Ludwig Wittgenstein sa vo svojich filozofických poznámkach často venuje pojmu „logika“. V poznámkach z neskorého obdobia[1] sa venuje tzv. externým koreňom logiky. Kladie si napríklad tieto otázky: Ako je niečo také ako logická nevyhnutnosť možné? Odkiaľ sa berie vynucujúca sila logického dôkazu? V akom zmysle je logika niečím čistým? Vo filozofickej komunite sa pokladá za samozrejmosť, že neskoré Wittgensteinove poznámky sa zaoberajú týmito otázkami, ale ich filozofická motivácia stále nie je jasná. Naopak, medzi rôznymi interpretáciami týchto poznámok sa prehlbuje rozpor.[2]

Toto uvažovanie sa zakladá na presvedčení, že neskoré Wittgensteinove poznámky o externých koreňoch logiky sa nám pokúšajú komunikovať určitý nový zmysel. Proti všeobecne prijímanému názoru totiž tvrdím, že v týchto poznámkach možno nájsť filozofický obsah. Hoci nie je jednoduché tento nový obsah uviesť. Mojím cieľom v tomto článku je objasniť filozofickú motiváciu neskorých Wittgensteinových poznámok o externých koreňoch logiky.

Dve pozície
Skôr než sa obrátim k motivácii neskorých poznámok o externých koreňoch logiky, bude užitočné aspoň stručne načrtnúť vzťah medzi dvoma odlišnými Wittgensteinovými názormi na naše logické operácie. Vo filozofickej komunite sa široko akceptuje, že existuje určitý názor na akt riadenia sa logickým pravidlom, ktorý sa spája s autorom diela Tractatus logico-philosophicus, a iný názor na tento akt, ktorý sa zasa spája s autorom diela Philosophische Untersuchungen. Ako už zaznelo, prvý názor označujeme ako „raný“ a druhý ako „neskorý“. Pokladá sa za samozrejmosť, že medzi týmito dvoma pozíciami existuje hlboký rozpor. Zároveň sa však uznáva, že existujú rôzne presvedčenia, v ktorých sa raná a neskorá pozícia zhodujú. Akoby bol za diskontinuitou vo Wittgensteinovom filozofickom myslení určitý druh kontinuity. Obe – kontinuita i diskontinuita – majú pre toto uvažovanie veľký význam. Prečo? Ako vysvetľuje sám Wittgenstein:

„…tieto [nové myšlienky] by sa dostali do správneho svetla iba v protiklade k môjmu staršiemu spôsobu myslenia a na jeho pozadí.”[3]

Kontinuita
Začnem uvedením štyroch presvedčení, ktoré sú spoločné obom Wittgensteinovým názorom na naše logické operácie: [I.I] Obe filozofické pozície sa zhodujú, že v našich jazykových transakciách existujú elementy, ktoré nemáme možnosť odmietnuť, ak zamýšľame komunikovať si navzájom určitý zmysel. Inými slovami, v rámci akejkoľvek zmysluplnej činnosti zahŕňajúcej symboly existujú elementy, ktoré sú pre každého hovorcu „pevné“. Korektnejšie by pritom bolo povedať, že tieto elementy neodmietam, ako to, že ich nemôžem odmietnuť.[4] Podľa Wittgensteina o nich za normálnych okolností ani nezapochybujem. Prečo? Týmto spôsobom jednoducho nedáva zmysel hovoriť. Keďže tieto elementy konštituujú možný akt pochybovania, výraz pre pochybnosť v ich prípade nie je na mieste.

Z toho vyplýva, že existujú jazykové komponenty, ktoré sú ako pánty, na ktorých sa iné jazykové komponenty akoby otáčajú. Zároveň z toho vyplýva, že niektoré komponenty v našich jazykových transakciách sú epistemologicky zdôvodnené – disponujeme pre ne určitými dôvodmi –, kým iné komponenty sú skôr spoločné pre každého hovorcu – a nevieme pre ne predložiť nijaké zdôvodnenie.

„S rovnakou istotou, s akou veríme hociktorej matematickej vete, tiež vieme, ako sa majú vyslovovať písmená ‚A‘ a ‚B‘, ako sa volá farba ľudskej krvi, že iní ľudia majú krv a že to nazývajú ‚krv’.

