V poslednejJurolekovej zbierke Poľné vety (2013)ma zvlášť zaujala táto báseň:
Muž a žena dobehnú na koncert akoposlední, do dvoch
zostávajúcich prázdnych kresiel vkĺznuv prestávke medzi
prvou a druhou časťou Symfónie D-dur,opus Jana
Václava Voříška. Muž si preloží nohu ceznohu,
na podrážke čiernej topánky, ktorá muvyčnieva do uličky, má
prilepené dva okrovožlté lístkyz jesenného chodníka.
Čímje báseň, ktorá môže byť synekdochou viacerých textov zbierky, taká nezvyčajná?Básnik tu zostáva na jednej strane verný svojim prírodným pozorovaniama motívom, nové je však situovanie textu do prostredia mesta. Jurolek sadlhé roky vo svojej poézii mestu vyhýbal, pôsobilo naňho neinšpiratívnea azda aj zraňujúco. V zrelom vekunašiel odvahu svoje postoje prehodnotiť a začal sa približovať tomu, čobolo preňho vzdialené.
Analogickypôsobí starozákonný príbeh z knihy Genezis42 – 45. Jozef, ktorého bratia predali do Egypta, sa po dlhých rokoch s bratmi stretáva,premožený ich bezradnosťou sa v hlasitom plači dáva spoznať a bratomodpúšťa. Ich spoločný bolestný príbeh interpretuje veľkoryso: „Ja som Jozef,váš brat, ktorého ste predali do Egypta. A teraz sa netráptea nesužujte, že ste ma sem predali, lebo Boh ma sem poslal pred vami, abyste ostali nažive“ (Gn 45, 5 – 6). Židia nazývajú túto biblickú pasáž vajgáš –odvzdiaľovanie, prekonávanie odcudzenosti.
Akoneodvratne smerujem k pomyselnému polčasu života (Ž 90, 10), stávajú sa ajpre mňa aktuálne slová Sándora Máraia, inšpirované Marcom Auréliom: „muž,v ktorom horí čo len jediná iskra rozumu, do svojej štyridsiatky prežilvšetko a pozná všetko to, čo sa ľuďom prihodilo pred ním a čo sa eštemôže prihodiť v čase, keď už nebude. Jednotlivosti môžu byť rozmanitéa odlišné, no základná skúsenosť – spoločná skúsenosť každého ľudskéhoživota – sa za štyridsať rokov prihodí každému človeku. Zažil vášne, zakúsilstálosť prírodných zákonov a s úplnou istotou vie, že je smrteľný. […]Všetko ostatné je iba opakovanie.“ Dôsledkom tejto skúsenosti je nielensilnejší pocit vyrovnanosti, ale aj fakt, že ma z obklopujúcej realitydokáže prekvapiť či vnútorne vytrhnúť menej vecí. Tiež menej intenzívnevyhľadávam nové vzťahy. Na druhej strane mám však silné nutkanie vracať sak tomu, čo som si už nejako osvojila, čo tvorí môj svet, so snahoulepšieho porozumenia, vylepšovania, dotvárania. Odvzdiaľovanie je pre mňaaktuálna výzva. Ak je to možné, dávať v sebe priestor tomu, čo somz nejakých dôvodov potlačila, prehliadala, vedľa čoho som ibakoexistovala. Platí to pre svet každodennej skúsenosti i svetintelektuálneho poznávania. Prázdniny môžu byť aj o vytváraní potencie vidieťa zažiť známe veci a vzťahy inak, hlbšie, oslobodzujúco…
Jana Juhásová