Mačaj, P.: Zakúšanie toho, čo je za slovami u Mauricea Blanchota. In: Ostium, roč. 10, 2014, č. 4.
The experience of „beyond the words“ in Maurice Blanchot
Blanchot’s literary experience such as experience of writing is a very specific type of experience in which there is neither subject nor object. Despite of this, an experiencing is happening there: absent subject of writing (the writer) experience absent object (the whole world and all things which cease to exist in the act of writing). Blanchot attempts to explore this absence and passing away of things like their strange way of being that preceded the writing. This, „what preceded the writing“ are the things themselves in their own dark being which is negated in the act of writing and in the same movement replaced by the ideal being of the word. The word is absence of the thing, but literature is able to retrieve this absence. In the literary experience as an experience of writing, we can experienced in this ideal being of words this absence of things themselves. In this absence the thing reveals itself in its own absence, which is the only way of being, in which things themselves can be given to us. Literally, in the literary language cease whole world and all things. In this way they are becoming absent and this absence is their own materiality through which we can experience them in their own being.
Keywords: Maurice Blanchot, Things themselves (in their own dark being), Absence of things, Common language, Literary language, Experiencing of things themselves in literature
Človek najčastejšie zviera v hrsti len svoje preludy,
svoje prízraky. To sú subjektívne predmety.
Len sa s nimi vznáša v tanci a všetci spievajú tú istú
nôtu; potom s nimi odlieta, alebo sa zrúti do
priepasti.
Nuž treba, aby sme si vybrali tie pravé predmety,
ustavične potláčajúc svoje chúťky. Predmety,
ktoré si vyberáme znova každý deň, a nie ako
ozdobu či rám, lež skôr ako svojich divákov,
svojich sudcov; aby sme im, samozrejme, nerobili
ani tanečníkov, ani šašov.
Francis Ponge
Podľa Antoina Compagnona je Blanchot najradikálnejším z tých, ktorí vylučujú akúkoľvek možnosť povedať niečo o svete – u Blanchota vraj niet nijakého spojenia medzi textom a svetom.[1] Môžeme nájsť viacero Blanchotových tvrdení, z ktorých vyplýva, že Compagnon má pravdu. Blanchot napríklad hovorí, že: „nič nie je stromu vzdialenejšie ako slovo strom, tak ako ho napriek tomu používa každodenný jazyk.“[2] Alebo inde: „Slovo mi dáva súcno, ale dáva mi ho zbavené bytia. Je absenciou tohto súcna, jeho ničotou, tým, čo z neho zostáva, keď stratilo bytie, t. j. jednoduchý fakt, že nie je.“[3] Napriek týmto citátom, ktoré potvrdzujú Compagnonove slová, sa podľa mňa Compagnon mýli, ba čo viac, domnievam sa, že jeho tvrdenie o Blanchotovi sa Blanchota vôbec netýka. Pokúsim sa dokázať, že Blanchot nie je ani v najmenšom príkladom autora, ktorý by vylučoval možnosť vzťahu medzi slovom a vecou, literatúrou a svetom. Blanchot nám v skutočnosti odkrýva to najhlbšie tajomstvo tohto vzťahu.