To znamená, otázky, ktoré kladieme a naše pochybnosti spočívajú v tom, že isté vety sú z pochybnosti vyňaté, sú to akoby pánty, okolo ktorých sa tieto otázky a pochybnosti otáčajú.

To znamená, že k logike našich vedeckých skúmaní patrí, že o istých veciach sa v skutku nepochybuje.

Nie je to však tak, že by sme nemohli skúmať všetko a že sa preto z donútenia musíme uspokojiť s domnienkou. Ak chcem, aby sa dvere otáčali, pánty musia byť pevné.

Môj život spočíva v tom, že sa s mnohými vecami uspokojujem.”[5]

[I.II] Oba filozofické názory sa zhodujú, že pravidlá platného usudzovania – teda pravidlá uchovávajúce pravdivosť – patria k elementom, ktoré nemáme možnosť odmietnuť, ak zamýšľame komunikovať si navzájom určitý zmysel. Podľa týchto pozícií je existencia uvedených pravidiel „bezprostredným dôsledkom“ existencie našich jazykových transakcií. Jazykové komponenty, ktoré reprezentujú tieto pravidlá – napríklad základné pravidlo výrokovej logiky [VL], ktoré sa volá modus ponens [MP] a ktoré po určitom zjednodušení stanovuje, že „‚q‘ musí byť pravdivé, ak je zároveň pravdivé ‚ak p, tak q‘ a ‚p‘“ – sú nevyhnutné pravdy zakorenené v akejkoľvek zmysluplnej činnosti zahŕňajúcej symboly. Obe pozície vychádzajú z predpokladu, že existuje súvislosť medzi pojmom „jazyková transakcia“ na jednej strane a pojmom „logická operácia“ na strane druhej. Tento pohľad na vec sa zakladá na poznaní, že nevieme skonštruovať alogický symbolizmus alebo predstaviť si „normálne okolnosti“, za ktorých by bolo možné dosiahnuť niečo zmysluplné odmietnutím logického pravidla. Akákoľvek činnosť neriadenia sa takýmto pravidlom sa javí ako niečo, čo sa nedá myslieť. Tieto elementy nemôžeme odmietnuť tak, ako si nedokážeme predstaviť priestorový objekt mimo priestoru. Akoby boli tieto elementy dané spolu s možnosťou komunikácie určitého zmyslu.

„Nemôžeme myslieť nič alogické, pretože inak by sme museli myslieť alogicky.

Kedysi sa hovorilo, že Boh vraj môže stvoriť všetko, len nie to, čo by bolo v rozpore s logickými zákonmi. – O alogickom svete by sme totiž nemohli povedať, ako by vyzeral.

Niečo ‚protirečiace logike‘ možno v jazyku reprezentovať práve tak málo, ako možno v geometrii obrazec protirečiaci zákonom priestoru reprezentovať pomocou jeho súradníc; alebo udať súradnice bodu, ktorý neexistuje.“[6]

[I.III] Obe pozície zdôrazňujú, že tvrdenia reprezentujúce logické pravidlá sú celkom iné než ostatné tvrdenia. Podľa nich nie sú tieto tvrdenia deskripciami niečoho faktického. Nič z fyzického sveta nekorešponduje s tvrdením, že „‚q‘ musí byť pravdivé, ak je zároveň pravdivé ‚ak p, tak q‘ a ‚p‘“. Tieto jazykové komponenty nie sú ani zovšeobecnenia. Všeobecná platnosť v skutočnosti nie je charakteristickou črtou týchto komponentov. Wittgenstein zdôrazňuje, že tvrdenia reprezentujúce logické pravidlá majú unikátny status v našich jazykových transakciách. Prostredníctvom výrazu „unikátny“ sa vyjadruje skutočnosť, že tieto tvrdenia musia byť pravdivé. Podľa Wittgensteina logiku robí viditeľnou skutočnosť, že určité kombinácie symbolov musia byť v každom prípade pravdivé. Tieto kombinácie symbolov hrajú v rámci akejkoľvek zmysluplnej činnosti zahŕňajúcej symboly konštitutívnu rolu: sú to imperatívy, na ktorých sa iné komponenty akoby otáčajú. Nemáme možnosť ich odmietnuť. Nemáme možnosť si ich ani zvoliť. Keďže konštituujú to, čo nazývame „komunikácia určitého zmyslu“, tvrdenia reprezentujúce tieto imperatívy sa nedajú konzistentne odmietnuť, alebo zvoliť. V skutočnosti nedáva ani zmysel dopustiť sa omylu pri akte riadenia sa takýmto imperatívom. Tvrdenie reprezentujúce takýto imperatív totiž predstavuje hranicu vyjadrenia myšlienok. Podľa Wittgensteina je to dôvod, prečo je takéto tvrdenie „hraničným prípadom“ tvrdenia.

