9. Či je meno „Boh“komunikovateľné
Iq. 13 a. 9 arg. 1
Prideviatom sa postupuje takto. Zdá sa, že meno „Boh“ je komunikovateľné (communicabile). Totiž čomu sa komunikujevec označená menom, tomu sa komunikuje aj meno. No meno „Boh“, ako sa povedalo,označuje Božiu prirodzenosť, ktorá je komunikovateľná iným (veciam) podľa 2 Pt1, 4: „Daroval nám veľké a cenné prisľúbenia, aby sme sa skrze ne staliúčastnými Božej prirodzenosti.“ Teda meno „Boh“ je komunikovateľné.
Iq. 13 a. 9 arg. 2
Okremtoho, len vlastné mená nie sú komunikovateľné. No meno „Boh“ nie je vlastnémeno, ale apelatívum, čo je zrejmé ztoho, že má množné číslo, ako sa hovorí v Žalme 81, 6: „Povedal som: stebohmi.“ Teda meno „Boh“ je komunikovateľné.
Iq. 13 a. 9 arg. 3
Okremtoho, meno „Boh“ je dané z činnosti, ako sa povedalo. No iné mená, ktoré sadávajú Bohu z činností, čiže z účinkov, sú komunikovateľné, napríklad dobrý,múdry a podobné. A teda toto meno „Boh“ je komunikovateľné.
Iq. 13 a. 9 s. c.
Noproti tomu stojí to, čo sa hovorí v knihe Múdrosti 14, 21: „Nekomunikovateľné[1]meno dali drevám a kameňom“ a hovorí sa o mene božstva. Teda toto meno „Boh“ jenekomunikovateľné.
Iq. 13 a. 9 co.
Odpovedám,pričom treba povedať, že nejaké meno môže byť komunikovateľné dvojako; po prvévo vlastnom zmysle (proprie), podruhé na základe podobnosti (persimilitudinem). Niečo je komunikovateľné vo vlastnom zmysle, keď jekomunikovateľné o mnohých na základe celého označovania menom.[2] No na základe podobnosti je komunikovateľnépodľa niečoho z toho, čo je obsiahnuté v označovaní mien.[3] Meno „lev“ je komunikované vo vlastnom zmysleo všetkých bytostiach, v ktorých sa nachádza prirodzenosť, ktorú meno„lev“ označuje; na základe podobnosti je komunikovateľné tým, čo majú účasť naniečom levskom, napríklad na smelosti alebo sile. Takí sa nazývajú levmimetaforicky.
Nona to, aby sme vedeli, ktoré mená sú komunikovateľné vo vlastnom zmysle, trebavziať do úvahy, že každá forma, ktorá existuje v jednotlivom nositeľovi, vďakaktorému sa stáva individuálnou, je spoločná mnohým buď vecne, alebo lenpojmovo, napríklad ako je ľudská prirodzenosť spoločná mnohým vecne i pojmovo,no prirodzenosť slnka nie je spoločná mnohým vecne, ale len pojmovo. Totižprirodzenosť slnka možno myslieť ako existujúcu v mnohých nositeľoch. A topreto, lebo rozum uchopuje prirodzenosť akéhokoľvek druhu cez abstrakciu odsingulárneho (per abstractionem asingulari), a teda bytie v jednom singulárnom nositeľovi alebo v mnohých,je mimo pojmu prirodzenosti druhu. A preto pri zachovanom pojme prirodzenostidruhu môže byť myslený ako existujúci v mnohých. No singulárne sa už z tohodôvodu, že je singulárne, líši od všetkých ostatných. A preto každé meno danéna označovanie niečoho singulárneho je nekomunikovateľné tak vecne, ako ajpojmovo. Totiž ani v uchopovaní nemôže nastať mnohosť tohto jednotlivého. Pretonijaké meno označujúce nejaké indivíduum nie je komunikovateľné mnohým veciamvo vlastnom zmysle, ale len podľa podobnosti. Napríklad niekto môže byť nazvanýAchillom metaforicky, ak má niečo z vlastností Achilla, napríklad odvahu. Noformy, ktoré nie sú individuované nejakým nositeľom, ale sebou samými (pretožesú to subsistujúce formy), ak by sa uchopovali podľa toho, čím sú v sebesamých, nemohli by byť komunikované ani vecne ani pojmovo, ale nanajvýš cezpodobnosť, ako sa povedalo v prípade indivíduí. Pretože jednoduché formy, ktoréexistujú samostatne osebe, nemôžeme uchopovať podľa toho, čím sú, aleuchopujeme ich na spôsob zložených vecí, ktoré majú formy v látke. A preto, akosa povedalo, im dávame konkrétne mená označujúce prirodzenosť v nejakomsupozite. A tak vzhľadom na význam mien, ktoré dávame na označovanieprirodzeností zložených vecí, máme to isté, čo pri menách, ktoré dávame naoznačovanie jednoduchých samostatne existujúcich prirodzeností.
