Sucharek, P. : Terapia chôdzou. In : Ostium, roč. 13, 2017, č. 2.
Frédéric Gros: Marcher, une philosophie. Paris : Carnets Nord, 2009, 309 s.
„Chôdza nie je šport. Šport je vecou techniky a pravidiel, výsledkov a súperenia, a to všetko treba zdĺhavo nacvičovať: správne držanie tela, zodpovedajúce pohyby. Až potom, oveľa neskôr prichádza na rad improvizácia a talent. Šport, to znamená vyhodnocovanie: v akom si poradí? Aký máš čas? Aký máš výsledok? Vždy to isté delenie na víťaza a porazeného. Šport, to je samozrejme aj otázka vytrvalosti, chuti vynaložiť úsilie, disciplíny. Etika a práca. Rovnako však pomôcky, správy, podujatia, trh. Výkon. Šport, to je jedna ohromná mediálna šou, určená pre davy konzumentov značiek a obrazov. Kráľovstvo peňazí, kradnúcich športovcom dušu, a medicíny, ktorá ich mení na robotov s umelým telom. Chôdza nie je šport. Položiť jednu nohu pred druhú je ako detská zábava. Keď sa stretnú dvaja chodci, nehovoria o výsledkoch ani číslach: hovoria o tom, ktorou cestou sa sem vydali, ktorý chodníček je malebnejší, z ktorého výbežku sa naskytne najkrajší výhľad. Jednako sa však tvorí nový trh s doplnkami: módna obuv, revolučné ponožky, ľahké a skladné batohy, odolné nohavice… do chôdze sa zavádza duch športu: už nechodíme, ale „trekujeme“. Predávajú sa štíhle trekové palice, vďaka ktorým sa chodci prekvapivo ponášajú skôr na lyžiarov. Ale nezachádza to do extrémov. Ďalej sa nedá zájsť. Pre tých, ktorý chcú spomaliť, neexistuje nič lepšie než chôdza. Na chôdzu stačia dve nohy. Netreba nič viac. Chcete zrýchliť? Potom nekráčajte, robte niečo iné: jazdite, korčuľujte, lietajte. Nekráčajte. Pretože keď kráčate, to jediné, čo sa naozaj počíta, je blankyt neba, nádhera krajiny. Chôdza nie je šport.“ (s. 7 – 9)
Profesor politickej filozofie na Univerzite Paris XII a Inštitúte politických štúdií, zostavovateľ posledných Foucaultových prednášok na Sorbonne, Frédéric Gros uvádza týmito slovami svoje filozofické reflexie o tej najobyčajnejšej z ľudských činností – chôdzi. Kníh na túto tému už vzniklo niekoľko. Okrem Laurie Leeho, Kerouaca, Wordswortha je asi najznámejšia Chôdza H. D. Thoreaua. Svoj okruh čitateľov si tieto knihy nájdu vždy. Ale kniha Grosa ich všetky jasne predčí, nakoniec, len vo Francúzsku sa predalo viac ako 100.000 výtlačkov. Dôvodov tohto čitateľského úspechu je niekoľko.
Hneď prvou zaujímavosťou je nezvyčajná štruktúra. Je to síce tristo stranový filozofický traktát o chôdzi, ale na prvý pohľad nič nie je vzdialenejšie tradičnej, obsahovo a formálne vyváženej akademickej rozprave. Fenomén chôdze vykresľuje v 25 kapitolách; osem z nich je venovaných presláveným chodcom – filozofom, básnikom a intelektuálom (Nietzsche, Kant, Rimbaud, Rousseau, Nerval, Thoreau, kynici, Gándhí). Tie sú najrozsiahlejšie. Zvyšné kapitolky sú venované súvisiacim aspektom a úvahám nad tým, od čoho nás chôdza oslobodzuje, aký je význam pomalej chôdze, čomu nás učí samota na horách, v akých podobách sa zjavuje večnosť, čo znamená, keď povieme, že „ideme von“, správne vynaloženej energii pri chôdzi, prečo najlepšie počujeme v tichu a aké druhy ticha možno zakúsiť pri turistike, ako v nás vďaka chôdzi narastá pocit vyrovnanosti, aký je rozdiel medzi prechádzkou a promenádou, čo je zač mestský „flanér“, ako sa vďaka zemskej príťažlivosti možno naučiť „umierať postojačky“, čo je pre chôdzu nevyhnutné, a čím sa naopak často zbytočne zaťažujeme, aký je zmysel púte, atď.