„‚Všetky prechody sú už vlastne hotové‘ znamená: nemám inej voľby. Pravidlo poznačené raz určitým významom určuje čiary, podľa ktorých treba postupovať celým priestorom…

Keď postupujem podľa pravidla, nevolím.

Podľa pravidla postupujem slepo.

Aký účel má však ona symbolická veta? Mala zdôrazniť rozdiel medzi kauzálnou podmienenosťou a podmienenosťou logickou.“[7]

[I.IV] Následkom toho obe pozície predpokladajú, že štúdium pravidiel platného usudzovania je protikladom experimentálnej vedy. Podľa nich vzťah medzi experimentálnou hypotézou a jej empirickou evidenciou je iný než vzťah medzi teorémou a jej dôkazom. V čom spočíva tento kategorický rozdiel? Každé tvrdenie, ktoré reprezentuje empirické fakty, je obrazom určitého stavu vecí. V rámci tvrdenia tohto druhu sa konštruuje možná situácia. Následne ho musíme porovnať s tou a tou situáciou. Je preto stále „iba možné“. Na druhej strane, tvrdenia reprezentujúce teorémy VL nemusíme s ničím porovnávať. Tvrdenie tohto druhu sa zaoberá – na rozdiel od experimentálnej vedy – každou možnosťou. Z Wittgensteinovej perspektívy nie je nič na tejto pôde „iba možné“.

„… logika [sa] nezaoberá jazykom – resp. myslením – v tom zmysle ako prírodná veda prírodným javom…“[8]

Toto sú základné presvedčenia, v ktorých sa raná i neskorá pozícia zhodujú.

Diskontinuita
Pozrime sa teraz pozornejšie na korene rozporu medzi dvoma uvedenými názormi. Existuje jeden dôležitý bod rozporu medzi nimi: Podľa ranej pozície sú naše logické operácie priamymi výrazmi apriórnych vzťahov medzi jazykovými komponentmi istého druhu. Trochu konkrétnejšie, logické pravidlá vyvierajú z interných vlastností tvrdení reprezentujúcich empirické fakty. Unikátny status tvrdení reprezentujúcich logické pravidlá sa preto v Traktáte prezentuje ako istý druh „internej nevyhnutnosti“.

„Povedali sme, že na symboloch, ktoré používame, je niečo ľubovoľné, niečo nie je. V logike vyjadruje len to neľubovoľné: to však znamená, že v logike nie my vyjadrujeme pomocou znakov to, čo chceme, ale že v logike vypovedá povaha samých bytostne nevyhnutných znakov.“[9]

Pri našich jazykových transakciách používame rôzne symboly, aby sme nimi dosiahli rôzne ciele. Uznáva sa, že na poli experimentálnych vied závisíme silne od jazykových komponentov, ktoré reprezentujú empirické fakty. Podľa raného Wittgensteina majú komponenty, ktoré používame na deskripciu empirických faktov, tzv. „formálne štruktúry“. Znamená to, že nemôže existovať tvrdenie reprezentujúce empirické fakty, ktorého formu by sme nemohli konštruovať. Napríklad tvrdenie „Na Elm Street stoja tehlové domy“ môžeme v pojmovom rámci VL konštruovať ako „p“. Je zrejmé, že táto štruktúra nezachováva pôvodné usporiadanie výrazov v rámci tvrdenia. Táto štruktúra je totiž vymedzená tzv. „internými vlastnosťami“ tvrdenia. Čo je to? Vlastnosť je internou vtedy, keď nie je možné, aby ju tvrdenie nemalo. Napríklad je internou vlastnosťou tvrdenia „Na Elm Street stoja tehlové domy“, že je bipolárne, že je buď pravdivé, alebo nepravdivé. Inou internou vlastnosťou tohto tvrdenia je to, že sa dá tvrdiť, že sa dá za normálnych okolností vyhlásiť, že „Na Elm Street stoja tehlové domy“.

