neprežila moment absurdného prebudenia. Tento okamih sa však blíži, lebo v nasledujúcich obrazoch bude čeliť odcudzenému svetu, ktorý jej prestane dávať zmysel, čím sa jej cesta priblíži ku Camusovej konfrontácii s absurditou.
Na obr. 3 čítame: „temnota ťa premôže.“[42] Dievča opúšťa svoju izbu a svet, do ktorého vchádza, je známy, no zároveň cudzí a zvláštny. Prehlbuje sa pocit odcudzenia, ktorý definuje Camus: „Svet nám uniká, pretože sa stáva sám sebou. Tieto kulisy maskované zvykom sa stávajú tým, čím sú. Podobné sú dni, keď za dôverne známou tvárou ženy nachádzame akoby cudziu bytosť. Je tu len jedno: tá hutnosť a podivnosť sveta, to je absurdno.“[43] Tento moment môžeme pokladať za začiatok absurdného uvažovania. Kým doteraz protagonistka žila v mechanickom kolobehu, zrazu sa ocitá v situácii, keď sa musí konfrontovať s absurdnou povahou sveta.
Na ďalšej dvojstrane (obr. 4) je hlavná postava uzavretá vo fľaši, čo môže symbolizovať pocit odcudzenia a izolácie od okolitého sveta, ktorý jej nerozumie a ktorému nerozumie ani ona. „Naopak, vo vesmíre náhle zbavenom ilúzií a svetla sa človek cíti ako cudzinec. Toto vyhnanstvo je neodvolateľné, pretože je zbavené spomienok na stratenú vlasť alebo nádeje na zasľúbenú zem. […] Keďže všetci zdraví ľudia uvažovali o vlastnej samovražde, možno teda bez ďalších vysvetlení pripustiť, že existuje priame spojenie medzi týmto pocitom a túžbou po ničote.“[44]
Skafander, ktorý má postava na hlave, ešte viac zdôrazňuje nepriepustnosť medzi človekom a svetom. Slová, ktoré pridávajú na atmosfére – „nikto nerozumie“[45] – priamo odkazujú na existenciálnu izoláciu, ktorú Camus popisuje v Mýte o Sizyfovi aj v Cudzincovi. Hlavný hrdina sa cíti nepochopený, cíti sa byť cudzincom vo svete plnom ľudí. Napriek tomu, že sa nachádza v priehľadnej fľaši a vidí vonkajší svet, nedokáže sa doňho zapojiť. Mohli by sme to prirovnať k absurdite, ktorú človek prežíva, vie, že život, ktorý žije, je absurdný, no jediné, čo mu ostáva, je prijať ho alebo ukončiť. Je možné predpokladať, že dievča zápasí s tým, či absurdno prijme, alebo sa udusí vo fľaši.
Na ďalšom industriálnom obraze si môžeme všimnúť, že protagonistka stojí v krajine plnej komínov a bizarných štruktúr, pričom v rukách drží veľkú kocku – symbol hry, náhody a neistoty. Svet zostáva naďalej neprehľadný a nezrozumiteľný, výsledok hry je vopred odsúdený na prehru. A predsa dievča kocku pevne zviera. Rozhodne sa hrať, aj napriek nemožnosti skutočného víťazstva, napriek náhodám, ktoré sprevádzajú celý život. „Neostáva nič len spojiť dve veci, ktoré musí v danej situácii spojiť každý: vzoprieť sa a pokúsiť sa milovať náhodu života, tú nevyspytateľnú hru s kockami, takú, aká je. Deň, čo deň, ktorý nám ešte ostáva.“[46]
„Je to ten rozpor medzi duchom, ktorý túži, a svetom, ktorý vždy sklame.“[47] Na inej strane (obr. 6) čítame, že „svet je hluchý stroj,“[48] nepočúva otázky, neodpovedá, nevysvetľuje našu existenciu, je ľahostajný voči všetkým snahám, je neosobný, chladný, plný anonymných ľudí, ktorí fungujú len v mechanickom cykle života: „Vstať, električka, štyri hodiny v kancelárii alebo v továrni, jedlo, električka, štyri hodiny v práci, jedlo, spánok, a tento rytmus sa opakuje…“[49] Napriek tomu, hlavná postava drží malé svetlo. „Keď nahrádza výkrik vzbury vášnivým pritakaním, je nútený ignorovať absurdno, ktoré ho až dovtedy osvetľovalo, a uctievať jedinú istotu, ktorá mu zostala – iracionálno.“[50] Vidíme, že aj Camus prirovnáva svetlo k absurdnu, ktoré môže človeka osvetľovať, svetlo poznania, ktoré ukazuje realitu takú, aká je. Ak ho človek zhasne, stráca možnosť vidieť pravdu a upadá do mechanického sveta. Aj protagonistka, nám môže jej svetlom naznačovať to, že si vybrala revoltu, prijatie absurdna, vďaka čomu sa jej bytie stáva autentickým. Jediná spomedzi všetkých na obraze.
