Rončáková, T.: Úvodník v súčasných spoločenských týždenníkoch. Ostium, roč. 12, 2016, č. 1.
Editorial in Current Political Weeklies
The paper is grounded in a wide research of new journalistic genres in current weeklies. Examining a sample of 102 copies of four Slovak weeklies (Týždeň, Plus 7 dní, Život, Slovenka) the author defined some new genres and new findings about some traditional ones. Here she presents the current editorial in detail: working with five genre criterions (topic, function, form, composition, language) and presenting its characteristics (subjectivity, persuasiveness, personal addressing, appeal to competent authorities, pathos, capturing the substance of things, specifics of life-style editorials).
Keywords: Journalism, Genres, Editorial, Genre criterions, New impulses
1. Stav problematiky
Úvodník patrí medzi najstaršie žurnalistické žánre a teší sa statusu klasickej formy. Mistrík ho označuje za „základný útvar analytických žánrov“,[1] s čím by sa dnes už dalo polemizovať (za základný názorový žáner sa zvykne považovať komentár), ale platí, že tento žánrový model nestratil svoju opodstatnenosť, živosť a funkčnosť. Prekonal však pomerne výrazné vnútorné premeny. Kým Mistrík upozorňuje na jeho korene v rozsiahlych časopiseckých úvahách, uverejňovaných dokonca na pokračovanie, a prisudzuje mu v rámci publicistického štýlu najväčší rozsah,[2] dnes si tento typ novinárskeho textu zďaleka nemôže dovoliť rozvláčnosť. Podľa Tušera už periodiká túto „zástavu novín“ nevyužívajú v takom rozsahu, aký by si zaslúžil, ale zaznamenávame jeho renesanciu v kratších úvahových útvaroch publikovaných často pod anglickým názvom editorial.[3]
Vo svojom domovskom anglo-americkom prostredí má editorial čestné miesto medzi postojovými žánrami. Vznikol pred 200 rokmi, keď spoločenské pomery vo Veľkej Británii a v Spojených štátoch amerických dovolili majiteľom a redaktorom novín ostro a jasne vyjadrovať svoje názory. Čitatelia vítali, že informácie o spoločenskom dianí dopĺňali jeho interpretácie. Ako uvádza J. Vojtek, prvý editorial na britských ostrovoch uverejnil šéfredaktor The Times Thomas Barnes, ktorý bol vo funkcii od roku 1817.[4] V USA editorial vznikol približne v období vojny za nezávislosť. V britskom prostredí sa ako názvový ekvivalent používa aj pomenovanie leading article alebo leader, ale postupne sa i tu presadzuje známejší amerikanizmus. Na rozdiel od slovenského úvodníka je preň charakteristické predovšetkým kolektívne autorstvo, čiže vychádza prevažne nepodpísaný a reprezentuje názor celých novín. Jeho autorom býva vydavateľ, šéfredaktor alebo zaslúžilý redaktor. Ako uvádzajú M. Schmidtová a V. Mirvajová, viacerí teoretici ho definujú ako „hlas novín“.[5] Publikuje sa na tzv. editorial page a nebýva osamotený, ale „v tom istom čísle anglicky písaných novín môžeme nájsť niekoľko editoriálov“.[6] Žánrovú svojbytnosť takto chápaného editoriálu odvodzuje J. Vojtek najmä z jeho „špecifického postavenia v štruktúre novinárskeho celku, daného okrem iného historickým vývojom“,[7] pretože po formálnej stránke môže nadobúdať rôzne podoby: Vojtek uvádza otvorený list, komentár, úvahu, recenziu, interview, ba aj verše, ale za jeho prvoradú podobu označuje analytickú esej. Tomu zodpovedá aj rozsah až tisíc slov. Aj v anglicky písanej žurnalistike však tento zásadný názorový žáner zaznamenáva úpadok, ktorý je spojený so vznikom mediálnych reťazcov na prelome 19. a 20. storočia, ktoré viedli k zániku éry žurnalistiky veľkých osobností.[8] Úloha editoriálu sa zmenila z priameho, identifikovateľného hovorcu majiteľa novín na anonymný verejný hlas novín.[9]
2. Metodológia
Súčasným formám úvodníka venujeme pozornosť v rámci rozsiahleho výskumu aktuálnych žurnalistických žánrov, ktorého ambíciou je zdôvodniť, zadefinovať a charakterizovať nové alebo staronové žánre. Niektoré priebežné výsledky týkajúce sa veľkoformátových a lifestylových žánrov sme už publikovali.[10] Popri nových formách nám však výskumný materiál dáva nemálo podnetov ku klasickým, stále živým modelom. Na tomto mieste preto predstavíme zistenia týkajúce sa práve úvodníka.
Na ciele výskumu sme si osvojili päticu žánrotvorných kritérií, ktoré sa s určitými terminologickými odtienkami opakujú u mnohých teoretikov. D. Slančová ich pomenúva výrazmi funkcia, téma, forma, kompozícia, jazyk.[11] S. Skwarczyńska používa v tomto kontexte termín „štrukturálne polia“,[12] ktoré rozlišuje v troch základných konfiguráciách: sémantickej, pragmatickej a štylistickej. Toto rozdelenie prakticky kopíruje Slančovej kritériá, pričom pod štylistiku možno zaradiť posledné tri (formu, jazyk a kompozíciu). M. Wojtaková zasa hovorí o „komponentoch žánrového vzorca“,[13] ktoré určuje zo štyroch aspektov: štrukturálneho, pragmatického, poznávacieho a štylistického. I tu nachádzame súzvuk s vyššie prezentovanými piatimi kritériami, pričom poznávacie možno stotožniť s témou, pragmatické s funkciou, štrukturálne s kompozíciou a štylistické s formou a jazykom. Napokon ešte spomeňme jazykovedné školy orientované predovšetkým na formálne aspekty textu, ktoré chápu funkciu a tému v súvislosti s definovaním žánrových foriem veľmi okrajovo. Výrazným predstaviteľom tejto školy je J. Mistrík, od ktorého pochádza teória „žánrovej morfológie“[14] zahŕňajúca trojaké morfologické prvky žánru: fyzické, jazykové a komplementárne. Všetky sa podrobnejšie členia, ale jednotlivé podkategórie by sme mohli napospol zahrnúť pod formálne, kompozičné alebo jazykové kritériá. Tento prístup k žánrotvorbe však považujeme za oklieštený a v našej analýze sme venovali pozornosť aj téme a funkcii textu. Za oporu takéhoto prístupu (s dôrazom na funkciu a tému) môžeme v slovenskom lingvistickom prostredí považovať F. Mika a jeho výrazové kategórie.[15]
Svoj výskum sme postavili na obsahovej analýze všeobecných (nie špecializovaných) týždenníkov. Skúmali sme štyri tituly (Týždeň, Plus 7 dní, Slovenka, Život) v časovom rozmedzí marec – august 2014, čiže 104 výtlačkov (4 x 26). Jednotlivé novinárske materiály sme vyhodnocovali a následne kategorizovali z hľadiska vyššie spomenutých žánrotvorných kritérií.
3. Zistenia
Úvodník je zásadný redakčný komentár (písaný zväčša priamo šéfredaktorom), odvodzujúci svoj názov od toho, že sa nachádza v úvode čísla, ktoré otvára. V časopisoch však nie je jeho zásadný komentárový charakter pravidlom, najmä v bulvárnejšie orientovaných lifestylových týždenníkoch má prevažne formu pomerne povrchnej úvahy, ktorá skôr stavia viac či menej násilné mostíky medzi vybranými textami čísla, aktuálnym spoločensko-politickým dianím a počasím, než by sa snažila vysloviť niečo podstatné a zaujať inšpiratívny postoj.
