Skončil sa semester, dal som na hromadu knihy, ktoré som si požičal kvôli vyučovaniu a urobil si zoznam kníh, ktoré by som si mal prečítať v lete. Po návrate z knižnice som si letmo prelistoval niektoré z prinesených kníh. V jednej z nich som našiel popísaný hárok papiera. Ktosi naň napísal toto:
„Tak som bol temer rozhodnutý, nemal som už pochybnosti. Chodil som spať vyrovnaný a zobúdzal som sa oddýchnutý. Keď sa mi podarí vystúpiť tam a spojiť sa s ním, s Jedným, ostanem pri ňom. Hovoril som si: ‚Zakvačím sa a uvidím,‘ neodvažoval som sa pomyslieť, čo to bude sprevádzať. Svetlo? Tma? Blaho či vyvanutie? No potom, nevdojaké čítanie ďalšieho textu, vlastne zbytočného, roztržitá zvedavosť… Plotinos sa mýli a Bergson má pravdu? Všetko sa rozostrilo. Cítil som, ako ku mne zvonka dolieha rozpálený letný deň, chorľavá horúčosť zachytávala moje telo a myseľ. Jedno by sa malo vteliť do mnohého, vtlačiť mu svoju stopu? Že by som mal od jedného zostúpiť opäť dolu, že by sa malo jedno premeniť na nejaký môj čin, že by som sa s niečím mal obrátiť na druhého človeka – to ma vzdialilo všetkému. Už nič nie je isté. Musím začať znova. Musím sa niekam utiahnuť…“
Ušetrime si toto leto existenciálnu náladu. To neznamená, že by sme sa nemali utiahnuť. Utiahnime sa do záhrad a k moriam. Vychutnajme si bazový sirup urobený na začiatku leta, čierne ríbezle, kým sa v auguste nevytratia, figy z okraja cesty, večer pohár Teranu, aby sme nasiakli osviežujúcou časťou tepla. Posilnime sa jednoduchosťou, aby sme sa k nej potom dokázali na jeseň intelektuálne prikloniť… alebo aby sme sa aspoň zasmiali nad nezmyslenými príbehmi.
Róbert Karul
Foto na titulke: © Ladislav Tkáčik