9. otázka: O nemennosti Boha
Predslov

I q. 9 pr.
Následne treba prebrať otázku božej nemennosti a večnosti, ktorá je dôsledkom jeho nemennosti.
V rámci nemennosti sú dve otázky.
Po prvé, je Boh úplne nemenný?
Po druhé, je nemennosť nevyhnutnou vlastnosťou Boha?

I q. 9 a. 1 arg. 1
Pri prvom sa postupuje takto: Zdá sa, že Boh nie je úplne nemenný. Čo hýbe sebou samým, je nejakým spôsobom premenlivé. No, ako hovorí Augustín v Komentári ku knihe Genezis 8: „Duch stvoriteľ hýbe seba, no nie v čase, ani v mieste.“[1] Teda Boh je nejakým spôsobom premenlivý.

I q. 9 a. 1 arg. 2
Okrem toho, v knihe Múdrosti 7, 24 sa o múdrosti hovorí, že je „pohyblivejšia než všetko pohyblivé“. No Boh je samotná múdrosť. Teda Boh je pohyblivý .

I q. 9 a. 1 arg. 3
Okrem toho, [výrazy] „približovať sa“ a „vzďaľovať sa“ označujú pohyb. No týmto spôsobom sa v Písme hovorí o Bohu; napríklad Jak 4, 8: „Priblížte sa Bohu a on sa priblíži k vám.“ Teda Boh je premenlivý.

I q. 9 a. 1 s. c.
Avšak proti tomu stojí to, čo sa hovorí v Mal. 3, 6: „Ja som Boh a nemením sa.“

I q. 9 a. 1 co.
Moja odpoveď znie: Treba povedať, že z predchádzajúceho je zjavné, že Boh je nanajvýš nemenný. Po prvé, vyššie sa ukázalo, že existuje nejaké prvé súcno, ktoré nazývame Boh, a že toto prvé súcno musí byť čistým uskutočnením bez prímesi nejakej možnosti, lebo možnosť je jednoducho neskôr než uskutočnenie. No všetko, čo sa nejakým spôsobom mení, je nejakým spôsobom v možnosti. Z toho je zrejmé, že je nemožné, aby sa Boh nejakým spôsobom menil.

Po druhé, všetko, čo sa hýbe, ostáva sčasti tým istým a sčasti prechádza do niečoho iného; napríklad keď sa pohybuje od bieloby k čiernote, podstata ostáva. A tak vo všetkom, čo sa hýbe, sa ukazuje nejaké zloženie. No vyššie sa ukázalo (q. 3, a. 7), že v Bohu nie je nijaké zloženie, ale že je úplne jednoduchý. Preto je zrejmé, že Boh sa nemôže hýbať.

Po tretie, všetko, čo sa hýbe, nadobúda a dosahuje svojím pohybom niečo, čo prv nedosahovalo. No Boh, keďže je nekonečný a  obsahuje v sebe plnosť dokonalosti celého bytia, nemôže niečo nadobúdať, ani prechádzať k niečomu, čo by prv nedosahoval. Preto sa nijakým spôsobom nehýbe. A z toho dôvodu aj niektorí zo starých filozofov zastávali názor, akoby donútení samotnou pravdou, že prvý princíp je nehybný.

I q. 9 a. 1 ad 1
K prvému treba povedať, že Augustín na tom mieste hovorí v tom zmysle, ako keď Platón hovoril o prvom hýbateľovi, ktorý hýbe sebou samým, a že [Platón] každú činnosť nazýval pohybom. V tomto zmysle sa hovorí, že chápanie [rozumom], chcenie a milovanie sú nejakými pohybmi. Pretože sa teda Boh [rozumom] chápe a miluje, hovorili, že Boh hýbe sebou samým. No nie v tom zmysle, podľa ktorého je pohyb zmenou toho, čo existuje v možnosti, ako teraz hovoríme o zmene a pohybe.

I q. 9 a. 1 ad 2
K druhému treba povedať, že múdrosť sa nazýva pohyblivou podľa podobnosti, a to že svojou podobnosťou sa šíri až k najvzdialenejším veciam. Totiž nemôže byť nič, čo by nepochádzalo z Božej múdrosti a nenapodobňovalo ju ako prvý účinný a formálny princíp, ako keď umelecké diela pochádzajú z múdrosti umelca. A tak ako podobnosť Božej múdrosti stupňovito vychádza z najvyšších podstát, ktoré sa jej podobajú v najväčšej miere účasti, a postupuje až k najnižším veciam, ktoré majú na nej účasť v najmenšej miere, tak sa hovorí o istom vychádzaní a pohybe Božej múdrosti k veciam. Podobne hovoríme, že Slnko prichádza až k Zemi, keď sa slnečný lúč dotýka Zeme. A týmto spôsobom to vykladá Dionýz v 1. kapitole diela O nebeskej hierarchii, keď hovorí: „každé vychádzanie Božieho majestátu prichádza k nám od Otca svetiel, ktorý sa hýbe.“

I q. 9 a. 1 ad 3
K tretiemu treba povedať, že [oba výrazy] sa o Bohu v Písme používajú metaforicky. Ako sa o Slnku hovorí, že vstupuje do domu a vystupuje z neho, keď sa svojim lúčom dotýka domu, tak sa hovorí, že sa k nám Boh približuje alebo sa od nás vzďaľuje, keď prijímame vplyv jeho dobroty, alebo sa od neho odkláňame.