Tab. č. 1: Žánrotvorné prvky úvodníka
| Funkcia | Podať zásadné vyjadrenie, hodnotenie na základe hlbšieho hodnotového nastavenia, vízie; alebo predostrieť subjektívnu úvahu, podľa možnosti v spojitosti s textami vnútri čísla. |
| Téma | Kľúčová spoločensko-politická udalosť; alebo obsah čísla prepojený s viac-menej duchaplnou myšlienkou o živote. |
| Forma | Stručný text „stĺpčekového“ rozsahu, výnimočne rozsiahlejší. Sprevádzaný portrétom autora. |
| Kompozícia | Makro: výklad.Mikro: trojčlenná úvahová štruktúra s aspoň naznačeným úvodom a záverom, prípadne nečlenená komentárová štruktúra. |
| Jazyk | 1. osoba jednotného čísla, subjektívny, expresívny (napr. vo vetnej modálnosti, keď autor volí formu listu, apelu), povoľuje sa pátos. |
Úvodníky silno podliehajú redakčnému úzu: ten určuje ich polohu v rámci kontinua medzi zásadným komentárom na jednom póle a nezáväzným príhovorom k čitateľovi na druhom póle. Závisí to predovšetkým od miery serióznosti časopisu: elitné týždenníky volia prvý typ úvodníka, lifestylové až bulvárne sa blížia k druhému.
3.1 Subjektívnosť, adresnosť, osobné oslovenie
Pre všetky typy úvodníkov je však charakteristická výrazná subjektívnosť. V slovenskom prostredí nie sú zaužívané nepodpísané redakčné úvodníky, naopak, bývajú veľmi osobnou výpoveďou šéfredaktora, výnimočne významnejšieho redaktora. Preto sú písané v 1. slovesnej osobe singuláru a autor v nich môže siahnuť až do pomerne intímnych sfér, ako napr. Štefan Hríb opisujúci svoj intenzívny osobný zážitok, od ktorého sa odpichol k úvahe o hlbokej téme:
„Hovorí sa, že človek má žiť tak, aby ani deň pred smrťou nemusel svoj život meniť. Znie to zaujímavo, ale až zoči-voči skutočnému umieraniu býva jasnejšie, čo všetko to znamená.
Keď som minulý piatok moderoval diskusiu s Andrejom Kiskom na Pohode, prišiel som tam priamo z nemocnice. A potom, rovno v úvode diskusie, som dostal nečakanú SMS. Čo sa v takej situácii dá robiť?
Pokračoval som, akoby nič. Pýtal som sa, dával som slovo publiku, počúval som nového prezidenta. Prišlo mi to férové voči preplnenému stanu aj voči hlave štátu, ktorú som na Pohodu pozval.
Ale bolo to férové voči tomu, čo sa stalo? A bolo to rozumné voči sebe samému?
Neviem dobre odpovedať. Na jednej strane sa to blíži rade z úvodu, a vyzerá to profesionálne, na druhej sa však bojím, že takéto situácie a riešenia zo mňa robia menej citlivého človeka. Mimochodom, potvrdilo sa mi to o pár dní, keď som pri pohľade na zostrelené lietadlo nad Ukrajinou okamžite riešil iba to, či je za tým Putin, alebo ‚len‘ jeho separatisti, a takmer vôbec nie to, čo asi prežívajú tie stovky rodín a tisícky priateľov, ktorým práve zomreli ich najbližší. Tí všetci, ľudia ako my, pritom dostali rovnakú správu, a teraz prídu podobné pocity, pohreby a prázdne miesta v duši.
Viem, že je to daň za prácu, ktorú robím, ale aj tak mi nie je úplne jasné, či to čosi neničí. Písať o veľkých dejinách a znížiť si kapacitu na tie malé, riešiť veľký dlh štátneho rozpočtu a podceniť malé deficity kamarátov, hovoriť s prezidentom a neplakať nad vysvietenou SMS. Je to tak dobre?
Napadlo mi teraz, čo všetko videl kolega Andrej Bán na svojich cestách po trpiacom svete a ako sa mu s tým žije. Viem, že jeho fotky a napísané slová slúžia ako výkričník, ako znepokojenie svedomia, ale čo také svedectvo vlastne robí s jeho autormi, reportérmi, investigatívcami? Čo to robí s tebou, Andrej?
A dá sa ísť ešte ďalej. Fotky a texty z vojen, katastrof a masových utrpení, ale aj neustále odhaľovania bežných verejných podvodov a lží sú nevyhnutnou súčasťou toho lepšieho sveta, a sú aj cestou k scitliveniu našej verejnosti. Ale súčasne majú potenciál na znecitlivenie.
Nepoznám dobrú odpoveď. Len teraz na chvíľu lepšie vnímam svoj dlhý pohyb po hrane, ktorá všeličo zbrúsila.“[16]
Subjektívny tón priamo vyjadrený prvou slovesnou osobou zvolil aj Miloš Luknár v úvodníku o (fundamentalistických) snahách KDH zakázať nedeľný predaj:
„Ani ja nie som zástanca novodobej kultúry, keď celé rodiny namiesto vychádzky do prírody aj s deťmi sa potulujú po supermarketoch a hypermarketoch, zízajúc do výkladov, čo všetko by si radi kúpili, keby mali dosť peňazí.“[17]
Výrazom úvodníkovej subjektívnosti môže byť forma osobného „listu“ verejne činnej osobe, ktorá je zároveň šéfredaktorovým osobným priateľom. Viacero takých úvodníkov má na konte Štefan Hríb, volí v nich tykanie a svojim adresátom sa prihovára veľmi osobne. Niektoré z nich adresoval napr. prezidentovi Andrejovi Kiskovi. Pri príležitosti jeho inaugurácie písal o výzvach, ktoré pred ním stoja. Svojmu textu dal priamo formu listu, v ktorom sa oslovenie „Vážený pán prezident“ stalo titulkom:
„Vážený pán prezident,
už je to 22 rokov, čo čakám na prvého prezidenta, ktorý by pomohol dať zmysel nášmu štátu. Tvoji predchodcovia na to boli príliš prostí a nevkusne sebastrední. Až teraz je tu šanca, ale aj pasca.
