Eva Sládeková: Vždy poriadne vysoko dopredu [Always far ahead]. In: Ostium, vol. 20, 2024, no. 4. (review)
This work is licensed under a Creative Commons Attribution-NonCommercial-NoDerivatives 4.0 International License.
P. T. de Chardin: Srdce hmoty.České Budějovice: Malvern ve spolupráci s Českou společností Teilharda de Chardin, 2024. 235 s. Preklad Tereza Hodinová.
Česká spoločnosť Pierra Teilharda de Chardina ponúka v knihe Srdce hmoty ako zväzok 13 niektoré vrcholné spisy tohto francúzskeho jezuitu, teológa, vedca a mystika. Tak pri knihe Zrod myšlení, ako aj pri tejto novinke môže v hlave čitateľa rezonovať otáznik nad zákazom nariadeným v Spoločnosti Ježišovej, že de Chardin nesmel publikovať eseje s filozofickými a teologickými témami. Jeho postoj k danému nariadeniu je vyjadrený explicitne: „Zdá se mi, že méně než čehokoli jiného se bojím pronásledování kvůli svým myšlenkám. V mnoha věcech jsem dost plachý, ale ve věcech pravdy a intelektuální nezávislosti jsem prudký, takže si nedovedu představit lepší konec než obětování se svému přesvědčení. Kristus nezemřel jinak“ (s. 133).
Vydavatelia ponúkajú kompletný text Srdce hmoty s dodatkami Kristus ve hmotě a Duchovní moc hmoty, Kristikum, Mše nad světem, svadobné príhovory, úryvky z denníkov, reakcie, zhrnutie autorovej vedeckej kariéry. V textoch cítiť intenzívnu slobodu napriek bizarnému zákazu (prvé dielo, za ktoré de Chardin bojoval, bolo Lidský fenomén a vyšlo krátko po jeho smrti).
Prvý text Srdce hmoty mal autor v hlave od roku 1948. Bolo snahou napísať túto esej ako autobiografiu, osobný vývoj človeka oddaného vede a zároveň veriaceho príslušníka náboženského rádu. Nakoľko sa dá byť naplneným človekom s týmito dvomi pozorovaniami je zrejmé z už spomenutého zákazu publikovať. Pre tohto teológa je zvlášť dôležitý zmysel pre plnosť, ktorý zdôvodňuje ako príznak zmyslu pre zavŕšenie a konzistenciu. Zároveň priznáva, že od detstva poznal neodolateľnú chuť a potrebu: „Jediného dostačujícího a Jediného nutného“ (s. 31). Podstatné je aj ďalšie. Názov eseje je inšpirovaný efektným názvom románu The heart of the Matter od Grahama Greena. Srdce hmoty delikátne rámcuje tri univerzálne zložky, ktoré majú podiel na intenzite a odtieňoch života: kozmickú, ľudskú a kristologickú. Prvá a tretia v de Chardinovom osobnom živote žiarili od prvých okamihov života. Až v šesťdesiatich rokoch zistil, že ide vždy o približovanie sa k jedinej podstatnej skutočnosti: „Purpurové záblesky Hmoty, ktorá se nepozorovaně obracela ve zlato Ducha, aby se nakonec proměnila v záři Univerzálně-osobního: to vše prostoupené, oživené, provoněné dechem Jednoty – a Ženství. Zjevení Božského v srdci žhoucího Vesmíru, tak jak jsem je zakoušel ve styku se Zemí. Bůh zářící z hlubin planoucí Hmoty…“ (s. 30).
Odkrývanie Svetla sa môže začať aj v prízemných formách. Bola to doslova matéria fyzikálneho sveta – železo, kamene, tá zakrývala neskorší poznatok o zmysle. Štúdium geológie, vstup do rehole, návšteva Orientu, spoznanie mystických ciest odovzdania sa… Bol by sa na tejto ceste od pevnej hmatateľnej plnosti stvorenia k dotyku ľudskej vľúdnosti stratil, ako priznáva na strane 39, nebyť objavu evolúcie počas štúdia teológie v Hastings. Heterogénne vnímanie sveta, hlboké rozdiely medzi hmotným a duchovným, telom a dušou, nevedomím a vedomím ako odlišnými substanciami, dvomi spôsobmi bytia… Potreboval prienik, spájajúcu Prítomnosť. Evolúcia mu pomohla prejsť k ľudskej, konvergentnej zložke prežívania. Stále to však bol „človek“, ktorému dával prednosť pred minerálom, atómom a neživou hmotou, bez tváre (s. 45). Po desiatich rokoch od vojnových zážitkov pridáva do slovníka pojem noosféra.
