Kazuo Ishiguro je anglicky píšuci spisovateľ. Netradičný začiatok recenzie k exoticky znejúcemu menu. Ishiguro sa síce narodil v Japonsku, avšak od šiestich rokov žije v Británii. Pri čítaní jeho posledného preloženého diela je dobré to mať na pamäti.
Ak si na Kazua Ishigura akosi nespomínate, nevadí. V našich končinách je dosť neznámy, hoci v Británii jeden z momentálne najuznávanejších autorov. Japonsky znejúce meno potom priam vyzýva k porovnaniu s Harukim Murakamim, ale to si nateraz odpustím. Stačí len povedať, že spisovatelia s japonskými koreňmi zrejme majú v krvi veľmi uhladený štýl bez experimentátorských pokušení. Pre toho, kto odrástol na povinnom čítaní, je to určite dobrá správa. Tým, čo radi objavujú stále nové možnosti vyjadrovania, bude zrejme Ishiguro po formálnej stránke pripadať až nadmieru klasický. Inak by to mohlo byť s obsahovou stránkou. Ishiguro sa vydáva na predtým neznámu pôdu sci-fi. Škatuľky sú však až príliš široké a tu to platí dvojnásobne. Sci-fi prvky v románe si na začiatku ani nevšimnete a aj na konci sú naznačené len veľmi decentne, vždy zasahujú do celkového kontextu vykreslenia postáv. Netreba čakať nijaké ortodoxné sci-fi dielo. A možno ani nejde o sci-fi, to len my ešte stále nepoznáme sami seba v zrkadle.
Ishigurov román je dosť rozvláčny. Približne v dvoch tretinách sa pritom človek neubráni akémusi dojmu lacnosti a až zbytočnej zdĺhavosti. Mnohé zvraty v deji, ktoré by mali navodiť napätie, sa pravidelne opakujú, čo znižuje ich výsledný dojem. Ishiguro možno musel postupovať takto. Dejová línia je priam neuveriteľne priamočiara a pozostáva výlučne z jednoduchého rozprávania prežitého života. Zámerne som však spomenul dvojtretinový údaj. V poslednej časti knihy totiž čiastočná rozvláčnosť mizne pod napätím, ktoré sa tentoraz vďaka deju drží na vysokej úrovni. Po prečítaní tak miznú rozpačité dojmy. Pokiaľ po knihe siahnete, určite ju dočítajte.
Napísať niečo k deju je obtiažne. Nerád by som čitateľa pripravil o prekvapenia, ktoré sa síce dajú miestami čakať, avšak niekedy aj tak zapôsobia silno. Hneď prvá strana románu to za mňa urobí. Kathy H. robí svoju prácu opatrovníčky už dlho.„Dneska už vím, že moje dlouhé působení ve funkci opatrovnice nemusí nutně znamenat, že by si mysleli, že jsem v tom bůhvíjak dobrá. Několika opravdu dobrým opatrovnikům řekli už po dvou nebo po třech letech, aby s tím přestali.“ Kathy nám postupne vyrozpráva celý svoj život a robí to tak, akoby sa dalo čakať, že to bude u opatrovníčky chorých. Priamo, jednoducho, príjemne a bez zbytočných jazykových fines. Robí to ako niekde v prítmí kaviarne. Skrátka, dobre sa to počúva (až na malé výpadky, ako som už spomenul). Pre korektnosť ešte treba spomenúť, že Ishigurov román sa dá čítať ako individuálny príbeh, tak aj silne sociálne, ako metafora situácie na britských ostrovoch. Viac k tomu možno nájsť v doslove Markéty Musilovej.
Ishiguro je majster niektorých situácií, najmä tých melancholicko-reflexívnych. Obal knihy má na sebe tri čarovné otázky: Kto sme? Odkiaľ a kam ideme? Je trochu nefér, že takéto otázky sa na potenciálneho čitateľa vyvalia už pri prvom dotyku s knihou, pretože to vyvoláva obrovské očakávania. Ishiguro ich pritom vôbec nerieši, kladie ich úplne nenápadne na cestu svojej hrdinky ako bežnú súčasť života, ktorú treba postupne odkrývať. A robí to tak, že mu uveríme, pretože aj nám sa to tak často stáva. Škoda, že takéto momenty sa nedarí udržať v knihe vždy. Niekedy totiž postavy konajú trochu viac „literárne.“ V tomto ohľade som možno až príliš prísny a je to celkom určite aj vec osobného pohľadu či stotožnenia sa s postavou. No aby to neupadlo do zabudnutia, tak ešte raz: Ishigurovo majstrovstvo sa ukazuje práve v niektorých chvíľach a momentkách (výlet k loďke, rozlúčka s Tommym pri bývalom bazéne, „nájdenie stratenej“ kazety… – ak mám spomenúť tie, ktoré mi utkveli v pamäti). Zima je v plnom prúde a pre milovníkov tohto ročného obdobia možno len odporučiť na spestrenie predlžujúcich sa večerov.
Osobne som knihu čítal už pred pár týždňami. A je pre ňu zrejme príznačné, že pomaly dozrieva a z počiatočných zvláštnych dojmov si odnášam čoraz silnejšie spomienky. Obrátený postup na rozdiel od niektorých iných autorov. Ale prečo nie?
P. S. Pokiaľ chcete siahnuť po viacerých dielach autora, v češtine sú dostupné momentálne štyri. Malíř pomíjivého světa je určite silná kniha, ktorá netrpí mnohými chorobami recenzovaného kúsku. Milovníci filmu si možno spomenú na film Súmrak dňa (The Remains of the Day (1993) v réžii Jamesa Ivoryho s Anthony Hopkinson a Emmou Thompson. K filmu je zbytočné niečo hovoriť. A hádajte, kto má na svedomí predlohu. Navyše, James Ivory spojil sily s Ishigurom ešte raz vo filme The White Countess (2005). Príjemné čítanie a pozeranie.
Mgr. Matúš Kyčina
politológ, 5. ročník odbor filozofia
Filozofická fakulta Trnavskej univerzity
Hornopotočná 23
918 43 Trnava