Michal Chudý: Tanec na hranici nejednoznačnosti života a smrti [A dance on the border between the ambiguity of life and death]. In: Ostium, vol. 22, 2026, no. 2. (review)
This work is licensed under a Creative Commons Attribution-NonCommercial-NoDerivatives 4.0 International License.
Raul Brandão: Humus. Preklad Juraj Štubner. Bratislava: Portugalský inštitút, 2026. 279 s. ISBN: 978-80-99967-76-3.
„Počujem stále rovnaký šelest smrti, ako pomaly hryzie a neprestáva.“ (s. 29) Týmito slovami otvára Raul Brandão svoj ťažko definovateľný román Humus, ktorý slovenskému čitateľovi prvýkrát prináša v preklade Juraja Štubnera vydavateľstvo Portugalský inštitút. Naša čitateľská obec tak dostáva šancu vstúpiť do dialógu s jedným z najvýznamnejších, najvplyvnejších, najenigmatickejších, no najmä najzaujímavejších portugalských autorov minulého storočia, ktorý sa o piedestál významnosti a originality zvykne deliť iba s Fernandom Pessoom. Brandãova štyridsaťročná literárna kariéra, začínajúca na prelome 19. a 20. storočia a trvajúca až do jeho smrti v roku 1930, je obrazom autora schopného reagovať na tendencie svojej doby a implementovať ich vo svojej tvorbe, ale zároveň ich aj boriť a prinášať výsostne osobitý hlas, ktorého ozvena sa nesie celým 20. storočím. Brandãovmu korpusu sa pripisuje množstvo -izmov: realizmus, lyricizmus, mysticizmus, existencializmus, dekadentizmus, socializmus, naturalizmus, verizmus. Zoznam by mohol pokračovať zdanlivo donekonečna a bol by iba ďalším testamentom absurdnosti, ktorou podobne originálni autori podfarbujú ľudskú túžbu nekonečnej klasifikácie. Román Humus v tomto svojmu autorovi nezostáva nič dlžný a takisto neúnavne uniká akejkoľvek kategorizácii, ktorá by mohla byť vyčerpávajúca – je modernistický alebo pre-postmoderný? Prísne rytmizovaný a štruktúrovaný či fragmentarizovaný? Nihilistický či nádejný? Odpoveď na každú z otázok by pokojne mohla byť áno, preto sa táto recenzia ani nebude o arbitrárnu klasifikáciu pokúšať. Radšej sa uspokojí s konštatovaním, že Brandão i Humus umne tancujú na hranici nejednoznačnosti a snaha natlačiť ich do škatuľky je bezpredmetná – preto je najlepšie sa jej vzdať a naladiť sa na Brandãove tempo, pridať sa do tanca, v ktorom mu zaručene budú unikať kroky, no tie, ktoré bude stíhať, sa s ním ponesú aj dlho po skončení hudby.
Ako však tancovať, keď miesto hudby počuť iba vyššie spomínaný šelest smrti? A ako v tanci pokračovať, keď ho razom nepočuť? To sú otázky, ktorými Brandão čitateľa na stránkach románu opakovane konfrontuje, a ak by autor recenzie práve nevenoval rozsiahly odsek snahe generalizovať a kategorizovať, bez škrupúľ by ich označil za leitmotív knihy – pri tanci s Humusom čitateľovi Brandão ponúka množstvo obrazov, no otázka nášho bytia/nebytia a života/smrti je prítomná v každom z nich, niekedy ako nejednoznačný objekt v pozadí, no najčastejšie ako styčný bod celej kompozície. Brandão sa možno do učebnicovej škatuľky existencialistu nezmestí, ale pokojne ho možno posadiť za pomyselný stôl v existencialistickej kaviarni medzi Martina Heideggera a Jean-Paula Sartra, s ktorými by si v otázkach významu smrti pre život, vo vonkajších hodnotách či prázdnej existencie rozumel. Príbeh nemenovaného mesta, z ktorého sa vytratí smrť, sleduje čitateľ na pozadí zdanlivo nesúrodých denníkových zápiskov protagonistu/rozprávača a jeho priateľa/antagonistu/alter-ega Gabiru, ktoré zaznamenávajú približne rok v jeho živote, v živote niekoľkých načrtnutých obyvateľov, ale aj mesta samého.