Písanie ako prelamovanie pút s denným svetom
Podľa Blanchota „písať znamená lámať puto, ktoré spojuje reč so mnou, pretrhávať vzťah, ktorý spôsobuje, že hovorím k ‚tebe‘, vzťah, ktorý mi poskytuje reč vo význame, ktorý obdržala od teba, lebo sa na teba obracia, lebo je interpeláciou, ktorá sa začína u mňa, pretože sa končí u teba. Písať znamená pretrhávať toto puto. Čo okrem toho znamená sťahovať reč z behu sveta, zbavovať ju toho, čo z nej činí moc, skrze ktorú sa, keď hovorím, vyslovuje svet a prostredníctvom práce, činu a času sa buduje deň.“[4] Blanchot tu radikálne prevracia spôsob, akým bežne rozumieme tomu, čo sa deje vtedy, keď píšeme. Normálne by sme predsa povedali, že keď niekto píše, tak píše o svete, o ľuďoch alebo o sebe, resp. vytvára fikciu a tá opäť priamo či nepriamo hovorí o svete, o druhých či o autorovi. Lenže podľa Blanchota je písanie takým vzťahom k svetu, k druhým ľuďom a k sebe samému, ktorý je negovaním týchto vzťahov. Ten, kto píše, láme puto s vlastným ja, s druhým a so svetom. Zlomiť puto – to však neznamená iba zrušiť vzťah. Znamená to zrušiť vzťah, ktorý je spútaním, pripútaním. To nám môže evokovať, že chceme hovoriť o slobode a autonómii subjektu a že asi začneme velebiť spisovateľov ako tých, ktorí sú slobodní. Lenže ten, kto píše, prelamuje puto aj so samým sebou! Prelamovaniu pút preto nerozumejme ako aktu oslobodenia, ktoré subjektu dovoľuje zbaviť sa obmedzení, tlak ktorých mu neustále pripomína ideál seba samého. Rozumejme tomuto spretŕhaniu pút skôr ako vyhnaniu, náhlemu úteku či vstupu do kláštora, v ktorých je subjekt zbavovaný seba, je o seba oberaný, alebo seba dáva. Dochádza k odstavovaniu subjektu od sveta, od druhých, v istom zmysle od toho, čo vyživuje jeho subjektivitu, ktorá – heideggerovsky povedané – vždy už prepadla svetu a druhým.
Výsledkom písania ako skúsenosti prelomenia pút nie je nejaké oslobodenie, v ktorom by sa zaskvel slobodný a autonómny subjekt. Nejde o nijaké vymanenie sa spod vplyvu druhých ľudí a sveta, výsledkom ktorého by bolo objavenie sa určitého ja, s ktorým sme sa dovtedy stretávali v určitých šťastných sebavedomých okamihoch, ktorých frekvenciu sa snažíme zvyšovať najrôznejšími technikami. Blanchot hovorí, že pri písaní sa ten, kto píše, odstavuje aj od samého seba. Inými slovami hovorí, že písanie je takou skúsenosťou, v ktorej mizne subjekt, ktorému by bolo možné túto skúsenosť pripísať. Táto skúsenosť zároveň stráca aj svoj objekt (spretrháva putá so svetom), a tým aj možnosť prežívať ju s druhými (spretrháva s nimi putá). Ako hovoríme inde,[5] ide o skúsenosť radikálnej samoty, a tým aj krajného zúfalstva z absencie všetkého, aj samého seba, zúfalstva zakúšaného pri písaní, ktoré je aktom spretrhávania všetkých pút. Je to teda skúsenosť, v ktorej absentuje subjekt a objekt – tradične dva základné predpoklady, bez ktorých skúsenosť nie je mysliteľná.
Pri písaní zakúšame miznutie sveta. Čo však predchádza tomuto miznutiu? Blanchot hovorí o dennom svete, ktorý je identický s heideggerovským svetom živín, dávajúcim sa nám ako súvislosť alebo sieť vzájomných odkazov. Ide o svet, ktorého sme sa zmocnili tým, že sme mu dali zmysel a teraz sa dáva on nám prostredníctvom tohto zmyslu. V sieti týchto vzájomných odkazov sú veci lapené ako súcna, bytiu ktorých je daná zmysluplnosť tým, že sú vždy zasadené do určitého významového celku (obuvnícka dielňa), z ktorého sa dávajú nám ako súce na určitý úkon, tzn. majúce určitý zmysel. Svet je vlastne vzájomným spletením všetkých jednotlivých významových celkov.