Nemám žiadnu pochybnosť, Andrej, že budeš s náskokom najlepší doterajší prezident. Žiadnu. Predurčuje Ťa k tomu Tvoja minulosť, aktivity, povaha aj charakter. Mám síce priveľa skúseností so zaujímavými ľuďmi, z ktorých funkcie urobili nevábnych pragmatikov moci, ale poznám aj dostatok výnimiek. Som si takmer istý, že budeš jednou z nich.“[18]
Osobnú vsuvku vložil Štefan Hríb aj do úvodníka o svojom sklamaní z postojov niektorých slovenských biskupov k odvolanému arcibiskupovi Róbertovi Bezákovi:
„Dovoľte mi byť v pár riadkoch osobný: Róbert, nezabudli sme, všetky tie dátumy vnímame a myslíme na to, čím v talianskej samote prechádzaš. Tvoj otec mi napísal krásny list, a my spolu s ním stále s nádejou očakávame tvoje stretnutie s pápežom Františkom. Myslím, že by v tom musel byť doslova čert, ak by sa neuskutočnilo.“[19]
V textoch tohto druhu sa Štefan Hríb nevyhýba hodnoteniu danej osoby, odvážnym konštatovaniam o jej minulosti a úlohách stojacich pred ňou ani dobre mysleným radám a odporúčaniam, prípadne výzvam. S takými sa obrátil aj na hokejistu Miroslava Šatana, pričom tiež naznačil osobný vzťah s ním. Úvodník venovaný Šatanovi písal pri príležitosti jeho rozlúčkového zápasu na Majstrovstvách sveta 2014 v Bielorusku. Uviedol ho perexom: „Slovenský tím skončil deviaty, a jeho kapitán zrejme skončil s hokejom. Našu hru rozoberajú na nasledujúcich stranách Zdeno Cíger a Paľo Gašpar, mne ostala rozlúčka s legendou. Je mi cťou.“ A uzavrel (nie nevhodne) patetickým odsekom:
„Miro! Keď sme pred troma rokmi sedeli v štúdiu s tvojím Stanley Cupom, videl som na Tebe, že sa Ti splnil životný sen. Ty, chlapec z Jacoviec, si prekonal malé pomery u nás, ale aj neprajnosť prvého trénera za morom, zranenia, provinčnosť Buffala, a napokon aj poníženie na farme Pittsburghu, aby si nakoniec triumfoval. Keď teraz končíš, dovoľ mi okrem zloženia hlbokej poklony mať ako permanentkárovi nad tvojou striedačkou tiež jeden životný hokejový sen: Dajte sa s Mišom a Rišom pomaly dokopy a skúste posunúť náš hokej o charakter vyššie.
Viem, dvadsať rokov si rozdával radosť, a stal si sa symbolom, značkou aj ľudským vzorom, takže už naozaj nič nemusíš. Ale čo bude s charakterom nášho hokeja, keď ho charaktery opustia?“[20]
Inokedy sa takýto osobný „list“ realizuje na minimálnej ploche formou P. S. za samotným textom úvodníka. Takto napr. Š. Hríb zablahoželal k 85. narodeninám Antonovi Srholcovi.
3.2 Apel na kompetentných, príhovor k čitateľom, pátos
V ďalších prípadoch sa adresnosť úvodníka premieta do apelu na kompetentné osoby a orgány, čím tento žáner dosahuje určité črty žurnalistického listu (ktorý nachádzame v koncepcii Š. Veľasa,[21] ale v súčasnej tlači už vymrel). Stretli sme sa napr. s apelom na poslancov – keď šéfredaktorka Života Renáta Klačanská po sérii článkov svojho časopisu o šarlatánoch, ktorí dôverčivým ľuďom ničia zdravie a okrádajú ich o peniaze, upozornila na to, že „žiaden úrad, ministerstvo ani žiadne kontrolné orgány nemajú vraj páky na postihnutie konania, ktorému sa v slušnej spoločnosti hovorí špinavý podvod“:
„Tak tie páky niekto musí urobiť a poskytnúť, a tým niekým nemôže byť nikto iný ako parlament. Tak čo, parlamentné dámy a páni, kto z vás sa pokúsi zahryznúť do kyslého jablka a navrhne zákon, ktorý by aspoň čiastočne chránil vašich voličov pred šmejdmi, ktorí nepredávajú hrnce, ale medicínske bludy?“[22]
Luknár v úvodníku o rómskej otázke apeloval v záverečnom odseku na politikov a políciu:
„Kým sa naši politici konečne rozhýbu a prestanú považovať za pomoc Rómom nezmyselné projekty, ktoré slúžia predovšetkým na to, aby sa na nich niekto iný nabalil, mali by okamžite urobiť zásadné opatrenia na posilnenie bezpečnosti a poriadku v oblastiach, kde vyčíňajú hordy čoraz agresívnejších a nebezpečnejších osadníkov. Policajtov máme viac ako dosť. Ibaže nie tam, kde ich treba.“[23]
Š. Hríb v spomenutej kritike slovenských biskupov za postoj k R. Bezákovi tiež uzavrel svoj text priamou výzvou: „Páni biskupi, prosím, prestaňte šeptať.“[24]
Úvodník má príhovorový charakter, často sa obracia priamo na čitateľov. Vo svojom zásadnom úvodníku pred voľbami do Európskeho parlamentu Š. Hríb zvolil 1. osobu plurálu: „Ale dobre fungujúca EÚ je stále možná, a je preto hodná námahy – a aj účasti na voľbách. Len o nej musíme viac uvažovať a diskutovať.“[25] V uvoľnenejších úvodníkových prejavoch sa príhovorovosť premieta dokonca až do používania emotikonov – smajlíky sme našli napr. v prvoaprílovom úvodníku Slovenky, keď jej šéfredaktorka Maja Miková upozorňovala čitateľky na charakteristiku niektorých „televíznych mužov“ vnútri čísla. Priznala, že „je povrchná, ale veď je apríl J“.[26]
Autori úvodníkov si môžu dovoliť pátos a poúčanie, samozrejme, s mierou. Tú určuje jednak funkčnosť (pátos posilní myšlienku a jej účinok) a jednak estetický vkus, štylistický cit (nadnesenosť oblažuje, nedráždi). Takýto prístup je typický pri „veľkých“ témach, napr. pred voľbami, referendami alebo pri iných významných udalostiach so silným morálnym podtónom, keď autor cíti potrebu apelovať na čitateľa. Pre Š. Hríba jednoznačne boli takou témou prezidentské voľby, v ktorých otvorene podporoval Andreja Kisku. Pred voľbami napísal úvodník Koho budem voliť a uviedol ho slovami: „Už viem, koho budem voliť, a viem presne, prečo. A rovnako mi je jasné, prečo svoj hlas nedám ostatným. Budú to pre mňa celkom jednoduché voľby.“[27] Po „nádejnom výsledku prvého kola“ (A. Kiska postúpil do druhého kola) Š. Hríb konštatoval, „že médiá poslušne kopírujú hry ohrozeného predsedu vlády, a ešte šíria megaargument, že nevieme, kto je jeho protikandidát“. Položil otázku: „Naozaj sme až taká absurdná krajina?“
„Tvrdím, že týždeň pred druhým kolom na rozhodnutie bohato stačia už len tri krátke vety.
Prvá veta: Celý ten diskreditačný hnus, vyťahovaný na Kisku krátko pred rozhodnutím, nesmie rozumný človek brať do úvahy. Nesmie!
Druhá veta: V porovnaní s dlhoročným Ficovým pôsobením v oblasti slobody, spravodlivosti a ekonomiky, ale aj v porovnaní s hrozbou Slovenska, celostne uneseného jeho stranou, je akýkoľvek mysliteľný ‚objav‘ Kiskových nedostatkov ničím. Ničím!
A napokon tretia veta: Kiska je slušný a zodpovedný človek, takže jeho voľba nič nezhorší, a mnohé zlepší. Nič a mnohé!
Všetko navyše je od zlého.“[28]
Úvodník tesne po Kiskovom zvolení uzavrel pateticky ladeným odsekom, v ktorom naznačil (prezradil) svoj bližší vzťah s prezidentom:
„Vážený pán Kiska, milý Andrej, modlím sa, aby bola táto výzva postupne napĺňaná. Bude to chcieť veľa načúvania, zbor rozumných poradcov, prijatie politiky, autentickú pokoru, no aj veľkú odvahu ísť proti prúdu. Čo najskôr je tiež potrebné premyslieť a sformulovať, čím by v našom ústavnom systéme mohol byť prezident, aká veľká môže byť jeho neformálna autorita a akými krokmi k tomu možno dospieť. Na doterajšie pôsobenie slovenských prezidentov pri tomto hľadaní, prosím, všetci zabudnime. Ak bola vôbec niekedy užitočná diskontinuita a nový začiatok, tak to bolo v rokoch 1989, 1998, a – teraz v prezidentskom úrade.