Keďže jednotlivé formálne štruktúry sú spojené do širšej siete, existujú medzi nimi aj interné vzťahy. Jedna štruktúra je obsiahnutá v inej štruktúre. Inými slovami, formálne štruktúry tvrdení reprezentujúcich empirické fakty vystupujú navzájom v interných vzťahoch. Sú v týchto vzťahoch z dôvodu „internej podobnosti“ medzi sebou. V dôsledku toho možno z jednej formálnej štruktúry sériou krokov odvodiť inú formálnu štruktúru. Podľa Wittgensteinovho výkladu jedna formálna štruktúra sa nachádza v inej formálnej štruktúre viacerými odlišnými spôsobmi. Napríklad „q“ sa nachádza v „ak p, tak q“ a „p“ ako záver MP. Raná pozícia napokon tvrdí, že všetky formálne štruktúry možných tvrdení reprezentujúcich empirické fakty sa dajú predložiť ako záver operácie, ktorá ich produkuje z nejakej inej formálnej štruktúry.

„Operácia je to, čo sa s jednou vetou musí udiať, aby sa z nej urobila iná veta.“[10]

Následne sa akýkoľvek akt riadenia sa pravidlami platného usudzovania dá vo všeobecnosti chápať ako operácia, ktorá produkuje jednu formálnu štruktúru z inej formálnej štruktúry. Tvrdenia reprezentujúce tieto pravidlá zároveň možno prezentovať ako formy prechodu od jednej štruktúry k druhej štruktúre, ako formy, ktoré ukazujú, že jedna štruktúra vyplýva z inej alebo z viacerých štruktúr.

Podľa Wittgensteinovho názoru sa operácia, ktorá produkuje „q“ z „ak p, tak q“ a „p“, riadi výlučne internými vlastnosťami. Možno teda dedukovať z formálnej štruktúry jazykových komponentov, ktoré reprezentujú empirické fakty, že jeden vyplýva z druhého. Každú jednotlivú zložku takej operácie vieme doložiť ako dôsledok interných vzťahov medzi štruktúrami. Samozrejme, existuje aj vonkajšia forma tohto aktu, ale tá nemá s vlastnou operáciou nič spoločné. V dôsledku toho Wittgenstein presadzuje, že poznanie interných vzťahov medzi formálnymi štruktúrami tvrdení reprezentujúcich empirické fakty je apriórnym poznaním.

„Všetko vyvodzovanie sa deje a priori.“[11]

„‚Skúsenosť‘, ktorú potrebujeme pre porozumenie logike, nie je tou skúsenosťou, že sa niečo má tak a tak, ale, že niečo je: to však práve nie je nijaká skúsenosť. Logika je pred každou skúsenosťou – že je niečo tak…“[12]

Čosi je „apriórnym poznaním“ vtedy, keď sa pravdivostná hodnota tvrdenia reprezentujúceho toto poznanie dá rozpoznať zo samotného tvrdenia. Takéto tvrdenie nepotrebujeme s ničím porovnávať. To znamená, že pravdivostná hodnota tvrdenia reprezentujúceho apriórne poznanie nezávisí od skúsenosti.[13] (Metaforicky by sme mohli povedať, že tento druh poznania je „epistemicky nevinný“.) Na druhej strane, „aposteriórne poznanie“ sa nedá zdôvodniť nezávisle od skúsenosti.[14] Tvrdenie, ktoré reprezentuje tento druh poznania, musíme porovnať s tou a tou situáciou.

Ako už zaznelo, autor Traktátu presadzuje, že tvrdenia reprezentujúce logické pravidlá sa dajú zdôvodniť nezávisle od akejkoľvek evidencie pochádzajúcej zo skúsenosti. Inými slovami, to, že „q“ vyplýva z „ak p, tak q“ a „p“ možno spoznať na čisto apriórnych základoch. Táto verzia apriorizmu vo filozofii logiky sa zakladá na fakte, že o tom, či tvrdenie reprezentuje, alebo nereprezentuje logické pravidlo, sa vieme presvedčiť na základe interného skúmania tohto tvrdenia. Ako? V rámci jazykového komponentu tohto druhu sú jeho zložky skombinované tak, že tvrdenie ako celok musí byť pravdivé. (V Traktáte Wittgenstein vynašiel notáciu, ktorá túto skutočnosť ukazuje. V tejto špeciálnej notácií je evidentné z formálnej štruktúry, že tvrdenie nemôže byť nepravdivé.) Na zdôvodnenie určitého tvrdenia, ktoré reprezentuje logické pravidlá, potrebujeme z tohto dôvodu poznať iba princípy, ktoré sa zaoberajú internými vlastnosťami.

