Georges Canguilhem: Vie et mort de Jean Cavaillès. Paris: Allia 2014.
Dôvodom, prečo som sa rozhodol napísať túto viac-menej informatívnu recenziu na Canguilhemovu útlu knižku, je jedno smutné výročie. Začiatkom tohto roka totiž uplynulo 70 rokov odvtedy, čo nacisti zajali, mučili a napokon po krátkom procese popravili (zastrelením) mladého a nadaného filozofa logiky a matematiky Jeana Cavaillèsa (1903 – 1944).
Kniha je súborom troch krátkych prednášok, ktoré Georges Canguilhem, Cavaillèsov osobný priateľ, predniesol v rokoch 1967 v Štrasburgu, 1969 v rozhlase a 1974 na Sorbonne. Pôvodne vydal knihu Pierre Laleure v roku 1984, neskôr (v roku 1996) vyšla vo vydavateľstve Allia, a tento rok v reedícii. Canguilhemove prednášky sú nesporne prejavom úcty i obdivu k priateľovi, ktorého si vážil nielen kvôli jeho filozofickým prácam, ale najmä kvôli jeho hrdinskej smrti a kvôli logike, ktorá ho k nej priviedla. Keď čítame o Cavaillèsovi, nemožno sa zbaviť nepríjemného pocitu, ktorý pramení z toho, že o ňom dodnes vieme len málo, a to aj napriek tomu, že doslov k jeho knihe Sur la logique et la théorie de la science (vydanej prvýkrát až posmrtne v roku 1947) napísal pôvodne český rodák, absolvent Univerzity Komenského v Bratislave a krátko aj pracovník Filozofického ústavu SAV v Bratislave, Jan Šebestík. Ten vo svojom Doslove jasne vyznačuje líniu myslenia, na ktorú nadväzoval Cavaillès, podľa ktorého „veda vo svojom rozvoji nepostupuje akumuláciou a juxtapozíciou výsledkov. Veda utvára autonómny systém, ktorý postupuje vďaka neustálej revízii a reorganizácii, ktoré sú charakterizované dvojitým pohybom paradigmy a tematizovania“.[1] Šebestík neskôr vysvetľuje, že pod paradigmou Cavaillès rozumel horizontálny pohyb aktualizácie vedeckých predmetov, zatiaľ čo pod tematizovaním mal na mysli vertikálny pohyb problematizovania vedeckých operácií[2] či – ak to tak možno nazvať – „gramatiky vedy“. Dejiny vedy totiž – a tu už Šebestík cituje priamo Cavaillèsa – spočívajú v „neustálej revízii obsahov prehlbovaním a škrtaním“.[3] Hlbokú spriaznenosť s Bachelardovou a Canguilhemovou filozofiou vedy tu nemožno nevidieť.
Čím však bol Cavaillès taký výnimočný, že Canguilhem venuje toľko priestoru skôr jeho životu a smrti? V úvodnej časti štrasburskej prednášky Canguilhem hovorí tamojším študentom: „Stalo sa dnes medzi študentmi módou sťažovať sa, že nemajú profesorov, akých by si zaslúžili, rovnako ako u profesorov, ktorí sa zas stále sťažujú na to, že nemajú študentov, ktorí by boli hodní ich hodnoty“ (s. 13). Vzápätí vyzve študentov, aby si predstavili Cavaillèsovu postavu: „Ten človek je okúzľujúci i vtipný, veselý i osamelý, žije pojmovou prísnosťou, no i hudbou a poéziou“ (s. 13 – 14). Lenže po krátkom pokojnom období, počas ktorého sa Cavaillès venoval vede a vzdelávaniu, stretnutiam s významnými osobnosťami, dokonca pobytom v Nemecku (Cavaillès bol napriek všetkému germanofil), sa politická situácia náhle zmenila nacistickou okupáciou. Syn dôstojníka narukoval, bol zajatý, podarilo sa mu utiecť a vrátiť sa k svojej jednotke, aby mohol pokračovať v zápase proti nacizmu, ktorý bol preňho pseudo-filozofiou (ako sa vyjadril po prečítaní Mein Kampf). Canguilhemovi sa to zdá málo, keďže on sám nazýva nacizmus priamo anti-filozofiou naplnenou „nenávisťou a absolútnym odmietnutím univerzálneho“ (s. 19, a podobne sa vyjadruje aj v ďalších dvoch prednáškach, na s. 34 a 41).