Akeďže meno „Boh“ bolo dané na označenie Božej prirodzenosti, ako sa povedalo,[4]a Božiu prirodzenosť nemožno zmnožiť, ako sa ukázalo vyššie,[5]vyplýva z toho záver, že meno „Boh“ je nekomunikovateľné vecne, nokomunikovateľné podľa mienky, napríklad ako meno „slnko“ by bolokomunikovateľné podľa mienky tých, ktorí tvrdia, že je mnoho sĺnk. V tomtozmysle sa hovorí v Gal 4, 8: „Tým, ktorí prirodzenosťou nie sú bohmi, steslúžili.“ K tomu existuje glosa: „Nie sú bohmi podľa prirodzenosti, ale podľamienky ľudí.“
Nopredsa je meno „Boh“ komunikovateľné, no nie podľa celého svojho označovania,[6] ale podľa niečoho z neho, podľa nejakejpodobnosti, ako sa nazývajú bohmi tí, ktorí majú účasť na niečom Božom podľapodobnosti, o čom hovorí Žalm 81, 6: „Povedal som, ste bohmi.“ Ak by teda bolonejaké meno dané na označenie Boha nie zo strany prirodzenosti, ale zo stranysupozita, ktoré chápeme ako niečo určité (hocaliquid), tak by toto meno nebolo nijakým spôsobom komunikovateľné, akonapríklad Tetragrammaton u Židov. Podobný prípad by nastal, keby niekto dalmeno slnku, ktoré označuje toto (určité) indivíduum.
Iq. 13 a. 9 ad 1
Kprvému treba povedať, že Božia prirodzenosť nie je komunikovateľná, iba akpodľa účasti na podobnosti.
Iq. 13 a. 9 ad 2
Kdruhému treba povedať, že meno „Boh“ je apelatívum, a nie vlastné, pretožeoznačuje Božiu prirodzenosť tak, ako sa ona nachádza v tom, ktorý ju vlastní. SamotnýBoh pritom vecne nie je ani všeobecný, ani individuálny. Mená sa totiž neriadiaspôsobom bytia, ktorý je vo veciach, ale spôsobom bytia podľa toho, ako je vnašom poznaní. A predsa, podľa vecnej pravdy je nekomunikovateľné, ako sapovedalo o mene „slnko“.
Iq. 13 a. 9 ad 3
Ktretiemu treba povedať, že mená „dobrý“, „múdry“ a podobné sú síce vzaté zdokonalostí, ktoré vychádzajú od Boha k stvoreniam, no nedávajú sa naoznačovanie Božej prirodzenosti, ale na označovanie samotných dokonalostíosebe. A preto sú aj podľa vecnej pravdy komunikovateľné o mnohých. No meno„Boh“ je vzaté od činnosti vlastnej Bohu, ktorú zakúšame stále, aby sa nímoznačila Božia prirodzenosť.