Či tu možno hovoriť o príbehu, je otázka, ktorú si každý čitateľ musí zodpovedať sám, a nájsť jedinú správnu odpoveď nebude jednoduché. Brandão príbeh nevykresľuje plnohodnotne, skôr iba skicuje či črtá štetcom, a zodpovednosť za jeho koherentnosť tak prenáša na čitateľovu pozornosť a predstavivosť. V Humuse vystupujú postavy, odohrávajú sa osobné príbehy a možno badať aj fabulu, no čitateľova pozornosť je od nich opakovane odvádzaná, pretože román sa nesnaží rozprávať príbeh, ale konfrontovať svojho čitateľa záplavou myšlienok točiacich sa okolo vyššie spomenutých dvoch otázok. Protagonista preto o príbehoch dony Leocádie, Restituty, Teodory, Procópie, Hermengardy, Bibliotecy a iných vo svojich zápiskoch píše s minimálnym záujmom, iba akoby podmazovo a sebastredne ich ťažkosti využíva, len aby opakovane reflektoval vlastnú stratu viery v Boha, svoj nepokoj zoči-voči životu, ktorému smrť (a posmrtný život) nedáva zmysel, stratu všeobecných morálnych pravidiel či apokalyptické vízie konca sveta, ktorý zmiznutie smrti prinesie. O done Adélii, jednej z vedľajších postáv, napríklad píše: „Dona Adélia neexistuje, to, čo pred nami stojí, pochádza z veľkej diaľky. Je tu trpezlivosť s plédom na pleciach a lož s lacným príčeskom na hlave – sú tu prízraky. Sú tu duchovia s nekonečnom nad sebou a pod sebou. Všetci ľudia robia tie isté banálne veci medzi životom a smrťou, ale ja vidím smiech bez úst a počujem bolestivý výkrik, zatiaľ čo masky sa menia a hmota sa rozkladá.“ (s. 209) Dôležité v románe teda nie sú postavy, tobôž samotní ľudia – rozprávač chce iba čitateľovi previezť svoju šikovnú argumentáciu a intelektuálnu analýzu toho, čo bežný človek prehliadne. Aj tu je však čitateľ konfrontovaný s nejednoznačnosťou a je nútený bádať, do akej miery sa príbeh odohráva iba v úzkostných predstavách egoistického protagonistu, neschopného nájsť vlastný zmysel a filtrujúceho frustráciu smerom von na fabulujúceho Gabiru, Boha, ktorý ho oklamal a opustil, či zvyšných obyvateľov mesta, v jeho očiach takých smiešnych vo svojich malých životoch, ktorých zbytočnosť si teraz boli nútení uvedomiť.
