Hroncová, P.: Corporeality Problem Elaboration: Merleau-Ponty, Patočka, and Barbaras
There are two main approaches to our corporeality. One is associated with meaning of our body as facility. Our body provides us possibility of perception, ability of movements and potentiality of perspectives. Another view understands us as corporeal being. The body is manifestation of us in concrete situations. Both meanings of body are connected with lived body and this is our starting-point. The article shows corporeality in our everyday life, how we perceive it and how we experience it.
Telesnosť je habitualita v tom zmysle, že je to náš spôsob bytia. To, že sme telesne, znamená, že máme telo a zároveň sme telom, pretože telesnosť je naším najvlastnejším určením. Nielenže ňou disponujeme, ale len skrze ňu sa prejavujeme. Čo tu však máme na mysli pod pojmom telo? „Telo nie tak ako ho skúma anatómia, fyziológia, ale telo ako subjektívny fenomén, ľudské telo tak, ako ho žijeme, prežívame,“ píše Jan Patočka.[1] Preto, keď budeme hovoriť o tele, budeme mať na mysli telo živé a predovšetkým žité. Začneme prvým rozlíšením vzťahu k nášmu telu. Máme telo, disponujeme ním, a vďaka nemu máme aj schopnosť pohybu a vnímania. Ide o to, ako chápeme naše telo v zmysle vzťahovania sa k svetu.
Vnímanie tela
Nemôžeme sa vzťahovať k svetu inak než cez našu telesnosť. Naša telesnosť je nevyhnutným predpokladom, na základe ktorého sa môžeme vôbec vzťahovať k svetu. Práve ňou sme uspôsobení vnímať. Vnímame daný predmet len vtedy, keď sa vzťahuje k nášmu telu. Maurice Merleau-Ponty hovorí: „… musím konštatovať, že tento stôl predo mnou je v jedinečnom vzťahu k mojim očiam a môjmu telu: vidím ho len vtedy, ak je v okruhu ich pôsobnosti…“[2] Aby sme vnímali, musí byť predmet v dosahu nášho vnímania, čo je neodlučiteľné od vzťahovania sa k nášmu telu. Práve vo vnímaní je nevyhnutný vzťah k telu najmarkantnejší. Renaud Barbaras to s pomocou Merleau-Pontyho vykresľuje aj negatívne, keď hovorí: „Vnímanie predpokladá telo, a to prinajmenšom v tom zmysle, že moje telesné pohyby, ba dokonca sama hmota môjho tela, mi môžu vo vnímaní zabrániť.“[3] Nielenže nám telo umožňuje vnímať okolitý svet, ale zároveň sa môže stať aj prekážkou tohto vnímania. V tom spočíva jeho nevyhnutnosť. Nemôžeme vnímať bez zvolenia nášho tela. Nemusíme pritom narážať priamo na nejaké jeho poruchy, ktoré zabraňujú alebo úplne rušia možnosť istého vnímania. Môžeme hovoriť o každodennej skúsenosti, kde sa naše vnímanie v závislosti od tela môže so zmenami, napríklad jeho polohy, meniť alebo aj rušiť. Ako keď sa prestaneme dotýkať nejakého predmetu, strácame s ním kontakt, prestávame ho zmyslovo vnímať, alebo sa od neho odvrátime, čím ho úplne strácame z poľa nášho vnímania. Vo vnímaní sa nám predmet dáva zakaždým inak, a to vzhľadom na perspektívu, z ktorej ho vnímame. Budeme sa preto pýtať na perspektívy.