Na ďalších stranách dievčina putuje, čaká „a čaká a čaká a čaká a čaká a čaká a čaká, ale nič sa nestane“.[51] Prechádza surrealistickými krajinami, stráca sa v neznámych priestoroch, hľadá niečo, čo nevie presne definovať, no stále kráča ďalej, lebo to svetlo raz už zasvietila a rozhodla sa hrať náhodnú hru kociek. Aj keď sa obraz po obraze zdá byť všetko márne, pokračuje.
Dokonca sa stáva hercom v divadle (obr. 7), pričom divadlo samotné zosilňuje všetko ľudské, najmä emócie a gestá. Na javisku je všetko intenzívnejšie, každý okamih má väčšiu váhu, lebo nie je zatienený očakávaním budúcnosti. Camus opisuje, ako herec vytvára svoje postavy pre divákov: „Kreslí ich a tvaruje, vciťuje sa do ich imaginárnej podoby a dáva ich prízrakom svoju vlastnú krv.“[52] Herec tak nielen oživuje fiktívne charaktery, ale ich aj prežíva ako vlastné.
Na nasledujúcich stranách (obr. 8 a obr. 9) sa protagonistka nachádza v stave dezorientácie a neistoty, nevie, čo má robiť, ani kým má byť, ani kde sa nachádza. Táto skúsenosť je nevyhnutou fázou v konfrontácii s absurdnom. Treba „sa stratiť, aby sme sa opäť našli.“[53]
Na poslednej dvojstrane (obr. 10 a obr. 11) sa dievčina vracia do svojej izby a prvýkrát sa usmieva. Tam stojí červený strom, ktorý rozkvitá priamo pred ňou. Scénu by sme mohli interpretovať ako moment prijatia absurdného sveta. Nič podstatné sa nezmenilo, no práve v tomto uvedomení vzniká zmierenie. Červený strom možno čítať ako symbol okamihu, keď absurdno prestáva byť bremenom a stáva sa zdrojom slobody. Dievča sa usmieva, pretože prijalo realitu takú, aká je. Jej úsmev nevychádza zo šťastia, ale z uvedomenia, že aj v osamelosti je možné zotrvať, a že aj bez odpovede je možné pokračovať. V tom sa Tanovo rozprávanie približuje Camusovmu záveru: „Treba si predstavovať Sizyfa šťastného.“[54]
No najväčšie prepojenie so Sizyfom nastáva po zatvorení knihy: „niekedy deň začína tým, že sa nemáš na čo tešiť“.[55] Na zadnej obálke sa stretávame s rovnakou vetou, aká príbeh otvárala. Nielen to – celá obálka knihy (predná aj zadná časť) vytvára jeden ucelený obraz, na ktorom dievča sedí v malej lodi a smeruje akoby k otvoreniu knihy a k začatiu príbehu odznova. Tento cyklický charakter pripomína Camusov opis Sizyfa: „Sizyfos sa pozerá, ako počas krátkeho okamihu balvan skĺzne dole, odkiaľ ho bude treba opäť vyniesť na vrchol. Znovu zostupuje na planinu.“[56] Podobne aj protagonistka Tanovej knihy stojí každý deň na vrchole svojej hory, pozerajúc sa na padajúci balvan, ktorý bude musieť opäť vyniesť hore. „V tom spočíva všetka tichá Sizyfova radosť. Jeho osud mu patrí. Jeho balvan je jeho vecou.“[57]
Zmysel bytia v absurdnom svete
Camus v Mýte o Sizyfovi ponúka filozofiu absurdného človeka, ktorý prijíma absurdno. Vzbura, sloboda a vášeň sa stávajú odpoveďou na nezmyselnosť sveta. No ak absurdno odmieta transcendentálne pravdy a predsa nevedie k rezignácii, vzniká zásadná otázka: Aký je potom zmysel bytia v absurdnom svete?