Protagonista je archetypálny existencialistický hrdina konfrontovaný s prázdnym vesmírom a postavený pred ťažkú úlohu nájdenia vlastného zmyslu. Tu sa archetyp delí na tých, čo to dokážu a začnú sizyfovský balvan tlačiť s úsmevom, a na tých, čo sa nechajú vtiahnuť do bahna zlej viery a mizantropicky kopajúc okolo seba sa v ňom aj utopia. Brandãov protagonista balvan iba zahliadol a okamžite si doprial bahenný kúpeľ, z ktorého zatrpknuto kričí „ty malicherný hlupák!“ na každého, kto začal ten svoj tlačiť; napríklad, keď svojich spoluobčanov opisuje v úvode románu takto: „V biednej strmej uličke, kde sa vlhkosť drží aj uprostred leta, bývajú stareny, zostávajú im už len slová, väznia ich, živia sa nimi, zaťato sa k nim upínajú ako blázon, ktorému je koruna z pozlátka celým svetom. Z jednej strany tu žije hrôza, z druhej absurdnosť.“ (s. 33)
V tomto Brandão pri existencialistickom stole takisto nebude vyčnievať – Humus je výborným diagnostickým dielom, ktoré pocit existenčnej úzkosti živo defiluje aj tým, ktorí ho nebodaj nikdy nepocítili. Takisto tento pocit úspešne prezentuje ako univerzálny, ontologicky vychádzajúci z nás samotných, nie nutne vyvolaný externými udalosťami. Preto je bezpredmetné sa pýtať, či Brandãa inšpirovala prvá svetová vojna alebo iná katastrofická udalosť – autor umne ukazuje, že existenčná úzkosť a nebezpečenstvo morálneho aj ontologického nihilizmu číhajú bližšie, ako sme si často ochotní priznať, a stačí málo, aby sa vydrali na povrch. Podobne ako väčšina existencialistov však zostáva pri diagnóze a nepokúša sa na ňu predpísať liečbu, maximálne ako doktor zo starého vtipu odporúča, nech nerobíme to, čo nám spôsobuje bolesť. Tento bod však nie je mienený ako kritika, skôr úžas nad tým, ako prorocky Brandão predznamenáva východisko existencialistickej generácie, že univerzálny liek neexistuje a je zodpovednosťou každého z nás nájsť ten svoj.
Humus je teda jedným z tých vzácnych románov, po ktorých dočítaní je tu chuť opäť čítať odznova, pretože prevláda pocit, že aj keď sme v prísnom rytme opakovaných efemérnych úvah o ľudskom živote vyťažili maximum, to maximum je viazané na osobné schopnosti a má ďaleko od maxima knihy samej. Na tomto mieste treba vyzdvihnúť aj spracovanie slovenského vydania knihy, ktoré čitateľovi významne pomáha s nástupom do Brandãovho smrteľného tanga. Portugalský inštitút opäť dokazuje, že patrí k najlepším slovenským vydavateľstvám nielen kvalitou svojho edičného plánu (v ktorom sa rovnako odvážne počiny ako Humus vyskytujú opakovane), ale aj precíznosťou spracovania týchto titulov. Základom kvality diela je vynikajúci preklad Juraja Štubnera, ktorý sa problematike Brandãovho diela venoval ešte v diplomovej práci a vlastnými slovami „ho dvadsať rokov odkladal“, takže slovenský čitateľ sa nemusí pri čítaní obávať významovej straty a dostáva sa mu možnosť bojovať s dielom v jeho plnej intelektuálnej aj štylistickej náročnosti. Román takisto sprevádza štúdia Marie João Reynaud, poprednej odborníčky na Brandãovu tvorbu a autorky kritického portugalského vydania tohto románu, ktorá je výborným exkurzom do diela samého, autorovej širšej tvorby, ale aj kontextu jeho doby. Štúdiu sprevádza aj rozhovor medzi Štubnerom a Mariou Reynaud, v ktorom sa venujú napríklad trojnásobnému vydávaniu Humusu v rokoch 1917, 1921 a 1926, jeho významu pre európsku literatúru, ale aj dôležitosti takého kritického vydania, aké prináša aj Portugalský inštitút. Na záver si možno prečítať aj záverečnú kapitolu prvého vydania, ktorú autor z neskorších vydaní vyškrtol, čo spoločne s krátkym predslovom prekladateľa rozširuje interpretačný rámec tohto už tak hutného diela. Nezostáva preto iné, než čitateľa vyzvať k odvahe pripojiť sa do tanca s autorom, ktorý doteraz na Slovensku chýbal, no na náš literárny parket prichádza vo veľkom štýle.
Mgr. Michal Chudý
Filozofický ústav SAV, v. v. i.
Klemensova 19
814 99 Bratislava
e-mail: michal.chudy@savba.sk