8. otázka: O existencii Boha vo veciach
Predslov
I q. 8 pr.
Pretože sa zdá, že pre nekonečno je vlastné, že je všade a vo všetkom, treba preskúmať, či sa to týka aj Boha.
A v rámci toho sa delí otázka na štyri články.
Po prvé, či je Boh vo všetkých veciach.
Po druhé, či je Boh všade.
Po tretie, či je Boh všade skrze esenciu, moc a prítomnosť.
Po štvrté, že všadeprítomnosť je nevyhnutnou vlastnosťou Boha.
1. článok: Je Boh vo všetkých veciach?
I q. 8 a. 1 arg. 1
Pri prvom sa postupuje takto. Zdá sa, že Boh nie je vo všetkých veciach. Čo je totiž nad všetkými vecami, nie je vo všetkých. No Boh je nad všetkými, a to podľa Žalmu 112, 4: „Pán je vyvýšený nad všetky národy“ atď. Teda Boh nie je vo všetkých veciach.
I q. 8 a. 1 arg. 2
Okrem toho, čo je v niečom, to ho aj obsahuje. No Boh nie je obsiahnutý vecami, ale skôr veci sú v ňom. Teda Boh nie je vo veciach, ale skôr veci sú v ňom. Preto Augustín, v knihe 83 Otázok, hovorí, že „skôr sú v ňom všetky veci, než sám je ‘niekde’.“[1]
I q. 8 a. 1 arg. 3
Okrem toho, čím je nejaký činiteľ silnejší, tým sa jeho činnosť viac šíri. No Boh je najsilnejší činiteľ. Teda jeho činnosť môže siahať aj k tým veciam, ktoré sú od neho vzdialené. Preto nie je nevyhnutné, aby bol vo všetkých veciach.
I q. 8 a. 1 arg. 4
Okrem toho, aj démoni sú nejaké veci. No Boh predsa nie je v démonoch; v 2 Kor. 6, 14 sa hovorí: niet „spojenia svetla s temnotami“. Teda Boh nie je vo všetkých veciach.
I q. 8 a. 1 s. c.
No proti tomu je: kde je niečo činné, tam aj je (prítomné). No Boh je činný vo všetkom, ako hovorí Iz 26, 12: „Všetky naše diela, Pane, si vykonal v nás.“ Teda Boh je vo všetkých veciach.
I q. 8 a. 1 co.
Moja odpoveď znie: Treba povedať, že Boh je vo všetkých veciach, no nie ako časť (svojej) esencie, alebo ako akcident (esencie), ale je prítomný ako činiteľ v tom, na čo pôsobí. Každý činiteľ totiž musí byť spojený s tým, na čo bezprostredne pôsobí a musí sa ho svojou silou dotýkať. Preto sa v 8. knihe Fyziky dokazuje, že pohybované a pohybujúce sú spolu zároveň.[2] Keďže však Boh je svojím bytím na základe svojej esencie, musí byť stvorené bytie jeho vlastným (a výlučným) účinkom: napríklad ako rozpaľovanie je vlastným účinkom ohňa. No tento účinok zapríčiňuje Boh vo veciach nielen vtedy, keď začínajú byť, ale aj kým sú zachovávané v bytí; napríklad dokedy Slnko vo vzduchu zapríčiňuje svetlo, dovtedy je vzduch osvetlený. Teda pokým má vec bytie, dovtedy musí byť v nej Boh prítomný, a to podľa spôsobu bytia veci. Avšak bytie je niečo, čo je najvnútornejšie a najhlbšie vo všetkých veciach, pretože je formujúcim vzhľadom na všetko, čo je vo veci, ako je zrejmé z vyššie povedaného. Preto Boh musí byť prítomný vo všetkých veciach, a síce vnútorne.
I q. 8 a. 1 ad 1
K prvému treba povedať, že Boh je nad všetkým na základe vznešenosti svojej prirodzenosti, a predsa je vo všetkých veciach príčina[3] bytia všetkých vecí, ako sa povedalo vyššie.
I q. 8 a. 1 ad 2
K druhému treba povedať, že ak sa hovorí, že telesné veci sú v niečom ako v tom, čo ich obsahuje , tak duchovné (veci) skôr obsahujú tie, v ktorých sú; napríklad duša obsahuje telo. Preto aj Boh je vo veciach ako ten, čo ich obsahuje. No na základe akejsi podobnosti telesných vecí sa hovorí, že všetky veci sú v Bohu v miere, v akej ich on sám obsahuje.