Je chvíľu po volebnom súboji, a všetci sme v trochu inej krajine. Zdá sa mi, že v trochu lepšej.
Dobré ráno, pán prezident, a veľa šťastia.“[29]
Typickým nástrojom na dosiahnutie patetického výrazu bývajú rečnícke otázky, ktoré vo svojich úvodníkoch využíva napr. M. Luknár. V texte na tému pokút za alkohol za volantom sa napr. s rétorickou naliehavosťou pýtal: „Koľko mladých ľudí vracajúcich sa v noci z diskoték ešte musí zahynúť vinou opitého hazardéra, aby sme sa konečne spamätali a začali brať alkohol za volantom naozaj vážne?“[30]
Nadnesený tón zvolila aj šéfredaktorka Slovenky pri príležitosti „čarovného apríla“: „Apríl – slnečný, chladný, búrlivý aj nádherne pokojný ukazuje, že život má tisíc tvárí, ale začať deň s neafektovaným úsmevom, rovnako ako začať apríl s úsmevom, je najzaujímavejšie.“[31]
3.3 Úsilie vystihnúť podstatu
Pre úvodníky je typická snaha dotknúť sa podstaty, vystihnúť niečo dôležité o živote, vysloviť hlbokú myšlienku. Niektorému autorovi sa to darí viac, inému menej, samozrejme, najmä v závislosti od jeho osobnej zrelosti. Veľké poučné zovšeobecnenia o živote sú poznávacím znamením štýlu Š. Hríba. Pri príležitosti kauzy odpočúvania Radoslava Procházku Igorom Matovičom sa zameral na „všeobecný regres vecí verejných“, konkrétne na to, „ako si tu dlhodobo ničíme váhu slov, dôveru a lojalitu“: „Tu vôbec nejde o dvoch neistých chlapcov, ale o našu národnú mentalitu. Je ťažké ju meniť, ale bez tejto reformy sa nedá vybudovať dospelý štát.“[32]
Š. Hríb sa vo svojich úvodníkoch často snaží vystihnúť zásadné otázky, procesy, vývoj, podať správu o spoločnosti. V súvislosti s odchodom Mikuláša Dzurindu a Ivana Mikloša z SDKÚ dal priestor svojmu „intenzívnemu pocitu, že Slovensku dominuje akási druhá trieda, béčko“:
„Vidím to v médiách, v politike, ešte aj hokeju šéfuje namiesto Širokého akýsi Nemeček a ani súdom už nebude škodiť Harabin, ale nejaký jeho odvar. Béčko pritom nie je vždy zlé, niekedy sa aj snaží a všeličo zlepší, ale pravidelne je príšerne nudné.“
Na základe analýzy slovenskej „béčkovej“ situácie nakoniec položil podstatnú otázku, „starú takmer 20 rokov“:
„Vtedy v čase primitívneho mečiarizmu sa v reformnej časti Slovenska viedla polemika, ktorá rozhodla aj o dnešku. Zjednodušene by sa vtedajší spor dal opísať nasledovne: Môže opozícia pri snahe o nemečiarovské Slovensko použiť mečiarovské metódy?“
Rozvíjajúc túto tému dospel napokon k novej zásadnej otázke:
„Teraz mnohých prekvapím – neviem, či sa na Slovensku dalo vládnuť férovo, takže neviem, či Dzurindova cesta nebola efektívnejšia. Len dúfam. Ale až toto je skutočná otázka, hodná kalibru a dosahu Dzurindu s Miklošom.“[33]
Vďačným námetom na príhovory tohto druhu bývajú výročia, keď je príležitosť hodnotiť dlhšie obdobia, napr. desať rokov Slovenska v Európskej únii. Š. Hríb najprv položil otázku: „Keď Slovensko vstupovalo do NATO a EÚ, zavŕšil sa pád komunizmu a rozuzlil sa zápas s mečiarovským primitivizmom. Bolo prvých desať rokov v európskom klube rovnako úspešných?“ Následne prezentoval vlastnú bilanciu, aby napokon hodnotenie zhrnul a priniesol prognózu: „Bolo to veľmi protichodných desať rokov. A s Ruskom to ešte iba bude dráma s otvoreným koncom.“[34]
Význam svojej myšlienky niekedy autor podčiarkuje prísnou výkladovou štruktúrou, dôsledným zdôvodňovaním, ktoré sa prejavuje aj graficky prehľadným usporadúvaním myšlienok s použitím odrážok alebo číslovania. Napr. „nahrávka a zverejnenie rozhovoru medzi Igorom M. a lídrom Siete“ sú podľa Š. Hríba „obrazom toho, kam až sa zosunula úroveň konania a vzťahov v našom verejnom priestore. A to hneď v troch rovinách.“ Predznačenú trojicu argumentov autor následne rozvíja v troch odsekoch: „Prvou rovinou je konanie Igora M. (…) Druhou rovinou zverejnenej nahrávky je konanie Rada Procházku. (…) Tretia rovina sa týka všeobecného regresu vecí verejných.“[35] Štruktúrovaným spôsobom uvažoval Š. Hríb aj o spojení KDH a Smeru pri novelizácii ústavy (do ktorej chceli zahrnúť definíciu manželstva aj previerky sudcov). Na vlastnú otázku nastolenú v perexe – „Prečo je iniciatíva KDH so Smerom faulom?“ – odpovedal šéfredaktor Týždňa troma argumentmi: „Prvý dôvod je vplyvový – a týkal sa prezidentských volieb. (…) Druhý dôvod je obsahový – a to aj pokiaľ ide o rodinu, aj o sudcov. (…) Ešte väčší problém však vidím v motivácii celej tejto prorodinnej iniciatívy.“[36]
Formulácia zásadných postrehov o stave spoločnosti závisí od hĺbky autorovho uvažovania a od cieľovej skupiny. Stretávame sa preto aj s „ľudovejším“ zovšeobecňovaním, zväčša najmä kritickým voči „tým hore“ a chápavým voči problémom bežných ľudí. Jeden z takých postrehov zhrnul napr. M. Luknár do tvrdenia, že „naša krajina patrí medzi najchudobnejšie v celej Európskej únii, čomu zodpovedá aj mizerná životná úroveň väčšiny občanov, prekvitá korupcia, ľudí za bieleho dňa prepadávajú a zabíjajú hordy výrastkov, aby ulúpili balíček cigariet či pár eur“. To však politikov netrápi, radšej riešia nezmyselné problémy typu nedeľného predaja. „Nie všetci však môžeme byť poslancami parlamentu, aby sme mali voľno dvestopäťdesiat dní do roka, a to všetko za tri a pol tisícky eura mesačne. Samozrejme, s voľnými sobotami, nedeľami a modrými pondelkami.“[37]
V rámci svojej kritiky sociálneho štátu likvidujúceho strednú vrstvu M. Luknár konštatoval, že „štát, z ktorého vyciciavajú politici so svojimi komplicmi stámilióny eur, nemá ani na dôchodky“.[38] V súvislosti s eurovoľbami a eurofondmi predniesol pesimistickú úvahu:
„Hádam niet projektu, z ktorého by si niekto blízky našej vrchnosti neuchmatol kus pre seba nespravil nejaký ten podvod, aby zarobil on a celá tá prešpekulovaná banda, ktorá vznikla len preto, aby tunelovala eurofondy. Mafia, ktorá rozhoduje, kto peniaze z fondov dostane, za akých podmienok a čo za to.“[39]
3.4 Expresívnosť, irónia, príklady
Úvodníky, ktoré riešia zásadné spoločenské problémy a zároveň sú určené menej intelektuálnemu príjemcovi, charakterizuje okrem ľudového kritického zovšeobecňovania aj výrazná expresívnosť, ostrá irónia a úsilie o zrozumiteľnosť prostredníctvom príkladov z bežného života. Tie si možno, prirodzene, dovoliť iba v textoch so štedrejšou priestorovou dotáciou – akú má napr. Slovo vydavateľa M. Luknára v Plus 7 dní, veľkoryso koncipované na celej časopiseckej strane v rozsahu okolo 800 slov a ilustrované typickým ježkom.[40] Nie je pritom bez zaujímavosti, že rubrika je umiestnená nie na prvej, ale na poslednej strane, zdanlivo teda nespĺňa základnú formálnu podmienku „úvodnikovosti“, v podstate ju však spĺňa nadmieru, jednak vďaka exponovanému priestoru (aj posledná strana ním je) a jednak vďaka čitateľskému návyku naň i na autora. Samotná redakcia Luknárov text označuje za „komentár“, čo je zrejmé z internetového vydania časopisu, kde rubrika nesie názov Komentár Miloša Luknára, ale jednotlivé žánrotvorné kritériá nám dovoľujú považovať ho skôr za úvodník, obsahovo vypĺňaný textami oscilujúcimi medzi komentárom, glosou, fejtónom, besednicou, analýzou, úvahou… Špecifický ráz získava práve aj vďaka nezvyklo veľkému rozsahu, ktorý autora núti – na rozdiel od bežnejších „stĺpčekovo“ formátovaných úvodníkov – nie škrtať a vážiť slová, ale nabaľovať ich, čo má za dôsledok pomerne zdĺhavý, redundantný štýl. M. Luknár si často pomáhal spájaním viacerých tém – v jednom texte uvažoval napr. o prezidentských voľbách, monsterprocesoch na zastrašovanie médií, potrebe novej krvi v politike aj politických prešľapoch KDH.
