O jednote Boha
Predslov
I q. 11 pr.
Po uvedenom treba preskúmať Božiu jednotu.
A v rámci toho sú štyri otázky.
Po prvé, pridáva jedno niečo súcnu?
Po druhé, sú jedno a mnohé v protiklade?
Po tretie, je Boh jeden?
Po štvrté, je Boh jeden v najvyššej miere?
1. článok: Pridáva jedno niečo súcnu?
I q. 11 a. 1 arg. 1
Pri prvom sa postupuje takto: Zdá sa, že jedno pridáva niečo súcnu. Totiž všetko, čo je v nejakom vymedzenom rode, pridáva niečo súcnu, ktoré je spoločné všetkým rodom. No jedno patrí vymedzenému rodu, lebo je princípom čísla, ktoré je druhom kvantity. Teda jedno pridáva niečo súcnu.
I q. 11 a. 1 arg. 2
Okrem toho to, čo rozdeľuje niečo spoločné, je pridaním k tomuto [spoločnému rozdelenému]. No súcno [ako spoločné] sa rozdeľuje na „jedno“ a „mnohé“. Teda jedno pridáva niečo súcnu.
I q. 11 a. 1 arg. 3
Okrem toho, ak jedno nepridáva niečo k súcnu, tak by bolo treba povedať,že jedno a súcno je to isté. No potom sa tautologicky [nugatorie] hovorí, že súcno je súcno. Teda by sa vypovedala triviálnosť [nugatio], že súcno je jedno, čo je nepravdivé. Teda jedno pridáva niečo súcnu.
I q. 11 a. 1 s. c.
No proti tomu stojí to, čo hovorí Dionýz v poslednej kapitole diela O božích menách: „nič neexistuje, čo by nemalo účasť na jednom.“[1] No to by nebolo možné, keby jedno pridávalo niečo súcnu, pretože tým by ho sťahovalo. Teda jedno nepridáva súcnu nič.
I q. 11 a. 1 co.
Moja odpoveď znie: treba povedať, že jedno nepridáva súcnu nejaké vecné určenie, ale len negáciu rozdelenia. Totiž jedno neoznačuje nič iné než nerozdelené súcno. A na základe toho je zrejmé, že jedno je konvertibilné so súcnom. Lebo každé súcno je buď jednoduché, alebo zložené. Čo je však jednoduché, je nerozdelené podľa uskutočnenia i možnosti. Čo však je zložené,nemá bytie, kým sú jeho časti rozdelené, ale [zložené jestvuje], až keď ho vytvoria a zložia. Preto je zrejmé, že bytie akejkoľvek veci spočíva v nerozdelení. A z toho vyplýva, že všetko chráni svoje bytie tak, ako chráni aj svoju jednotu.
I q. 11 a. 1 ad 1
K prvému treba povedať, že niektorí, čo sa domnievali, že jedno, ktoré je konvertibilné so súcnom, je s ním to isté, a že je princípom čísla, sa rozdelili na protikladné smery. Totiž Pytagoras a Platón, keďže pochopili, že jedno je konvertibilné so súcnom a že nepridáva súcnu nijakú vecnú charakteristiku, ale že [skôr] označuje podstatu súcna natoľko, nakoľko je nerozdelená, sa domnievali, že rovnako je to aj v prípade jedna, ktoré je princípom čísla. A pretože číslo sa skladá z jednotiek, dospeli k názoru, že čísla sú podstatami všetkých vecí. – Naproti tomu Avicenna, keď spoznal, že jedno, ktoré je princípom čísla, pridáva nejakú vecnú charakteristiku podstate súcna (inak by číslo zložené z jednotiek nebolo druhom kvantity), domnieval sa,že jedno, ktoré je konvertibilné so súcnom, pridáva nejakú vecnú charakteristiku podstate súcna, ako beloba (pridáva niečo) človeku. – No obe mienky sú zjavne nepravdivé, pretože akákoľvek vec je jedna na základe svojej podstaty. Ak by totiž nejaká vec bola jednou na základe niečoho iného, musel oby zasa toto jedno byť jedným na základe niečoho iného, a tak by sa šlo donekonečna. Preto sa musíme zastaviť pri prvom a povedať, že jedno, ktoré je konvertibilné so súcnom, nepridáva súcnu nijakú vecnú charakteristiku, ale jedno, ktoré je princípom čísla, pridáva niečo súcnu, čím patrí do rodu kvantity.
