Javorčeková, R.: Strach a premeny súkromného a verejného priestoru. In: Ostium, roč. 11, 2015, č. 1.
Strach je v živote človeka neustále prítomný, jeho charakter a dôsledky však podliehajú zmenám. Každý človek bojuje so svojimi individuálnymi formami strachu, napriek tomu sa dá vytvoriť jeho všeobecná typológia, pretože mnohé jeho charakteristiky možno vnímať a posudzovať objektívne. Napríklad je možné určiť spoločný objekt strachu alebo jeho prevládajúci charakter počas jednotlivých období od antiky po súčasnosť. Ako primárna emócia má strach svoje stále miesto v psychológii, intenzita jeho prežívania však môže výrazne ovplyvňovať telesné dispozície dieťaťa či dospelého človeka a prejavovať sa chorobnými zmenami vo fyzickom tele, takisto aj v správaní a konaní jednotlivca či celej skupiny. Vo filozofii 20. storočia sa objavuje úzkosť ako forma strachu vytrhávajúca človeka z každodennej nevyhnutnosti v existenciálnych náhľadoch, ako prostriedok umožňujúci dotyk človeka so smrťou či ako príčina jeho úniku zo sveta do univerza v politicky alebo sociálne zameranom filozofickom myslení.
Problém strachu súvisí aj s presúvaním človeka medzi verejným priestorom a súkromnou oblasťou, pričom to, čo bolo a čo je považované za verejný priestor, a to, čo sa pokladá za súkromnú oblasť, sa od antiky po súčasnosť výrazne menilo.[1] Zatiaľ čo v antike bola rodina a práca so svojím cieľom v uspokojení základných potrieb ľudského života a taktiež v zachovaní rodu sférou nepokoja a nevyhnutnosti patriacou do súkromnej oblasti, verejný priestor bol miestom kontemplácie a rovnosti. Ak človek pocítil túžbu po nesmrteľnom živote a chcel sa zbaviť starostí súvisiacich s uspokojovaním svojich primárnych potrieb, musel sa zbaviť strachu zo straty bezpečia a istoty, ktoré mu súkromná sféra poskytovala. Duchovné rozjímanie sa však v antickej politike zmenilo na absolútnu snahu poraziť smrť ľudskými prostriedkami, čím sa poprel nevyhnutný predpoklad tejto oblasti v slobode a rovnosti. Vplyvom Sokrata odmietajúceho takúto „márnomyseľnosť“ sa začal klásť veľký dôraz na rozdiel vita contemplativa a vita activa, čím druhý pojem získal negatívny význam pretrvávajúci počas celého kresťanského stredoveku. Politika bola zo života vyzdvihujúceho duchovnú stránku človeka úplne vylúčená, antická priepasť medzi verejnou sférou a súkromnou oblasťou sa začala vyrovnávať, zatiaľ čo sa od seba výrazne vzďaľovala svetská sféra pohlcujúca rodinu a náboženská sféra. Rodina okupujúca verejnosť sa v novoveku stala predobrazom fungovania celej spoločnosti a spolu s ňou sa na oči verejnosti dostala aj práca a telesnosť. Indivíduum sa začalo prispôsobovať charakteru spoločnosti akumulácie a privatizácie, a tak postupne prichádzalo o svoje miesto na realizáciu súkromného života. Únik pred verejnosťou poskytovala sféra intimity vznikajúca v romantizme. V potlačení alebo v snahe úplne poprieť súkromnú oblasť zohrala dôležitú úlohu politická snaha o maximálnu kontrolu všetkých ľudí, čím sa zanevrelo na základné podmienky života, a preto sa hlavným prejavom tohto sveta stáva ľahostajnosť a rezignácia. Určité veci však majú „právo na skrytosť“, o čom svedčí napríklad existencia lásky medzi dvomi ľudskými bytosťami vznikajúca v ich najosobnejšom prostredí, pre ktorú sa stáva verejné prostredie zničujúcim.[2]
Zdá sa, že delenie jednotlivých sfér ľudského života v minulých dobách je jasné a jednoduché, a aj strach či iné ľudské pocity boli jednoznačnejšie, a možno ich ľahšie kategorizovať. Avšak to, čo sa v antike považovalo za verejný priestor (politická oblasť), bolo miestom stretov len relatívne malej skupiny ľudí, ostatná väčšina obyvateľstva bola okrem iného vnímaná aj ako zbabelá, pretože pre prílišnú lásku k životu zostala zakliesnená vo sfére súkromia a nedokázala sa zbaviť strachu z neistoty, a tak postupovať smerom k nesmrteľnosti. Otroci, ženy, a teda väčšina obyvateľstva sa však so smrťou snažili zmieriť svojím vlastným spôsobom, napríklad pri zasväcovaní v kulte mŕtvych, pri ktorom vieru v posmrtný život a záujem oň prejavovali úplne iným spôsobom.[3] Takisto sa zhromažďovali na miestach, ktoré by boli z dnešného pohľadu považované za verejné, teda aj ženy a otroci mali svoju sféru súkromia a naopak, schádzali sa v priestore, kde dochádzalo k výmene názorov, spoločne vykonávanej práci, obchodu atď. Aj ľudia patriaci do politickej oblasti a upínajúci svoj zrak k nesmrteľnosti, sa vo svojich dielach nebáli vyzdvihovať hranice medzi tým, čo považovali za súkromnú oblasť a verejný priestor (politiku), aby si tým zabezpečili ochranu súkromného vlastníctva a neprišli tak o svoje materiálne istoty.[4] Zároveň sa snažili uchrániť aj sféru rodiny, ktorá bola nevyhnutným predpokladom existencie verejnej sféry.
