V knihe Georgesa Canguilhema Ideológia a racionalita práve čítam o vedeckých ideológiách, ktoré sú, ako píše francúzsky filozof a historik vedy, „ideológiami filozofov, diskurzov s vedeckým nárokom, ktoré vedú ľudia, ktorí sú v tomto prípade len domnelými či domýšľavými vedcami“. A takisto dodáva, že vedecká ideológia je takým presvedčením (na rozdiel od pseudovied, mágie či náboženstva), ktoré „poškuľuje po už ustanovenej vede, ktorú považuje za prestížnu a ktorej štýl sa usiluje napodobniť“.

Tie vety vo mne vyvolávajú aj inú, podobnú tému: poškuľovanie po prestížnych vedeckých pracoviskách a univerzitách, po prestížnych vedeckých časopisoch či po prestížnych vedeckých tímoch. Canguilhem chcel slovesom „poškuľovať“ (loucher) povedať len to, že vedecká ideológia vzniká na základe tohto zaliečavého, obdivného (trochu karikatúrneho) pohľadu na prácu mimoriadne uznávaných vied. Takže tvrdiť, že veda sa dnes robí tak a tak, tu zodpovedá tvrdeniu, že veda sa má dnes robiť tak, ako ju robí ona prestížna disciplína. Lenže podľa Canguilhema ideológiu vzďaľuje od skutočnej vedy práve to, že priveľmi lipla na úspešnosti. Zaslepená prestížou jednej vedy, ktorej méty sa usiluje dosiahnuť a s ktorou chce držať krok (lebo to prináša rôzne zisky: spoločenské, mocenské, finančné…), odsúva na okraj všetko, čo považuje za „neúspešné“.

Mimovoľne opäť uvažujem (teraz, na začiatku semestra) o univerzitách a vysokom školstve. Politici, intelektuáli, ba aj samotní pedagógovia a vedci by radi zvýšili kvalitu našich škôl a ešte radšej pritom odkazujú na model niektorej zo slávnych zahraničných univerzít. Poškuľuje sa tu po cudzom, ktoré by sme mali napodobňovať, a neraz sa tým opovrhuje skrytou vedeckou prácou so skromnými výsledkami len preto, že je navonok málo viditeľná. Tu sa ukazujú dva problémy.

Prvým je nedostatok odvahy či ustráchanosť pracovať a prinášať výsledky aj v úzadí. Je to strach z toho, že nebudeme vynikať. Je to zlý, kdesi hlboko v kultúre usadený strach. Druhý problém je ešte bolestnejší. Ak sa aj nájdu pracoviská, ktoré chcú úprimne (lebo nemám na mysli tých, ktorí vedeckosť len predstierajú) vykonávať svoju činnosť bez toho, aby pritom napodobňovali cudzí, akokoľvek prestížny model, sú zrazu nútení konať tak opäť zo strachu. Tentoraz zo strachu, dokonca z paniky z toho, že by ich pracovisko mohlo zaniknúť, ak sa nebude podieľať na dominantnom prúde vedeckého života.

Raymond Aron povedal o Canguilhemovi, že jeho vedecký život vždy vzbudzoval veľký rešpekt práve tým, že sa držal bokom „od všetkých zápasov o parížsku prestíž a autoritu“. Nepublikoval v slávnych časopisoch, neposkytoval rozhovory, ktoré by mu priniesli popularitu. Skrátka, zatiaľ čo sa iní usilovali získať si vplyv, Georges Canguilhem pracoval.

Anton Vydra