10. Či sa meno „Boh“chápe jednoznačne, alebo mnohoznačne podľa toho, či označuje Boha vo význameprirodzenosti, účasti a mienky
Iq. 13 a. 10 arg. 1
Pridesiatom sa postupuje takto. Zdá sa, že meno „Boh“ sa jednoznačne vypovedá oBohu podľa prirodzenosti, účasti a mienky. Totiž kde je rozdielne označovanie,nie je protirečenie medzi tvrdením a popieraním, mnohoznačnosť totiž brániprotirečeniu. No katolík, ktorý hovorí, že modla nie je Boh, protirečípohanovi, ktorý hovorí, že modla je Bohom. Teda (meno) „Boh“ sa v obochprípadoch vypovedá jednoznačne.
Iq. 13 a. 10 arg. 2
Okremtoho, ako je modla Bohom podľa mienky, a nie podľa pravdy, tak radosť ztelesných pôžitkov (fruitio carnalium delectationum) sa nazývablaženosťou podľa mienky, a nie podľa pravdy. No meno „blaženosť“ sajednoznačne vypovedá o tejto domnelej blaženosti, ako aj o pravej blaženosti.Teda aj meno „Boh“ sa jednoznačne vypovedá o Bohu podľa pravdy a aj podľamienky.
Iq. 13 a. 10 arg. 3
Okremtoho, jednoznačnými sa nazývajú tie veci, ktorých pojmové vymedzenie je jedno.No keď katolík povie, že Boh je jeden, má pod menom „Boh“ na mysli všemohúcurealitu hodnú úcty nadovšetko. A to isté má na mysli aj pohan, keď povie, žemodla je Bohom. Teda meno „Boh“ sa v oboch prípadoch vypovedá jednoznačne.
Iq. 13 a. 10 s. c. 1
Noproti tomu stojí to, že to, čo je v rozume, je podobou toho, čo je vo veci, akosa hovorí v 1. knihe diela O vyjadrovaní.[7] Avšak ak meno „živočích“ vyslovujeme tak o skutočnom,ako aj o namaľovanom živočíchovi, vyslovujeme ho mnohoznačne. Teda meno „Boh“,vypovedané o skutočnom Bohu a Bohu podľa mienky, sa vypovedá mnohoznačne.
Iq. 13 a. 10 s. c. 2
Okremtoho, nik nemôže označiť to, čo nepoznáva. No pohan nepoznáva Božiu prirodzenosť.Keď teda (pohan) hovorí, že modla je Boh, neoznačuje pravú božskosť. Tú všakoznačuje katolík, keď hovorí, že Boh je jeden. Teda meno „Boh“ sa nevypovedájednoznačne, ale mnohoznačne, a to o pravom Bohu a Bohu podľa mienky.
Iq. 13 a. 10 co.
Odpovedám,pričom treba povedať, že toto meno „Boh“ sa v uvedených troch spôsobochoznačovania (prirodzenosti, účasti a mienky), neberie ani jednoznačne, animnohoznačne, ale analogicky. Je to zrejmé z tohto: v jednoznačných (menách) jelen jedno pojmové vymedzenie, pri mnohoznačných sú úplne rozdielne pojmovévymedzenia, pri analogických však treba, aby sa meno vzaté podľa jednéhooznačovania chápalo v definícii tohto mena podľa iných vzatých označovaní.Napríklad „súcno“, ktoré sa vypovedá o podstate, sa uvádza v definícii súcnapodľa toho, ako sa vypovedá o akcidente.A (meno) „zdravý“, vypovedané o živočíchovi, sa uvádza v definícii „zdravého“podľa toho, ako sa vypovedá o moči a lieku; moč je totiž znakom a liek príčinou„zdravého“, čo je v živočíchovi. A to je náš prípad. Lebo meno „Boh“ podľatoho, ako sa uvádza pre pravého Boha, je obsiahnuté v pojmovom vymedzení Boha podľamienky a účasti. Keď totiž niečo pomenúvame „Boh“ podľa účasti, chápeme podmenom „Boh“ niečo, čo sa podobá pravémuBohu. Podobne, keď modlu pomenúvameBohom, chápeme, že toto meno „Boh“ označuje niečo, o čom sa ľudia domnievajú,že je Bohom. A tak je zrejmé, že významy mien sa odlišujú jeden od druhého, alejeden z nich je obsiahnutý v ostatných. Preto je zrejmé, že sa (meno „Boh“)vypovedá analogicky.