V rámci okatej expresívnosti, typickej pre tento druh textov, boli voliči KDH „starými babkami“, novopečený prezident Andrej Kiska „popradským outsiderom“, opitý šofér „ožranom za volantom“, dlhoroční politici „politickými matadormi“ a nekritickí voliči „stádom zaslepencov“. Tí poslední by podľa M. Luknára svoje idoly zbožňovali, „aj keby hrdúsili neviniatka“:
„Ľudia prestávajú veriť starým politickým mazákom a ich nikdy nesplneným sľubom o istotách. Občania pochopili, že len nová krv, a nie preskupovanie politických matadorov zo strany do strany, môže ozdraviť spoločnosť. Kedysi na to bolo trochu vulgárne, no o to výstižnejšie príslovie – zo starých zadkov nové vetry nikdy nezadujú.“[41]
Niekedy zašla expresívnosť až na hranicu úcty k vžitým kultúrnym normám, napr. náboženským:
„Priznajme si úprimne – ak odhliadneme od tých fráz o životnom poslaní –, aký je rozdiel, či pracuje kňaz, alebo pokladník v obchodnom reťazci? Aj keď je pravda, že kňaz odrobí podstatne menej hodín a ešte si môže spríjemniť prácu hltom dobrého vínka. A keď nie je evanjelik, ani sa nemusí podeliť oň s ostatnými.“[42]
Jedným z najúčinnejších nástrojov expresívneho pôsobenia je irónia. Bez nej sa takéto texty nezaobídu. Keď M. Luknár kritizoval politikov za slabú kampaň pred voľbami do Európskeho parlamentu, v ktorých Slovensko dosiahlo zahanbujúcu 13-percentnú účasť (najnižšiu v Európskej únii), vzal si na mušku aj bilbordy s tvárami Roberta Fica a Maroša Šefčoviča, hoci bolo jasné, že ani jeden europoslancom nebude. „Nevadí, veď predsa treba lákať na známe tváre. Nabudúce si tam môžu dať Toma a Jerryho.“ Svoje dostal v tejto súvislosti aj „pán prezident, ktorý tak rád radí ľuďom, čo majú robiť“, ale tentoraz „akosi tiež zaspal a nevystúpil v televízii so štátotvorným prejavom“.[43]
Zdieranie občanov v tzv. sociálnom štáte M. Luknár ironicky zdôvodnil tým, že „dobre chcú žiť aj vysokí štátni úradníci, aby si mohli kupovať hodinky v cene priemerného bytu. Z erárnej kasy treba financovať aj vyvážanie ich manželiek, mileniek a detičiek v státisícových služobných limuzínach.“ Ficov výrok, že sociálna demokracia vie byť dobrým hospodárom, glosoval slovami: „Ak je dobrý hospodár ten, kto vezme každému, čo má trochu viac, väčšinu z toho si nechá a zvyšok veľkoryso rozdá tým najchudobnejším, treba s ním úprimne súhlasiť.“ Dôchodcovia, ktorých čakajú kruté dane za nehnuteľnosti, na ktoré celý život tvrdo pracovali, sa môžu podľa neho odsťahovať na ukrajinskú hranicu, „kde štát podľa cenovej mapy veľkoryso stanoví nižšie ceny nehnuteľností, a teda aj daň. Útechou pre nich môže byť aspoň milý prísľub, že sa budú môcť odviezť do svojho nového domova vlakom zadarmo.“[44]
Vynikajúcu nahrávku na ironický smeč poslal M. Luknárovi premiér Fico aj svojou (úspešnou) snahou dosiahnuť nedoručiteľnosť predvolania na súdne pojednávanie s Ivetou Radičovou, ktorá ho žalovala za to, že spojil jej osobu s korupciou v kauze Osrblie.
