Čitateľsa vzprieči: môže byť vôbec poézia samozrejmá? Nebola by samozrejmosť príznakomjej nekvality, vyvetranosti, smrti? Potom je však nesamozrejmosť jejnevyhnutným atribútom a názov knihy zbytočnou tautológiou, ktorá irituje.Vlastne, ktorá chce iritovať… Jaroslav Šrank totiž cielene hovorív knihe o poézii, ktorá sa pre svoju nelyrickosť, anestetickosť ametatextovosť vníma s rozpakmi, výhradami či odmietaním. Autor knihy saštylizuje do čitateľa, ktorý sa svojou erudíciou, intelektuálnou citlivosťoua odvahou vstupovať do problémov v slovenskej literárnej vedenovovznikajúcich či marginalizovaných snaží nielen prekonať strach či nechuťz neznámeho, ale aj poukázať na vývinovú a estetickú hodnotu „subverznej“ poézie (v slovenskejliteratúre sa etablujúcej najmä od 90. rokov 20. stor.), ktorá rezignuje navžité atribúry lyriky, umenia či vnímania vo všeobecnosti. Aspekt nesamozrejmosti sa v knihe spája soširokou a rôznorodou škálou synoným, ktoré poukazujú na to, že čitateľvstupuje do diela, ktoré je založené na sémantickej nasýtenosti,mnohovrstvovosti, v ktorej sa prestupuje viacero interpretačných postupov,uhlov pohľadu, vedeckých opôr; napríklad nesamozrejmosť ako marginalizácia (autora,umeleckých postupov), experimentálnosť, kontroverznosť, ambivalencia,exkluzivita, opúšťanie evokačného typu básnenia, rozluka medzi jazykoma realitou, demýtizácia, aktivizácia myslenia v poézii, hras autorom (aj čitateľom), rodové mystifikácie, dekonštrukcia, demontáž…
Knihasa prezentuje ako súbor troch samostatných analyticko-interpretačných štúdiípribližne rovnakého rozsahu: Frazeologickymotivovaná obraznosť a intertextualita v poézii Štefana Moravčíka,Niektoré aspekty debutu PetraMacsovszkého Strach z utópie (autor sa tu sústreďuje najmä naproblematiku sebareferenčnosti poézie, intertextualitu, uplatňovanieminimalistických a konceptualistických postupov v lyrike), Pseudonym a mystifikáciav súčasnej slovenskej poézii. Jadrom štúdií sú interpretáciev sume deviatich citovaných básní Štefana Moravčíka (5 textov; kryjú sas prvou štúdiou), Petra Macsovszkého (3 texty; dve interpretácie tvoriajadro druhej štúdie, jedna sa nachádza v tretej štúdii, kde je Macsovszkéhotext podpísaný pseudonymom Petra Malúchová) a Anny Sneginy/Michala Habaja(1 text analyzovaný v tretej štúdii), na ktoré sa viaže niekoľko exkurzov(v rozsahu a kvalite od povahy vedeckej štúdie k okrajovým poznámkam,vývinovým postrehom, cizelovaní v interpretácii použitých termínov;vyčlenených ako interpretačné predpolie alebo vpletených priamo do textuinterpretácií).