„Osobitým rysom logických viet je to, že na symbole samom možno poznať ich pravdivosť, a tento fakt v sebe zahŕňa celú filozofiu logiky. A tak je tiež jedným z najdôležitejších faktov to, že pravdivosť alebo nepravdivosť nie-logických viet sa nedá poznať na vete samej.“[15]

Toto podľa Wittgensteina stačí na to, aby sa apriorizmus vo filozofii logiky presadil. Z toho totiž vyplýva, že korektné porozumenie tvrdeniam reprezentujúcim logické pravidlá možno odvodiť z apriórnych úvah o interných vlastnostiach spomenutých jazykových komponentov. Zdá sa, že v rámci operácií, ktoré produkujú jednu formálnu štruktúru z inej formálnej štruktúry, neexistuje potreba pre niečo také ako „intuícia“, „mysle iných hovorcov“, „fyzický svet“ atď. Zdá sa, že tieto operácie sú len sukcesívnymi transformáciami symbolov, teda závislé výlučne od kompozície symbolizmu.

„Logika sa musí starať sama o seba.“[16]

„Naším princípom je, že každá otázka, ktorá sa vôbec dá rozhodnúť pomocou logiky, sa musí dať rozhodnúť bez čohokoľvek ďalšieho. (A ak sa dostávame do situácie, že sa pri odpovedaní na takýto problém musíme pozrieť na svet, tak to ukazuje, že sme na úplne nesprávnej stope.)“[17]

„Ľudia vždy tušili, že musí existovať oblasť otázok, kde sú odpovede – a priori – symetricky prepojené a zjednotené do uzavretého pravidelného útvaru.“[18]

Tento filozofický názor vedie Wittgensteina k jeho ranému záveru, že logika je „čistá“. Podľa neho majú všetky tvrdenia reprezentujúce logické pravidlá rovnaký epistemologický status. Logické pravidlá sú apriórne princípy, ktoré riadia konštrukciu všetkých formálnych štruktúr možných tvrdení reprezentujúcich empirické fakty. Tvrdenia reprezentujúce tieto princípy špecifikujú vlastnosti, ktoré symbol musí mať, aby na pôde experimentálnych vied komunikoval určitý zmysel. Sú to teda v tejto oblasti „esenciálne základné pravidlá“ (wesentlich Grundgesetze). V neskoršom období však začína Wittgenstein o tomto filozofickom názore na logiku pochybovať.

„… lebo sa zdalo, že jej prislúcha akási zvláštna hĺbka – univerzálny význam. Zdalo sa, že leží v základe všetkých vied. – Pretože logické uvažovanie skúma podstatu všetkých vecí: chce vidieť základ vecí a nemá sa zaujímať o to, či faktické dianie je také; alebo onaké. – Nevzniká zo záujmu o fakty prírodného diania, ani z potreby uchopiť kauzálne súvislosti, ale z úsilia porozumieť základu alebo podstate všetkého skúsenostného…“[19]

Predstava, ktorú v tomto prípade ponúka neskorý Wittgenstein, je odlišná. Podľa neho je na jednej strane pravda, že formálne štruktúry tvrdení reprezentujúcich fakty vystupujú navzájom v interných vzťahoch, ale na druhej strane nie je pravda, že poznanie interných vzťahov medzi formálnymi štruktúrami je „apriórnym poznaním“. Dôvodom je to, že naše logické operácie sa nedajú úspešne reprezentovať ako výrazy apriórnych vzťahov medzi jazykovými komponentmi istého druhu. Na zdôvodnenie tvrdenia reprezentujúceho logické pravidlo sú potrebné viac než len „čisto apriórne dôvody“. Podľa neskorej perspektívy vystupujú v našich logických operáciách externé faktory, bez ktorých by určité pravidlo nedokázalo vymedziť svoju korektnú interpretáciu. V dôsledku toho sa nedá korektné porozumenie tvrdeniam reprezentujúcim logické pravidlá odvodiť z apriórnych úvah o interných vlastnostiach spomenutých jazykových komponentov. Takéto úvahy nestačia. Potrebujeme tu niekoľko ďalších komponentov.