Rôzne perspektívy vzťahovania sa k predmetu nám umožňuje práve naše telo. Môžeme na to poukázať príkladom videnia: „… toto videnie je spolu-videním môjho tela. To znamená, že moje videnie vychádza z prostredia sveta, že vždy vychádza z istého stanoviska a že výjav sveta závisí od tohto svetského súcna.“[4] Telo je tým stanoviskom, z ktorého sa vzťahujeme k predmetu. Toto stanovisko je v podstate nemenné, pretože vždy sa vzťahujeme z nášho tela. Avšak perspektívy sa môžu meniť, pričom práve telo vystupuje ako možnosť nespočetných perspektív, pretože „vnímame predmet podľa toho, ako sa naň vzťahuje naše telo…“[5] Telo je ohniskom rozličných perspektív, ktoré môžeme uplatniť. Tieto sú úzko naviazané na pohyb tela a závislosť od tela implikuje vždy určitú perspektívu. Pritom táto perspektíva nezostáva stabilná. „To znamená, že nikdy nie som úplne ustálený v nejakej perspektíve: sotva čo sa sústredím na vec vo svete, ostatné veci a perspektívy začnú súperiť o moju pozornosť.“[6] Vzťah nášho tela k predmetom je perspektívne premenlivý, a to nie z dôvodu nerozhodnosti, ale skôr z dôvodu príliš veľkej škály možných perspektív. Napriek tomu, že vidíme predmety pred nami v neustálej zmene, nemenia sa samotné predmety, ale perspektíva ich vnímania, ktorá závisí od pohybu nášho tela. „Aj keď moje pohyby môžu spôsobiť pohyb videnej veci, ‚rozochvievať svet‘, nikdy nepripisujem tieto pohyby svetu…“[7] Nie je to svet či predmet, ktoré sa mojím pohybom rozochveli, ale rozochvela sa moja perspektíva vychádzajúca z môjho tela a meniaca sa jeho pohybom. „Keď sa dá moje telo do pohybu, videnie sveta sa mení, a samozrejme do tej miery, do akej jednotne vnímam pohyb svojho tela, pričítam aj túto zmenu na vrub sám sebe…“[8]
Keď hovoríme o zmene perspektívy, z ktorej sa mi predmet javí, ide o priamu súvislosť s pohybom tela. „Pretože perspektíva je vždy odniekiaľ, z určitého miesta a je premenlivá podľa toho, ako mením svoju polohu, a meniť polohu a zaujímať miesto môžem len tak, že mám telo, že vládnem telom.“[9] Vládnuť telom tu znamená, že ním disponujem, môžem ním svojvoľne pohybovať, otáčať sa, skláňať a podobne. Sme variabilní v pohybe, a preto disponujeme viacerými možnosťami perspektív. Všimnime si, že Patočka píše „vládnem telom“, a nie vládnem telu. Tu je dôležité upozorniť na isté rozlíšenie. To, že „vládnuť telom“ vyjadruje našu pôvodnú telesnú lokalizáciu, že sami seba od počiatku vnímame telesne. Je to náš apriórny predpoklad. „Naše žitie predpokladá, že nás telo poslúcha: tento prafakt nie je odvodený z nejakých skúseností sekundárne… je to niečo, čo náš telesný život od samého začiatku a priori predpokladá a až toto umožňuje ovládnutie tela, ku ktorému dochádza počas skúsenosti.“[10] Vzhľadom na to by sme mohli povedať, že vládnuť telu je až následná schopnosť umožnená práve na základe prvotného vládnutia telom, ktoré je našou apriórnou predispozíciou a východiskom pre ďalšiu, až skúsenostne nadobudnutú schopnosť vládnuť telu. Telo nie je len vec, ktorú máme vo svojej moci, ale ono samo je našou mocou. Ide o akési môcť, byť schopný, a telo je sprostredkovateľom i vykonávateľom danej možnosti. Telo nie je len podnetom či ložiskom možných zmien, ale je aj základným bodom orientácie vo svete a voči jednotlivým predmetom. „Hore, dolu, vedľa, za, vnútri, vonku, naľavo, vpravo, […] vertikálne, horizontálne, medzi, nad, pod: to všetko sú priestorové vzťahy, ktoré získavajú svoj skutočný význam a inteligibilitu podľa môjho tela, ktoré prežívam ako organizovaný celok.“[11] Všetky tieto priestorové určenia sú nám zrozumiteľné vďaka nášmu telu. Vystupuje ako to, čím sa vzťahujeme k priestoru, a na základe čoho sa v ňom orientujeme. Neexistuje nijaké vpravo, ktoré by nevychádzalo od nášho tela ako východiskového bodu tohto určenia. Či hore, dolu, vedľa alebo inde, všetky tieto určenia signalizujú nejaké tam. Z toho vyplýva, že naše telo je tu. „Bežne sa vo fenomenológii počínajúc Husserlom žité telo chápe ako nulový bod našej orientácie, ako to, čo určuje naše ‚tu‘.“[12]
Obraciame sa k tomuto „tu“ a dostávame sa k ďalšej časti, a síce k tomu, že telom aj sme. V tejto časti ukážeme, ako vnímame naše telo, aký k nemu zaujímame vzťah, čím pre nás telo je, no už nie ako nástroj, ktorým disponujeme a získavame orientáciu vo svete či možnosť rôznych perspektív v spojitosti s pohybom, ale ako vyjadrenie a lokalizovanie nás samých. Telo je naším prejavom. Telo je naším „byť tu“.