I q. 8 a. 1 ad 3
K tretiemu treba povedať, že činnosť nijakého činiteľa, akokoľvek silného, nepostupuje k niečomu vzdialenému, iba ak naň pôsobí cez prostredné (príčiny). No Bohu ako najväčšej sile patrí, že pôsobí bezprostredne vo všetkých veciach. Preto nič nie je od neho vzdialené tak, čoho by sa netýkal. Predsa sa hovorí, že veci sú vzdialené od Boha a to na základe nepodobnosti prirodzenosti alebo milosti, ako aj on sám je „nad“ všetkým na základe vznešenosti svojej prirodzenosti.
I q. 8 a. 1 ad 4
K štvrtému treba povedať, že v démonoch musíme rozlišovať prirodzenosť, ktorá je od Boha, a pokrivenosť (prirodzenosti) vinou, ktorá nie je od Boha. A preto nemožno v absolútnom zmysle pripustiť, že Boh je v démonoch, ale len s obmedzením: že sú vecami. No vo veciach, ktoré nemajú pokrivenú prirodzenosť, môžeme bez obmedzenia povedať, že v nich je Boh.
2. článok: Je Boh všade?
I q. 8 a. 2 arg. 1
Pri druhom sa postupuje takto. Zdá sa, že Boh nie je všade. Totiž byť všade označuje byť na každom mieste. Pretože Boh nie je v mieste, nie je mu vlastné byť na každom mieste. Ako hovorí Boethius v knihe O Siedmych dňoch, netelesné veci nezaujímajú nijaké miesto.[4] Teda Boh nie je všade.
I q. 8 a. 2 arg. 2
Okrem toho, ako sa má čas k veciam, čo nasledujú po sebe, tak sa má miesto k veciam, čo trvajú (vedľa seba). No jedno (jeden okamih), čo je nedeliteľné v činnosti alebo pohybe, nemôže byť v rozdielnych časoch (zároveň). Teda ani jedno (jeden bod), čo je nedeliteľné v rode trvalých vecí, nemôže byť na všetkých miestach. No božie bytie nie je následné,[5]ale trvá (zároveň). Preto Boh nie je na viacerých miestach (zároveň), a teda nie je všade.
I q. 8 a. 2 arg. 3
Okrem toho, čo je celé niekde (na jednom mieste), nijaká jeho časť nie je niekde inde. No ak je Boh na nejakom mieste, je tam celý, lebo nemá časti. Teda nijaká jeho časť nie je niekde inde. Teda Boh nie je všade.
I q. 8 a. 2 s. c.
No proti tomu je výrok z Jer 23, 24: „Napĺňam nebo i zem“.
I q. 8 a. 2 co.
Moja odpoveď znie: Treba povedať, že miesto je nejaká vec, a byť na nejakom miesto možno chápať dvojako: buď na spôsob iných vecí, t. j. keď sa hovorí, že niečo je nejakým spôsobom v iných veciach, napríklad ako akcidenty miesta zaujímajú toto miesto; alebo na vlastný spôsob, ako umiestnené veci sú na (určitom) mieste. – No Boh je oboma spôsobmi na každom mieste, teda všade. Po prvé, je vo všetkých veciach ako ten, čo im dáva bytie, silu a činnosť. A na každom mieste je aj ako ten, ktorý mu dáva bytie a silu držať veci na mieste. Umiestnené veci sú na mieste tak, že ho vypĺňajú. No Boh vypĺňa každé miesto. No nie ako telo, ktoré so sebou (na tom istom mieste) nestrpí iné telo, čím vypĺňa miesto. No to, že Boh je na hocijakom mieste, nevylučuje, že sú tam aj iné veci. Všetky miesta vypĺňa skôr tým, že všetkým umiestneným veciam, ktoré vypĺňajú miesto, dáva bytie.
I q. 8 a. 2 ad 1
K prvému teda treba povedať, že netelesné veci nie sú na mieste na základe dotyku rozľahlej kvantity, ako napríklad telá (telesá), ale na základe dotyku sily.