Svieži, veselý, ľahký a neobohraný tón týchto kratučkých úvah je skutočnou pastvou pre ducha unaveného ťažko stráviteľnými akademickými štúdiami. Tie sú podľa Grosa často „ako tučná hus: vykŕmené citáciami, plnené referenciami, obťažkané anotáciami. Sú ťažkopádne, obézne a keď sa čítajú, sú zdĺhavé, nudné a zložité. Knihy zlepené z iných kníh, z porovnávania jedného riadku s iným, opakovania toho, čo už o tom povedali iní, a čo údajne povedali ďalší. Overovanie, precizovanie, opravovanie: veta sa rozrastá do paragrafu, kapitoly. Kniha sa stáva komentárom stovky kníh založených na analýze jednej vety od iného autora.“ (s. 33). Dobrý text – a táto kniha je sakramentsky dobrý text – by mal byť naopak poctivo „vychodený“ – mal by byť výrazom celkovej fyziológie autora, čitatelia sú na to obzvlášť citliví. Ich autori to, naopak, často neberú na vedomie.
Namiesto toho, aby čitateľa neustále niekam usmerňoval a dokazoval, že vie viac než on, viac a lepšie než komentovaný autor, namiesto citačnej plnky, referencií, poznámok pod čiarou, rozvláčnych vysvetlení a nekonečných protiargumentov Gros ukazuje, v čom spočíva krása skutočného myslenia (na rozdiel od akademickej suchopariny): Grosov spôsob uvažovania je predovšetkým ľahký a vzletný – nie je zaťažený myslením iných autorov. Nikomu nič nie je dlžný. Len myslenie, usudzovanie, rozhodovanie. Forma eseje je pre tento spôsob myslenia azda najvhodnejšia: v eseji sa najlepšie preukáže, že myslenie sa v skutočnosti rodí z pohybu, elánu. Je ako blesk, možno v ňom vycítiť elasticitu ducha a tela, tanečné pohyby myšlienok. Pero len nesie, ovláda a vyjadruje energiu tela, jeho pružnosť: „Je to myslenie veci samej, jasný pohľad bez rušenia, zahmlievania, zatarasenia, zdĺhavého odbavovania sa nad kultúrou a tradíciou. Namiesto nekonečných vývodov ľahké a pritom hlboké myšlienky.“ (s. 33)
Po tretie, kniha uvažuje nad nevšednými súvislosťami medzi chôdzou, písaním, tvorbou, bytím a myslením. Na pozadí naozaj zaujímavo spracovaných, často pohnutých životných osudov Grosových hrdinov (vedeli ste napríklad o tom, že chôdzi za veľa vďačí Nietzscheho myšlienka Večného návratu? Že Rimbaud v Afrike pašoval zbrane naprieč nehostinnými púšťami? Že sa v mladosti – samozrejme, pešo – vydal na cestu do Ruska, ale došiel len do Viedne, kde sa nechal okradnúť a niekoľkokrát takmer prišiel o život? Že Rousseaua v Moutiers v pohnutých časoch takmer ukameňovali? Že Thoreaua vyšla stavba domu na necelých 80 dolárov? Že krvavý konflikt medzi moslimami a hinduistami po rozdelení Indie a Pakistanu ukončil Gándhí až svojou 17. hladovkou?) vibruje jedna a tá istá struna; tá struna sa však rovnako rozozvučí kdesi hlboko v nás čitateľoch, keď si spomenieme na to, ako v nás pri obyčajnej chôdzi zaznieva hlas jednoduchosti a prirodzenosti tvárou v tvár falošnosti a ilúziám dnešného sveta plného stresu, práce, zábavy, nadmernej aktivity, ale hlavne produktivity a konzumu, normalizovaného správania, naučených a predvídateľných postojov.
Zreteľný je v tomto zmysle Rousseauov dôraz na prirodzenosť a harmonický vzťah s prírodou: čo presne robíme, pýta sa Gros, keď proste len kráčame (najlepšie osamote)? Šliapeme po zemi, strácame sa v húštinách, kľučkujeme pomedzi staré stromiská. Sami. Obklopení – či skôr naplnení – tichou rečou zvierat a stromov, šelestom vetra v korunách, praskotom haluzí. Rousseau je dobrým príkladom toho, ako sa chodí osamote, ale spokojne a s pocitom naplnenia: „Pretože konečne môže slobodne dýchať, poddať sa tomuto šťastiu plynúcemu pomaly ako lesná cesta. Bez elektrizujúcej rozkoše, ale zato absolútne spokojne. Vlažné šťastie, naliehavé a neodbytné ako monotónny deň: šťastie z čistého bytia tu a teraz, z pohladenia lúčov zimného slnka na čele, z mierneho chrastenia lesa. A ako tak Rousseau chodí, načúva. Načúva tlkotu vlastného srdca, ktorým už netrhajú emócie a žiadostivosť, srdca, ktoré opäť bije pôvodným, prirodzeným rytmom. Práve tu, prechádzajúc sa každým dňom, tvorí Rousseau svoj šialený projekt objavenia – v sebe samom, homo viator, v pútnikovi – prirodzeného, kultúrou, výchovou a vzdelávaním nedotknutého človeka: dávneho človeka ešte z čias, keď nebolo kníh a salónov, spoločnosti a práce.“ (s. 101 – 102).