Iq. 13 a. 10 ad 1
Kprvému treba povedať, že mnohosť mien tu nie je kvôli vypovedaniu mien, ale vďakavýznamu. Napríklad meno „človek“, nech už sa vypovedá o čomkoľvek, či pravdivo,alebo nepravdivo, vypovedá sa jedným spôsobom. V mnohých významoch by savypovedalo, ak by sme menom „človek“ mienili označiť rozličné veci, napríkladkeby niekto zamýšľal označiť menom „človek“ skutočného človeka, a niekto iný byzamýšľal tým istým menom označiť kameň alebo niečo iné. Preto je zrejmé, žekatolík, ktorý hovorí, že modla nie je Boh, protirečí pohanovi, ktorý to tvrdí,pretože obaja používajú meno „Boh“ na označenie pravého Boha. Keď totiž pohanhovorí, že modla je Boh, nepoužíva toto meno v zmysle „domnelého Boha“. Taktoby totiž hovoril pravdu, pretože aj katolíci niekedy používajú toto meno vtomto význame, napríklad keď hovoria, že „všetci bohovia pohanov sú démoni“ (Ž96, 5).
Iq. 13 a. 10 ad 2
Apodobne treba odpovedať na druhú a tretiu námietku, lebo tieto argumentyvychádzajú z postoja rozličnosti vypovedania mena, a nie z postoja rozličnéhooznačovania.
Iq. 13 a. 10 ad 4
Kuštvrtému treba povedať, že „živočích“ vypovedaný o skutočnom a namaľovanomživočíchovi, sa nevypovedá čisto mnohoznačne. Filozof totiž chápe mnohoznačnosťširoko, takže v sebe obsahuje analógiu. Pretože aj súcno, keď sa vypovedáanalogicky, sa niekedy vypovedá mnohoznačne o rôznych kategóriách.
Iq. 13 a. 10 ad 5
Kpiatemu treba povedať, že samotnú Božiu prirodzenosť, ako je osebe, nepoznávaani katolík a ani pohan, ale každý z nich ju poznávajú podľa príčinnosti,vznešenosti či popierania, ako sa povedalo vyššie. A podľa toho v tom istomoznačovaní môže pohan použiť meno „Boh“, keď hovorí „Modla je Boh“, akokatolík, keď tvrdí „Modla nie je Boh.“ Ak by však bol niekto, čo by vôbecnepoznával Boha, ani by ho nepomenúval, iba ak spôsobom, ktorým vyslovujeme mená,ktorých význam nepoznáme.
11. Či je meno „Ten,ktorý je“ vlastné Bohu v najvyššej miere
Iq. 13 a. 11 arg. 1
Prijedenástom sa postupuje takto. Zdá sa, že meno „Ten, ktorý je“ nie je vnajvyššej miere vlastné meno Boha. Totiž meno „Boh“ je nekomunikovateľné, akosa povedalo. No meno „Ten, ktorý je“ nie je nekomunikovateľné meno. Teda meno„Ten, ktorý je“ nie je v najvyššej miere vlastné meno Boha.
Iq. 13 a. 11 arg. 2
Okremtoho, Dionýz v 3. kapitole diela O Božíchmenách hovorí: „ Meno „Najvyššie dobro“ zjavuje všetky Božie vychádzania.“[8]No toto meno je Bohu najvlastnejšie, pretože je všeobecným počiatkom vecí. Tedameno „Najvyššie dobro“ je vlastné Bohu v najvyššej miere, a nie meno „Ten,ktorý je.“
Iq. 13 a. 11 arg. 3
Okremtoho, zdá sa, že každé Božie meno obsahuje vzťah ku stvoreniam, pretože Bohanepoznávame inak než cez stvorenia. No meno „Ten, ktorý je“ neobsahuje nijakývzťah ku stvoreniam. Teda meno „Ten, ktorý je“ nie je vlastným menom Boha vnajvyššej miere.