I q. 11 a. 1 ad 2
K druhému treba povedať, že nič nebráni tomu, aby to, čo je rozdelené jedným spôsobom, nebolo rozdelené iným spôsobom. Napríklad aby to, čo je rozdelené číslom, nebolo rozdelené na základe druhu. A tak sa stáva, že niečo je jedným takým spôsobom, no mnohým iným spôsobom. – No ak je niečo nerozdelené jednoducho, tak je to nerozdelené buď na základe toho, čo patrí esencii veci,aj keď je rozdelené podľa toho, čo je mimo esencie veci: napríklad čo je jedným v subjekte, no mnohým na základe akcidentov, alebo že je nerozdelené v uskutočnení a rozdelené v možnosti: napríklad čo je jedným celkovo a mnohým podľa častí, to bude jedným jednoducho a mnohým v odvodenom zmysle. – A naopak,keby niečo bolo nerozdelené v odvodenom zmysle a rozdelené jednoducho, keďže je rozdelené podľa esencie a nerozdelené pojmovo, alebo podľa princípu čiže príčiny, to bude mnohým jednoducho a jedným v odvodenom zmysle. Takým je to, čo je mnohé na základe počtu a jedno na základe druhu alebo princípu. Ak sa teda súcno rozdeľuje na jedno a mnohé, tak na jedno jednoducho a mnohé v odvodenom zmysle. Lebo ani samé mnohé veci by neboli obsiahnuté v súcne, ak by nijakým spôsobom neboli obsiahnuté v jednom. Totiž Dionýz v poslednej kapitole diela O božích menách hovorí: „niet mnohosti,ktorá nemá účasť na jednom; tie veci, ktoré sú mnohé na základe častí, sú jedným na základe celku. A ktoré sú mnohé na základe akcidentov, sú jedným na základe subjektu. A ktoré sú mnohé číselne, sú jedným na základe druhu; a ktoré sú mnohé druhovo, sú jedným na základe rodu; a ktoré sú mnohé na základe výstupov,sú jedným na základe princípu.“[2]
I q. 11 a. 1 ad 3
K tretiemu treba povedať, že nie je triviálne, keď sa povie, že súcno je jedno, pretože jedno pridáva súcnu niečo pojmovo.
2. Sú jedno a mnohé v protiklade?
I q. 11 a. 2 arg. 1
Pri druhom sa postupuje takto: Zdá sa, že jedno a mnohé si neodporujú.Totiž nijaký protiklad sa nevypovedá o svojom protiklade. Každá mnohosť je nejakým spôsobom jednou [mnohosťou], ako je jasné z už povedaného. Teda jednota neodporuje mnohosti.
I q. 11 a. 2 arg. 2
Okrem toho, nijaký protiklad nie je zo svojho protikladu. No jedno zakladá mnohosť a teda jej neodporuje.
I q. 11 a. 2 arg. 3
Okrem toho, jedno je v protiklade k inému jednu. No protiklad mnohého je málo, a teda mu jedno neodporuje.
I q. 11 a. 2 arg. 4
Okrem toho, ak jedno je protikladom mnohosti, je mu protikladom ako nerozdelené k rozdelenému, teda ako nedostatok k habitu. Zdá sa, že je to neprijateľné, pretože by z toho vyplývalo, že jedno by bolo neskôr než mnohosť a definovalo by sa ňou. Avšak mnohosť sa definuje jedným. Potom pôjde o definíciu v kruhu, čo je neprijateľné. Teda jedno a mnohé nie sú protiklady.
I q. 11 a. 2 s. c.
No proti tomu stojí to, že veci, ktorých pojmy si odporujú, si takisto odporujú. No pojem jedného znamená nerozdelenie, pojem mnohosti rozdelenie. Teda jedno a mnohé si odporujú.
I q. 11 a. 2 co.
Moja odpoveď znie: treba povedať, že jedno odporuje mnohému, no rozličným spôsobom. Lebo jedno, ktoré je princípom čísla, odporuje mnohosti ako číslu,ako je miera [v protiklade] k meranému. Jedno má totiž povahu prvej miery a číslo je mnohosť, ktorá je meraná jedným, ako je to zrejmé z X. knihy Metafyziky.[3] Jedno, ktoré je konvertibilné so súcnom, je v protiklade k mnohosti na spôsob privácie, teda ako nerozdelené k rozdelenému.
