Muriel Barberyová je francúzska spisovateľka a filozofka, ktorá žije v Japonsku. Dokáže vtipne a elegantne prepojiť filozofiu a zároveň rozprávať príbeh štyroch zaujímavých postáv, ktoré sa pohybujú v mori povrchných, snobských, svojím spôsobom stratených ľudí. Možno je toto rozdelenie sveta trochu jednostranné, možno je kritika aristokratov takisto svojím spôsobom aristokratická, možno táto knižka nie je pre všetkých čitateľov (nie je trochu intelektuálska?). No aj tak sa stala bestsellerom, aj tak dokázala povedať veľa hlbokých i jednoduchých myšlienok, aj tak dokázala s prehľadom i nadhľadom vyjadriť kritický postoj k filozofickým otázkam – napríklad k fenomenológii: „nekonečný samotářský monolog vědomí se sebou samým, čistý a rigidní autismus, který nějaká opravdická kočka rozhodňe nemůže narušit.“

Renée je staršia domovníčka, ktorá sa stará o byty v jednej lepšej štvrti. Sama o sebe tvrdí, že je stelesnením domovníčky a usiluje sa tento stereotyp čo najviac posilňovať. Paloma je mladé dievča, ktoré so svojou rodinou býva na jednom poschodí domu, o ktorý sa stará Renée, je uzavretá, snaží sa príliš na seba neupozorňovať (najmä na to, že je veľmi inteligentná) a všetko, čo prežíva, si zaznamenáva iba do svojich zápiskov. Spomeňme ešte Manuelu, priateľku Renée, a Kakura, ktorý sa prisťahuje do jedného bytu v tomto dome a všetko prevráti naruby. Sú stelesnením elegantnosti a „ježkovitosti“. Nie celkom vedome si okolo seba vytvárajú pancier, ktorý ich chráni pred vonkajším svetom, a to, čo chráni, je ich záľuba v knihách, umení, Japonsku… a v pekných myšlienkach o pohybe, haiku, duši… či napríklad mede: „Myslíme si, že jsme schopni vyrobit med, aniž bychom museli sdílet osud včel.“ Druhou stranou ich sveta sú ostatní obyvatelia domu, Pamelina rodina, psychoanalytik, politici…, ktorí nemajú zmysel pre hlbšie vnímanie vecí, žijú konzumom, elitárstvom, predsudkami, sú neautentickí (i vo filozofickom zmysle slova).

Kniha má zaujímavú štruktúru. Má päť častí s viacerými pomerne krátkymi kapitolkami, ktoré tvoria dva druhy zdanlivo oddeleného písania, rozprávanie o Renée a Pameline zápisky. Tieto dva prúdy sa k sebe postupne približujú. Treba povedať, že kniha má veľmi pekný jazyk a jej čítanie je príjemné, milé – zážitkové. Miestami forma akoby predbiehala obsah. Názov S elegancí ježka napokon dobre vystihuje, akú atmosféru táto kniha vlastne má.

„Je zbytečné vyčítat fenomenologům jejich život bez koček.“ Je zbytočné vyčítať Muriel Barberyovej jej efektné písanie, keď nám spôsobuje také príjemné čítanie.