Objaviť vďaka chôdzi vlastnú prirodzenosť – ale pozor: neprechádzame sa preto, aby sme objavili sami seba, svoju jedinečnosť a odhodili spoločenské prestrojenia. Hlavný dôvod nespočíva v očistnej samote, ale v tom, že v sebe objavujeme človeka, ktorý vyšiel z lona Prírody, v tom, že objavujeme a autenticky preciťujeme stav absolútnej primitívnosti. Nie sme len v prírode, cítime sa prírodne. Tým, že premeriavame svojimi krokmi každé lesné zákutie, zoznamujeme sa s prírodou ako s vlastným príbytkom – vieme, že sme doma. Pomocou lesných prechádzok alebo ďalekých a náročných vysokohorských túr (keď na istý čas zoškrabeme zo seba náter spoločenského človeka) sa v nás postupne vynára obraz pôvodného človeka, absolútneho divocha.
Štvrtým dôvodom úspešnosti Grosovej knihy by mohol byť jej silný terapeutický potenciál. Spomeňme napríklad o niektoré liečivé aspekty chôdze: „Dlhé hodiny pešej chôdze nás očisťujú od závisti a nenávisti, podobne ako nás očisťujú trúchlenie a veľké nešťastia: stará nenávisť je odrazu celkom prázdna a bezvýznamná. To však neznamená, že sme hneď pripravení milovať svojich nepriateľov a vrhnúť sa im do náručia. Ale aspoň vychladne horká krv. Chôdzou sa všetko zmení: už voči druhým nič necítime, ani zlostnú agresivitu, ani bratskú sympatiu. Zostane len neutrálny postoj, ktorý sa sfarbí hneď, ako uvidíme človeka v slzách. Vtedy sa objaví prirodzený súcit a spoluúčasť voči cudziemu utrpeniu, naše srdce sa spontánne otvorí ako lupienky kvetu, na ktorý dopadnú lúče slnka.“ (s. 105 – 106).
Duševná vyrovnanosť, znovuobjavená schopnosť mať sa prirodzene rád (ale bez egoizmu, ktorý je len spôsobom, ako sa povýšiť nad iných, a preto je presným opakom lásky), hlboké, inštinktívne nasmerovanie k sebe samému, k ochrane seba, k starosti o vlastné šťastie, súcit a otvorenosť, pocit oslobodenia od spoločenských pút – výpočet týchto pozitívnych čŕt chôdze by mohol pokračovať donekonečna. Na otázku „prečo sa vlastne vydávame na pochod?“ odpovedá každá kapitola rôzne: „Keď kráčame, stávame sa slobodní, pretože nie sme nikým: kráčajúce telo nemá dejiny, je to len vír v prúde nepamätného života. Sme teda len dvojnohé zvieratá postupujúce dopredu, len čistá sila uprostred vysokých stromov, nič než volanie. Koľkokrát počas túry zvoláme, aby sme oznámili svoju znovu nadobudnutú zvieraciu prítomnosť? Celkom iste je túra po horách len jednou z ciest k veľkej slobode, k tej neviazanej energii, ktorá má roztrieštiť našu existenciu a pretrhnúť okovy otroctva, ktorú tak velebila nespokojná generácia Ginsberga a Burroughsa.“ (s. 15 – 16). Pretože aj osudy veľkých mysliteľov boli rôzne a každý z nich mal iné poňatie chôdze.