I q. 11 a. 2 ad 1
K prvému treba povedať, že nijaká privácia neruší bytie úplne, pretože podľa Filozofa je privácia negáciou na subjekte.[4] No i tak každá privácia ruší nejaké bytie. A preto v súcne, keďže je pre všetko spoločné, sa stáva, že aj privácia súcna sa zakladá v súcne. To sa nestáva pri priváciách druhových foriem ako zraku či beloby či niečoho podobného. A keďže to platí pre súcno, platí to aj o jednom a dobrom, ktoré sú s ním konvertibilné, lebo privácia dobra sa zakladá v nejakom dobre, a podobne strata jednoty [sa zakladá] v nejakej [veci], ktorá je jedna. A na základe toho je mnohosť nejakým spôsobom jedna a zlo nejakým spôsobom dobré a nesúcno je nejakým spôsobom súcnom. – No protiklad sa nevypovedá o protiklade, pretože jeden z nich je jednoducho, druhý v odvodenom zmysle slova. Čo je totiž súcnom v odvodenom zmysle slova, ako napríklad [súcno] v možnosti, nie je súcnom jednoducho, totiž v uskutočnení. Alebo čo je súcnom jednoducho v rode podstaty,je ne-súcnom v odvodenom zmysle vzhľadom na nejaké akcidentálne bytie. Teda podobne to, čo je dobré v odvodenom zmysle, je zlým jednoducho, a naopak. A podobne, čo je jedným jednoducho, je mnohým v odvodenom zmysle slova a naopak.
I q. 11 a. 2 ad 2
K druhému treba povedať, že celok je dvojaký: rovnorodý, ktorý sa skladá z rovnakých častí, alebo nerovnorodý,ktorý sa skladá z nerovnakých častí. V každom rovnorodom celku sa celok skladá z častí, ktoré majú formu celku, ako napríklad každá časť vody je voda. Takým spôsobom sa skladá kontinuum zo svojich častí. – No v nejakom nerovnorodom celku, nemá nijaká časť formu celku. Totiž nijaká časť domu nie je dom, ani nijaká časť človeka nie je človek. A takýto celok je mnohosťou. Teda keď jeh očasť nemá formu mnohosti, mnohosť sa skladá z jednôt, ako dom z ne-domov. No jednoty netvoria mnohosť podľa toho, že sú nerozdelené, čím sú v protiklade k mnohosti, ale podľa toho, čo majú zo súcnosti. Tak aj časti domu tvoria dom tým, že sú nejakými telesami, a nie preto, že sú ne-domami.
I q. 11 a. 2 ad 3
K tretiemu treba povedať, že mnohé sa chápe dvojako. Jedným spôsobom absolútne a v tomto zmysle je protikladom jedného. Iným spôsobom, keď označuje nejaký nadbytok, a tak je protikladom mála. Preto v prvom spôsobe sú dve [veci]mnohé, no nie druhým spôsobom.
I q. 11 a. 2 ad 4
K štvrtému treba povedať, že jedno je v protiklade k mnohému na spôsob privácie mnohého, keď [pojem] mnohých znamená, že sú rozdelené. Preto je nevyhnutné, aby rozdelenie bolo skôr než jednota, no nie jednoducho, ale podľa povahy nášho uchopovania. Totiž jednoduché veci uchopujeme prostredníctvom zložených.Preto definujeme bod ako to, čo nemá časti alebo ako princíp priamky. No mnohosť, aj podľa pojmu, sa nevyhnutne vzťahuje na jedno. Rozdelené veci chápame ako rozdelené len tak, že každej z rozdelených častí prisúdime jednotu.Preto sa jedno kladie v definícii mnohosti, no nie mnohosť v definícii jedna. No rozdelenie sa vyskytuje v rozume tak, že negujeme súcno. Po prvé, v rozume sa vyskytuje súcno; po druhé, toto súcno nie je tamtým súcnom a tak v druhom kroku uchopujeme rozdelenie; po tretie, jedno [poznávame], po štvrté, [poznávame] aj mnohosť.