Príklad Ježišovej činnej dobroty nezapadá ani do súkromnej oblasti, ani do verejného priestoru. Je osobnosťou, ktorá sa plynulo pohybovala vo všetkých ľudských oblastiach, resp. dostávala sa mimo nich, a preto si naozaj zaslúži zvláštnu pozornosť.[5] No svetská a náboženská sféra neboli ani neskôr v stredoveku navzájom nedostupné. V ľudskom vedomí sa medzi nimi nevytvárala neprekonateľná priepasť. Práve naopak, často sa tieto dve sféry prelínali. Viera v kresťanského Boha sa dostávala do centra riešenia svetských záležitostí, pretože aj vládcovia sa báli vševidiaceho Božieho oka a Božieho trestu za svoje hriechy a cirkev hlboko zasahovala do života jednotlivých rodín, ktorým určovala správanie a konanie v každodennom živote, čím bezprostredne ovplyvňovala ich súkromie.[6] Otázka, ako sa mohli vo veriacom človeku zlúčiť dva také rozdielne postoje – posvätná úcta pri náboženských obradoch a zároveň ich nemilosrdná paródia počas karnevalov,[7] mieri na podobný problém. Práve stanovenie presných časových aj priestorových súradníc, teda toho, kedy a kde sa konal karneval, nech sa odohrával hoci aj v chráme, umožňovalo bezhraničnú zábavu a plynulý prechod vo vnímaní tohto rozdielu u veriacich. Náboženské obrady a viera v Boha sa týmto spôsobom paradoxne potvrdzovali a upevňovali. Cirkev sa tak vyrovnala s pohanskou tradíciou, ktorá bola v ľuďoch hlboko zakorenená a nebolo ľahké eliminovať ju. Človek sa smiechom zbavoval aj tiaže hriechu a pekla, ktorá často prenikala do jeho najintímnejšej obraznosti, a vytvárala v nej hrozivé predstavy, strach a beznádej. Uvedomenie si ľudskej hriešnosti a slabosti vyvolávalo napätie a strach pred Božím hnevom. Karneval bol so svojím uvoľňovaním všetkých mravov miestom najlepšieho relaxu a načerpaním nových síl do zbožného života.[8]
Hannah Arendtová ako politická mysliteľka tvrdí, že akákoľvek starosť o nesmrteľnosť v novoveku vymizla, dokonca sa vytratila aj metafyzická starosť o večnosť.[9] Tento záujem však nevymizol, len sa presunul z verejnej sféry do sféry súkromia, dokonca do sféry intimity, čo dokazuje okrem mnohých filozofických myšlienok aj nespočetne veľa umeleckých diel. Smrť je totiž v tomto svete neustále prítomná, takisto ako aj ľudské mienky o tom, čo nastane po nej. V každej dobe je práve smrť hlavným predmetom ľudského strachu, ktorý stojí na konci všetkých strachov. Ani nezáujem o ňu nie je dôkazom toho, že sa tieto obavy vytratili. To, že ju chce súčasný človek vytlačiť zo svojho života vyzdvihujúc výhradne telesné pôžitky, príjemné veci a uspokojujúc svoje okamžité túžby, je napokon potvrdením jeho vnútornej nespokojnosti, bezmyšlienkového konania a strachu pred konečnosťou. Keď sa stretáva so smrťou, či už u svojich blízkych alebo sa k nej približuje sám, často je nepripravený a zúfalý. Nikto nevie, čo smrť prináša a či bude, alebo nebude súvisieť s predchádzajúcim životom, no zodpovednosť, vedomé rozhodovanie, starosť o druhých a konanie dobra robia predsa len odchod z tohto sveta prijateľnejším a znesiteľnejším, hoci všetko nové v ľudskom živote vždy prináša obavy. Iba hysterik, a to predovšetkým patologický, vyhľadáva nerozvážne riziko, neustálu zmenu, dobrodružstvo, túži stále po niečom novom, nepreskúmanom a nepociťuje strach zo zmeny, ale zo stereotypu. No aj za jeho konaním a správaním možno nakoniec dospieť k strachu z definitívnosti, ktorý ho vedome alebo nevedome ovplyvňuje, a za ktorým sa skrýva strach zo smrti ako konečného bodu pozemského života.[10]
V druhej polovici 20. storočia to boli vedecké výdobytky používané pri objavovaní vesmírneho priestoru, ktoré spôsobili radikálnu zmenu v ľudskej obraznosti, ktorá bezprostredne súvisela aj so zmenou strachu u dnešných ľudí. Hraničná udalosť z roku 1957, keď bola do vesmíru vypustená prvá družica, vyvolala premenu pohľadu človeka na nebo ako na neznámy, nekonečný priestor obklopujúci niekdajšie pozemské slzavé údolie; vyvolala premenu na pohľad podobný oku Boha, ktorý sa díva na Zem. Práve táto premena tradičného transcendentného obrazu, na ktorom je Zem ako miesto hriechu a márnivosti v dolnom pláne a nebo ako priestor nekonečnosti, pokoja a lásky v hornom pláne, zapríčinila transformáciu všetkých sfér ľudského pôsobenia – teda aj verejného priestoru a súkromnej oblasti, čo sa najzreteľnejšie odzrkadlilo v dovtedy nepoznaných možnostiach komunikácie.