Veci sa nám vo svete dávajú ako súcna, t. j. ako majúce určitý zmysel, no nedávajú sa nám ako veci samé. Táto diferencia medzi vecou majúcou zmysel a vecou samou je zároveň diferenciou medzi tým, čo je nám jasné, a tým, čo nie je jasné, čo pre nás zostáva temné. Ono jasné je jasné nám, je tu pre nás, je súčasťou nášho sveta. Na princípe tejto jasnosti (pre nás), na princípe tohto svetla sa „buduje deň“, denný svet živín, ku ktorému sme pripútaní.
Keď Blanchot popisuje toto „budovanie dňa a sveta“, cituje Hegela hovoriaceho o tom, že podstata aktu, pri ktorom sa Adam stáva pánom zvierat, spočíva v tom, že každému z nich dáva meno. Blanchota na tomto zaujme najmä dôvetok citovaného Hegelovho výroku, v ktorom zaznie, že v okamihu tohto pomenovania dochádza k tomu, že zviera je vymazané vo svojej existencii.[6] V tomto prípade je do sveta vnášané svetlo aktom pomenovávania sveta. Pri tomto pomenovávaní dochádza k negácii pomenovaného, ktoré však nie je premenené na nič, ale sa stáva svojím menom. Skutočné je nahradené ideálnym. Dôležitejšie je však pre nás teraz to, že táto negácia zasahuje celý svet – všetko má svoje meno, vrátane samotného subjektu tohto pomenovávania. Pri pomenovávaní dochádza k negácii pomenovaného, no táto negácia nepremieňa pomenovávané na nič, práve naopak, to je ten akt, pri ktorom sa buduje deň a svet sa mení na zmysluplný celok, ktorý už nie je tvorený samotnými vecami, ale menami týchto vecí, ktoré veci samé nahradili. Práve tu sa vytvárajú oné putá, ono pripútanie a spätosť medzi svetom a mnou a druhými. Som „uzavretý do dňa […], tento deň sa nemôže skončiť, lebo koniec samotný je svetlom, pretože práve z konca súcien pochádzal ich význam…“[7] Koniec, ktorý je negáciou, nastáva v okamihu pomenovania. Tento koniec je zároveň začiatkom toho, čím sú veci pre nás, teda začiatkom takého ich spôsobu bytia, v ktorom prestávajú byť sebou a stávajú sa tým, ako čo sa dávajú nám. O tomto spôsobe ich dávania môžeme veľmi jednoducho povedať, že sa nám dávajú tak, že nám dávajú zmysel, dávajú sa ako zmysel, ktorému rozumieme. Zároveň ale strácame z dosahu veci samé v ich vlastnom bytí, v ktorom predchádzajú negácii.
V tomto dennom svete, vo svete našej každodennosti, slová nahradili veci, zmysel nahradil vec dovtedy existujúcu na vlastnej strane, na strane vecí, vo svete, ktorý nie je náš svet, ktorý nám nie je daný a ktorý preto zostáva neviditeľný a skrytý v temnote svojho vlastného bytia. Slová teda nahradili veci, vďaka čomu si môžeme navzájom rozumieť, no za cenu toho, že zaniká to, čo slová označujú, resp. osvetľujú jasnosťou svojho zmyslu a čo v tomto svojom svetle nechávajú zmiznúť.
Bežný a literárny jazyk
Pre Blanchota je písanie negáciou sveta a vecí v ich vlastnom bytí. Svet sa stáva slovom svet a veci svojimi menami. Písanie necháva všetko zmiznúť, ale toto „všetko zmizlo“ tu napriek tomu zostáva v slovách. Slovo je idealizáciou veci, akýmsi priesvitným duchom veci, je tým, čo zostalo po negácii veci. Obvykle, teda v bežnom jazyku si to vôbec neuvedomujeme. Naopak, literárny jazyk je podľa Blanchota motivovaný práve snahou priniesť svedectvo o tomto zmiznutom svete a zmiznutých veciach. Ako sa deje toto miznutie a ako nás zakúšanie tohto miznutia privádza do blízkosti vecí samých? Ako nám môže byť Blanchot sprievodcom na ceste k veciam samým, k ich vlastnému bytiu?