Štúdie,popri svojej tematickej zomknutosti na názvom avizované obsahy, spája pripozornejšom čítaní spoločná „veľká téma“ – je ňou intertextualita a reflektovanie s ňou spojených istých(dôležitých, nosných) vývinových tendencií a významovotvarových polôhv slovenskej poézii. Vývinovosť evokuje nielen Šrankovo rešpektovaniečasovej línie (Moravčíkovu poéziu mapuje v jeho zbierkach z 80.a zo začiatku 90. rokov, Macsovszkého debut vyšiel v r. 1994, podpseudonymom Petra Malúchová vydal básnik zbierku Súmrak cudnosti v r. 1996, báseň Anny Sneginy Malé slzy veľkých dievčat je zo zbierky Pas de deux z r. 2003), ale ajvýberovosť textov, v ktorých sa zrkadlí prechod od evokačného (tradičného) typu básnenia k tvorbebásní-konštruktov, v ktorých dominuje textovosť, estetická realita(tento prechod demonštruje autor na Moravčíkovej tvorbe medzi zbierkami Erosnička, 1981 – Ľudský sendvič, 1991). Zhodnocovanie Macsovszského poéziepredstavuje v Šrankovej knihe z hľadiska skúmanej „veľkej témy“ centrálnepostavenie (to demonštruje autor aj umiestením jemu venovanej štúdie do stredu svojejknihy, presahom autora do dvoch štúdií). Svojou radikálnosťoua vynaliezavosťou v uplatňovaní intertextových postupov dosahujeMacsovzský definitívny odklon od konvencií tradičnej poézie (založenej nazážitkovosti, zmyslovosti, evokovaní životnej a psychickej realitya estetickej detenzii jej problémovosti), domácich kultúrnych archetypova predstavuje akúsi až programovú víziu metatextovej poézie, ktorá sa preďalší vývin slovenskej lyriky ukázala ako inšpiratívna a produktívna. KýmMacsovszkého radikálnosť umocnená elimináciou lyrického subjektu, základnejkategórie poézie, ktorý ešte v Moravčíkovej tvorbe – Šrank pokladáMoravčíka za reprezentanta tzv. lyrikyfaktu – citoval, reflektoval či komentoval apropriované texty (z veľkejmiery primkýňajúce sa k živej reči a životnej realite), znamenánielen vývinovú kontinuitu, ale zároveň a najmä vývinovú ruptúru (sámbásnik sa demonštratívne dištancuje od domácej tradície, vysluhuje siv literárnovedných reflexiách často prívlastok kontroverzný), Habaja skupina generačne mladších básnikov (textgeneration) na Macsovzského netradičné postupy vedome nadväzuje,experimentuje s nimi a cielene ich domýšľa (napr. Habaj sa vo svojomdebute sebaironicky prezentuje ako Veľký epigón). Texty, ktoré možno nazvať básne-koláže, „textové inštaláciezaložené na metóde výberu, privlastňovania, upravovania a usúvzťažňovanianajrôznejších textov bez primárnej estetickej hodnoty“ (s. 82) užu Macsovzského vedome od životnej reality abstrahujú (básnik citujeprevažne z odbornej a umenovednej literatúry), sú zacyklené samy doseba alebo odkazujú na iné vedecké a umelecké diela. Šrank hovorí o „metajazykovýchreťazcoch“, ktorými „interpretujeme interpretáciu interpretácie inejinterpretácie“ (s. 111). Čitateľovi – aj autorovi knihy Jaroslavovi Šrankovi –sa nevyhnutne natíska otázka, či je tento typ písania ešte poéziou, do akejmiery je schopný reagovať na jej elementárne požiadavky (jej estetickú funkciu,ale aj obrodzujúco-úľavný charakter, s. 51), či má toto vzájomné pretláčanie sanekompatibilných významov (s. 19), posun do jazykovej reality (s. 42) eštecitlivosť pre problémovosť ľudských situácií (s. 14).
Šranksa pokúša sám sebe aj čitateľovi odpovedať na tieto otázky hĺbkovýmiinterpretáciami, výdatne sa opierajúc o množstvo sekundárnej literatúryz oblasti literárnej vedy, lingvistiky, semiotiky, filozofie, umenovedy(najmä z výtvarného umenia), sociológie, antropológie, psychológie. Analyzovanébásne tak dostáva do vzťahov, „cezktoré už môžu byť pociťované aj ako bezprostredná súčasť nášho života“(s. 9). Keďže Šrankova metóda je založená na výraznej analytickej detailnosti,v nasledujúcich poznámkach sa zameriam už len na selektívne, zvlášťpodnetné aspekty, prípadne na tie, ktoré najviac dávajú odpoveď na vyššieuvedené otázky.