Iq. 13 a. 11 s. c.
Noproti tomu stojí to, čo sa hovorí v Exodus 3, 13 – 14, keď na Mojžišovu otázku„Keď sa ma spýtajú ‚Aké je jeho meno?‘ Čo im mám povedať?“ mu Pán odpovedal:„Tak im povedz: Ten, ktorý je, ma poslal k vám.“ Teda meno „Ten, ktorý je“ je vlastnýmmenom Boha v najvyššej miere.
Iq. 13 a. 11 co.
Odpovedám,pričom treba povedať, že meno „Ten, ktorý je“ je vlastným menom Boha vnajvyššej miere z trojakého dôvodu.
Poprvé kvôli jeho významu. Totiž neoznačuje nejakú formu, ale samotné bytie. Apreto, keďže bytie Boha je jeho samotnou esenciou, čo nepatrí ničomu inému, akosa ukázalo vyššie,[9] jezjavné, že spomedzi ostatných mien v najvyššej miere práve toto vlastnýmspôsobom pomenúva Boha. Lebo každá ostatná vec je pomenúvaná na základe svojejformy.
Podruhé kvôli jeho všeobecnosti. Totiž všetky iné mená sú buď menej spoločné,alebo ak sa s ním zamieňajú, predsa pridávajú niečo navyše k jeho významu apreto ho istým spôsobom určujú a vymedzujú. No náš rozum nemôže poznať v tomto pozemskomstave samotnú podstatu Boha, teda podľa toho, čím je osebe. No ak bynejakým spôsobom určoval to, ako Boha chápe, odchyľoval by sa od spôsobu,ktorým je Boh osebe. A preto čím viac sú nejaké mená neurčité, tým viac súspoločné a absolútne, a tým viac ich vo vlastnom zmysle vypovedáme o Bohu.Preto aj Ján Damascénsky hovorí, že „z mien, ktoré sa o Bohu vypovedajú, jenajhlavnejšie ‚Ten, ktorý je‘; totiž v sebe samom obsahuje všetko, má samotnébytie ako nekonečné a neohraničené more podstaty.“ Totiž hocijakým iným menom sa určuje nejakýspôsob podstaty veci, no meno „Ten, ktorý je“ nevymedzuje nijaký spôsob bytia,ale sa ku všetkým správa neurčito. A preto ho nazýva nekonečné more podstaty.[10]
Potretie kvôli jeho spoluoznačovaniu. Totiž označuje bytie v prítomnosti, a to savypovedá o Bohu v najvyššej miere vlastným spôsobom, pretože jeho bytie nepoznáminulosť alebo budúcnosť, ako hovorí Augustín v 5. knihe diela O Trojici.[11]
Iq. 13 a. 11 ad 1
Kprvému teda treba povedať, že meno „Ten, ktorý je“ je Bohu vlastnejšie než meno„Boh“, a to na základe toho, od čoho sa dáva, totiž od bytia, a na základespôsobu označovania a spoluoznačovania, ako sa povedalo. No vzhľadom na to, načo sa meno dáva na označovanie, je vlastnejšie meno „Boh“, ktoré sa dáva naoznačenie Božej prirodzenosti. A úplne najvlastnejšie meno je Tetragrammaton,[12] ktoré bolo dané na označenie samotnejnekomunikovateľnej, ak sa tak smie povedať, jednotlivej Božej podstaty.
Iq. 13 a. 11 ad 2
Kdruhému treba povedať, že meno „Dobrý“ je hlavným menom Boha natoľko, nakoľkoje príčinou, no nie jednoducho, lebo bytie, ak sa chápe absolútne, pojmovopredchádza príčinu.