„Človek by povedal, že nie je nič jednoduchšie, ako nájsť predsedu vlády. Pre našu políciu to je však zrejme neprekonateľná výzva. Napokon zásielku prevzal pre pána premiéra pracovník Úradu vlády. Ibaže sa objavila drobná chybička – nebol to človek, ktorý mal na to oprávnenie. Asi list zo súdu ten zlomyseľník zahodil, len aby spravil pánu premiérovi zle.“[45]
Čitateľskú príťažlivosť a zrozumiteľnosť svojich textov posilňoval M. Luknár aj príkladmi zo života. Na dôkaz toho, že „niektorí opilci sú schopní naozaj všetkého“, uviedol „nedávny prípad vodiča, ktorý zastrelil policajta z hliadky, keď ho zastavil a zistil, že pred jazdou pil“. Potrebu vyšších pokút na cestách ilustroval vlastnou skúsenosťou s bratislavským pirátom na čiernom terénnom Mercedese:
„Pred pár dňami na úzkej ceste z Bratislavy do rakúskej dediny Kittsee predbiehal autá minimálne stopäťdesiatkilometrovou rýchlosťou. Len čo sa ocitol na rakúskom území, okamžite dupol na brzdu a zrazu vedel dodržiavať predpisy a po dedine sa sunul tak ako všetci ostatní, päťdesiatkou. Asi veľmi dobre vie, že v Rakúsku by sa s ním policajti vôbec nebabrali.“[46]
Nespravodlivé zvyšovanie odvodov strednej vrstve vysvetlil M. Luknár čitateľom na príklade poistenia auta (lebo „zdravotné poistenie je presne také isté poistenie ako ktorékoľvek iné“):
„Predstavte si, že si kúpite Škodu Octavia a oznámia vám, že budete platiť vyššiu havarijnú aj zákonnú poistku než váš sused, hoci má presne také isté auto ako vy. Prečo? Lebo vy viac zarábate. Má to logiku?“[47]
3.5 Lifestylové úvodníky
V lifestylových týždenníkoch je hlbší komentárový prístup skôr ojedinelý, so zásadnejšou spoločensko-politickou úvahou sa stretneme výnimočne – napr. v Slovenke pri príležitosti výročia ruskej okupácie v roku 1968. M. Miková sa podelila so svojou obavou, či my, Česi a Slováci, „žijeme od seba, aby si nás podelilo Rusko“. Podľahla jej na módnej prehliadke v Karlových Varoch:
„Na niektorých nádherných kúpeľných domoch názvy v azbuke a pod nimi v ľubozvučnej češtine, všade ruskí nóbl hostia a ceny v butikoch, ktoré sú nastavené adekvátne tejto klientele. Blíži sa smutné výročie, dvadsiaty prvý august. Donedávna sa naši susedia s pánom Kocábom hrdili, ako excelentne vyhnali okupantov, a teraz pozrimeže! Východným oligarchom už nepatrí iba centrum Prahy, ale aj ďalšie vzácne poklady. ‚Za peníze v Praze dům‘, tradovalo sa u nás doma a takto to asi aj stále je. ,Nepriateľ‘ sa k nám vrátil elegantne, namiesto na tankoch v mercedesoch, ale čo už nás Slovákov do toho je…“[48]
Keď sa autori v týchto periodikách pokúšajú o hlbokomyseľnú úvahu, často skĺznu skôr do mudrovania, ako napr. M. Miková v narážke na „duchariny“:
„Dnes je v móde s dešpektom pozerať aj na ,duchariny‘, ale čo ak všetko, čo sa okolo nás deje, má aj iné vysvetlenie ako to vedecké? Všetko, čo nás obklopuje, asi má svoj dôvod a svoje opodstatnenie. A môžeme tomu veriť alebo aj nie…“[49]
Lifestyloví úvodnikári neoplývajú schopnosťou zaujať vlastný postoj a prejaviť jasný názor, uchyľujú sa skôr k ľudovému volaniu po nejakom riešení. Na otvorenie súdneho procesu s Hedvigou Malinovou napr. šéfredaktorka Života Renáta Klačanská zareagovala konštatovaním, že hoci to našim súdom strašne dlho trvá, „je to pre spoločnosť lepšie, akoby mal (prípad H. Malinovej, pozn. T. R.) skončiť vo vzduchoprázdne“:
„Už dávno to totiž nie je len o tom, čo sa to vlastne stalo samotnej študentke, ale aj (či najmä) o tom, čo kauza následne spravila so Slovenskom. Preto je dôležité dopracovať sa k pravde, nech už bude akákoľvek.“[50]
Postoj samotnej autorky k prípadu ostal nevyjavený. Pokusy šéfredaktorov o komentár sú tak skôr opisné, informačné, zhrňujúce – nie zásadné. Také boli aj úvodníky R. Klačanskej pred prezidentskými voľbami. Po prvom kole konštatovala, že „bezmála 60 % ľudí, ktorí majú volebné právo, sa na voľby prezidenta vykašľalo“, že „analytici rozoberajú dôvody“, že Pavol Hrušovský drasticky prepadol, že Rado Procházka utrpel „víťaznú prehru“, že „volebné tímy finalistov Fica a Kisku teraz iste túrujú mozgy, ako dotiahnuť k urnám čo najviac ľudí“.[51] V nasledujúcom čísle otvorila jej úvodník veta: „Ešte šťastie, že sa už predvolebné diskusie končia, počúvať po miliónty raz tie isté otázky a rovnaké odpovede by umorilo aj slona.“ Nasledoval výpočet tém z kampaňových duelov. Autorka svoju úvahu zakončila konštatovaním, že „už v sobotu v noci bude jasné, kto pôjde na Hrad“.[52] V oboch prípadoch je zrejmé, že vlastný názor na zásadnú spoločenskú tému autorka nemienila prezentovať alebo ho nemala.
Vďačnejšou polohou pre lifestylové časopisy býva prehľad tém čísla. Úvodnikár sprevádza čitateľa vybranými textami, ktoré sa usiluje poprepájať nejakou červenou niťou. Redaktor Života Juraj Turis sa takto pokúsil prepojiť dve kľúčové témy čísla Majstrovstvá sveta vo futbale 2014 a redakčné odhaľovanie činnosti liečiteľov šarlatánov:
„Dôverčiví ľudia i futbaloví fanúšikovia majú čosi spoločné – chcú veriť, že sa situácia zlepší, že ich choroba pominie či ich hráči už nabudúce určite vyhrajú. Veria, lebo vlastne ani inú možnosť nemajú. Možno si to niektorí z nich aj uvedomujú, ale napokon opäť navštívia liečiteľa a opäť prídu do hľadiska futbalových štadiónov vyznávať svojich bohov v kopačkách. Radujú sa z úspechov, plačú nad nezdarom, chvália tých, ktorým veria, a zatracujú tých, ktorí sa im snažia otvoriť oči. Nechcú vidieť, že koniec nádejam je veľmi blízko.“[53]
Takto postavené úvodníky nie sú úvahou o jednej autonómnej téme, ale zhrňujúcou úvahou o viacerých témach. Autora teda k písaniu nepodnecuje silná vnútorná potreba k niečomu zaujať postoj, ale potreba vyjadriť sa k téme/témam čísla (ktoré síce môžu mať morálny či emotívny náboj, ale autor si ich nevybral). Tým, čo predurčuje charakter úvodníka, je teda poradie myšlienky a obsahu čísla: v zásadných úvodníkoch je myšlienka primárna a obsah sekundárny, v povrchných úvodníkoch je myšlienka sekundárna a obsah primárny.
V tomto duchu upozorňuje na odklon periodík od pôvodného názorového úvodníka ku kratším úvahovým útvarom príhovorového charakteru aj A. Tušer.[54] M. Dočekalová[55] si tiež všíma posun úvodníka do roviny, keď šéfredaktor oboznamuje čitateľov s obsahom čísla a s najrôznejšími novinkami týkajúcimi sa samotného periodika. To isté zaznamenáva J. Findra,[56] keď tvrdí, že „klasický“ úvodník – v zmysle úvahy jednoznačne a adresne pomenúvajúcej a analyzujúcej tzv. pálčivé otázky, ktoré treba aktuálne riešiť – sa v dnešných novinách nevyskytuje. Úvodník sa podľa neho presunul z denníkov do časopisov a často sa redukuje na úvodný stĺpček (čo je už odlišný žáner), „v ktorom redaktor stručne glosuje obsah najdôležitejších článkov“. Objavujú sa dokonca tendencie rozlišovať editoriál ako osobitný typ úvodníka,[57] ktorého náplňou býva práve zhrnutie obsahu čísla alebo povrchnejšia úvaha v príhovorovom štýle. Takéto členenie úvodníka považujeme za produktívne; dalo by sa hovoriť až o troch typoch (pričom druhý sa môže s oboma, najmä však s tretím, kombinovať):
- zásadný redakčný komentár,
- zhrnutie obsahu,
- nezáväzná úvaha.