Telesná schéma
Skôr než sa bližšie zameriame na to, ako vnímame naše telo, chceme zdôrazniť, že v bežnej skúsenosti sa naše telo zväčša nestáva predmetom našej priamej pozornosti (pokiaľ nás na seba neupozorňuje napríklad bolesťou). Ide o rozlíšenie vedomia tela od jeho uvedomovania. „Vedomie“ tela, to, že o ňom akosi vieme bez toho, aby sme sa naň museli nevyhnutne priamo zameriavať a dávať ho tak do centra našej pozornosti, teda uvedomovať si ho, je istou formou evidentnosti. Hoci máme neustále „vedomie“ tela, s jeho uvedomovaním to zďaleka také neustále nie je. Napriek tomu, že telo je podmienkou a predpokladom pre vzťahovanie sa k svetu, bežne si túto jeho úlohu neuvedomujeme. Často si ani neuvedomujeme naše telo v zmysle priamej pozornosti. No napriek tomu „vieme“, ako naše telo je, ako sú rozložené jeho jednotlivé časti v priestore, dokonca jasne vnímame hranicu medzi naším telom a okolím. V tomto prípade ide o „vedomie“ tela bez jeho hlbšieho uvedomenia. Patočka toto rozloženie nazýva telesnou schémou. „Telesná schéma je tu neustále bez toho, aby sme ju mali za predmet vedomia. Cítim svoju pozíciu, dynamickú figúru svojho okamžitého postoja v priestore.“[13] Pohybujeme sa a konáme, disponujeme svojím telom, cítime pozíciu či postoj nášho tela, no nezameriavame sa naň ako na podmienku tohto všetkého, alebo ako na vykonávateľa či predstaviteľa daného postoja. Ide o akúsi evidentnosť, ktorou sa nezaoberáme. Telo s nami predsa spolupracuje tak bezprostredne a nenútene, že si to nevyžaduje našu pozornosť v zmysle priamej zameranosti. Dokonca môžeme hovoriť až o nejakom automatickom disponovaní telom. „Inými slovami, pozorujem vonkajšie objekty svojím telom, zaobchádzam s nimi, testujem ich, chodím okolo nich, ale moje telo osebe je vec, ktorú si nevšímam…“[14]
Evidentnosť nášho tela nám bráni v jeho tematizovaní. V bežnom živote nevnímame činnosť takpovediac ako to, čo telo vykonáva. Skôr telo je onou činnosťou, samotným vykonávaním. Tam, kde je v popredí nejaká činnosť alebo uskutočnenie, ustupuje telo do úzadia. „Prenášam vonkajšie objekty pomocou svojho tela, ktoré sa ich chopí na jednom mieste a prenesie ich na iné. No samotným svojim telom pohybuje priamo, nenachádzam ho v jednom bode objektívneho priestoru a neprenášam inde, nepotrebujem ho hľadať, je vždy už so mnou – nepotrebujem ho viesť k uskutočneniu pohybu, je s ním v kontakte od začiatku a poháňa ho až do konca. Vzťahy medzi mojím rozhodnutím a mojim telom sú v pohyboch magické.“[15] Pri premiestňovaní predmetov vnímam telo ako sprostredkujúce, no ak sa zameriam na vzťah k telu, k jeho premiestneniu, k pohybu telom, ide o bezprostredný, priamy vzťah. Skutočne ide o zvláštny vzťah. Zvláštny preto, lebo vzťah má zväčša dva komponenty. No tu akoby vystupoval len jeden z nich. Nepremiestňujeme telo, ale premiestňujeme sa telom. To je zásadný rozdiel. Nevnímame odlíšene telo a jeho činnosť. Telo je tou činnosťou. Bežne nehovoríme, že telo sedí, ale že sedíme. Nie je nevyhnutné uvedomovať si svoje telo ako to, čo vykonáva činnosť. Ako podmienka tejto činnosti je nám evidentné a jasné, preto sa nestáva predmetom našej pozornosti.
