Vydrová, J.: Z denníka Edity Steinovej. In: Ostium, roč. 15, 2019, č. 4.
Edita Steinová: Príbeh jednej židovskej rodiny (autobiografia). Preklad Milan Krankus. Europa 2019, 270 s.
Vroclav – Göttingen – Hranice na Morave – Freiburg. To sú mestá, v ktorých strávila Edita Steinová dôležitú časť svojho života a toto obdobie opisuje vo svojom rozsiahlom autobiografickom zápise Príbeh jednej židovskej rodiny. Vo Vroclave sa narodila, chodila do školy, žila tu veľká časť jej rozvetvenej rodiny, vo Freiburgu skladala skúšku a promovala z filozofie. Medzitým začala ako dvadsaťjedenročná študovať v Göttingene, kde sa čoraz bližšie dostávala od psychológie k filozofii, resp. k fenomenológii.V Hraniciach pôsobila ako dobrovoľníčka – ošetrovateľka počas prvej svetovej vojny v náročnom prostredí ranených a infekčne chorých pacientov. Rozhodnutie začať písať svoju autobiografiu bolo podľa jej slov motivované spoločenskou a politickou situáciou 30. rokov a otázkou židovstva. Jej odpoveď je najmä osobná – podáva svedectvo, v ktorom zachytáva to, čo znamená židovstvo nie v historickej, ideovej alebo náboženskej rovine, ale v skúsenosti Židovky. Edita Steinová sa svojim zápiskom venovala v rokoch 1933 až 1939: začala veľmi detailným opisom vlastnej rodiny a najviac úvah venovala predovšetkým svojej matke. Posledné zachytené udalosti sa týkali skladania záverečnej skúšky 3. augusta 1916. V tomto období sa zároveň Edita Steinová stáva Husserlovou asistentkou.
Napriek podrobnému štýlu zachytávajúcemu množstvo detailov zo života a vzťahov veľkej rodiny, jednoduchých udalostí, ktoré sa premiešavajú s náročnými rozhodnutiami, sa toto denníkové rozprávanie nestráca v rodinnej spleti, ale vždy sa koncentruje okolo dvoch tém – vernosť rodine a usilovnosť v štúdiu alebo práci. Najskôr je to u Edity Steinovej štúdium psychológie, záujem o pedagogiku, ale aj všestranné nadanie v mnohých oblastiach, v druhej polovici knihy sa už do popredia dostávajú súvislosti spojené s fenomenológiou: „Čo som doteraz stihla spoznať z fenomenológie, ma preto tak nadchlo, lebo tá úplne spočívala v takomto [pojmovom] vyjasňovaní, a myšlienkovú výzbroj, ktorá bola potrebná, si od začiatku vytvárala sama“ (s. 136).
Edita Steinová sa tak postupne zoznamuje s učiteľmi a spolužiakmi, ktorí dnes patria k známym predstaviteľom fenomenologického hnutia: je to najmä charizmatický Adolf Reinach, ktorý Steinovú ovplyvňuje ako prenikavý mysliteľ, ale aj priateľ, Hans Lipps, ktorý na ňu urobil silný dojem, Max Scheler a Martin Heidegger, ktorých opisuje takých, ako ich zažila v osobnom kontakte aj s ich výrazným vystupovaním a osobitými vlastnosťami. V krátkosti spomenie aj Helmutha Plessnera, s ktorým viedla zanietené rozhovory (aj epizódu, pri ktorej z nich chceli spraviť pár), a Romana Ingardena, s ktorým si často písala, no ich priateľstvo sa v knihe spomína len okrajovo (ich publikovaná korešpondencia pochádza až z rokov 1917 – 1938). Jeden z prvých kontaktov s fenomenológiou jej na univerzite vo Vroclave sprostredkoval Georg Moskiewicz, keď jej okrem iného opisoval práve atmosféru z Göttingenu, kde „‚sa iba filozofuje – deň a noc, pri jedení, na ulici, všade. Hovorí sa iba o fenoménoch‘. Jedného dňa priniesol istý ilustrovaný časopis fotografiu akejsi študentky z Göttingenu, ktorá napísala filozofickú prácu odmenenú cenou. Bola to Hedwiga Martiusová, Husserlova neobyčajne nadaná žiačka“ (s. 133). Hedwiga Martiusová, ktorá sa neskôr vydala za Theodora Conrada, takisto Husserlovho žiaka, sa stala krstnou matkou Edity Steinovej pri jej konverzii na katolícku vieru. Ani tieto udalosti, spojené s konverziou a vstupom do karmelitánskeho kláštora, však už v knihe podrobnejšie spomenuté nie sú.