Noosféra je mysliaci „obal“ Zeme, vedomie, ktoré zvnútorňuje a vplyvom reflexie sa dostáva do svojho jadra ako požiadavka aj zárodok definitívnej nemennosti (s. 46 – 50). Psychická teplota prenikavosti reflexie oživuje Hmotu ako matricu Ducha, Ducha ako vyšší stav Hmoty. De Chardin celoživotne zápasil o komplexitu. Podľa neho sa tkanivo vecí v čírom stave zhromažďuje vo forme myslenia (nie pojmov), a tak sa uskutočňuje evolúcia noosféry. Človek sa môže rozvinúť do ultraľudskosti, každé ego je predurčené k dosiahnutiu svojho vrcholu v tajomnom superegu. V základe kozmogenézy predvída existenciu Pólu – nielen príťažlivosti, tiahnutia k niečomu, ale aj stmelenie, nezvrátiteľnosť (s. 54): „Jediným nezadržitelným pohybem, působením konvergence, se to Neměnné, o němž jsem vždycky snil, stalo zároveň univerzálním i osobním… ‚Kus železa‘ z prvních dnů je už dávno zapomenutý. Na jeho místo však nastoupila v podobě bodu Omega Konzistence vesmíru… v jediném nezničitelném středu, který mohu milovat“ (s. 55).
Vojna ho poznačila dostatočne. V jej atmosfére zakúsil blízkosť, ktorej sa nedalo uniknúť. Ponoril sa do nej, nasával jej priamosť tam, „kde byla nejnabitější, nejhustší, přestal jsem definitívně vnímat jakoukoli trhlinu (nebo vůbec rozdíl) mezi ‚fyzickým‘ a ‚morálním‘, mezi ‚přírodním‘ a ‚umělým‘: ‚miliony lidí‘ se svou psychickou teplotou a vnitřní energií se pro mě stávaly stejně evolučně skutečnou, a tedy rovněž biologickou veličinou jako obrovská molekula proteinu“ (s. 47).
Dedukcia a predpoklady ho sprevádzali ruka v ruke. Práve vojnový čas ho viedol k Stredu, ako ho začal nazývať, k Srdcu akéhosi očakávania, aby naňho následne dopadla iskra a zapálila v ňom oheň „jiskra, jíž by ‚můj‘ dosud jen napůl zosobněný ‚vesmír‘ završil svou centraci skrze amorizaci“ (s. 57). Pomohol mu k tomu mystický zážitok pred obrazom Najsvätejšieho Srdca, jedného z tých, ktoré zaskočia anatomickými a (ne)estetickými detailmi. Zmenil svoj vzťah k Bohu, modlitbu, Kristus sa mu stal univerzálnym, cieľom syntézy zamerania zhora (tradícia) a spredu (osobné relácie); „symbol ‚Nejsvětějšího Srdce‘ již přijalo podobu, konzistenci a vlastnosti ENERGIE, OHNĚ: to znamená tím, že se stalo schopným proniknout všude a proměnit se v cokoli…“ (s. 61).