Zdá sa, že súčasný svet sa stále nevyrovnal so smrťou Boha ohlasovanej človekom od 19. storočia a ani s mocou, ktorú človeku poskytla veda, vďaka ktorej sa začal situovať do pozície vládcu sveta, pričom zavrhol morálku ako kresťanský konštrukt. Napriek modernistickým ideám, že človek ako mysliaca bytosť môže a má meniť svet k lepšiemu, má byť pánom prírody a sveta vôbec, ako aj vďaka myšlienke, že všetko, čo je stvorené rozumom, vytvára veci rozumné,[11] ohlasuje sa koniec dejín, koniec umenia, koniec románu, koniec človeka, koniec sveta atď. a nastáva „nejasnosť, neusporiadanosť, zmätok a deformácie sfér sociálneho života“.[12] Dôvod je pritom jednoduchý: Svet človeka ako mysliacej bytosti nie je o nič lepší, než aký bol predtým. Veci vytvorené vedou často vytvárajú fikciu a manipulujú zmyslovou skutočnosťou. Človek súčasnosti pociťuje strach z koncov, ktoré si sám vytvoril. Už totiž zakúsil svoj sebazničujúci potenciál spojený s vlastnými výdobytkami, ktoré na seba prebrali jeho moc a začali ho ovládať. Veľmi dobre vie, že môže rýchlo zničiť to, čo je výsledkom spoločného úsilia celých generácií. Štyri základné formy strachu, ktoré opisuje Fritz Riemann vo svojom psychologickom diele, sa v súčasnej psychológii rozširujú o množstvo ďalších fóbií, ktorým sa venuje veľká pozornosť. Rozširujú sa aj o strach zo strachu, za ktorým sa okrem obáv pred vlastnými sebadeštrukčnými silami, a teda pred smrťou vlastným pričinením, skrýva aj obrovský strach zo života.
Deformácia sociálnych sfér a nejasné hranice medzi verejnou a súkromnou sférou sú však súčasťou každého spoločenstva ľudí, ktoré si aj na základe prestupovania hraníc vytvára svoj poriadok. V novoveku sa telesnosť, práca a rodina ako predobraz fungovania spoločnosti dostávajú na verejnosť. Moderný svet túto zmenu rozvíja ďalej, napríklad médiami prezentované nahé, dokonca detailne nasnímané ľudské telo je bežným obrazom dostupným deťom či mládeži, takisto ako aj sexuálne scény a o svoju pozíciu sa na verejnosti hlásia aj homosexuáli. Napriek tomu sa dnes mnoho ľudí poburuje nad kojacimi matkami v parkoch, obchodných centrách či reštauráciách. Správanie a konanie matiek je tak ovplyvňované potrebami dieťaťa, ich vlastnými možnosťami či skôr nemožnosťami nakŕmiť ich v absolútnom súkromí. Alebo sa tak prejavuje len ich vlastná snaha upútať pozornosť? Závisí od nich aj od spoločnosti, či sa tento akt predsa len vytrhne zo súkromnej sféry a stane sa bežnou súčasťou verejného života, pričom pôjde o prekonanie strachu matiek z nevrlých a otrávených pohľadov – teda strachu zo straty súkromia, prípadne z trestu vyplývajúceho z porušenia zákona jednotlivého štátneho zriadenia alebo o schopnosť verejného zhromaždenia zbaviť sa predsudkov, čiže strachu zo zmeny. Tento príklad nevyhnutných spoločenských konfliktov, ktoré prebiehajú vo všetkých sférach ľudského pôsobenia, svedčí aj o neustálych konfliktoch jednotlivých obáv človeka a spoločnosti. Ak strach ovládne človeka či spoločnosť, mení sa konanie a správanie postihnutých jedincov buď tak, že pred tým, čoho sa boja, unikajú do inej sféry, alebo sa naopak pokúšajú likvidovať všetko, čo v nich vyvoláva strach.