Ako som už poznamenala, absurdno nevzniká samo osebe, ale vždy v kontraste s tým, čo zmysel má. Čím väčší je tento rozdiel, tým intenzívnejšie absurdno vnímame. Vynára sa tak pred nami otázka, že ak absurdno vzniká z porovnania a jeho intenzita rastie s rastúcim kontrastom, nehrá potom nezmysel v existencii vlastne nevyhnutnú rolu? Už samo pomenovanie nezmyslu dokazuje, že pojem zmysel je v nás prítomný, hoci v podobe nedosiahnuteľnej túžby. Veď práve poznanie a túžba po ňom je tým, čo absurditu odhaľuje. Možno bez prítomnosti zmyslu by samotný pojem absurdna stratil svoju silu, lebo by nemal nič, s čím by bol v konflikte.
No na druhej strane, ak by mal svet jednoznačne daný, objektívny zmysel, sloboda by bola radikálne obmedzená. Mali by sme vopred stanovený cieľ, k nemu priradený „správny“ spôsob života a hra predpísaných rolí, no nie takých, ako v Camusovom divadle, by trvala celý život. Absurdno tento rámec rozbíja.
Camusova vášeň pre prítomný okamih otvára ďalší rozmer: ak svet neposkytuje večný zmysel, možno nájsť hodnotu v krátkych, prchavých, no o to intenzívnejších momentoch. Tieto okamihy neodpovedajú na otázky, len potvrdzujú bytie. Vnímanie krásy či západu slnka, ticho po daždi alebo dotyk človeka, sú v absurdnom svete krátke a pominuteľné, no práve táto netrvajúca krehkosť im dáva váhu. Krása nie je únikom, ani nepopiera absurdno, no je jedným z hlavných prostriedkov, ktorými je možné čeliť nezmyselnosti sveta. Milovať dni, i keď nie sú večné. Milovať dni práve preto, lebo nie sú večné.
Taký je nakoniec aj život – krásny v celej svojej absurdnosti. „Camus sám v sebe objavil prosté radosti života, ako spoločné plávanie, rozprávanie, hranie, lásku – to sú zázraky, ktoré uchopíme po agónii absurdity. Sú ovocím skrytým v absurdite. V jednej z esejí hovorí, že je potrebné milovať dni, ktoré unikli nespravodlivosti. Že uprostred zimy konečne objavil, že je v ňom neporaziteľné leto.“[58]
Život je v pohybe a i to je dôkazom toho, že bytie je nádherné práve preto, lebo sa neustále mení. „Svet si vytvárame vlastnými predstavami, očami ho oživujeme, rukami ho tvarujeme. Rozkvitá, keď po niečom túžime. Zmysel je to, čo doň vkladáme, nie to, čo z neho odoberáme.“[59] Ak neexistuje nijaký objektívny plán, ktorý by dával našej existencii pevný rámec, o to väčšiu moc máme v tom, ako vnímame svet okolo seba. A nemá význam uvažovať nad tým, čo by mohlo byť inak. „Žil som tak, ako som žil, a bol by som mohol žiť aj inak. Urobil som toto a neurobil tamto. Neurobil som to alebo ono, ale urobil som zas niečo iné. No a čo?“[60]
Camus mi dokázal, že prijatie absurdnosti je oslobodzujúce a ponúka cestu, ako nájsť slobodu, lebo uvedomenie si nezmyselného života síce môže oberať o ilúzie, no najmä by nás malo presvedčiť o tom, že nejde o to žiť, čo najdlhšie, ale prežiť toho čo najviac. Neprestaneme hľadať zmysel života, spoločnosti, dôvody a istoty, zmysel pravidiel, dumať a tápať. Napokon sa aj tak dostaví len pocit neodvrátiteľnej istoty, že človeku niet pomoci, že absurdita je obsiahnutá vo všetkom, a práve vtedy dáva zmysel „cítiť svoj život, svoju vzburu, svoju slobodu a cítiť ich čo najviac.“[61] Niet takej hĺbky, niet takej emócie ani takej vášne, ktorú by nestálo za to prežiť naplno.