I q. 8 a. 2 ad 2
K druhému treba povedať, že nedeliteľné je dvojaké. Prvé, čo je posledným bodom (poslednou časťou) kontinua, napríklad ako bod v pretrvávajúcich veciach a okamih v následných. A takéto nedeliteľné je v pretrvávajúcich veciach, lebo má pevné miesto, nemôže byť zároveň na mnohých častiach miesta alebo na mnohých miestach; a podobne, nedeliteľné v činnosti alebo pohybe nemôže byť vo viacerých častiach času, pretože má pevný poriadok v pohybe alebo činnosti. No iný druh nedeliteľného je taký, že sa nachádza úplne mimo celého rodu kontinua. Týmto spôsobom sa netelesné podstaty ako Boh, anjel a duša nazývajú nedeliteľnými. Takýto druh nedeliteľného sa nepripája ku kontinuu ako niečo, čo je kontinuu vlastné, ale pripája sa k nemu ako jeho sila. A na základe toho sa jeho sila môže vzťahovať na jedno alebo mnohé, na malé alebo veľké. A na základe toho je na jednom alebo viacerých miestach, ako aj na malom alebo veľkom mieste.
I q. 8 a. 2 ad 3
K tretiemu treba povedať, že o celku sa hovorí vzhľadom na časti. No jestvujú dva druhy časti: totiž časť esencie ako forma a látka, ktoré sa nazývajú časťami zloženiny, ako aj rod a druhový rozdiel sú časťami druhu. A takisto jestvuje ďalší druh, totiž časť kvantity, na ktorú sa rozdeľuje nejaká kvantita. Čo je celým na nejakom mieste podľa úplnosti kvantity, to nemôže byť mimo tohto miesta, pretože kvantita umiestneného zodpovedá kvantite miesta. Preto nejestvuje úplnosť kvantity bez úplnosti miesta. – No úplnosť esencie nie je primeraná úplnosti miesta. Preto nie je nevyhnutné, aby to, čo je celé úplnosťou esencie v niečom, nebolo nejakým spôsobom v inom. To je zrejmé pri akcidentálnych formách, ktoré majú kvantitu akcidentálne. Totiž bieloba je celá v každej časti povrchu, ak sa berie do úvahy úplnosť esencie, pretože na základe svojej dokonalej esencie sa nachádza v každej časti povrchu. Ak sa berie do úvahy úplnosť podľa kvantity, ktorú má akcidentálne, tak nie je celou v každej časti povrchu. No v netelesných podstatách nie je úplnosť a to ani osebe, ani akcidentálne, ale len v zmysle dokonalej povahy esencie. A ako duša, ktorá je celá v každej časti tela, tak aj Boh je celý vo všetkom a každom jednotlivom.
3. článok: Je Boh všade na základe svojej esencie, prítomnosti a moci?
I q. 8 a. 3 arg. 1
Pri treťom sa postupuje takto. Zdá sa, že spôsoby existencie Boha vo veciach – na základe esencie, prítomnosti a moci – sú uvedené zle. Lebo to je na základe esencie v niečom, čo je v ňom esenciálne. No Boh nie je esenciálne vo veciach, ani nepatrí esencii nijakej veci. Teda netreba hovoriť, že Boh je vo veciach na základe esencie, prítomnosti a moci.
I q. 8 a. 3 arg. 2
Okrem toho, „byť prítomný v nejakej veci“ znamená „nechýbať jej“. No ak je Boh vo veciach na základe esencie, znamená to, že nechýba nijakej veci. Teda byť na základe esencie a prítomnosti znamená to isté. Preto je zbytočné hovoriť, že Boh je vo veciach na základe esencie, prítomnosti a moci.
I q. 8 a. 3 arg. 3
Okrem toho, ako je Boh princípom všetkých vecí na základe svojej moci, tak je aj na základe poznania a vôle. No nehovorí sa, že Boh je vo veciach na základe poznania a vôle. Teda ani na základe moci.
I q. 8 a. 3 arg. 4
Okrem toho, ako je milosť nejakou pridanou dokonalosťou podstate veci, tak jestvuje mnoho iných pridaných dokonalostí. Ak sa teda hovorí, že Boh je v niečom zvláštnym spôsobom na základe milosti, zdá sa, že by bolo treba prijať podľa nejakej dokonalosti aj zvláštny spôsob bytia Boha vo veciach.
I q. 8 a. 3 s. c.
No proti tomu je, čo hovorí Gregor k Veľpiesni: „Boh je spoločným spôsobom vo všetkých veciach na základe prítomnosti, moci a podstaty. Hovorí sa, že v niektorých je priateľským spôsobom na základe milosti.“[6]
I q. 8 a. 3 co.