V Clermont-Ferrand sa Cavaillès stretáva s odbojovým hnutím Résistance, začína sa podieľať na ilegálnej tlači, propagandistických článkoch a je spoluzakladateľom hnutia Libération Sud (ktorého členmi sú okrem iných aj Canguilhem a takisto Jean-Pierre Vernant). Pripravuje manifest hnutia, rozširuje nelegálnu reprodukciu plagátov s nápisom Hinaus mit dem welschen Plunder!, agituje, mobilizuje vojenskú sieť Cohors, ktorá si za cieľ kladie už nielen slová, ale aj činy: sabotáž. Sám prenáša nálože. Vystupuje pod rôznymi menami: Carpentier, Marty, Chennevières, Carrière, Hervé či Crillon (s. 45 – 46). Táto posledná falošná identita je odkazom na nebezpečenstvo, pred ktorým neuhýbal, keďže meno odkazuje na majiteľa slávneho parížskeho hotela Crillon. Cavaillès mal vo vrecku falošné preukazy s týmto menom. V hoteli Crillon mal byť totiž ubytovaný Adolf Hitler počas jeho cesty do Paríža. Canguilhem v prednáške na Sorbonne len lakonicky dodá, že nie je ťažké domyslieť si, prečo tieto doklady so sebou nosil. Pred štrasburskými študentmi však pokračuje: „… predstavte si tohto filozofa, tak uvážlivého, ako aj opovážlivého, ktorý osobne vykonáva teroristické činy“ (s. 20). A opäť prichádza zajatie, a opäť útek, úspešná cesta do Londýna vo februári 1943 a opätovný návrat do vlasti, aby pomáhal v odboji, no už nie riadením hnutia, ale priamym bojom so zbraňou v ruke. Potom už príde len posledné zatknutie, mučenie a smrť: „Cavaillèsa popravili začiatkom roka 1944 v Arras po tom, čo ho vojenský súd odsúdil na smrť. Pre tých, ktorí objavili jeho mŕtvolu v spoločnom hrobe v jednom z rohov pevnosti, bol Neznámym č. 5“ (s. 22).
Canguilhem v tomto momente prejde na odlišnú os rozprávania. Cavaillès, vraví, toho nenapísal až tak veľa, aby bolo možné rezumovať jeho dielo, hoci toho napísal dosť na to, aby sme mohli pochopiť zmysel jeho filozofického diskurzu (s. 23). Prvá časť tohto vyjadrenia je tichou alúziou na Bachelardov text „L’Œuvre de Jean Cavaillès“, ktorý v ňom píše, že Cavaillèsovo dielo „nie je dielom, ktoré možno rezumovať“.[4] No oplatí sa odcitovať aj niekoľko ďalších riadkov z Bachelarda, aby sme pochopili význam osobnosti, akou bol Cavaillès pre svojich súčasníkov. Bachelard svoj text začína takto: „So Jeanom Cavaillèsom som sa prvýkrát stretol na Filozofickom kongrese v Prahe v roku 1934. Hneď sme si boli sympatickí. Ohromila ma istota a rozsah poznania môjho priateľa. […] Aké dojímavé bolo objavovať v takom jasnom duchu spojenectvo s takou citlivou dušou! Veľmi rýchlo sa medzi nami zrodilo vrúcne priateľstvo, ktoré narastalo každým stretnutím. Prichádzal do Dijonu v časoch, keď bol ešte život krásny. Akí sme len boli s mojou dcérou šťastní, keď sme ho vítali v našom skromnom dome, poblíž stromov, v záhrade, v sade! Prinášal so sebou ten zmysel intímneho života, ktorým v najhlbšej intimite nič nepohne.“[5]
Šťastné chvíle netrvali dlho. No Cavaillèsovo odhodlanie bojovať napriek všetkému vychádzalo z jeho filozofie orientovanej na matematické myslenie. Matematika sa podľa neho utvára odmietaním intuície a obohacuje sa abstrakciou. Matematika je vedou o nevyhnutnom a podstatnom, a nie o náhodnom, existenciálnom (aj keď trvá na tom, že ju nemožno odlúčiť od sveta – práve naopak). Cavaillès kládol veľkú nádej do fenomenológie, ktorá podľa neho mala nástroje na to, aby sa toho podstatného a nevyhnutného chopila, hoci sa netajil určitým sklamaním z nadmerného zdôrazňovania úlohy Cogito v husserlovskom myslení. Odosobnenie či zbavenie sa určujúcej úlohy Cogito našiel u Spinozu. Práve spinozizmus a jeho postoj k nevyhnutnosti ho priviedol na bojisko. Canguilhem cituje Cavaillèsove slová, ktoré v roku 1943 povedal Raymondovi Aronovi v Londýne: „Som spinozista, verím, že sa všade chápeme nevyhnutnosti. Nevyhnutnosti sú v matematických postupoch, nevyhnutnosti sú aj v etapách matematickej vedy, a nevyhnutný je takisto tento zápas, ktorý vedieme.“ A Canguilhem dodáva: „Cavaillès, vodca odbojárov, sa správal ako vykonávateľ podstatnej úlohy, podstatnej v najhlbšom filozofickom zmysle“ (s. 28). Podstata, l’essence, bola totiž tým, čo chcel Cavaillès sledovať a čo považoval za zmysel celej filozofickej práce. Toto zdôrazňuje vo svojom texte aj Bachelard: „Filozofické myslenie by nemalo byť náhodným darom inšpiratívnej chvíľky či náhlym osvietením šťastnej intuície. Malo by byť konštrukciou, za ktorú ručí nevyhnutnosť overená súhlasom tých najlepších myslí, tých najhúževnatejších pracovníkov.“[6] Toto je dôležité, lebo nevyhnutnosť, o ktorej je tu reč, nie je vôbec – ako vysvetľuje Frédéric Worms – prirodzená či daná, ale vytvorená a konštruovaná.[7]
Cavaillèsovi bolo cudzie filozofovanie založené na prežívanom či reflektujúcom vedomí, na vyznaniach vlastnej subjektivity (s. 33), a usiloval sa ho nahradiť filozofiou založenou na dôkaze, na prísnej argumentácii, na práci s pojmami, filozofiou, ktorá sleduje systém či štruktúru. No predsa je tu aj nepísaná časť jeho myslenia, ktorá si zasluhuje zvláštnu pozornosť. Canguilhem o Cavaillèsovi píše: „Ak sám seba považuje za filozofa, ktorý neverí v dejiny v existenciálnom zmysle, tak svojím konaním, ktoré vedie a ktorým sa cítil byť vedený, svojou telesnou účasťou na dejinách a svojou historickou smrťou vopred odmieta existencialistický argument tých, ktorí sa dnes pokúšajú zdiskreditovať to, čo nazývajú štrukturalizmom, keď ho vinia za to, že okrem iných zločinov plodil pasivitu stojac pred dovŕšením“ (s. 29).