Keďže autobiografia Edity Steinovej je najmä jej osobným svedectvom, jej opisy stretnutí a ľudí zachytávajú známych protagonistov filozofie prvej polovice 20. storočia inak, než ich poznáme z teoretických kníh a historických faktov. Sú preto cennými informáciami, ktoré dokresľujú, aký bol vlastne Edmund Husserl ako jej učiteľ, konzultant pri písaní textov, ale zažila ho aj ako manžela a otca v rodine, ktorú navštevovala.[1] Takisto nám jej zápisky sprostredkúvajú atmosféru univerzít, udalostí a miest, ktoré sú nám historicky aj regionálne blízke.
Napríklad počas dobrovoľníckeho pobytu Edity Steinovej v Hraniciach na Morave (vo voľných chvíľach tu čítavala Homéra a Husserlove Idey, ktoré si zobrala z domu) ju prišiel na Turíce navštíviť brat Arno a spravili si spoločne výlet do Olomouca, ktorý sa jej páčil. Spomína aj na svoj vtedajší vzťah k učiteľovi, ktorý v tom čase „nielenže netrpel v dôsledku vzdialenosti, ale stal sa dokonca vrelší a srdečnejší. Husserl, ktorý dovolil obom svojim synom, aby sa prihlásili do göttingenského dobrovoľníckeho pluku, prejavil plné porozumenie pre moje rozhodnutie starať sa o ranených. Živo sa zaujímal o to, čo robím, písal mi dlhé listy svojím pekným, úhľadným písmom a tiež s radosťou prijímal moje správy. Skutočnosť, že sa nachádzam na jeho rodnej Morave, ho napĺňala istým vzrušením a chcel sa dozvedieť, či z Hraníc vidieť na Praděd, ktorý si pamätal zo svojho detstva, prežitého v rodnom Prostějove. Samozrejme, deň, keď prišiel od neho list, bol pre mňa vždy sviatkom. Bola som veľmi smutná, keď som sa dozvedela, že niekto zomrel. Profesor bol taký milý, že mi po nejakom čase znova s obavami napísal, aby zistil, ako sa mám, lebo na predchádzajúci list nedostal žiadnu odpoveď.“ (s. 241).
Na mnohých príkladoch spoznávame Husserla ako výraznú osobnosť kladúcu vysoké nároky na svoje okolie, ktorá sa však neraz ocitá v protichodných situáciách medzi húževnatou prácou a nespokojnosťou z toho, ako pokračuje vo svojom skúmaní, medzi podporou žiakov a ich kritikou (Reinach „bol pravou rukou Husserla a predovšetkým spojkou medzi ním a študentmi, lebo sa dobre vyznal v ľuďoch, zatiaľ čo Husserl býval dosť bezradný“, s. 158). Neraz sa stalo, že zlú náladu vystriedalo pozvanie na rodinné stretnutie alebo prísnosť a odstup striedalo prejavenie dôvery „milovaného profesora“. Sama Steinová, ktorá usilovne študovala, prežívala počas písania textov krízy, trpela nespavosťou, pohybovala sa na hranici vyčerpania. Husserlovi žiaci z jeho najbližšieho okolia boli často zanietení jeho filozofiou, no zároveň si hľadali svoju vlastnú cestu a toto všetko sa odohrávalo pri intenzívnom myšlienkovom aj osobnom vypätí.