Moja odpoveď znie: Treba povedať, že Boh je v nejakej veci dvojako. Prvým spôsobom na základe účinnej príčiny, a tak je vo všetkých veciach, ktoré stvoril. Iným spôsobom je ako objekt činnosti v činiteľovi; to je vlastné činnostiam duše, nakoľko je poznané v poznávajúcom a žiadané v žiadajúcom. Týmto druhým typom je Boh celkom zvláštnym spôsobom v rozumovom stvorení, ktoré ho aktuálne alebo habituálne poznáva a po ňom túži. A pretože rozumové stvorenie to má na základe milosti, ozrejmí sa nižšie, že týmto spôsobom je vo svätých na základe milosti.
Akým spôsobom je v iných veciach, ktoré stvoril, treba preskúmať podľa tých, ktoré patria medzi ľudské veci. Hovorí sa, že kráľ je v celom kráľovstve na základe svojej moci, hoci nie je prítomný všade. Svojou prítomnosťou je niečo vo všetkom, čo je v jeho zornom poli; napríklad, všetky veci v nejakom dome sú prítomné pre niekoho, ktorý však nie je na základe svojej podstaty v každej časti domu. Nakoniec sa hovorí, že nejaká vec je podľa svojej podstaty alebo esencie na nejakom mieste, kde sa nachádza jej podstata.
Boli však niektorí, napríklad manichejci, ktorí hovorili, že božej moci sú podriadené duchovné a netelesné podstaty, no hovorili, že viditeľné a telesné veci sú podriadené moci protikladného princípu. Proti nim treba povedať, že Boh je vo všetkých veciach svojou mocou. – No vyskytli sa iní, ktorí hoci verili, že všetky veci sú podriadené božej moci, predsa hovorili, že božia prozreteľnosť sa nevzťahuje až k najnižším telesám. V zmysle (reči) týchto (ľudí) sa hovorí v Jóbovi 22, 14: „Preniká okruh neba, no o nás sa nestará“. – A proti týmto treba tvrdiť, že Boh je vo všetkom svojou prítomnosťou. – Boli však iní, ktorí hoci hovorili, že sa všetko vzťahuje na božiu prozreteľnosť, predsa popierali, že všetky veci Boh bezprostredne stvoril. (Tvrdili), že Boh bezprostredne stvoril prvé stvorenia a tie stvorili ostatné. A proti týmto treba povedať, že Boh je vo všetkom svojou esenciou. Tak je Boh vo všetkom svojou mocou, keď sú podriadené jeho moci. Vo všetkom je svojou prítomnosťou, keď je všetko obnažené a otvorené jeho očiam. A vo všetkom je svojou esenciou, keď je vo všetkom prítomný ako príčina ich bytia, ako sa už povedalo.
I q. 8 a. 3 ad 1
K prvému treba povedať, že Boh nie je vo všetkom prostredníctvom esencie vecí, totiž že by patril ich esencii, ale svojou esenciou, pretože jeho podstata je prítomná vo všetkom ako príčina bytia, ako sa už povedalo.
I q. 8 a. 3 ad 2
K druhému treba povedať, že niečo môžeme nazvať, že je prítomné v inom, pokiaľ spadá pod jeho pohľad, aj keď, ako sa povedalo, svojou podstatou je preňho vzdialené. A preto bolo treba prijať dva spôsoby, totiž esenciou a prítomnosťou.
I q. 8 a. 3 ad 3
K tretiemu treba povedať, že k povahe poznania a vôle patrí, že poznané je v poznávajúcom a chcené v chcejúcom. Podľa poznania a vôle sú veci skôr v Bohu než Boh vo veciach. No k povahe moci patrí, že je princípom pôsobenia na iné: preto je činiteľ prostredníctvom moci dostáva do vzťahu a je v spojení s vonkajšou mocou. A tak možno povedať, že pôsobiaci činiteľ je prostredníctvom moci v inom.
I q. 8 a. 3 ad 4
K štvrtému treba povedať, že iba milosť spôsobuje, a nie iná pridaná dokonalosť k podstate, že Boh sa v niečom stáva predmetom poznania a lásky. A preto len milosť zakladá jedinečný spôsob prítomnosti Boha vo veciach. No jestvuje ešte aj iný zvláštny spôsob prítomnosti Boha v človeku, a to (hypostatickou) jednotou. Týmto spôsobom sa budem zaoberať na inom mieste.