Nepovažujeme však za vhodné používať pre druhý a tretí typ úvodníka názov editoriál, najmä vzhľadom na jeho význam v anglo-americkej žurnalistike, kde označuje zásadný redakčný komentár. Pomenovania úvodník a editoriál sú synonymá, jedno domáceho a druhé cudzieho pôvodu. Terminologicky čistý nie je ani Findrov „úvodný stĺpček“, pretože stĺpček je osobitný žáner, ktorý vznikol v 20. rokoch 20. storočia v Lidových novinách ako kombinácia úvodníka a fejtónu[58] a ako taký si určite vyžaduje viac majstrovstva než oddychovo ladený úvodník. Úloha pomenovať tento typ úvodníka (ak sa to medzi žánrológmi uzná za potrebné) teda ešte stojí pred nami.
Záver
Prestavili sme úvodník v súčasných slovenských spoločenských týždenníkoch. Na základe povedaného môžeme sformulovať niekoľko zovšeobecňujúcich zistení.
Prvým je jeho výrazná vnútorná odlišnosť na základe miery serióznosti/ bulvárnosti. Predovšetkým v závislosti od typu periodika a redakčného úzu sa úvodníky ocitajú v určitom bode medzi týmito dvoma pólmi, takže môžeme hovoriť o akomsi kontinuu serióznosti a bulvárnosti.
Smerom k pólu serióznosti rastie „hard“ charakter textov, smerom k pólu bulvárnosti rastie ich „soft“ charakter. Úvodníky v serióznych periodikách tak majú charakter zásadného komentára a sú priestorom na vyjadrenie podstatných úvah o stave spoločnosti – kým úvodníky v bulvárnejšie ladených časopisoch tvoria odľahčené a pomerne povrchné príhovorové materiály. V priestore medzi tým sme identifikovali komentárové úvodníky týkajúce sa zásadných spoločenských problémov, avšak písané veľmi odľahčeným, expresívnym štýlom, kritické a zovšeobecňujúce neraz až na „ľudovej“, povrchnej úrovni.
Druhý dôležitý aktuálny trend predstavuje tendencia k subjektívnosti. Podobne ako do iných –klasických i nových – žánrových foriem, aj do úvodníkov čoraz nástojčivejšie preniká 1. slovesná osoba singuláru (ktorá bola kedysi pre novinárov takmer tabu, jej využitie muselo byť veľmi funkčné a výnimočné, vyhradené niektorým, najmä beletrizovaným žánrom). Môžeme za tým hľadať vplyv nových médií, posilnenej novinársko-čitateľskej interaktivity a partnerského vzťahu. V súvislosti s niektorými znakmi (napr. smajlíkmi) možno hovoriť až o akomsi mailovom či blogovom fenoméne.
Napokon treba konštatovať, že jednotlivé aktuálne žánrové tendencie závisia predovšetkým od samotnej redakcie. Práve jej vízia, chápanie vlastnej úlohy a konkrétne interné zvyklosti sú, zdá sa, kľúčovým faktorom určujúcim pohyb medzi pólmi serióznosti a bulvárnosti, ako aj charakter jazyka a štýlu.
L i t e r a t ú r a
DOČEKALOVÁ, M.: Tvůrčí psaní pro každého. Praha: Grada 2006.
FINDRA, J.: Štylistika súčasnej slovenčiny. Martin: Osveta 2013.
GLADIŠ, M.: Žáner v prostredí masových médií. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach 2015.
MIKO, F.: Estetika výrazu. Bratislava: SPN 1969.
Mistrík, J.: Štylistika (3. vyd.). Bratislava: SPN 1997.
MISTRÍK, J.: Žánre vecnej literatúry. SPN: Bratislava 1975.
RONČÁKOVÁ, T.: Aktuálne tendencie vývoja žurnalistických žánrov. Niekoľko podnetov v kontexte slovenských spoločenských týždenníkov. Prezentované na konferencii Médiá a text 5 (Prešov 4. 12. 2014). Vyjde v zborníku.
RONČÁKOVÁ, T.: Lifestylové žánre v súčasných slovenských spoločenských týždenníkoch. In: PETRANOVÁ, D., PRAVDOVÁ, H., SOLÍK, M. (eds.): Megatrendy a médiá 2015: Mediálna farma II. Trnava: Fakulta masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda 2015, s. 254 – 268.
RONČÁKOVÁ, T.: Žurnalistické žánre. Učebnica pre poslucháčov vysokoškolského štúdia. Ružomberok: Verbum 2011.
SKWARCZYŃSKA, S.: Wstęp do nauki o literaturze (3. Zv.). Instytut Wydavniczy Pax: Warszawa 1965.
SLANČOVÁ, D.: Praktická štylistika (2. vyd.). Prešov: Slovacontact 1996.
SCHMIDTOVÁ, M., MIRVAJOVÁ, V.: Štruktúra a kompozícia postojových žánrov editoriálu a stĺpčeka (editorial a column) v The Guardiane, Daily Maile a The Sune. In: VOJTEK, J. a i.: Štruktúra a kompozícia žánrov anglicky písaného novinárstva. Trnava: Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave, Fakulta masmediálnej komunikácie 2014, s. 146 – 190.
TUŠER, A.: Ako sa robia noviny. Bratislava: SOFA 1999.
TUŠER, A.: Ako sa robia noviny. 4. prepracované vydanie. Bratislava: Eurokódex 2010.
VEĽAS, Š.: Teória a prax novinárskych žánrov II. Bratislava: Univerzita Komenského 2000.
VOJTEK, J.: Teoreticko-historické východiská žánrov anglicky písaného novinárstva. In: VOJTEK, J. a i.: Štruktúra a kompozícia žánrov anglicky písaného novinárstva. Trnava: Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave, Fakulta masmediálnej komunikácie 2014, s. 11 – 70.
WOJTAK, M.: Gatunki prasowe. Wydawnictwo Uniwersytetu Marii Curie-Skłodowskiej: Lublin 2004.
P r a m e n e
Plus 7 dní. 2014, roč. 26, č. 10 – 35.
Slovenka. 2014, roč. 67, č. 10 – 35.
.týždeň. 2014, roč. 12, č. 10 – 35.
Život. 2014, roč. 65, č. 10 – 35.
P o z n á m k y
[1] Mistrík, J.: Štylistika (3. vyd.). Bratislava: SPN 1997, s. 472.
[2] MISTRÍK, J.: Žánre vecnej literatúry. SPN: Bratislava 1975, s. 26.
[3] Tušer, A.: Ako sa robia noviny. Bratislava: SOFA 1999, s. 104.
[4] VOJTEK, J. a i.: Štruktúra a kompozícia žánrov anglicky písaného novinárstva. Trnava: Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave, Fakulta masmediálnej komunikácie 2014, s. 54.
[5] SCHMIDTOVÁ, M., MIRVAJOVÁ, V.: Štruktúra a kompozícia postojových žánrov editoriálu a stĺpčeka (editorial a column) v The Guardiane, Daily Maile a The Sune. In: VOJTEK, J. a i.: Štruktúra a kompozícia žánrov anglicky písaného novinárstva. Trnava: Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave, Fakulta masmediálnej komunikácie 2014, s. 148.
[6] VOJTEK, J. a i.: Štruktúra a kompozícia žánrov anglicky písaného novinárstva, c. d., s. 55.
[7] Tamže, s. 55.
[8] Tamže, s. 58.
[9] SCHMIDTOVÁ, M., MIRVAJOVÁ, V.: Štruktúra a kompozícia postojových žánrov editoriálu a stĺpčeka (editorial a column) v The Guardiane, Daily Maile a The Sune, c. d., s. 146.