Jeho vzťah k Bohu zvládol skúšku odhmotniť sa, preduchovnieť, keď už chcel zahodiť všetko, vrátane vedeckého povolania (odhovoril ho novicmajster) aj pokroky, dôveru v Božiu vôľu, ktorá premostila lásku k Ježišovi a lásku k Veciam pomalou mystikou, ktorú dnes obdivujeme v reakciách na udalosti v Ázii či počas vojny v esejach Omša nad svetom a Božské prostredie. Tieto texty transformujú významy slov na liturgické a spirituálne majstrovstvo. Uznávajú Krista ako vždy väčšieho, túžia osloviť Ho: „jsi právem Vzkříšení zaujal jsi hlavní postavení celkového Středu, v němž se všechno shromažďuje!“ (s. 71)
Jeho kresťansko-kozmická vízia, ktorá Boha vníma za všetkým, všeobklopujúca organičnosť, „která je specifickou oporou křesťanské Diafanie“ (s. 64), nie je len vysvetlením ďalšieho neologizmu. Diafánia označuje skutočnosť, ktorá je priehľadná, nákazlivá, zjavná a ako čítame pod čiarou, „skrze vtělení se Bůh nejen zjevil světu, ale přebývá v něm a svět se tak stává průhledným pro prohled mystika, který je schopen uchopit vesmír jako pravé ‚božské prostrědí‘, v nemž a skrze něž se Bůh zjevuje. Z tohoto objevu se rodí víra vroucí jako oheň“ (s. 64 – 65). Už nestačí Boha vidieť a nechať sa Ním preniknúť, obklopiť, ale „ho stále víc objevovat“ (s. 69). To sa mu vidí ako základné poslanie hominizovanej evolúcie. „Díky setkávání jeho Přitažlivosti s naším Myšlením se Bůh v nás a okolo nás stále ‚proměňuje‘“ (s. 69).
Jeho cesta, ktorá oslavuje myslenie ako prístup k životu, nebola bezbolestná. Myšlienky, ktoré pramenia a ústia v túžbe po Jednom ako Jednote, tento univerzalizmus – kruh, ktorý do tridsiatky vnímal cez existenciu už spomenutého Pólu, rozhorel u de Chardina v tridsiatich rokoch života objav ženskosti. Pred vojnou spoznal ženskú pozornosť vo svojom okolí, čo mu prinieslo do života myšlienku potreby riešenia „vyššej“, tretej cesty vzťahov (okrem manželstva a náboženskej dokonalosti v podobe odlúčenosti) a zároveň realitu niekoľkých priateľstiev s opačným pohlavím (s. 75). Rozhodol sa pre odstup od obdivnej úcty k tým, „jejichž vřelost a půvab přešly kapku za kapkou do krve mých nejdražších myšlenek“ (s. 75). Neporušil svätý sľub čistoty, ale ani neodmietol prirodzený moment „syntézy“.
Citovosť, ktorá musela pri človeku rešpektovať istý rámec sľubu, sa naplno rozvíjala v hĺbkach sebavyjadrenia k Milovanému za Všetkým, vrátane toho, čo je najhmatateľnejšie – tela (s. 74). V textoch oslavuje vášni oheň, ktorý spaľuje. A vodu, ktorá strháva. Lásku, ktorá podnecuje. A pravdu, ktorá sa stráca. Všetko, čo sa presadzuje a čo sa obnovuje. Pod plášťom na púšti, kde vedľa niekto plače a boj sa koná inde… Keď prázdna krehkosť hladuje a všednosť tlmí schopnosť cítiť. Ľútosť pre tých, ktorých desí nejaké storočie alebo ktorí nevedia milovať za hranice jednej krajiny… Toto všetko oslavuje v „zavrhnutej“ Hmote, ktorú potrebuje „integrovať“, aby sa mohol odvíjať k cieľu svojho života, k bodu Omega, ktorý mu splynul s Kristom, pretože nie je nikto a nič viac ako Jeho tajomné zjavenie sa. Podčiarkuje to Hymnus na Hmotu, posledné ucelené dielo Kristikum, ktoré píše ako štúdiu pre priateľov. Bod – Prostredie – Energia sa odvíjajú naspäť do Božského prostredia.
Každý detail v novom výbere z diela Pierra Teilharda de Chardina môžeme vyhodnotiť ako podstatný. Najmä preto, že tak veľmi potreboval, vyhostený v exile v Ázii alebo v Amerike, mimo jezuitské domy v Európe, prežiť nielen ako vedec, odborník, ale aj ako človek, muž, ktorý nekoná alebo nepíše, keď necíti alebo čím nežije. Je to oslava zmierenia a aj niečo ako kresťanstvo zajtrajška, za ktoré sa každý deň sám modlil: „Uzavři mě, Pane, v nejhlubších útrobách svého Srdce. A až mě tam budeš mít, sežehni mě, očisti mě a povznes k dokonalému uspokojení tvého přání, k co nejúplnějšímu zmaření mě samého“ (s. 152).
PhDr. Eva Sládeková
Obchodná akadémia Zlaté Moravce
Bernolákova 526
953 01 Zlaté Moravce
e-mail: evelyn.sladekova@gmail.com