4. článok: Je všadeprítomnosť nevyhnutnou vlastnosťou Boha?
I q. 8 a. 4 arg. 1
Pri štvrtom sa postupuje takto. Zdá sa, že všadeprítomnosť nie je nevyhnutnou vlastnosťou Boha. Podľa Filozofa je všeobecno všade a vždy.[7] A aj prvá látka je všade, keďže je vo všetkých telesách. No nič z týchto (oboch) nie je Boh, ako je zrejmé z predchádzajúceho. Teda všadeprítomnosť nie je nevyhnutnou vlastnosťou Boha.
I q. 8 a. 4 arg. 2
Okrem toho, číslo je v počítaných veciach. No celé univerzum je určené číselne, ako je zrejmé z knihy Múdrosti 9, 21. Teda je nejaké (jedno) číslo, ktoré je v celom univerze, a tak je všade.
I q. 8 a. 4 arg. 3
Okrem toho, celé univerzum je nejakým telom, ktoré ako celok je dokonalé, ako sa o tom hovorí v 1. kapitole diela O nebi.[8] No celé univerzum je všade, pretože mimo neho nie je nijaké miesto. Teda ani samotný Boh nie je všade.
I q. 8 a. 4 arg. 4
Okrem toho, ak by nejaké teleso bolo nekonečné, nebolo by nijaké miesto mimo neho. Teda by bolo všade. A tak sa zdá, že všadeprítomnosť nie je nevyhnutnou vlastnosťou Boha.
I q. 8 a. 4 arg. 5
Ako hovorí Augustín v 6. kapitole O Trojici: „duša je celá v celom tele a celá v akejkoľvek jeho časti.“[9] Ak by teda bol vo svete len jeden živočích, jeho duša by bola všade. A tak všadeprítomnosť nie je nevyhnutnou vlastnosťou Boha.
I q. 8 a. 4 arg. 6
Okrem toho, Augustín v liste Volusiánovi hovorí: „kde duša vidí, tam cíti; kde cíti, tam žije; kde žije, tam je.“[10] No duša vidí akosi všade, pretože postupne vidí aj celé nebo. Teda duša je všade.
I q. 8 a. 4 s. c.
No proti tomu je, čo hovorí Ambróz v knihe O Duchu Svätom: „Kto by sa odvážil povedať, že Duch Svätý je stvorením? Ten, ktorý je vo všetkom, všade a vždy, čo je nevyhnutnou vlastnosťou Boha?“[11]
I q. 8 a. 4 co.
Moja odpoveď znie: Treba povedať, že byť všadeprítomný je hlavne a osebe nevyhnutnou vlastnosťou Boha. „Hlavne všadeprítomným“ nazývam to, čo je podľa seba všade celé. Ak by totiž niečo bolo všade a existovalo podľa rozličných častí na rozličných miestach, nebolo by všade hlavne. Lebo čo patrí niečomu na základe jeho častí, nepatrí mu hlavne. Napríklad, ak je človek biely na základe zubu, bieloba nepatrí človeku hlavne, ale len zubu. – No „osebe všadeprítomným“ nazývam to, čomu nepatrí byť všade akcidentálne, t. j. na základe nejakého predpokladu. Tak by bolo prosné zrno všade za predpokladu, keby (okrem neho) nebolo nijaké iné telo. Teda byť všade osebe patrí len niečomu, čo je vždy všade za akéhokoľvek predpokladu. A to patrí Bohu vo vlastnom zmysle. Pretože nech prijmeme koľkokoľvek miest, aj nekonečne veľa okrem tých, čo sú, musel by v nich byť Boh, pretože nič nemôže byť, iba ak skrze neho. Tak „byť všade hlavne a osebe“ patrí Bohu, a je to preňho nevyhnutnou vlastnosťou. Pretože koľko miest by sa prijalo, v toľkých musí byť Boh, a nie na základe časti, ale na základe seba samého.
I q. 8 a. 4 ad 1
K prvému teda treba povedať, že všeobecné a prvá látka sú síce všade, no nie podľa toho istého bytia.
I q. 8 a. 4 ad 2
K druhému treba povedať, že číslo, pretože je akcidentom, nie je na mieste osebe, ale akcidentálne. Ani nie je celé v každom spočítanej veci, ale podľa časti. A tak z toho nevyplýva, že je všade hlavne a osebe.