[10] RONČÁKOVÁ, T.: Lifestylové žánre v súčasných slovenských spoločenských týždenníkoch. In: PETRANOVÁ, D., PRAVDOVÁ, H., SOLÍK, M. (eds.): Megatrendy a médiá 2015: Mediálna farma II. Trnava: Fakulta masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda 2015.
[11] SLANČOVÁ, D.: Praktická štylistika (2. vyd.). Prešov: Slovacontact 1996, s. 116 – 117.
[12] Skwarczyńska, S.: Wstęp do nauki o literaturze (3. Zv.). Instytut Wydavniczy Pax: Warszawa 1965, s. 135 – 149.
[13] WOJTAK, M.: Gatunki prasowe. Wydawnictwo Uniwersytetu Marii Curie-Skłodowskiej: Lublin 2004, s. 17.
[14] MISTRÍK, J.: Žánre vecnej literatúry, c. d., s. 24 – 44.
[15] MIKO, F.: Estetika výrazu. Bratislava: SPN 1969, s. 223; RONČÁKOVÁ, T.: Žurnalistické žánre. Učebnica pre poslucháčov vysokoškolského štúdia. Ružomberok: Verbum 2011, s. 24.
[16] HRÍB, Š.: SMS. In: Týždeň, 2014, roč. 12, č. 30, s. 3.
[17] LUKNÁR, M.: Zase otravujú. In: Plus 7 dní, 2014, roč. 26, s. 122.
[18] HRÍB, Š.: Vážený pán prezident. In: Týždeň, 2014, roč. 12, č. 25, s. 3.
[19] HRÍB, Š.: O čom sa len šeptá. In: Týždeň, 2014, roč. 12, č. 26, s. 3.
[20] HRÍB, Š.: Rola Mira Šatana. In: Týždeň, 2014, roč. 12, č. 22, s. 3.
[21] Veľas, Š.: Teória a prax novinárskych žánrov II. Bratislava: Univerzita Komenského 2000.
[22] KLAČANSKÁ, R.: Na ťahu sú poslanci. In: Život, 2014, roč. 65, č. 31, s. 4.
[23] LUKNÁR, M.: Výbuch sa blíži. In: Plus 7 dní, roč. 26, č. 28, s. 130.
[24] HRÍB, Š.: O čom sa len šeptá. In: Týždeň, 2014, roč. 12, č. 26, s. 3.
[25] HRÍB, Š.: Aká bude naša Európa? In: Týždeň, 2014, roč. 12, č. 21, s. 3.
[26] MIKOVÁ, M.: Úsmev od prvého apríla. In: Slovenka, 2014, roč. 12, č. 14, s. 3.
[27] HRÍB, Š.: Koho budem voliť. In: Týždeň, 2014, roč. 12, č. 10, s. 3.
[28] HRÍB, Š.: Prečo volím Andreja Kisku. In: Týždeň, 2014, roč. 12, č. 13, s. 3.
[29] HRÍB, Š.: Dobré ráno, pán prezident. In: Týždeň, 2014, roč. 12, č. 14, s. 3.
[30] LUKNÁR, M.: Veľkorysí k opilcom. In: Plus 7 dní, 2014, roč. 26, s. 138.
[31] MIKOVÁ, M.: Úsmev od prvého apríla. In: Slovenka, 2014, roč. 67, č. 14, s. 3.
[32] HRÍB, Š.: Nahrávka. In: Týždeň, 2014, roč. 12, č. 31, s. 3.
[33] HRÍB, Š.: Odchod dvojičiek. In: Týždeň, 2014, roč. 12, č. 24, s. 3.
[34] HRÍB, Š.: Desať rokov v Únii. In: Týždeň, 2014, roč. 12, č. 18, s. 3.
[35] HRÍB, Š.: Nahrávka. In: Týždeň, 2014, roč. 12, č. 31, s. 3.
[36] HRÍB, Š.: Nesväté spojenectvo. In: Týždeň, 2014, roč. 12, č. 23, č. 3.
[37] LUKNÁR, M.: Zase otravujú. In: Plus 7 dní, 2014, roč. 26, č. 29, s. 122.
[38] LUKNÁR, M.: Nenásytný štát. In: Plus 7 dní, 2014, roč. 26, č. 27, s. 122.
[39] LUKNÁR, M.: Zase sme čiernou dierou Európy. In: Plus 7 dní, 2014, roč. 26, č. 22, s. 130.
[40] Svojho „ježka“ písal zakladajúci šéfredaktor M. Luknár od vzniku Plus 7 dní v roku 1990 až do októbra 2015, keď z časopisu odišiel. V počiatkoch sa v písaní striedal so zakladateľom a spoluvydavateľom Plusky Štefanom Šimákom; od novembra 2015 ho nahradila nová šéfredaktorka Nancy Závodská a „ježka“ vystriedal „bodliak“.
[41] LUKNÁR, M.: Čaká nás veľký tresk. In: Plus 7 dní, 2014, roč. 26, č. 14, s. 130.
[42] LUKNÁR, M.: Zase otravujú. In: Plus 7 dní, 2014, roč. 26, č. 29, s. 122.
[43] LUKNÁR, M.: Zase sme čiernou dierou Európy. In: Plus 7 dní, 2014, roč. 26, č. 22, s. 130.
[44] LUKNÁR, M.: Nenásytný štát. In: Plus 7 dní, 2014, roč. 26, č. 27, s. 122.
[45] LUKNÁR, M.: Čo to zase chystajú? In: Plus 7 dní, 2014, roč. 26, č. 31, s. 122.
[46] LUKNÁR, M.: Veľkorysí k opilcom. In: Plus 7 dní, 2014, roč. 26, č. 26, s. 138.
[47] LUKNÁR, M.: Nenásytný štát. In: Plus 7 dní, 2014, roč. 26, č. 27, s. 122.
[48] MIKOVÁ, M.: Prekvapenie v Karlových Varoch. In: Slovenka, 2014, roč. 67, č. 28, s. 3.
[49] MIKOVÁ, M.: Veriť nie je zakázané. In: Slovenka, 2014, roč. 67, č. 29, s. 3.
[50] KLAČANSKÁ, R.: Aj Šalamún by sa zapotil. In: Život, 2014, roč. 65, č. 17, s. 4.
[51] KLAČANSKÁ, R.: Kto bude na známke. In: Život, 2014, roč. 65, č. 12, s. 4.
[52] KLAČANSKÁ, R.: Hádaj, kto dnes príde na Hrad. In: Život, 2014, roč. 65, č. 13, s. 4.
[53] TURIS, J.: Koniec nádejam. In: Život, 2014, roč. 65, č. 29, s. 4.
[54] Tušer, A.: Ako sa robia noviny. 4. prepracované vydanie. Bratislava: Eurokódex 2010, s. 113.
[55] DOČEKALOVÁ, M.: Tvůrčí psaní pro každého. Praha: Grada 2006, s. 99.
[56] Findra, J.: Štylistika súčasnej slovenčiny. Martin: Osveta 2013, s. 293.
[57] Napr. GLADIŠ, M.: Žáner v prostredí masových médií. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach 2015, s. 51.
[58] Podrobnejšie napr. RONČÁKOVÁ, T.: Žurnalistické žánre. Učebnica pre poslucháčov vysokoškolského štúdia, c. d., s. 89.
doc. Terézia Rončáková, PhD.
Filozofická fakulta Katolíckej univerzity v Ružomberku
Hrabovská cesta 1
034 01 Ružomberok
terezia.roncakova@ku.sk