Čo sa týka postoja či pozície jednotlivých častí tela, vždy vieme, kde sa nachádzajú, akú majú polohu, hoci sa na to nezameriavame. Jednoducho, cítime sa. Najpresnejšie to vyjadrujú Patočkove slová: „… sme si nejako ‚vedomí‘ svojej celkovej situácie. Ale nie je to vedomie v zmysle ‚mať niečo za predmet‘, je to istá zrejmosť o sebe, praktická zrejmosť, ktorá zároveň to, ako sme si zrejmí, nemá za svoj námet. Je to zrejmosť bez predmetu, ktorá je nezrejmá vo svojej predmetnosti.“[16] Ide tu o evidentnosť, ktorú netematizujeme. K telu máme zvláštny vzťah, akosi o ňom vždy vieme, no toto naše „vedenie“ alebo „vedomie tela“ sa nestáva predmetom našej pozornosti.
Ak aj áno, tak sa nikdy nestáva predmetom v tom zmysle, ako sa ním pre nás stávajú veci vo svete. Pretože ide o „telo, ktoré sa od všetkých ostatných líši v mojom prežívaní tým, že je moje, že je východiskom mojej orientácie, že od všetkých telies sa môžem vzďaľovať (a zase sa k nim približovať), len nie od svojho tela.“[17] Telo pociťujeme zvnútra, a tak predsa nepociťujeme nijaký predmet. Naše telo je permanentne tu. Nemôžeme od neho odísť, ani sa od neho odvrátiť. Barbaras takisto hovorí, že telo „je ‚na mojej strane‘ a ja ho nemôžem obhliadnuť, vytvoriť si voči nemu odstup.“[18] Možno by bolo presnejšie povedať, že telo je mojou stranou. Nemôžem sa od neho odtrhnúť, odviazať či odpútať. Vždy sme telesne. A jedine telesne sa môžeme vzťahovať k veciam, manipulovať nimi, obchádzať okolo nich. Takisto Merleau-Ponty odlišuje telo od iných objektov: „… moje telo je odlíšiteľné od stola alebo lampy v tom, že sa môžem odvrátiť od tých druhých, zatiaľ čo moje telo je konštantne vnímané. Je to preto objekt, ktorý ma neopúšťa. No je to v tomto prípade objekt?“[19] Vidíme, že každý z uvedených autorov striktne odlišuje naše telo od ostatných vecí, pričom sa každý z nich opiera o neodlučiteľnosť tela od nás ako žijúcich a prežívajúcich bytostí. Telo je to, čo nemôžeme prestať vnímať, nemôžeme voči nemu zaujať odstup. Pripomeňme, že vnímané neznamená automaticky aj uvedomované. Ak môžeme o tom, čo je vždy tu – s nami – hovoriť ako o objekte, tak len v tom zmysle, že sa nachádza vo svete s inými objektmi. Naše telo však nie je objektom (v pravom slova zmysle) pre nás.