Iq. 13 a. 11 ad 3
Ktretiemu treba povedať, že nie je nevyhnutné, aby všetky Božie mená obsahovalivzťah k stvoreniam. No stačí, aby sa dávali z nejakých dokonalostí, ktorévychádzajú od Bohu k stvoreniam. Spomedzi nich je prvým samotné bytie, zktorého je odvodené meno „Ten, ktorý je.“
12. Či možno o Bohu vytváraťafirmatívne propozície
Iq. 13 a. 12 arg. 1
Pridvanástom sa postupuje takto. Zdá sa, že o Bohu nemožno vytvárať afirmatívnepropozície. Totiž Dionýz hovorí v 2. kapitole diela O nebeskej hierarchii, že „o Bohu sú pravdivé negácie, afirmácie súvšak neudržateľné.“[13]
Iq. 13 a. 12 arg. 2
Okremtoho, Boëthius v diele O Trojicihovorí, že „jednoduchá forma nemôže byť subjektom.“[14] No Boh je jednoduchou formou v najvyššomstupni, ako sa ukázalo vyššie. Teda nemôže byť subjektom. A tak o Bohu nemožnoutvoriť nijakú afirmatívnu propozíciu.
Iq. 13 a. 12 arg. 3
Okremtoho, každý intelekt, ktorý chápe vec inak, než je, je nepravdivý. No Boh mábytie bez každého zloženia, ako sa dokázalo vyššie. Keďže teda každý afirmatívnyrozum chápe niečo so zložením, zdá sa, že o Bohu skutočne nemožno utvoriťafirmatívnu propozíciu.
Iq. 13 a. 12 s. c.
Noproti tomu stojí to, že viera neobsahuje nepravdu. No nejaké afirmatívnepropozície sú obsiahnuté vo viere, napríklad Boh je trojjediný a všemohúci.Teda afirmatívne propozície možno o Bohu skutočne vytvárať.
Iq. 13 a. 12 co.
Odpovedám,pričom treba povedať, že o Bohu možno vytvárať afirmatívne propozície. A aby tobolo zrejmé, treba vedieť, že v každej pravdivej afirmatívnej propozícii musiapredikát a subjekt označovať to isté vecne jedným spôsobom, no rozdielnepojmovo. A to je zjavné tak v propozíciách, ktoré sú o akcidentálnom predikáte,ako i v tých, ktoré sa týkajú podstatného predikátu. Totiž je zjavné, že „človek“ a „biely“ sú to isté v subjekte,no odlišujú sa pojmovo, totiž iný je význam „človeka“ a iný „bieleho“. Apodobne je to, keď poviem „človek je živočích“, lebo totiž to isté, čo ječlovek, je skutočne i živočích; totiž v tom istom supozite je aj zmyslováprirodzenosť, na základe ktorej sa nazýva „živočíchom“, aj rozumová, na základektorej sa nazýva „človekom“. Teda aj tu sú predikát a subjekt to isté vsupozite, no rozdielne pojmovo. Avšak aj v propozíciách, v ktorých sa to istévypovedá o sebe samom, sa (podobný stav) nachádza nejakým spôsobom, keď rozumto, čo berie zo subjektu, privádza k supozitu, a to, čo berie z predikátu,privádza k prirodzenosti formy existujúcej v supozite. Na základe toho sahovorí, že predikáty sa chápu formálne, subjekty materiálne. Tejto pojmovejrozdielnosti zodpovedá mnohosť predikátu a subjektu; identitu veci rozumoznačuje pomocou samotného spojenia (subjektu a predikátu). No Boh, ako ňom uvažujeme, ako je osebe, je jeden a jednoduchý v najvyššej miere, apredsa ho náš rozum poznáva podľa rozdielnych pojmov, pretože ho nemôže vidieťtakého, aký je v sebe samom.