Potrebujeme napríklad fyzický svet. To znamená, že by nemohol existovať úspešný akt riadenia sa logickým pravidlom, ak by neexistoval externý svet. Prečo? Podľa autora Skúmaní sú tým, čo naozaj zohráva úlohu v akte riadenia sa pravidlom, „charakteristické prejavy“ tohto aktu. Nebolo by teda možné riadiť sa logickým pravidlom, ak by tento akt nemal nijaké externé prejavy. Zároveň do nášho výkladu potrebujeme zahrnúť mysle iných hovorcov. Vlastná existencia princípov riadiacich komunikáciu určitého zmyslu totiž závisí od niečoho takého ako uniformita normálnych ľudských reakcií. Z toho vyplýva, že možnosť riadiť sa logickým pravidlom závisí od toho, že sme už predtým boli vystavení množstvu externých faktorov. Wittgenstein tvrdí, že inak sa nedá v tomto druhu činnosti napredovať.

„Lenže čo bude teraz s logikou? Zdá sa, že jej prísnosť sa rozplýva. – Nezmizne tým však celkom? – Ale ako môže logika stratiť svoju prísnosť? Prirodzene, nie tak, že jej niečo z prísnosti uberieme. Predsudok krištáľovej čistoty možno odstrániť iba tak, že celý náš spôsob bádania obrátime.“[20]

Externé korene
Ako som už povedal, toto uvažovanie stojí na presvedčení, že neskoré Wittgensteinove poznámky sa nám pokúšajú komunikovať určitý nový zmysel. No v čom spočíva tento nový zmysel? V čom spočíva filozofická motivácia poznámok o externých koreňoch logiky? Spočíva táto motivácia v predložení novej odpovede na nejakú filozofickú otázku? Spočíva táto motivácia napríklad v obhajobe teórie, že tvrdenia reprezentujúce logické pravidlá majú skôr aposteriórny než apriórny status?

Nemyslím si to. Wittgenstein sa nevenuje externým koreňom logiky preto, aby vo filozofii logiky obhajoval istú verziu aposteriorizmu. Jeho poznámky sa nepokúšajú demonštrovať, že tvrdenia reprezentujúce logické pravidlá majú skôr aposteriórny než apriórny status. V týchto poznámkach sa v skutočnosti nedá objaviť nijaká nová interpretácia našich logických operácií. Samozrejme, Wittgenstein zdôrazňuje, že operácie, ktoré produkujú jednu formálnu štruktúru z inej formálnej štruktúry, závisia od určitých faktorov, ktoré mohli byť aj iné, než aké sú. Z objasnení, ktoré pri tom predkladá, však nemala vzniknúť nová teória. Wittgenstein nepresadzuje, že určité logické pravidlo je niečím esenciálnym a zároveň aposteriórnym. (Tieto dva výrazy – esenciálne a aposteriórne – sa v skutočnosti zdajú ako nekompatibilné zložky jednej teórie. Nie je sporné tvrdiť, že sa na jednej strane logické pravidlá nedajú odmietnuť a že sú na druhej strane arbitrárne?) Neverím, že v tomto spočíva filozofická motivácia neskorých poznámok.

Namiesto toho sa neskoré poznámky pokúšajú demonštrovať, že otázky ako: „Ako je niečo také ako logická nevyhnutnosť možné?“ vlastne nemožno úspešne zodpovedať. Aby sme porozumeli otázke, musíme sa riadiť pravidlami platného usudzovania. Bez týchto pravidiel ako toho, čím sa riadime – alebo ako toho daného – nevieme, ako máme korektne rozumieť spomenutej otázke. Výraz „korektne“ je mi napríklad jasný iba vtedy, keď sa riadim uvedenými pravidlami. Inak neviem, čo tento výraz naozaj znamená. Keď sa neriadime logickými pravidlami, tak podľa Wittgensteinovho výkladu nemáme k dispozícií výrazy ako „korektne“, „ako“, „je“, „niečo“, „nevyhnutnosť“, „atď.“ a podobne. Za takýchto abnormálnych okolností nerozumieme tomu, kto sme. Podľa môjho názoru presne v tomto spočíva určitý nový zmysel, ktorý sa nám neskoré Wittgensteinove poznámky o externých koreňoch logiky pokúšajú komunikovať:

Nerozumieme tomu, kto sme, keď odmietame logické pravidlá.