Na záver sa mi v kontexte absurdna prirodzene vynára otázka, či práve samotné písanie tohto článku nie je jeho najlepším dôkazom. Ak je absurdno definované ako rozpor medzi túžbou po zmysle a mlčaním sveta, potom je vlastne každé úsilie o systematické skúmanie absurdna len ďalším potvrdením tejto neprekonateľnej priepasti. Tento článok sa snaží uchopiť a definovať niečo, čo samo osebe odmieta akékoľvek pevné uchopenie. Usiluje sa vysvetliť jav, ktorý je vo svojej podstate neodstrániteľný – nepochopiteľnosť sveta.
Je teda písanie tohto textu absurdné? Nevyhnutne. Je zároveň zbytočné? Možno áno, no nie viac než akýkoľvek iný čin v tomto svete.
Podobne ako Sizyfos, ktorý neustále tlačí svoj balvan s plným vedomím, že nikdy nedosiahne trvalý vrchol, aj v tomto článku som budovala argumenty a analýzy, pričom si uvedomujem, že v konečnom dôsledku nie je možné dospieť k žiadnej absolútnej či významnej pravde. Možno práve v tomto pohybe, v samom akte písania, spočíva jej skrytý zmysel ako potvrdenie mojej osobnej vzbury voči absurdite sveta.
Ak by som nemala písať len preto, lebo vopred viem, že nenájdem konečné odpovede, znamenalo by to, že som podľahla. Písať znamená revoltovať aspoň obrazne. Možno nejde o to nájsť odpoveď, ale jednoducho klásť otázky a nezastaviť sa ani vtedy, keď vieme, že zostanú nezodpovedané.
L i t e r a t ú r a
BARNES, J.: Roviny života. Praha: Euromedia Group – Odeon, 2015.
BENDZÁK, Ľ.: Samota je moja staršia sestra. Levoča: Modrý Peter, 2018.
BRAUN, L.: Witness of Decline: Albert Camus: Moralist of the Absurd. Rutherford; Madison; Teaneck: Fairleigh Dickinson University Press, 1974.
CAMUS, A.: Mýtus o Sisyfovi. Praha: Svoboda, 1995.
CAMUS, A.: Zápisníky II. Praha: Mladá fronta, 2001.
CAMUS, A.: Rub a líce. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 2002.
CAMUS, A.: Cudzinec. Bratislava: Vydavateľstvo Agora, 2016.
CARROLL, D.: Rethinking the Absurd: Le Mythe de Sisyphe. In: HUGHES, E. J. (ed.): The Cambridge Companion to Camus. Cambridge: Cambridge University Press, 2007.
ČERNÝ, V.: První a druhý sešit o existencialismu. Praha: Mladá fronta, 1992.
FOLEY, J.: Albert Camus – From the absurd to revolt. New York: Routledge, 2008.
JANKE, W.: Filosofie existence. Praha: Mladá fronta, 1995.
JOHANSEN, M.: Darkness Overcomes You: Shaun Tan and Søren Kierkegaard. In: Children’s Literature in Education, roč. 46, 2015, č. 1, s. 39 – 52.
JOVČUK, M. T. a kol.: Dějiny filosofie. Praha: Svoboda, 1976.
KOSSAK, J.: Existencialismus ve filozofii a literatuře. Praha: Svoboda, 1978.
KUREISHI, H.: Intimita. Bratislava: Vydavateľstvo Premedia, 2017.
MCBRIDE, J.: Albert Camus: philosopher and litterateur. New York: St. Martin’s Press, 1992.
NOVOZÁMSKÁ, J.: Existoval existencialismus? Výzva a ztroskotání J.-P. Sartra. Praha: FILOSOFIA, 1998.
PANTALEO, S.: Exploring Grade 7 Students’ Responses to Shaun Tan’s The Red Tree. In: Children’s Literature in Education, roč. 43, 2012, č. 1, s. 51 – 71.