2. článok: Je nemennosť nevyhnutnou vlastnosťou Boha?

I q. 9 a. 2 arg. 1
Pri druhom sa postupuje takto: Zdá sa, že nemennosť nie je nevyhnutnou vlastnosťou Boha. Filozof totiž v 2. knihe Metafyziky hovorí, že látka je vo všetkom, čo sa hýbe.[2] No existujú stvorené podstaty, napríklad anjeli a [ľudské] duše, v ktorých sa podľa názoru niektorých látka nenachádza. Teda nemennosť nie je nevyhnutnou vlastnosťou iba Boha.

I q. 9 a. 2 arg. 2
Okrem toho, všetko, čo sa hýbe, hýbe sa smerom k nejakému cieľu. Keď dosiahne svoj cieľ, už sa viac nehýbe. No niektoré stvorenia, napríklad všetci blažení, už dosiahli posledný cieľ. Teda niektoré stvorenia sú nepohyblivé.

I q. 9 a. 2 arg. 3
Okrem toho, všetko, čo je premenlivé, sa mení. No formy sú nemenné. Totiž v knihe Šiestich princípov [v 1. kapitole] sa hovorí, že „forma je jednoduchá a nemenná esencia.“ Teda nie iba Boh je nemenný.

I q. 9 a. 2 s. c.
Avšak proti tomu stojí to, čo hovorí Augustín v knihe O prirodzenosti dobra: „Len Boh je nemenný; čo však urobil je premenlivé, pretože je z ničoho.“[3]

I q. 9 a. 2 co.
Moja odpoveď znie: Treba povedať, že len Boh je celkom nemenný, no všetko stvorenie je nejakým spôsobom premenlivé. Treba vedieť, že premenlivým sa môže niečo nazývať dvojako. Po prvé na základe možnosti, ktorá je v ňom samom. Po druhé na základe možnosti, ktorá je v inom. Totiž všetky stvorenia, skôr než boli, boli možné nie na základe nejakej stvorenej možnosti, pretože nič stvorené nie je večné, ale na základe samotnej Božej moci, pokiaľ ich Boh „mohol“ priviesť do bytia. Ako však od vôle Boha závisí to, že veci vytvoril v bytí, tak od jeho vôle závisí aj to, že veci v bytí uchováva. Totiž, v bytí ich neuchováva inak, než že im stále dáva bytie. Ak by svoju činnosť smerom k nim zastavil, všetko by sa navrátilo do ničoty. To je zrejmé z Augustínovho Komentáru ku knihe Genezis.[4] Teda ako bolo najprv v moci Stvoriteľa spôsobiť existenciu vecí skôr než boli v sebe samých, tak je v moci Stvoriteľa, aby veci po tom, čo sú v sebe samých, neboli. Teda ako na základe moci, ktorá je v inom, totiž v Bohu, sú veci premenlivé, keďže ich sám mohol vytvoriť v bytí z ničoho, tak ich z bytia môže priviesť do nebytia.

Ak by sa niečo nazývalo premenlivým na základe schopnosti [potentia], ktorá v ňom existuje, tak je nejakým spôsobom premenlivá každá stvorená vec. Totiž v stvorenej veci je dvojaká schopnosť – aktívna a pasívna. Pasívnou schopnosťou nazývam to, na základe čoho môže dosiahnuť svoju dokonalosť, a to buď v bytí alebo v sledovaní cieľa. Premenlivosť veci podľa [pasívnej] schopnosti nie je v každej stvorenej veci, ale len v tých, v ktorých je schopnosť zlučiteľná s nebytím. Tak je v pozemských tel[es]ách premenlivosť tak podľa podstatného bytia, pretože ich látka je zlučiteľná s priváciou ich podstatnej formy, ako aj podľa akcidentálneho bytia, keď subjekt znesie priváciu akcidentu. Napríklad subjekt človek znesie priváciu „byť nebiely“, preto sa môže premieňať z bieleho na nebieleho. Ak je to však taký akcident, ktorý sa riadi esenciálnymi princípmi subjektu, privácia tohto akcidentu nie je zlučiteľná so subjektom. Preto sa subjekt nemôže premieňať podľa tohto akcidentu: sneh sa nemôže stať čiernym. – V nebeských telesách látka neznesie priváciu formy, pretože forma zdokonaľuje celú potencialitu látky. Preto nie sú premenlivé podľa podstatného bytia, alebo len podľa miesta, pretože subjekt znesie priváciu tohto či onoho miesta. – No netelesné podstaty, ktoré sú samotnými subsistuujúcimi formami, a hoci sa správajú k svojmu bytiu ako možnosť k uskutočneniu, neznesú priváciu tohto uskutočnenia. Bytie sa riadi formou a čokoľvek zaniká až vtedy, keď sa mu odoberie forma. Nič nezaniká, iba ak sa odoberá forma. Preto v samotnej forme niet možnosti k nebytiu. Tieto podstaty sú nemenné a stále podľa bytia. Aj Dionýz v 4. kapitole diela O božích menách hovorí: „stvorené intelektuálne podstaty, pretože sú netelesné a nemateriálne, sú bez vzniku a zmeny.“[5] No i tak v nich zostáva dvojaká premenlivosť: po prvé podľa toho, že sú v možnosti vzhľadom na cieľ, ako hovorí Ján Damascénsky, že je v nich premenlivosť podľa voľby dobra a zla; po druhé podľa miesta, ak svojou konečnou silou môžu dosiahnuť nejaké miesto, ktoré prv nedosahovali. No o Bohu sa to nedá povedať, pretože ako sa už vyššie ukázalo (q. 8, a. 2), svojou nekonečnosťou napĺňa všetky miesta.