„Raz ma privítal a povedal mi: ‚Ako dobre, že ste teraz neboli v profesorskej miestnosti, lebo by ste boli pyšná. Hovoril som o vás profesorom a vychvaľoval som vaše zásluhy vo vojne ako ošetrovateľky.‘ Veľmi mu záležalo na tom, aby som dobre zložila skúšku. Vo Freiburgu ešte nepromoval žiadneho zo svojich žiakov, bola som prvá, a teda som musela urobiť dobrý dojem… Keď som raz večer bola k nemu pozvaná, profesor ako obvykle hodnotil doktorské práce. Cum laude (s pochvalou) bolo veľmi dobré hodnotenie, magna cum laude (s veľkou pochvalou) bolo zriedkavé a summa cum laude (s najväčšou pochvalou) mohli dostať iba kandidáti na habilitáciu. ‚Budem teda pripravená na cum laude,‘ povedala som. ‚Budete rada, ak vôbec prejdete,‘ znela odpoveď. Trochu to stlmilo moju pýchu. Mimochodom, profesor veľmi vzdychal, keď bol nútený čítať moju prácu. (…) Pozval ma do pracovne, aby som mu objasnila miesta, ktorým celkom nerozumel. Pri tej príležitosti sme tiež hovorili o celku práce. ‚Je to iba školská práca,‘ povedala som. ‚Vôbec nie,‘ odpovedal rozhodne. ‚Považujem ju dokonca za veľmi samostatnú.‘ Bol to prvý názor, aký som od neho počula, a znel veľmi sľubne“ (s. 265).
Edita Steinová úspešne zložila všetky skúšky a pokračovala v práci ako Husserlova asistentka. Už počas štúdia filozofie, ktoré bolo pre ňu ako ženu v tom období netypické, navyše bola všestranne nadaná, takže svoju profesionálnu kariéru mohla zamerať takmer na čokoľvek, mala celý čas plnú podporu svojej matky. Aj vďaka primeranej finančnej situácii mohla prijať miesto asistentky, za ktoré dostávala len symbolické ohodnotenie. Tu sa jej autobiografia končí. Ďalšie osudy Edity Steinovej sú veľmi dramatické, zomiera po niekoľkých dňoch od deportácie v koncentračnom tábore v Auschwitzi-Birkenau 9. augusta 1942 ako Terézia Benedikta od Kríža a o pol storočie neskôr sa stáva prvou kanonizovanou ženou židovského pôvodu. Ťažisko jej filozofického diela sa od fenomenológie a problému vcítenia postupne presúvalo ku kresťanskej filozofii, Tomášovi Akvinskému, vzťahu poznania a viery, ale aj k otázkam bytia a mystiky. Jej dielo je preto v súčasnosti inšpiratívne v rôznych oblastiach filozofického výskumu – okrem iného je aj súčasťou skúmania pôsobenia žien vo fenomenologickom hnutí.
„Príležitosť poznať, čo je židovské, je dnes nedostupná“ – z tohto dôvodu sa Edita Steinová rozhodla spätne zapisovať bežné aj mimoriadne skúsenosti, ktoré prežila. Aké je toto židovstvo, s ktorým Nemecko strácalo osobný kontakt a ktorému nastavovalo kruto nepravdivé zrkadlo? Je to židovstvo rodiny, tradície, pokory, ale aj záujmu a úsilia o to, čo si človek zvolí ako svoj životný cieľ. Je to židovstvo Edity Steinovej, ktorá sa na sklonku 20. storočia stáva patrónkou Európy.
L i t e r a t ú r a
Thomas Vongehr: „Der liebe Meister“ – Edith Stein über Edmund und Malvine Husserl. In: H. R. Sepp, I. Copoeru (eds.): Selected essays from Northern Europe. Part 2. Zeta books 2005, p. 853-893.
P o z n á m k y
[1] Vzťahom Edity Steinovej a rodiny Husserlovcov sa zaoberá Thomas Vongehr v článku „Der liebe Meister“ – Edith Stein über Edmund und Malvine Husserl. Vongehr zároveň predstavuje korešpondenciu medzi Malvinou Husserlovou a Editou Steinovou po Husserlovej smrti.
Mgr. Jaroslava Vydrová, PhD.
Centrum fenomenologických štúdií
Katedra filozofie
Filozofická fakulta
Trnavská univerzita v Trnave
Hornopotočná 23
918 43 Trnava
e-mail: jaroslavavydrova@gmail.com