Z toho vyplýva, že filozof nemôže produkovať odpovede na otázky ako: „Ako je niečo také ako logická nevyhnutnosť možné?“ Ľubovoľná otázka, ktorá sa zaoberá unikátnym statusom tvrdení reprezentujúcich logické pravidlá, nás v skutočnosti zavádza. Takéto otázky vyrastajú z našej neschopnosti rozpoznať konštitutívnu rolu týchto pravidiel v akejkoľvek zmysluplnej činnosti zahŕňajúcej symboly. Motiváciu neskorých Wittgensteinových poznámok možno asi najlepšie pochopiť ako odstraňovanie motivácie pre premýšľanie teórií o unikátnom statuse týchto tvrdení. Nová úloha filozofie spočíva v odstraňovaní mylných gramatických analógií, ktoré nás vedú k takýmto teóriám.

L i t e r a t ú r a
BAKER, G. – HACKER, P. M. S.: Wittgenstein: Understanding and Meaning. Volume 1 of an Analytical Commentary on the Philosophical Investigations. Oxford: Blackwell 2005.
ČANA, T.: Neskorý Wittgenstein o logických pravidlách. In: Filozofia, roč. 66, 2011, č. 2, s. 109 – 121.
FREGE, G.: Základy aritmetiky. Bratislava: Veda 2001.
HACKER, P. M. S.: Wittgenstein’s Place in Twentieth-century Analytic Philosophy. Oxford: Blackwell 1996.
KANT, I.: Prolegomena ke každé příští metafyzice, jež se bude moci stát vědou. Praha: Svoboda 1992.
KRIPKE, S.: Wittgenstein on Rules and Private Language. Oxford: Blackwell 2002.
WITTGENSTEIN, L.: Remarks on the Foundations of Mathematics. Oxford: Blackwell 1978.
WITTGENSTEIN, L.: Filozofické skúmania. Bratislava: Pravda 1979.
WITTGENSTEIN, L.: Tractatus logico-philosophicus. Bratislava: Kalligram 2003.
WITTGENSTEIN, L.: O istote. Bratislava: Kalligram 2006.

P o z n á m k y
[1] Relevantná je tu predovšetkým sekcia § 185 – 242 z knihy I, Filozofických skúmaní, a kapitola VI. revidovanej edície iného výberu jeho poznámok nazvaného Poznámky o základoch matematiky.
[2] Pozri ČANA, T.: Neskorý Wittgenstein o logických pravidlách. In: Filozofia, roč. 66, 2011, č. 2, s. 109 – 121, s. 110.
[3] WITTGENSTEIN, L.: Filozofické skúmania. Bratislava: Pravda 1979, Predhovor.
[4] Ako ilustráciu môžeme na tomto mieste uviesť tzv. quus interpretáciu znaku „+“ z knihy Saula Kripkeho Wittgenstein on Rules and Private Language.
[5] WITGGENSTEIN, L.: O istote. Bratislava: Kalligram 2006, § 340 – 344.
[6] WITGGENSTEIN, L.: Tractatus logico-philosophicus. Bratislava: Kalligram 2003, 3.03 – 3.032.
[7] WITGGENSTEIN, L.: Filozofické skúmania, c. d., I, § 219 – 220.
[8] Tamže, § 81.
[9] WITTGENSTEIN, L.: Tractatus logico-philosophicus, c. d., 6.124.
[10] Tamže, 5.23.
[11] Tamže, 5.133.
[12] Tamže, 5.552.
[13] Pozri KANT, I.: Prolegomena ke každé příští metafyzice, jež se bude moci stát vědou. Praha: Svoboda 1992, § 1.
[14] Pozri FREGE, G.: Základy aritmetiky. Bratislava: Veda 2001, § 3.
[15] WITTGENSTEIN, L., Tractatus logico-philosophicus, c. d., 6.113.
[16] Tamže, 5.473.
[17] Tamže, 5.551.
[18] Tamže, 5.4541.
[19] WITTGENSTEIN, L.: Filozofické skúmania, c. d., I, § 89.
[20] Tamže, § 108.

Mgr. Tomáš Čana, PhD.
Katedra filozofie FF UCM
Námestie J. Herdu 2
917 01 Trnava
thomascana@yahoo.com