V prvejštúdii o frazeologicky motivovanej obraznosti sú zaujímavé hlavne postrehyo správaní sa frazém v umeleckom texte. Frazémy vníma autor akohotové konštrukty, excerpované zo živej reči, reflektujúce najmä telesné (tedaslastno-problémové) prežívanie sveta. Frazémy majú dispozičný charakter – schopnosť„nadobúdať jedinečný zmyselv závislosti od bezprostredného kontextu, do ktorého sú vsadené“(s. 15). Vzhľadom na túto vlastnosť ich možno v básnickom priestore vnímaťako elementárne texty a ich privlastnenie a použitiev literatúre ako akt nadväzovania jedného textu na druhý (s. 19). Podľaspôsobu intertextového nadväzovania ide o metódu drsného asamblážovéhozrážania a prerážania alebo jemného palimpsestového vzájomného vpíjania(s. 62). Básnik sa zrieka postavenia demiurga, vystupuje ako brikolér, ktorý „hádže pred nás zlepenec cudzícha nesúrodých textov“ (s. 43), napr.: „Už sme dočušali. / Dojazvečili./ Dovošochrastili… / Živor dobreže po hlave neletí. / Beháme, akoby nám hlavahorela, / vzápätí / stŕhame masky opičie. / – Pijavice, pustite sa. / Nedržtesa jak repíčie! – / …“ (s. 51) (b. O držanía pohyboch tela, zb. Ľudskýsendvič). Šrank postrehol, že Moravčík začína pracovať s frazémamia intertextualitou v čase, keď je osobne konfrontovaný so stratousvojich doterajších opôr, najmä viery v prírodno-mýtickú obrodzovaciu silu.Kontakt so životom začína hľadať inde, v realite jazyka. Referencie narečové žánre každodenného styku (popri frazeologizmoch vstupujú do jeho poézierepliky dialógov, kávičkových rituálov, jazykový pouličný odpad), rôznychsemióz (antika, náboženská symbolika, konverzačná hovorová reč, psychoanalytickyinšpirované sexuálne dvojzmysly, filozofia a beletria) sa zároveň uňho stávajúreflexiou životných hrán. Texty citujúce každodenný rečový odpad demonštrujúintenzívne prežívanú vyprázdnenosť života (s. 25), alebo sa zrážaním rôznychkontextov dotýkajú „niektorých zložitých ideových komplexov, s ktorými sačlovek v živote potýka“ (s. 35).
V druhejštúdii roztvára autor popri intertextualite novú tému. Je ňou samoreferenčnosťpoézie – dominantné či výhradné odkazovanie básne samej na seba, vlastnú textovúrealitu. Báseň iba komentuje svoj vznik, ustrojenie, recepciu (s. 82).Uvoľnenie vzťahu s realitou akcentuje samotnú znakovosť textu, poukazujena problematický vzťah medzi slovom a vecou, znakom a denotátom, aleaj umením a vedou, literatúrou a životom, virtualitou a realitou(s. 106). Šrank pripisuje samoreferenčnej básni špecifický význam: „Odmietnutiesamozrejmosti znakov a spochybnenie ich bezproblémového vzťahuk realite sa môže a má stať súčasťou percipientovho života, pretožekultivuje jeho senzibilitu a stáva sa súčasťou jeho… čitateľskýcha interpretačných kompetencií, zmnožuje jeho vnímanie a myslenie,zmyslovú a intelektuálnu pozornosť nielen v kontakte s umením,ale v každodennom živote vo svete, v ktorom bez znakov niet anireality“ (s. 122). V básni This is a real thing („Toto jeviazaná reč básnického prejavu. / Označuje stupeň textovej viazanosti, /usporiadanie textu v jeho tvarovej podobe. / Vzťahuje sa skôr na formu akona obsah. / Jej prednosť je v stručnosti. // Toto tu je základná jednotka/ básnického rytmu, spravidla jeden riadok. / Vyznačuje sa zvukovýmusporiadaním. // Doteraz povedané v plnej miere / sa vzťahuje aj na totozoskupenie / základných jednotiek básnického rytmu / na základe spoločnejrýmovej schémy / a uplatnenia / rovnakého metrického pôdorysu. //Najmenšou strofou je dvojveršie. // …“) (s. 93) čitateľ zisťuje, že text jeprevažne kompilátom prvých viet poetologických definícii zo známeho Žilkovho Poetického slovníka. Macsovzský ich všakposkladal do básnickej formy, ktorá od obsahu vytvára ironický obsah, vzpierasa jej (s. 101). Nejde v nej ani o viazanú reč, ani o zvukovéusporiadanie, nevykazuje žiadnu rýmovú schému či rovnaký metrický pôdorys.Macsovszký podvratne cituje vedecký text, čím si od vedeckého diskurzu vytváraironický odstup. Práve zásluhou odstupu pôsobí text vtipne a odľahčene,preto ho možno vnímať ako básnický tvar, problémový tvar. Báseň je osobitou,radikálnou realizáciou estetickej či poetickej funkcie ako autonómnej,v básnickom diele dominantnej (s. 105).„Básnická řeč je zaměřena nasamoúčelné prožívání aktu vyjadrování“ (Mukařovský) (s. 105). Macsovzskýbuduje báseň na koncepciách minimalizmu a konceptualizmu známychz moderného výtvarného a hudobného umenia. Zámerne redukuje kompozičnépostupy a výrazové prostriedky na minimum, pri komponovaní uplatňujekombinatorické a matematické postupy, „prefabrikovaný“ textový materiál(s. 115). Dielo má byť pre čitateľa zaujímavé dominantne myšlienkovo (s. 119).Rôznym prepisovaním textov vytvára zároveň akési sériové písanie, v ktoromsa ironicky stráca originál a napodobenina. Povyšovanie neumeleckýchtextov na báseň zase evokuje duchampovské ready-made projekty. Básnik taknaráža aj na otázky „unikátnostia pôvodnosti umeleckého diela a výlučného štatútu umelca“ (s.117).