Metafyzický záujem o večnosť a starosť o nesmrteľnosť vytlačený do súkromnej sféry je dôsledkom premeny verejnosti ovládanej fenoménmi akumulácie a privatizácie. Hnacím motorom súčasnej konzumnej spoločnosti bývajú peniaze, čo sa prejavuje aj v záujme verejnosti o nesmrteľnosť. Tá sa sústreďuje na kupčenie s priestormi posledného odpočinku či na masovú produkciu plastových kahancov, sviečok a vencov z umelej hmoty. Niektorí ľudia zase vytvárajú obrovské materiálne bohatstvo v predstave, že tým zvíťazia nad časom, aby tak porazili svoju smrteľnosť. Aj cirkev je už dávno vtiahnutá do tohto kolobehu akcií a privatizácie, pričom Božie prikázania stoja na kameni len ako mŕtve slová, no skutočná viera s náboženstvom majú tendenciu sťahovať sa z očí verejnosti. Súčasný človek hľadá svoj priestor pre absolútne súkromie, čo mu sťažujú prístroje okupujúce a zaznamenávajúce jeho súkromný život a zneužívajúce jednotlivé útržky často nepodstatných informácií o ňom v prospech otupenej masy verejnosti. Súkromný svet sa už nenachádza len v prostredí domu, v kruhu rodiny, resp. doma – v byte či v dome, pretože domov zmenil svoju štruktúru a nie je taký jasný ako pôvodné sféry osídľovania.[13] Vo sfére svojej intimity, ktorá sa naďalej veľmi výrazne rozvíja, sa indivíduum vymaňuje z pút priestoru a času, a najmä tu sa snaží zmieriť so smrťou. Ako hovorí Arendtová, niektoré veci majú právo na skrytosť[14] a ani médiá, ktoré rušia všetky doterajšie hranice medzi verejným a súkromným, na nich nemajú absolútny dosah.
L i t e r a t ú r a
ARENDTOVÁ, H.: Vita activa neboli o činném životě. Praha: OIKOYMENH 2009.
BACHTIN, M. M.: François Rabelais a lidová kultura středověku a renesance. Praha: Odeon 1975.
COULANGES, F.: Antická obec. Praha: Sofis – Pastelka 1998.
GUREVIČ, A.: Nebe, peklo, svět. Jinočany: H&H 1996.
LE GOFF, J.: Středověký člověk a jeho svět. Praha: Vyšehrad 2003.
MOKREJŠ, A.: Duchovní ráz naší doby. Praha: Triton 2007.
PAUER, J.: Veľký vek ničenia. Bratislava: Filozofický ústav SAV 2012.
RIEMANN, F.: Základní formy strachu. Praha: Portál 1999.
P o z n á m k y
[1] Porov. ARENDTOVÁ, H.: Vita activa neboli o činném životě. Praha: OIKOYMENH 2009, s. 33 – 96.
[2] Tamže, s. 96.
[3] Porov. COULANGES, F.: Antická obec. Praha: Sofis – Pastelka 1998.
[4] Porov. ARENDTOVÁ, H.: Vita activa neboli o činném životě, c. d., s. 82.
[5] Tamže, s. 100.
[6] Porov. LE GOFF, J.: Středověký člověk a jeho svět. Praha: Vyšehrad 2003.
[7] Porov. GUREVIČ, A.: Nebe, peklo, svět. Jinočany: H&H 1996, s. 360.
[8] Porov. BACHTIN, M. M.: François Rabelais a lidová kultura středověku a renesance. Praha: Odeon 1975, s. 73.
[9] Porov. ARENDTOVÁ, H.: Vita activa neboli o činném životě, c. d., s. 32.
[10] Porov. RIEMANN, F.: Základní formy strachu. Praha: Portál 1999, s. 147 – 161.
[11] Porov. MOKREJŠ, A.: Duchovní ráz naší doby. Praha: Triton 2007, s. 9 – 13, 57 – 64.
[12] Porov. PAUER, J.: Veľký vek ničenia. Bratislava: Filozofický ústav SAV 2012, s. 162.
[13] Tamže, s. 161 – 163.
[14] Porov. ARENDTOVÁ, H.: Vita activa neboli o činném životě, c. d., s. 96.
Mgr. Romana Javorčeková
Filozofický ústav SAV
Klemensova 19
813 64 Bratislava
javorcekova.romana@gmail.com