Tak je teda v každej stvorenej veci možnosť zmeny buď podľa podstatného bytia, napríklad pri tel(es)ách, ktoré môžu zanikať, alebo len podľa miestneho bytia ako v prípade nebeských telies, alebo podľa riadenia sa cieľom a použitia sily na rôznych miestach ako anjeli. Slovom, všetky stvorené veci sú premenlivé na základe moci Stvoriteľa, v ktorého moci je ich bytie alebo nebytie. No keďže Boh nie je premenlivý nijakým uvedeným spôsobom, je celkom nemenný len on sám.

I q. 9 a. 2 ad 1
K prvému treba povedať, že táto námietka vychádza z premenlivosti podľa podstatného alebo akcidentálneho bytia. O tomto pohybe totiž filozofi viedli rozpravu.

I q. 9 a. 2 ad 2
K druhému treba povedať, že dobrí anjeli majú okrem nemennosti, ktorá im patrí podľa prirodzenosti, z božej sily aj nemennosť voľby. Predsa v nich však ostáva premenlivosť podľa miesta.

I q. 9 a. 2 ad 3
K tretiemu treba povedať, že formy sa nazývajú nemennými preto, lebo nemôžu byť subjektom zmeny. No podliehajú zmene  do tej miery, do akej sa nositeľ (vec) vzhľadom na ne mení. Preto je jasné, že tak, ako sú, podliehajú zmene. No nenazývajú sa súcnami v tom zmysle, že by boli subjektom (nositeľom) bytia, ale že cez ne niečo existuje.

P o z n á m k y
[1] Augustinus, A.: Super Gen. ad lit, 8, cap. 20 PL 34/388; CSEL 28/259.
[2] Aristoteles: Metafyzika II, 2, 994b 26.
[3] Augustinus, A.: Liber de natura boni, cap. 1 PL 42/551; CSEL 25/855.
[4] Augustinus, A.: Super Gen. ad. Lit. cap. 12 PL 34/304; CSEL 28/109.
[5] Dionysios Areopagita: De Div. Nom cap. 4, PL 3/694.

Z latinského originálu Summa Theologiæ preložil Michal Chabada. Preklad vznikol ako súčasť riešenia grantovej úlohy VEGA č. 1/0112/12 „Vybrané prieniky stredovekej a súčasnej filozofie“.

Vedecká redakcia prekladu: PhDr. Jozef Matula, PhD. a Mgr. Anton Vydra, PhD.
Prekladateľ pripravuje ďalšiu časť prekladu Sumy teologickej, ktorá vyjde v nasledujúcom čísle časopisu Ostium.
Predchádzajúce časti prekladu boli publikované takto:

TOMÁŠ AKVINSKÝ: Suma teologická, 1. časť, 1. otázka, 1. – 10. článok. In: Filozofia, roč. 66, 2011, č. 1, s. 83 – 99.
TOMÁŠ AKVINSKÝ: Suma teologická, 1. časť, 2. otázka, 1. – 3. článok. [online]. In: Ostium, roč. 6, 2010, č. 3.
TOMÁŠ AKVINSKÝ: Suma teologická, 1. časť, 3. otázka, 1. – 8. článok. [online]. In: Ostium, roč. 6, 2010, č. 4.
TOMÁŠ AKVINSKÝ: Suma teologická, 1. časť, 4. otázka, 1. – 3. článok. [online]. In: Ostium, roč. 7, 2011, č. 1.
TOMÁŠ AKVINSKÝ: Suma teologická, 1. časť, 5. otázka, 1. – 6. článok. [online]. In: Ostium, roč. 7, 2011, č. 2.
TOMÁŠ AKVINSKÝ: Suma teologická, 1. časť, 6. otázka, 1. – 4. článok. [online]. In: Ostium, roč. 7, 2011, č. 3.
TOMÁŠ AKVINSKÝ: Suma teologická, 1. časť, 7. otázka, 1. – 4. článok. [online]. In: Ostium, roč. 7, 2011, č. 4.
TOMÁŠ AKVINSKÝ: Suma teologická, 1. časť, 8. otázka, 1. – 4. článok. [online]. In: Ostium, roč. 8, 2012, č. 1.