Priestorovosť
„Všímam si svoje telo, ktoré je mojím zorným uhlom pohľadu na svet, ako jeden z objektov tohto sveta.“[20] Tentoraz chápeme naše telo zaradené vo svete ako vec medzi vecami. Síce sme svojou telesnosťou včlenení do sveta, nachádzame sa v ňom spolu s inými predmetmi, no nemôžeme byť predmetom sami pre seba tak, ako sú pre nás predmetmi iné veci vo svete. Spoločné s ostatnými predmetmi máme to, že existujeme tak ako oni – priestorovo, no ako hovorí Patočka: „Je zásadný rozdiel medzi tým byť v priestore ako jeho súčasť vedľa iných vecí a žiť priestorovo, vedieť, že sme v priestore, vzťahovať sa k priestoru…“[21] Priestorovosť je spoločná len v tom zmysle, že znamená byť priestorovo. No my nielenže sme v priestore, ale aj priestorovo žijeme, žijeme ako telesnosť, čo znamená, že svoju telesnosť prežívame. „Človek je včlenený do sveta už svojou telesnosťou. Čo človeka stavia ako vnútorne živú, život prežívajúcu bytosť do sveta, je práve telesnosť.“[22] Na jednej strane sa telesnosťou začleňujeme do sveta, na strane druhej to znamená viac, než len zaberať nejaký priestor telom: Nejde o to vyplniť priestor, ale prežívať ho. Naša telesnosť neznačí matériu zaberajúcu určitý priestor, ale čosi živé, vedome žité, a navyše aj vedome sa vzťahujúce k svojmu okoliu. Merleau-Ponty hovorí o tele, že „jeho priestorovosť nie je ako priestorovosť vonkajších objektov alebo ‚priestorového vnemu‘, priestorovosť pozície, ale je ako priestorovosť situácie.“[23] Sme včlenení do sveta, no sme si vedomí svojej situácie, cítime sa, žijeme svoju telesnosť (alebo svojou telesnosťou), prežívame ju (alebo seba). Priestorovosť nášho tela je zásadne odlišná od priestorovosti iných vecí. Hoci takisto zahŕňa postavenie a rozloženie svojich častí v priestore, je navyše rozpoložením vzhľadom na situáciu, v ktorej sa nachádzame, a to bytostným rozpoložením.
Zo všetkých vecí, ktoré sa vyskytujú priestorovo a ktoré sa môžu stať naším predmetom, je telesnosť „priestorom“, ku ktorému sa vzťahujeme špecificky. „Vzťah k našej telesnosti je iný než vzťah k predmetom, ku ktorým sa vzťahujeme prostredníctvom našej telesnosti. Tá je akoby podmienkou všetkých našich vzťahov k objektivite. Ide o živú telesnosť, nie pozorovanú, telesnosť, ktorá k nám patrí vnútorne, nie ako predmet prírodných vied.“[24] Zásadný rozdiel spočíva v prežívaní a pozorovaní, pričom našu telesnosť nie sme schopní pozorovať bez toho, aby sme ju zároveň aj neprežívali. Nemôžeme sa k nej vzťahovať len zvonku, pozorovať ju, lebo vždy ju cítime aj zvnútra ako nám patriacu. Toto seba-prežívanie, sebacítenie či seba-evidentnosť je práve tým, čo robí našu telesnosť zvláštnou v porovnaní s telesnosťou iných vecí. Merleau-Ponty, a takisto aj Michel Henry na to používajú pojem la chair, živé telo.[25] Toto živé telo je, ako hovorí Mikkel B. Tin, „protikladom pozitívnosti a presahuje konceptuálne rozdiely. Nie je ani vedomie, ani telo, ani vnútorné, ani vonkajšie, ani subjektivita, ani intersubjektivita, ani prítomnosť, ani absencia, ani aktivita, ani jednoduchá pasivita…“[26] Vyvlastnenie (odcudzenie) tu nie je možné. Nemôžeme sa sami sebe stať čisto pozorovanou vecou, vždy sme si vlastní.