PETŘÍČEK, M.: Úvod do (současné) filosofie. Praha: Herrmann & synové, 1997.
SCHWENKE-WYLIE, A.: Perceiving The Red Tree: Narrative, Repair, Writerly Metaphor and Sensible Anarchy. In: CADDEN, M. (ed.): Telling Children’s Stories: Narrative Theory and Children’s Literature. Nebraska: University of Nebraska Press, 2011.
TAN, S.: The Red Tree. New Zealand: Hachette Australia Pty Limited, 2002.
THURNHER, R. a kol.: Filosofie 19. a 20. století. III – Filosofie života a filosofie existence. Praha: OIKOYMENH, 2009.
O b r á z k y
Použité obrázky sú dielom Shauna Tana z knihy The Red Tree a boli prevzaté buď priamo z oficiálnej webovej stránky autora (https://www.shauntan.net/red-tree-book-images) – obr. 3, obr. 4, obr. 5, obr. 7, obr. 8, obr. 9, obr. 10, obr. 11 a obr. 12, alebo ide o výňatky z ilustrácií z tejto knihy – obr. 1, obr. 2 a obr. 3.
Ich použitie je v súlade s vyjadrením autora, ktorý povoľuje reprodukciu svojich prác na nekomerčné, vzdelávacie a akademické účely, za predpokladu uvedenia zdroja. Povolenie autora: https://www.shauntan.net/notes-faq („Yes, it is possible to reproduce single images or excerpts from my work as long as it is for both a non-commercial, non-profit and educational or academic purpose, or part of a critical review, as the source is clearly acknowledged (the publisher).“)
- TAN, S.: The Red Tree. New Zealand: Hachette Australia Pty Limited, 2002.
- TAN, S.: The Red Tree. New Zealand: Hachette Australia Pty Limited, 2002.
- https://www.shauntan.net/red-tree-book-images
- https://www.shauntan.net/red-tree-book-images
- https://www.shauntan.net/red-tree-book-images
- TAN, S.: The Red Tree. New Zealand: Hachette Australia Pty Limited, 2002.
- https://www.shauntan.net/red-tree-book-images
- https://www.shauntan.net/red-tree-book-images
- https://www.shauntan.net/red-tree-book-images
- https://www.shauntan.net/red-tree-book-images
- https://www.shauntan.net/red-tree-book-images
- https://www.shauntan.net/red-tree-book-images
P o z n á m k y
[1] JOVČUK, M. T. a kol.: Dějiny filosofie. Praha: Svoboda, 1976, s. 688.
[2] MCBRIDE, J.: Albert Camus: philosopher and litterateur. New York: St. Martin’s Press, 1992, s. 4.
[3] CAMUS, A.: Mýtus o Sisyfovi. Praha: Svoboda, 1995, s. 36.
[4] Tamže, s. 23.
[5] Tamže, s. 22 – 23.
[6] Tamže, s. 23.
[7] JANKE, W.: Filosofie existence. Praha: Mladá fronta, 1995, s. 85.
[8] CAMUS, A.: Mýtus o Sisyfovi, c. d., s. 6.
[9] BRAUN, L.: Witness of Decline: Albert Camus: Moralist of the Absurd. Rutherford; Madison; Teaneck: Fairleigh Dickinson University Press, 1974, s. 14.
[10] FOLEY, J.: Albert Camus – From the absurd to revolt. New York: Routledge, 2008, s. 4.
[11] CAMUS, A.: Mýtus o Sisyfovi, c. d., s. 12.
[12] CARROLL, D.: Rethinking the Absurd: Le Mythe de Sisyphe. In: HUGHES, E. J. (ed.): The Cambridge Companion to Camus. Cambridge: Cambridge University Press, 2007, s. 57.
[13] THURNHER, R. a kol.: Filosofie 19. a 20. století. III – Filosofie života a filosofie existence. Praha: OIKOYMENH, 2009, s. 406.
[14] CAMUS, A.: Mýtus o Sisyfovi, c. d., s. 41.
[15] CAMUS, A.: Zápisníky II. Praha: Mladá fronta, 2001, s. 92 – 93.
[16] ČERNÝ, V.: První a druhý sešit o existencialismu. Praha: Mladá fronta, 1992, s. 51.