Blanchot rozlišuje medzi bežným a literárnym jazykom. „Bežný jazyk nazýva mačku mačkou, ako keby živá mačka a jej meno boli totožné, ako keby fakt, že ju pomenujeme, nespočíval v tom, že z nej zachováme len jej absenciu, to, čím nie je.“[8] V podstate môžeme povedať, že slovo je smrťou skutočnej mačky, pričom v tom istom okamihu dochádza k jej vzkrieseniu. Dochádza k nahradeniu „temnej a mŕtvolnej skutočnosti“ tejto mačky jej ideálnou skutočnosťou. Blanchot doslova píše, že: „hneď ako neexistencia mačky prešla do slova, mačka sama bezvýhradne a isto vstáva z mŕtvych ako svoja idea (svoje bytie) a svoj zmysel.“[9] Neexistencia, absencia mačky v slove, koniec mačky v jej divej a neskrotenej, no najmä pred zrakmi sa skrývajúcej, neviditeľnej podobe, zatiaľ čo na scénu prichádza viditeľná mačka, mačka ako slovo, ako zmysel a istota. Bežný jazyk oberá vec o jej vlastné bytie, a to tak, že ho nahradí slovom. „Slovo mi dáva súcno, ale dáva mi ho zbavené bytia. Je absenciou tohto súcna, jeho ničotou, tým, čo z neho zostáva, keď stratilo bytie, t. j. jednoduchý fakt, že nie je.“[10] V bežnom jazyku dochádza k zániku sveta, a to tým, že ho privádza na svetlo, robí z neho deň a zjavuje ho. Zjavuje ho však tak, ako nie je, zjavuje ho tým, že ho redukuje na ideu, v ktorej sa mu dokonca dostáva omnoho väčšej istoty.[11]
Prostredníctvom Blanchota hľadáme to, čo je za slovami. Zatiaľ sme dospeli k tomu, že pri písaní dochádza k negácii sveta a vecí, ako aj toho, kto píše a druhých ľudí. Písanie je aktom tejto negácie. Okrem toho je však písanie ešte aj skúsenosťou absencie, ktorá je výsledkom písania ako negácie. Keď si kladieme otázku, ako sa u Mauricea Blanchota deje zakúšanie toho, čo je za slovami, zároveň sa pýtame, čoho skúsenosťou je zakúšanie onej absencie. Táto absencia veci v slove nie je nijaké nič. Pri písaní všetko mizne, no v tomto „všetko mizne“ je všetko zároveň nejako prítomné. Kým bežný jazyk sa o to nestará, literárny jazyk si na rozdiel od neho svoju negujúcu moc uvedomuje. Prostredníctvom literárneho jazyka sa deje skúsenosť toho, čo je za slovami, deje sa skúsenosť vecí samých na ich vlastnej strane.
Na rozdiel od bežného jazyka, „jazyk literatúry… chce mačku takú, aká existuje, okruhliak tak, ako sa nachádza na strane vecí, nie človeka, ale chce okruhliak a v okruhliaku to, čo človek potláča, aby o ňom povedal niečo, čo je základom prehovoru a čo prehovor vylučuje, aby mohol hovoriť, priepasť, Lazara v hrobe, a nie Lazara, ktorý sa vrátil na svetlo, Lazara, ktorý už zapácha, ktorý je Zlom, Lazara strateného, a nie Lazara spaseného a zmŕtvychvstalého.“[12] Ako toto jazyk literatúry môže dosiahnuť? Ako môže byť jazykom vecí samých? Slovo je negáciou veci, ale tento akt negácie „sa môže uskutočniť iba na základe skutočnosti toho, čo popiera“.[13] Otázkou je, aká je táto skutočnosť? Bežný jazyk považuje za reálne to, že slovo je vecou, že tu niet rozdielu. Jeho prostredníctvom rozumieme, komunikujeme, ale to všetko len vďaka tomu, že skutočnosť v slove nie je prítomná. Jazyku literatúry ide o to, aby ju opäť sprítomnil. Podariť sa mu to môže iba tak, že sa merleau-pontyovsky povedané stane jazykom vecí samých.