V tomto zmysle sa telo nikdy nemôže stať objektom v pravom slova zmysle. Objekt je totiž niečo, čo máme pred sebou, od čoho dokážeme zaujať odstup. Avšak túto možnosť nemáme, pokiaľ ide o naše vlastné telo. Dokonca môžeme povedať, že táto možnosť je pre nás nepredstaviteľná. Naše telo „vzdoruje skúmaniu a vždy sa mi prezentuje z toho istého uhla. Jeho permanentnosť nie je permanentnosťou vo svete, ale permanentnosťou, ktorá sa ma týka. Povedať, že je vždy blízko mňa, vždy tu pre mňa, znamená povedať, že [telo] nie je nikdy reálne predo mnou, že ho nemôžem zoradiť pred mojimi očami, že zostáva medzné pre všetko moje vnímanie, že je so mnou.“[27] Vzťah k nášmu telu je charakteristický tým, že hoci ho chápeme ako jeden z objektov nachádzajúcich sa vo svete, nemôžeme sa k nemu vzťahovať tak ako k iným predmetom. Hlavná odlišnosť spočíva v tom, že naša telesnosť je prežívaná. Sme živé a predovšetkým žité telá, o ktorých vždy nejako a priori „vieme“, hoci si ich nemusíme uvedomovať v zmysle priamej pozornosti. Nemôžeme sa od nich odvrátiť ani ich zanechať, sú tu vždy s nami.
Permanentnosť tela, to, že sme vždy telesne, je dôvodom, prečo telo chápeme ako naše „tu“. Napriek tomu sa môžeme stretnúť aj s iným lokalizovaním nášho tela. Jürg Zutt je toho príkladom: „Telesnosť podľa neho znamená ‚byť niekde‘.“[28] Toto svoje stanovisko odôvodňuje rôznymi príkladmi. Napríklad, že „telesný pohľad končí tam, kam sa dívam.“[29] Vidíme predsa zmyslovo telesne. Je skutočne otázne, či nie sme tam, kam sa dívame, kam až siaha náš pohľad. Alebo či pri ukazovaní na nejaký predmet, nie sme skôr pri ňom, než „tu“, kde je naše telo. Preto na základe týchto príkladov môžeme povedať, že sme skôr niekde než tu. Možno naozaj prekračujeme hranice nášho tela, či už pohľadom, ukazovaním, alebo možno dokonca spomienkami, predstavami či snami. Medard Boss sa takisto pýta: „Keď som v sne pri indiánoch, nie som skôr tam pri nich, pri ohni než tu, kde je moje telo?“[30] Môžeme telesnosť chápať ako naše „tu“ v zmysle permanentnosti nášho tela, od ktorého sa nemôžeme odvrátiť, no zároveň môžeme uvažovať o prekračovaní hraníc nášho tela, a to zmyslovo telesne, napríklad videním či ukazovaním, a v tom prípade môžeme našu telesnosť ponímať ako „byť niekde“.