[17] CAMUS, A.: Mýtus o Sisyfovi, c. d., s. 47.
[18] JANKE, W.: Filosofie existence, c. d., s. 44.
[19] CAMUS, A.: Mýtus o Sisyfovi, c. d., s. 47.
[20] THURNHER, R. a kol.: Filosofie 19. a 20. století, c. d., s. 414.
[21] Tamže, s. 414.
[22] Tamže, s. 415.
[23] FOLEY, J.: Albert Camus – From the absurd to revolt, c. d., s. 11.
[24] CAMUS, A.: Mýtus o Sisyfovi, c. d., s. 52.
[25] Tamže, s. 53.
[26] Tamže, s. 79.
[27] NOVOZÁMSKÁ, J.: Existoval existencialismus? Výzva a ztroskotání J.-P. Sartra. Praha: FILOSOFIA – nakladatelství Filosofického ústavu AV ČR, 1998, s. 137.
[28] PETŘÍČEK, M.: Úvod do (současné) filosofie. Praha: Herrmann & synové, 1997, s. 96.
[29] KOSSAK, J.: Existencialismus ve filozofii a literatuře. Praha: Svoboda, 1978, s. 31.
[30] CAMUS, A.: Mýtus o Sisyfovi, c. d., s. 81.
[31] JANKE, W.: Filosofie existence, c. d., s. 93.
[32] ČERNÝ, V.: První a druhý sešit o existencialismu, c. d., s. 51 – 52.
[33] CAMUS, A.: Rub a líce. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 2002, s. 52.
[34] CAMUS, A.: Mýtus o Sisyfovi, c. d., s. 80.
[35] TAN, S.: The Red Tree, 2000, URL: https://www.shauntan.net/red-tree-book-images.
[36] PANTALEO, S.: Exploring Grade 7 Students’ Responses to Shaun Tan’s The Red Tree. In: Children’s Literature in Education, roč. 43, 2012, č. 1, s. 67.
[37] SCHWENKE-WYLIE, A.: Perceiving The Red Tree: Narrative, Repair, Writerly Metaphor and Sensible Anarchy. In: CADDEN, M. (ed.): Telling Children’s Stories: Narrative Theory and Children’s Literature. Nebraska: University of Nebraska Press, 2011, s. 12.
[38] TAN, S.: The Red Tree, New Zealand: Hachette Australia Pty Limited, 2002.
[39] JOHANSEN, M.: Darkness Overcomes You: Shaun Tan and Søren Kierkegaard. In: Children’s Literature in Education, roč. 46, 2015, č. 1, s. 39.
[40] TAN, S.: The Red Tree, c. d.
[41] Tamže.
[42] TAN, S.: The Red Tree, c. d.
[43] CAMUS, A.: Mýtus o Sisyfovi, c. d., s. 13.
[44] Tamže, s. 7.
[45] TAN, S.: The Red Tree, c. d.
[46] BARNES, J.: Roviny života. Praha: Euromedia Group – Odeon, 2015, s. 76.
[47] CAMUS, A.: Mýtus o Sisyfovi, c. d., s. 34.
[48] TAN, S.: The Red Tree, c. d.
[49] CAMUS, A.: Mýtus o Sisyfovi, c. d., s. 12.
[50] Tamže, s. 28 – 29.
[51] TAN, S.: The Red Tree, c. d.
[52] CAMUS, A.: Mýtus o Sisyfovi, c. d., s. 54.
[53] Tamže, s. 53.
[54] Tamže, s. 81.
[55] TAN, S.: The Red Tree, c. d.
[56] CAMUS, A.: Mýtus o Sisyfovi, c. d., s. 79.
[57] Tamže, s. 80.
[58] NOVOZÁMSKÁ, J.: Existoval existencialismus?, c. d., s. 139.
[59] KUREISHI, H.: Intimita. Bratislava: Vydavateľstvo Premedia, 2017, s. 47.
[60] CAMUS, A.: Cudzinec. Bratislava: Vydavateľstvo Agora, 2016, s. 164.
[61] CAMUS, A.: Mýtus o Sisyfovi, c. d., s. 42.
Mgr. Nikola Jančová
e-mail: nikolajancova1210@gmail.com