V literárnom jazyku nie je absencia všetkého tak radikálna ako v bežnom jazyku. Táto absencia sa v ňom zjavuje ako ona sama, nie je ako v bežnom jazyku zastretá ideálnou prítomnosťou slova, ktorá sa tvári ako plná prítomnosť veci, ako istota, že slovom mačka uchopujeme samotnú mačku. Táto istota v skutočnosti vyvstáva z úplnej absencie mačky v slove mačka, totiž z jej úplnej negácie, z jej zničenia, ktoré je ešte podčiarknuté zabudnutím na skutočnú mačku. Negácia však nie je možná bez toho, čo jej predchádza a čo je v slove negované. To, čoho skúsenosť s Blanchotom hľadáme, je práve toto „čo predchádza“. Blanchot v tejto súvislosti hovorí: „Literárny jazyk je hľadaním tohto momentu, ktorý jej [literatúre, písaniu – pozn. P. M.] predchádza.“[14] Do blízkosti toho, čo predchádza písaniu, sa dostávame vtedy, keď si uvedomíme, že písanie ako akt negácie „sa môže uskutočniť iba na základe skutočnosti toho, čo popiera“.[15] Literárny jazyk práve pracuje so slovom ako s tým, čo síce rovnako ako v bežnom jazyku neguje vlastné bytie toho, čo pomenováva, no na rozdiel od bežného jazyka rozoznáva v absencii toho, čo bolo negované, istý zvláštny spôsob bytia, zvláštny spôsob prítomnosti.
Literárny jazyk odhaľuje a necháva pôsobiť fakt, že slovo „mi dáva viac, než čomu rozumiem“.[16] Vieme, že slovo čosi označuje, dáva zmysel a prostredníctvom tohto zmyslu nám toto niečo dáva k dispozícii – to je bežný jazyk. Vstupom do literárneho priestoru vlastne uskutočňujeme akúsi fenomenologickú redukciu od prirodzene sa nám dávajúceho sveta, ktorý nás robí slepými k pôvodnej skutočnosti vecí samých. Robíme redukciu od toho, čo je zjavné, aby sme tak dospeli k tomu, čo zostáva temné, čo nám dané nie je, resp. čo je nám dané ako ne-dané. Ako je však literatúra zjavovaním tejto temnoty? Blanchot nám hovorí, že: „Literatúra je z istého hľadiska rozpoltená medzi dvojakým smerovaním. Je obrátená k pohybu negácie, ktorým sú veci oddelené od nich samých a ničené, aby boli poznané, podrobené, vyjadrované.“[17] A potom je literatúra „záujmom o skutočnosť vecí, o ich neznámu, slobodnú, mlčanlivú existenciu.“[18] Kým v prvom prípade prevláda viera v to, že slovo vystihuje vec tak, ako sama je, v druhom prípade sa ukazuje ako „bláznivé veriť, že v každom slove je dokonale prítomná nejaká vec skrze absenciu, ktorá ju vymedzuje, [a na rade je preto] hľadanie jazyka, v ktorom by bola znovu uchopená táto absencia sama a v ktorom by bolo porozumenie reprezentované vo svojom nekonečnom pohybe.“[19] Uchopiť absenciu, ako sme už naznačili, neznamená postulovať čisté nič. Povedali sme, že absencia a neprítomnosť sú zvláštnym spôsobom bytia, teda sú nejako prítomné. Bežný jazyk sa tvári, že vec je v ňom plne prítomná. Literárny jazyk má svoj základ skôr v tom, že nie je úplný, nedáva nám nijakú istotu. „Jazyk sa začína až s prázdnotou; žiadna plnosť, žiadna istota nehovorí.“[20]