Naladenosť
Vrátime sa teraz k ponímaniu telesnosti ako predpokladu vnímania. To, že sa predmet nachádza v poli pôsobnosti k nášmu telu, že sa k nemu vzťahuje a môže byť vnímaný, ešte nezaručuje, že vnímaný aj bude. Zaiste, telesnosť je nevyhnutným predpokladom vnímania, ale samotné disponovanie telesnosťou nestačí: „… ako hovorí Merleau-Ponty vo Fenomenológii vnímania, telo musí byť naladené na podnety, aby ich mohlo prijímať. Musí byť organizované ako celok a aktívne pripravené na stretnutie s podnetmi…“[31] Naladenosť môžeme chápať aj ako istý druh otvorenosti. Aby sme sa s niečím naozaj bezprostredne stretli, vnímali to, musíme byť pre toto stretnutie otvorení. Otvorenosť pritom neznamená len schopnosť zmyslovo vnímať, ktorá nám prináleží vďaka telu, naopak, môže ísť o otvorenosť v hlbšom zmysle. Môžeme a musíme byť zmyslovo uspôsobení pre vnímanie podnetov, to však nezaručuje, že ich budeme vnímať. Žiada si to hlbšiu podmienku: otvorenosť (alebo naladenosť) voči daným podnetom. Ako je možné, že dívajúc sa na rovnakú vec, si jeden dívajúci môže všimnúť čosi iné než druhý? A dokonca, keď sa ten snaží ukázať druhému, čo vidí, môže sa stretnúť s neúspechom aj po dlhšom vyvíjaní úsilia. Možno je každý z nich otvorený trochu inak. Aj zo skúsenosti vieme, že niekedy trvá dlhšie, kým zbadáme, čo nám druhý ukazuje, no niekedy sa nakoniec voči tomu otvoríme a zbadáme to. Petr Rezek si berie za príklad Rorschachove tabule. „Domnievam sa, že to, čo v Rorschachových tabuliach poznávame, sa na nich takisto nachádza. Ak máme totiž uvidieť neobvyklú interpretáciu na danom mieste, potom sa musíme, aby sme ju zbadali, inak otvoriť.“[32] Niekto by mohol namietnuť, že je to len škvrna či skupina bodiek, ale všetko, čo sme v tom schopní vidieť, sa musí dať z daného obrazca očami akoby „vytiahnuť“. Obrazec má v sebe možnosť evokovať to, čo v ňom vidíme. Veci v sebe ukrývajú množstvo interpretácií a závisí len od nás, ako sa im dokážeme otvoriť, ako ich dokážeme vnímať. Stále v nich môžeme objavovať niečo nové, niečo viac či menej. Nejde o to, že by každý vnímal inú vec, vnímame ten istý predmet, no každý môže byť voči nemu inak otvorený, čo neznamená, že sa nemôže otvoriť rovnako, alebo aj viac či iným spôsobom. Vec nám zároveň ponúka samu seba a každá interpretácia v nej musí byť obsiahnutá. Tak ako sa nám vo vnímaní dáva vec zakaždým inak, čo súvisí s perspektívou a s naším telom, tak sa nám môže dávať inak aj vzhľadom na to, ako sme voči nej otvorení, čo stále súvisí s našou telesnosťou, pretože, ako sme povedali, telo musí byť naladené či otvorené voči určitému vnímaniu. „Boss telo chápe ako stránku otvorenosti…“,[33] čo koinciduje s naladenosťou.
Telesnenie
Zaujímavý tu môže byť pre nás aj pojem telesnenie,[34] ktorý zavádza Medard Boss. Človek sa telesní, čo znamená, že žije telesne, ale takisto, že prekračuje hranice svojho tela ako v prípade videnia či ukazovania, ktoré sme už spomínali. Môžeme uviesť aj príznačnejší príklad: slzy. „Podľa Bossa je však slza telesným bytím toho človeka, ktorý je naladený v smutnom vzťahu napríklad k mŕtvemu…“[35] Slzy sú modifikáciou tela v smutnom naladení. Smútok je spôsob, akým sa daný človek vyrovnáva so situáciou. Jeho telo ochabne, zrak stráca jasnosť… To by sme mohli pokladať za príklad žitej telesnosti par excellence. Rezek poníma telesnenie ontologicky. „Telesné bytie je teda rysom ľudského existovania, telesniť sa znamená vykonávať otvorenosť.“[36] Chce tým poukázať na to, že oko ako súčasť tela nevidí, ale musíme byť otvorení, aby sme videli. Oko je síce nevyhnutnou podmienkou, ale nie dostačujúcou, lebo musíme byť vidiace bytosti, aby sme mohli vidieť. Byť telesne znamená vykonávať túto otvorenosť a v rámci telesnosti existuje viacero možností, ako sa vzťahovať k svetu podľa toho, ako sme voči nemu otvorení. Ontologické rozšírenie pojmu telesnenia znamená, že našou telesnosťou priamo prejavujeme naše bytie: „… keď gestikulujem rukami alebo keď prídem a bezradne nimi rozhodím, aby som tým povedal, že som sa nestihol pripraviť na prednášku, tak nejde len o holé dlane. Ukazujem viac, ukazujem, že sám som holý. To, ako rozhadzujem rukami, je pochopiteľné len z toho, ako som otvorený svetu.“[37] Daným príkladom, rozhodením rúk, nepoukazuje len na povrch tela, ale na svoje bytostné rozpoloženie. Je to prejav tela (a telom) v určitej situácii, podľa istého naladenia či otvorenosti voči svetu v danej chvíli. Telesniť sa, byť telesne a prejavovať sa telesne zďaleka neznamená len narábať s telom, ale ide o bytostne telesné vzťahovanie sa k svetu. Barbaras preto hovorí: „Gesto nie je znakom hnevu, samo je hnevom…“[38] Gesto je bytostným prejavením sa vo svete a voči svetu, alebo v situácii, a to práve prostredníctvom tela. Telesnenie je naším najbytostnejším vyjadrením nás samých.