Filozofia podľa Cavaillèsa nesmie byť iná než prísne vedecká. V zlých časoch však musí ten istý filozof nebojácne konať a to práve kvôli prísnosti, o ktorej ho poučila veda. „Ak sa filozof podujme na to, aby napísal morálny spis, zvyčajne to preňho znamená, že sa pripravuje na smrť v posteli. Cavaillès však vo chvíli, keď urobil všetko, čo sa dá urobiť pre to, keď chce niekto zomrieť v boji, redigoval svoju logiku.[8] Dal nám tak svoju morálku bez toho, aby ju bolo treba spísať. Taký je človek, ktorého dnes mohli mať študenti ako vy za svojho učiteľa a ktorého nemajú práve preto, lebo bol taký, akého som sa vám pokúsil vykresliť“ (s. 29).
Filozofovanie bez Cogito sa pre Cavaillèsa stalo filozofovaním, v ktorom sa nesmie vychádzať zo subjektívnych pocitov, ale z nevyhnutnosti pojmov. Bojovať za racionalitu znamená bojovať nielen dušou, argumentmi či literárnym nadaním, ale, ak je to nevyhnutné, tak aj telom proti iracionálnemu. V prednáške z 19. januára 1974 na Sorbonne sa Canguilhem vyhranil voči takej interpretácii Cavaillèsovho konania, podľa ktorej v sebe zrušil intelektuála a ostal už len obyčajným vojakom. Práve naopak, naďalej preňho ostáva „matematickým spinozistom, ktorý chápal svoje konanie ako aspekt univerzality, ne-subjektivity, ak to tak možno nazvať“ (s. 44).
Cavaillès tak odkázal tým, ktorí raz budú študovať jeho dielo, dve časti svojho učenia: tú o pokroku v logike a matematickom myslení, o prísnosti a argumentácii, o podstate a nevyhnutnosti, a tú druhú, nepísanú, ktorú nemožno nazvať inak než heroickou a tvrdou lekciou etiky – toho, čo znamená konať, ak si to určitá situácia vyžiada. Svoju štrasburskú prednášku Canguilhem uzavrel tým, že „skôr než sa konanie stane sestrou strachu, musí byť dcérou prísnosti“ (s. 30).
P o z n á m k y
[1] SEBESTIK, J.: Postface. In: CAVAILLÈS, J.: Sur la logique et la théorie de la science . Paris: VRIN 1977, s. 96.
[2] Tamže, s. 107.
[3] Tamže, s. 138.
[4] BACHELARD, G.: L’Œuvre de Jean Cavaillès. In: L’engagement rationaliste. Paris: PUF 1972, s. 179. Text bol pôvodne doslovom životopisu, ktorý napísala Cavaillèsova sestra. FERRIÈRES, G.: Jean Cavaillès, un philosophe dans la guerre, 1903 – 1944. Paris: Seuil, 1982, s. 207 – 221.
[5] Tamže, s. 178.
[6] Tamže, s. 179.
[7] WORMS, F.: Sartre et Cavaillès: Nécessité et existence dans le moment philosophique de la seconfe guerre mondiale. In: CASSOU-NOGUÈS, GILLOT, P. (éd.): Le concept, le sujet et la science. Cavaillès, Canguilhem, Foucault. Paris: Vrin 2011, s. 68.
[8] Keď už vedel, že ho skôr či neskôr zatknú, a dalo sa predpokladať, aký koniec ho čaká, rozhodol sa, že bude redigovať svoj nedokončený spis Sur la logique et la théorie de la science.
doc. Mgr. Anton Vydra, PhD.
Centrum fenomenologických štúdií
Katedra filozofie
Filozofická fakulta TU v Trnave
Hornopotočná 23
918 43 Trnava
tonovydra@gmail.com