I q. 8 a. 4 ad 3
K tretiemu treba povedať, že celé univerzum je všade, no nie hlavne. Lebo nie je ako celok na nejakom mieste, ale podľa svojich častí. A nie je všade osebe, pretože ak by sa vzali do úvahy iné miesta, nebolo by na nich.
I q. 8 a. 4 ad 4
K štvrtému treba povedať, že ak by existovalo nekonečné teleso, bolo by všade; ale podľa svojich častí.
I q. 8 a. 4 ad 5
K piatemu treba povedať, že ak by existoval len jeden živočích, jeho duša by bola síce všade hlavne, no akcidentálne.
I q. 8 a. 4 ad 6
K šiestemu treba povedať, že (výrok) „duša niekde“ vidí, možno chápať dvojako. Prvým spôsobom, že príslovka „niekde“ vymedzuje úkon videnia zo strany objektu. A tak je pravdou, že duša, ak vidí nebo, vidí v nebi a tým istým spôsobom v nebi cíti. No z toho nevyplýva, že v nebi žije alebo je, pretože žiť a byť neznamenajú úkon, ktorý smeruje k vonkajšieho objektu. – Iným spôsobom možno túto príslovku chápať podľa toho, že vymedzuje úkon vidiaceho (t. j. videnie), a to tak, ako pochádza z vidiaceho. A v tomto zmysle je pravdou, že duša, kde cíti a vidí, tam je a aj žije, totiž v uvedenom zmysle. No z toho nevyplýva, že je všade.
P o z n á m k y
[1] Augustinus: Octoginta Trium Quaest. q. 20. PL 40/15.
[2] Aristoteles: Fyzika 7, 2, 243a 12.
[3] Stvoriteľ [pozn. prekl.].
[4] Boethius: Lib. de Hebd. PL 64/1311.
[5] Nie je sukcesívne [pozn. prekl.].
[6] Gregorius, Supra Cant. PL113/1157.
[7] Aristoteles: Prvé Analytiky, k. 31, 87b 33.
[8] Aristoteles: O nebi, k. 1, 268b 8.
[9] Augustinus, A.: De Trin. 6, PL 42/929.
[10] Augustinus, A.: Ad Volusianum, epist. 137, c. 2 PL 33/518; CSEL 44/102.
[11] Ambrosius: De Spiritu Sancto, lib. 1, c. 7 PL 16/723.
Z latinského originálu Summa Theologiæ preložil Michal Chabada. Preklad vznikol ako súčasť riešenia grantovej úlohy VEGA č. 1/0112/12 „Vybrané prieniky stredovekej a súčasnej filozofie“.
Vedecká redakcia prekladu: PhDr. Jozef Matula, PhD. a Mgr. Anton Vydra, PhD.
Prekladateľ pripravuje ďalšiu časť prekladu Sumy teologickej, ktorá vyjde v nasledujúcom čísle časopisu Ostium.
Predchádzajúce časti prekladu boli publikované takto:
TOMÁŠ AKVINSKÝ: Suma teologická, 1. časť, 1. otázka, 1. – 10. článok. In: Filozofia, roč. 66, 2011, č. 1, s. 83 – 99.
TOMÁŠ AKVINSKÝ: Suma teologická, 1. časť, 2. otázka, 1. – 3. článok. [online]. In: Ostium, roč. 6, 2010, č. 3.
TOMÁŠ AKVINSKÝ: Suma teologická, 1. časť, 3. otázka, 1. – 8. článok. [online]. In: Ostium, roč. 6, 2010, č. 4.
TOMÁŠ AKVINSKÝ: Suma teologická, 1. časť, 4. otázka, 1. – 3. článok. [online]. In: Ostium, roč. 7, 2011, č. 1.
TOMÁŠ AKVINSKÝ: Suma teologická, 1. časť, 5. otázka, 1. – 6. článok. [online]. In: Ostium, roč. 7, 2011, č. 2.
TOMÁŠ AKVINSKÝ: Suma teologická, 1. časť, 6. otázka, 1. – 4. článok. [online]. In: Ostium, roč. 7, 2011, č. 3.
TOMÁŠ AKVINSKÝ: Suma teologická, 1. časť, 7. otázka, 1. – 4. článok. [online]. In: Ostium, roč. 7, 2011, č. 4.