3. Je Boh jeden?
I q. 11 a. 3 arg. 1
Pri treťom sa postupuje takto: Zdá sa, že Boh nie je jeden, totiž v 1Kor. 8, 5 sa hovorí: „Naozaj sú mnohí bohovia a mnohí páni.“
I q. 11 a. 3 arg. 2
Okrem toho, jedno, ktoré je princípom čísla, nemožno vypovedať o Bohu,pretože sa o Bohu nevypovedá nijaká kvantita. Podobne ani jedno, ktoré je konvertibilné so súcnom, [nemožno vypovedať o Bohu] pretože znamená priváciu a každá privácia je nedokonalosťou, čo u Boha treba vylúčiť. Netreba teda hovoriť, že Boh je jeden.
I q. 11 a. 3 s. c.
No proti tomu stojí to, čo sa hovorí v knihe Deut. 6, 4.: „Počúvaj Izrael, Pán, tvoj Boh, je jeden.“
I q. 11 a. 3 co.
Moja odpoveď znie: treba povedať, že Boh je jeden a to sa dá dokázať troma spôsobmi. Po prvé, z jeho jednoduchosti. Je totiž zrejmé, že to, na základe čoho je niečo singulárne týmto, nie je možné nijakým spôsobom komunikovať (communicabile) mnohým[veciam]. No to, na základe čoho je Sokrates človekom, je možné komunikovať mnohým. Avšak to, na základe čoho je týmto človekom, je možné komunikovať iba jednému. Ak by bol teda Sokrates človekom prostredníctvom toho, na čoho základe je týmto človekom, [vyplývalo by z toho], že ako nemôže byť mnoho Sokratov, tak by nemohlo byť mnoho ľudí. No to je vlastné Bohu, lebo Boh je svojou prirodzenosťou, ako sa ukázalo vyššie. Na základe toho je Boh a tento Boh to isté. Teda je nemožné, aby bolo viacero bohov.
Po druhé, z nekonečnosti jeho dokonalosti. Vyššie sa totiž ukázalo, že Boh v sebe vlastní celú dokonalosť bytia. Ak by teda boli viacerí bohovia, museli by sa odlišovať. Niečo, čo by patrilo jednému, by nepatrilo inému. A ak by to tak bolo, niečo by mu chýbalo,a nebol by jednoducho dokonalý. Ak by to však bola dokonalosť, chýbala by potom inému z nich. Teda je nemožné, aby bolo viacero bohov. Preto aj starí filozofi,akosi nútení samou pravdou, hovoriac o nekonečnom princípe, prijímali len jeden princíp.
Po tretie, z jednoty sveta. Totiž všetko, čo jestvuje, sa nachádza vo vzájomnom poriadku, keďže niektoré [veci] slúžia iným. No odlišné veci by nevytvárali jeden poriadok, iba ak by boli usporiadúvané nejakým jedným. Je totiž lepšie, ak sa mnohé [veci] privádzajú do jedného poriadku prostredníctvom jedného než mnohých. Lebo príčina jedného osebe je jedna, a mnohé sú príčinou jedného len akcidentálne, totiž natoľko, nakoľko sú nejakým spôsobom jedno. Keďže teda to, čo je prvé, je najdokonalejšie a osebe, a nie akcidentálne, je nevyhnutné, aby to prvé, čo privádza všetko do jedného poriadku, bolo iba jedno. A to je Boh.
I q. 11 a. 3 ad 1
K prvému teda treba povedať, že o mnohých bohoch sa hovorí podľa omylu tých, ktorí uctievali mnohých bohov, a tých, ktorí sa domnievali, že planéty,iné hviezdy i jednotlivé časti sveta sú bohmi. Preto dodáva: „Máme však jedného Boha“ a tak ďalej.
I q. 11 a. 3 ad 2
K druhému treba povedať, že jedno, ktoré je princípom čísla, sa nevypovedá o Bohu, ale len o tých [veciach], čo majú bytie v látke. Totiž jedno, ktoré je princípom čísla, pochádza z rodu matematických [veličín]. Tie majú bytie v látke, no podľa rozumu sú odlúčené od látky. No jedno, ktoré je konvertibilné so súcnom, patrí do metafyziky, teda podľa bytia nezávisí od látky. Aj keď v Bohu nie je nijaká privácia, podľa spôsobu nášho uchopovania ho poznávame len na spôsob privácie a odstraňovania. A tak nič nebráni tomu, aby sme o Bohu vypovedali niečo privatívne, napríklad že je netelesný či nekonečný.A podobne sa o Bohu hovorí, že je jeden.