Ahoci ho myslí v rozdielnych pojmoch, zisťuje, že všetkým jeho pojmom zodpovedájedna a tá istá jednoduchá vec. Tedatúto pojmovú mnohosť znázorňuje mnohosť predikátu a subjektu, jednotu rozumznázorňuje cez spájanie.
Iq. 13 a. 12 ad 1
Kprvému treba povedať, že Dionýz hovorí, že afirmácie o Bohu sú neudržateľné,alebo – podľa iného prekladu – neprimerané, lebo nijaké meno Bohu nepatrí podľaspôsobu označovania, ako sa povedalo vyššie.
Iq. 13 a. 12 ad 2
Kdruhému treba povedať, že náš rozum nemôže uchopiť jednoduché samostatneexistujúce formy tak, ako sú osebe, ale uchopuje ich podľa spôsobu zloženýchvecí, v ktorých je niečo, čo nesie, a niečo, čo je nesené. A preto uchopuje jednoduchú formu ako subjekt,a niečo mu prisudzuje.
Iq. 13 a. 12 ad 3
Ktretiemu treba povedať, že propozícia „Rozum chápe vec inak, než je“ jenepravdivá a má dvojaký zmysel, a to preto, lebo príslovka „inak“ môže určovaťsloveso „chápe“ zo strany chápaného, alebo zo strany chápajúceho. Ak zo stranychápaného, tak je táto propozícia pravdivá a zmysel „Hocijaký rozum chápe vecinak, než je“ je nepravdivý. No to sa v propozícii nenachádza, pretože nášrozum, vytvárajúc propozíciu o Bohu, nehovorí, že je zložený, ale jednoduchý.Ak jej však rozumieme zo strany chápajúceho, je táto propozícia nepravdivá.Lebo spôsob chápania rozumu je iný než spôsob bytia veci. Je totiž zjavné, ženáš rozum chápe materiálne veci, ktoré mu podliehajú , nemateriálnym spôsobom.Nechápe ich tak, že sú nemateriálne, ale chápe ich nemateriálnym spôsobom. Apodobne, keď chápe jednoduché (veci), ktoré sú nad ním, chápe ich podľa svojhospôsobu, totiž zložene, no nie tak, že by im rozumel tak, že sú zložené. A pretonáš rozum nie je nepravdivý, keď vytvára o Bohu zložené (propozície).
P o z n á m k y
[1] [Ponechávame doslovné znenie termínu „incommunicabilenomen“. V oficiálnomkatolíckom preklade sa uvádza termín „neprenosné meno“, v ekumenickom preklade je použitý opisný spôsob: „meno, ktoré sanesmie dávať nikomu inému“ – pozn. prekl.]
[2] Podľa celéhovýznamu mena.
[3] Podľa jednejstránky významu mena.
[4] a. 8.
[5] q. 11, a. 3.
[6] Celého svojhoobsahu.
[7] Aristoteles, O vyjadrovaní 1, 1, 16 a 7.
[8] Dionysios, De Div. Nom. cap. 3, MPG 3/679.
[9] q. 3, a. 4
[10] Damascenus, De Fide Orth. lib. 1, cap. 9, MPG94/835.
[11] Augustinus, De Trin. lib. 5, cap. 2, MPL 42/912.
[12] JHWH.
[13] Dionysios, Cæl Hierar. cap. 2, MPG 3/142.
[14] Boëthius, De Trin. cap. 2, MPL 64/1250.
Z latinského originálu Summa Theologiæ preložil Michal Chabada. Preklad vznikolako súčasť riešenia grantovej úlohy VEGA č. 1/0112/12 „Vybrané prienikystredovekej a súčasnej filozofie“.
Vedecká redakcia prekladu: PhDr. Jozef Matula, PhD. a doc. Anton Vydra, PhD.
Prekladateľ pripravuje ďalšiu časť prekladu Sumy teologickej, ktorávyjde v nasledujúcom čísle časopisu Ostium.
Predchádzajúce časti prekladu nájdete tu.