V tretejštúdii tvorí jej veľkú časť teoretický exkurz k otázkam umeleckéhopseudonymu. Šrank zisťuje, že táto téma je v literárnej vede natoľkomarginalizovaná, že ju sám domýšľa a rozpracúva. Prinášaa v literárnej praxi overuje podnetné postrehy nieleno historickej funkcii pseudonymie, ale najmä o práciso pseudonymom v postmodernej kultúre. Potreba individualizmu,hravosti, exkluzivity či otvorenie sa zahraničným podnetom v ponovembrovejsituácii praje výraznej obľube mystifikovania sa autorov. Šrank sa sústreďujenajmä na referenčnú funkciupseudonymu, skúma, čo pseudonym ako jeden zo znakov textového okolia naznačujeo texte, na ktorý sa viaže. Napríklad kolektívne cosmonymum Generator X (Habaj,Hablák, Macsovzsky, Šulej) z knihy Hmlovinaštylizujúce sa do virtuálneho kyborga, humanoida odzrkadľuje subverzívnyprístup autorov k literatúre (s. 168), „vypovedá o prerastaní človekatechnológiami“ (s. 171); adronym Samko Tále (Daniela Kapitáňová) v Knihe o cintoríne paroduje psychickúúroveň rozprávača knihy a cez neho aj literárne inštitúcie, štatúta funkciu autora umeleckej literatúry (s. 167). V interpretáciách saŠrank sústreďuje na texty mužských autorov podpísané gynonymami Petra Malúchováa Anna Snegina. Hermafroditno-pseudorodové mystifikácie poukazujú nabarthovsko-foucaultovskú „smrť autora“ („Jeto jazyk, nie autor, kto hovorí“, Barthes,s. 173), hľadanie rodových archetypov orientujúcich sa na submisívny ženskýprincíp je blamáž, dokazuje čitateľovi jeho naivitu. Preexponúvaniea hyperbolizovanie podstatných atribútov tvorby ženských autoriek (viažucesa na rodovú mytológiu, feministické symboly), ale aj znakov poézie napr.barbarskej generácie (telesnosť v extrémnych polohách, dekadencia,znepokojivá subjektívnosť, koketéria s alternatívnymi duchovnými smermi)persifluje a paroduje nielen dobové poetiky, ale zároveň kritickykomentuje základný problém literárneho diela ako znaku (s. 196): „Cez zrelativizovanie jedného rodovéhovariantu funkcie autora druhým rodovým variantom sa smeruje k spochybneniunie jednej čiastky lyriky, ale k previerke jej základných princípov“ (s. 221).Mystifikujúci sa autori tu sproblematizúvajú a dekonštruujúsprofanizovaný subjektivizmus lyriky (s. 221).
JaroslavŠrank kladie vo svojom bádaní dôraz na „znakovosť“všetkého, čo tvorí nielen text, ale aj užšie či širšie textové okolie (názovknihy, meno autora, motto, obálka, fotografia, vydavateľské poznámky, citáty…).Jedny znaky odkazujú a vypovedajú o iných, prehlbujú našu recepciu,a tým zároveň myšlienkovú, ale i životnú citlivosť a ostražitosť.Napriek rezignácii na tradičné prostriedky lyriky naliehavo, niekedy jemnepateticky autor štúdií zdôrazňuje, že ani táto poézia nerezignovala naproblémovosť života, aj keď ju vníma viac cez jej zástupné symboly –všadeprítomné znaky. Šrank vložil do textov nielen punc literárneho vedcaa kritika, ale aj vysokoškolského pedagóga. Silnou stránkou je jehoschopnosť zaujať a fascinovať čitateľa aj tam, kde dominuje kombinatorikapred tradičnou zážitkovosťou, postupovanie od jednoduchých východískk zložitým myšlienkovým operáciám; slabšou stránkou je viacnásobnéakcentovanie rovnakých záverov, ktoré pri opakovanom čítaní knihy začínajúpôsobiť redundantne.
Mgr.Jana Juhásová, PhD.
Katedraslovenského jazyka a literatúry
Filozofickáfakulta
Katolíckauniverzita v Ružomberku
Hrabovskácesta 1
03401 Ružomberok
juhasova[zavináč]gmail.com