4. Je Boh jeden v najvyššej miere?
I q. 11 a. 4 arg. 1
Pri štvrtom sa postupuje takto: Zdá sa, že Boh nie je jeden v najvyššej miere. Jedno sa totiž vypovedá podľa privácie rozdelenia. No priváca neprijíma [stupne] „viac“ a „menej“. Teda o Bohu sa nehovorí, že je jedným viac než iné veci, ktoré sú jednými.
I q. 11 a. 4 arg. 2
Okrem toho, zdá sa, že nič nie je v najvyššej miere nedeliteľné než to,čo je nedeliteľné na uskutočnenie a možnosť. Takými sú bod a jednotka. No niečo sa nazýva viac jedným natoľko, nakoľko je nedeliteľným. Boh teda nie je vo vyššej miere jedným než jednotka či bod.
I q. 11 a. 4 arg. 3
Okrem toho, čo je dobré na základe esencie, je dobré v najvyššej miere.Teda čo je jedným na základe svojej esencie, je jedným v najvyššej miere. No každé súcno je jedným na základe svojej esencie, ako je zrejmé z Filozofa v 4.knihe Metafyziky. Teda každé súcno je jedným v najvyššej miere.Teda Boh nie je viac jedným než iné súcna.
I q. 11 a. 4 s. c.
No proti tomu stojí to, čo hovorí Bernard: „spomedzi všetkého, čo sa nazýva jedným, vrcholom je jednota božskej Trojice.“
I q. 11 a. 4 co.
Moja odpoveď znie: keďže jedno je nerozdeleným súcnom, na to, aby niečo bolo jedným v najvyššej miere, je nevyhnutné, aby bolo súcnom a nerozdeleným v najvyššej miere. Oboje však patrí Bohu. Je totiž súcnom v najvyššej miere, lebo nemá bytie vymedzené nejakou prirodzenosťou, ku ktorej by pristupovalo. Sám je subsistuujúce bytie a nevymedzený nijakým spôsobom. Je aj v najvyššej miere nerozdeleným [bytím], lebo sa nerozdeľuje na uskutočnenie a možnosť, ani nijakým iným spôsobom. Je jednoduchý všetkými spôsobmi, ako sa ukázalo vyššie(q. 3, a. 7). Preto je jasné, že Boh je v najvyššej miere jedným.
I q. 11 a. 4 ad 1
K prvému treba povedať, že hoci privácia ako taká neprijíma [stupne]„viac“ a „menej“, v prípade, že jej protiklad prijíma [stupne] „viac“ a„menej“, možno aj ju samu [priváciu] nazvať, že je „viac“ a „menej.“ Teda podľa toho, ako je niečo rozdelené či deliteľné vo vyššej či menšej miere či nijakým spôsobom, podľa toho sa niečo nazýva jedným viac, menej alebo v najvyššej miere.
I q. 11 a. 4 ad 2
K druhému treba povedať, že bod a jednotka, ktorá je princípom čísla, niesú súcnami v najvyššej miere, pretože majú bytie len v nejakom subjekte. Pretoani jeden z nich nie je jedným v najvyššej miere. Ako totiž subjekt nie je jeden v najvyššej miere, a to z dôvodu rozdielnosti akcidentu a subjektu, tak ani akcident [nie je jeden v najvyššej miere].
I q. 11 a. 4 ad 3
K tretiemu treba povedať, že aj keď je každé súcno jedným na základe svojej podstaty, predsa nemá podstata každej veci rovnaký stupeň jednoty. Podstata niektorých vecí sa totiž skladá z mnohých (častí), no nie [podstata]iných.
P o z n á m k y
[1] Dionysios Areopagita: De Div. Nom. PG3/979.
[2] Dionysios Areopagita: De Div. Nom. PG 3/979.
[3] Aristoteles: Metafyzika 9, 6, 1057a 3.
[4] Aristoteles: Metafyzika 3, 2, 1004a 15.
Z latinského originálu Summa Theologiæ preložil Michal Chabada. Preklad vznikol ako súčasť riešenia grantovej úlohy VEGA č. 1/0112/12 „Vybrané prieniky stredovekej a súčasnej filozofie“.
Vedecká redakcia prekladu: PhDr. Jozef Matula, PhD. a Mgr. Anton Vydra, PhD.
Prekladateľ pripravuje ďalšiu časť prekladu Sumy teologickej, ktorá vyjde v nasledujúcom čísle časopisu Ostium.
Predchádzajúce častiprekladu nájdete tu.