Literárna skúsenosť je zakúšaním práve tohto prehovárania prázdnoty a absencie. Jazyk literatúry, ako sme už povedali, sa zaujíma o to, čo predchádza slovu, zaujíma sa o vec samu, „o jej absenciu, a chcel by k tejto absencii absolútne dospieť v nej samej a pre ňu samu…“[21] Istota a plnosť nehovoria, pretože sú plnou prítomnosťou, ku ktorej už niet čo dodať. K skutočnosti, resp. k veciam samým sa priblížime, keď si uvedomíme, že to, čím ich slová zastierajú, je jednoznačnosť, teda plnosť zmyslu týchto slov, ktorý z vecí robí k čomusi súce prostriedky a život vydáva účelnosti – vytvára putá zmysluplného sveta. Znalec Blanchotovho diela Cezary Rowiński v tejto súvislosti píše: „Význam nevyčerpáva rozsah jazyka – keby to tak bolo, všetka poézia by bola dokonale preložiteľná z jedného jazyka do druhého.“[22] Význam a zmysel, ktoré budujú deň, ignorujú to, že skúsenosť nám dáva viac než rozumenie. Zmysel je médium zabudnutia na toto „viac“ a literárna skúsenosť je jeho odkrývaním. To, čo pri nej zakúšame, absencia veci, je v skutočnosti vlastné bytie tejto veci, ktoré sa nám dáva ako vzpieranie sa plnému uchopeniu. Dokonca by sme mohli povedať, že absencia veci v slove je vlastnou materialitou veci, ktorá sa nám dáva skúsenostne ako to, čo už nedokáže byť obsiahnuté v slove.
Rowiński nám v tejto súvislosti hovorí: „Spisovateľ, ktorý sa uzaviera v začarovanom kruhu významov, je neschopný prežívať literatúru ako skúsenosť toho, čo je neprístupné.“[23] Práve o toto ide, keď hovoríme o skúsenosti toho, čo je za slovami. Hovoríme totiž o skúsenosti, o zakúšaní – o cítení, čo je slovo z ktorého treba vylúčiť všetok pátos, aby zostalo iba čisté pociťovanie, čisté zakúšanie, ktoré nemôže byť z definície ničím iným, ako pociťovaním a zakúšaním toho, čo je neprístupné, teda toho, čo absentuje. V plnosti významu, vo svetle slova kĺžeme po akomsi ideálnom svete bez toho, aby sme skutočne tento svet zakúšali. Skúsenosť sa objaví až vtedy, keď všetko stíchne. Krásne to vystihol Georges Bataille: „Pravé ticho nastane za neprítomnosti slov; ak spadne špendlík, strhnem sa ako pri rane kladivom…“[24]
Na záver
„Slová, ako vieme, majú moc nechať zmiznúť veci, primäť ich zjaviť sa ako zmiznuté; sú zjavom, ktorý nie je ničím iným ako zjavom zmiznutia, prítomnosťou, ktorá sa sama navracia k absencii pohybom erózie a opotrebovania, ktorý je dušou a životom slov, ktorý z nich dobýva svetlo tým, že samy hasnú, dobýva jasnosť temnotou.“[25] Tu naozaj nie je reč o tom, že by medzi slovom a vecou, textom a svetom nebol možný nijaký vzťah a že by medzi nimi bola iba absolútna a neprekonateľná priepasť. Blanchot tu skôr hovorí o tom, že táto priepasť je možnosťou, ako v slove zakúsiť samotnú vec a v texte samotný svet. Vec sama je totiž onou temnotou, priepasťou, ktorá nikdy nie je presvetlená úplne. Svetlo na nej skôr utkvelo a ona spod neho prečnieva ako to, čo sa už nezmestilo do slova, do jeho významu. Slovo nechalo vec zmiznúť, no vec sama sa v slove napriek tomu zjavuje a zjavuje sa ako ona sama, čo doslova znamená, že sa zjavuje ako niečo na zakúšanie, a práve takto sa nám v slove dáva, lebo nijako inak sa nám v slove, ktoré je médiom rozumenia, dávať nemôže. V (správnom) slove možno cítiť vec samu, lebo slovo je absenciou veci, absencia je spôsobom bytia veci v slove. Absencia je jej materialita a zároveň spôsob, akým sa nám javí. Z fenomenologického hľadiska je absencia veci v slove jej javením, teda jej dávaním sa nášmu vnímaniu, je jej vlastnou prítomnosťou. Slovo je negáciou veci, no táto negácia je zároveň darom veci samej.[26]
L i t e r a t ú r a
BATAILLE, G.: Vnitřní zkušenost. Metoda meditace. Praha: Dauphin 2003.