Objavme nakoniec mnohovýznamovosť francúzskeho slovesa „marcher“: napríklad pre Nietzscheho je chôdza hlavnou podmienkou tvorby. Nielenže si vďaka nej oddýchol, chôdza bola jeho živlom, znamenala preňho najmä výstup, lezenie, stúpanie („Niektoré myšlienky nás napadnú len šesťtisíc stôp nad morom“, s. 37). Inak kráča (alebo stále odkiaľsi uniká) večne nasupený a zlostný Rimbaud. Thoreau dobýva divočinu tak, že sa najradšej prechádza popri svojom domku, stále si všetko v hlave preratúva a dospieva k prekvapivým výpočtom („Spočítajte si to, a priznajte, že ten najrýchlejší pohyb predstavuje chôdza. Lebo keď vlastníte záprah alebo automobil, stojí vás to bezpočet dní práce. Vzdialenosť, ktorú za jeden deň prejdete autom, vás stojí niekoľkomesačnú drinu. Preto radšej kráčajte! Budete rýchlejší, stratíte menej času a navyše budete odmenení hlbokým odtieňom modrého neba a zeleňou stromov“, s. 128-129). Kynici, títo majstri slovných urážok, chodia, pobehujú ako štekajúce psy – keď putujete ako oni, je vám jasné, že nič nemožno uchovať na večnosť, všetko možno obnažiť, zo všetkého možno niekoho obviniť, každého možno zosmiešniť. Inak zase kráča melancholik Nerval („Prechádzky nie sú žiadnym liekom, neobnovujú zásoby energie. Smútok nezaniká, ale premieňa sa. Alchýmia, ktorú poznajú a praktizujú malé deti. Prechádzame sa tak, ako sa nechávame unášať vodnou hladinou, aby sme zmiernili, rozpustili žiale“, s. 203). Pre Kanta sú pravidelné prechádzky v parku zase odtrhnutím sa od práce, minimálnou hygienou, vďaka ktorej sa opätovne zotaví zhrbené a napoly prehnuté telo. Baudelairovská figúra mestského flanéra odhaľuje krásu moderného pofľakovania sa po uliciach veľkomiest. Chôdza flanéra je na rozdiel od vyznávača turistiky (hlavne čo najďalej od mestského ruchu!) ambivaletnejšia. Flanér je proste rozvracač, „transformátor, deformátor, je to karikatúra preháňania, jeho cieľom je transgresia. Flanér prehodnocuje pojmy samoty, rýchlosti, aktívnosti a konzumu.“ (s. 238). Gádhí nám vďaka prostej chôdzi ukázal, že trpezlivé a nenásilné vykračovanie (napr. pri demonštráciách) môže mať silný politický rozmer.
Marcher, „chodiť“, toto jednoduché sloveso je významovo bohatšie než ktorékoľvek iné, označuje veľa vecí: kráčať, bežať, napredovať, putovať, vykračovať, prechádzať sa, šliapať, pochodovať, tiahnuť, vydávať sa na cestu, ísť, vláčiť sa, loziť, vandrovať, pendlovať, potĺkať sa, tárať sa, presúšať sa, obíjať sa, plantať sa, navštevovať, stýkať sa…
Kniha ponúka aj dobré odporúčania, ako máme či môžeme chodiť (kráčať, putovať): stačí na chvíľu odložiť smartfón, zložiť slúchadlá a vypnúť hudbu, vydať sa niekam osamote do prírody, a vôbec nemusíme chodiť ďaleko. Stačí sa prejsť po okolí, po prvý raz objaviť čaro miestneho parku. Pre niekoho možno málo dobrodružné. Ale práve vďaka tomu nás Gros vystríha pred veľkým nebezpečenstvom exotiky. „Stretávame mnoho ľudí, ktorí sa vydajú do veľkých diaľok, len aby potom mohli vyrozprávať, čo tam videli: zažili z princípu fantastické stretnutia, prešli úžasnými krajinami, ochutnali priam šialenú kuchyňu – a aké hollywoodské príbehy tam zažili! Neustále preháňanie v rozprávaní, dobrodružstvách, vedené až do extrému.“ (s. 130). Pri troche skromnosti, vnímavosti na krásu rastlinnej ríše a premenlivosti neba nad nami budú vyznievať bombastické reči vyznávačov extrémnych podujatí (módnych travel blogerov) trochu fádne. Gros dokola opakuje: netreba chodiť ďaleko. Pravý cieľ chôdze nespočíva v stretnutí sa s inakosťou (iné svety, iné tváre, iné kultúry, iné civilizácie), ale s hranicou toho nášho, civilizovaného sveta – nech už je akákoľvek. „Chodiť znamená postaviť sa na okraj: bokom od tých, ktorí pracujú, bokom od rýchlostných ciest, mimo producentov zisku a biedy, vykorisťujúcich a vykorisťovaných, ďalej od tých seriózne sa tváriacich ľudí, ktorí majú na práci vždy niečo dôležitejšie než to, aby sa jednoducho vystavili jemným zábleskom zimného slnka či ostrému jesennému vetríku.“ (s. 130).
K tomu netreba nič dodávať. Snáď len jednu potešujúcu správu. Vďaka štedrej dotácii Fondu na podporu umenia sa môžeme na slovenský preklad tešiť už na konci tohto roka. Publikácia vyjde vo vydavateľstve OZ Hronka. Teda poďme, kráčajme a premýšľajme!
Pavol Sucharek
Inštitút filozofie FF PU
17. novembra
080 01 Prešov
Slovenská republika
pavol.sucharek@gmail.com