BLANCHOT, M.: Literární prostor. Praha: Hermann & synové 1999.
BLANCHOT, M.: Literatura a právo na smrt. In: Česká literatura, roč. 52, 2004, č. 2, s. 194 –230.
COMPAGNON, A.: Démon teorie: literatura a běžné myšlení. Brno: Host 2009.
MAČAJ, P.: Literárna skúsenosť: Ivan Kadlečík a Maurice Blanchot. In: Ostium 2010, č. 1.
ROWIŃSKI, C.: Prolegomena k dielu Maurice Blanchota. Pracovný preklad: Pavol Sucharek, doposiaľ nepublikované.
P o z n á m k y
[1] Porov. COMPAGNON, A.: Démon teorie: literatura a běžné myšlení. Brno: Host 2009, s. 118.
[2] BLANCHOT, M.: Literární prostor. Praha: Hermann & synové 1999, s. 39 (české preklady boli poslovenčené).
[3] BLANCHOT, M.: Literatura a právo na smrt. In: Česká literatura, roč. 52, 2004, č. 2, s. 213.
[4] BLANCHOT, M.: Literární prostor. Praha: Hermann & synové 1999, s. 19.
[5] MAČAJ, P.: Literárna skúsenosť: Ivan Kadlečík a Maurice Blanchot. In: Ostium 2010, č. 1.
[6] BLANCHOT, M.: Literatura a právo na smrt. In: Česká literatura, roč. 52, 2004, č. 2, s. 213.
[7] Tamže.
[8] Tamže, s. 214.
[9] Tamže, s. 215.
[10] Tamže, s. 213.
[11] Porov. tamže, s. 215.
[12] Tamže, s. 216.
[13] Tamže.
[14] Tamže.
[15] Tamže.
[16] Tamže.
[17] Tamže, s. 218.
[18] Tamže, s. 219.
[19] Tamže, s. 220.
[20] Tamže, s. 214.
[21] Tamže, s. 215.
[22] ROWIŃSKI, C.: Prolegomena k dielu Maurice Blanchota. Pracovný preklad: Pavol Sucharek, doposiaľ nepublikované.
[23] Tamže.
[24] BATAILLE, G.: Vnitřní zkušenost. Metoda meditace. Praha: Dauphin 2003, s. 31.
[25] BLANCHOT, M.: Literární prostor. Praha: Hermann & synové 1999, s. 45.
[26] Text vyšiel pôvodne v pravidelnom zborníku Гірська школа Українських Карпат. № 11, Івано-Франківськ 2014, s. 188 – 191. ISSN 1994-4845. Na tomto mieste vychádza s menšími úpravami.
Tento text vznikol na Inštitúte filozofie Prešovskej univerzity ako súčasť riešenia grantovej úlohy VEGA č. 2/0050/14 pod názvom Existencia, socialita a étos konania: fenomenologické výzvy a existenciálne súvislosti.
Mgr. Peter Mačaj
Inštitút filozofie
Filozofická fakulta
Prešovská univerzita v Prešove
17. novembra 1
08001 Prešov
petermacaj@gmail.com