Preto je namieste otázka subjektu a tela. Keď sme na začiatku rozlíšili dva vzťahy k telu, v prvom z nich, totiž že máme telo, sme ponechali dichotómiu tela a subjektu. Subjekt ako ten, ktorý narába s telom, ním disponuje. Postupne sme sa dostávali k tomu, že telo je možnosťou pohybu, vnímania, a s tým spojenými perspektívami, kde sa nám dichotómia tela a subjektu začínala naštrbovať, pretože telo nie je len možnosťou, ale aj jej vykonaním, čiže sa dostáva do úzadia ako nástroj, prostriedok, a stáva sa samotným uskutočnením toho, čo subjekt mieni, takže zo vzťahu tela a subjektu nám akoby jeden komponent vypadol. Nie sme subjektom a telom, ktoré máme v moci. Samotné telo je naším môcť. Nevládneme mu, ale vládneme ním. Sme telom a len ním sa môžeme prejavovať a uskutočňovať činnosť. Keď sme sa následne obrátili k druhému vzťahu, že telom aj sme, dichotómia začala výrazne pokrivkávať. Vždy sme telesne. Subjekt a telo sú neodlučiteľné (aspoň počas života). Hoci stále používame dva termíny, uvažujeme o nich ako o vzájomne prepletených, vytvárajúcich jednotu práve prostredníctvom našej prežívanej telesnosti. Mohli by sme povedať, že subjekt je v tele a ani nemôže byť inak. Ak by sme nemali telo, subjekt by „visel vo vzduchu“. Telo je jeho zakotvením. Subjekt v tele je žitou telesnosťou. To znamená, že telo a subjekt sú vyjadrené v jednote prežívanej telesnosti, ktorou sme. Ťažko zrušiť tak zaužívaný pojem, akým subjekt bezpochyby je. Preto sa uchýlime k metafore, a síce, že telo a subjekt je ako rub a líce žitej telesnosti, alebo, ak použijeme Bossov neologizmus, telesnenia. Takto je chápané aj živé telo vo fenomenológii – ako prežívaná psychofyzická jednota.[39]
Záver
K našej telesnosti zvykneme zaujímať dva postoje. Jeden v zhone činností a narábania s vecami, vo vlastníckom duchu, keď naše telo chápeme ako prostriedok či schopnosť, ktorá nám umožňuje vnímať, dáva nám možnosť pohybu a poskytuje množstvo perspektív. Druhý postoj spočíva v pochopení telesnosti ako nášho spôsobu bytia a prejavovania sa navzdory situáciám, v ktorých nielen telom sme, ale len ním sa prejavujeme, a to dokonca aj vo forme gesta. Oba tieto pohľady na telo sú úzko prepojené. Kým prvý vzťah k telu ako prostriedku sa nám postupne v texte začína rozpadať a náznakovito sa pretavuje do druhého (príklad vlády telom), druhý pohľad na telo ako nášho bytostného prejavovania sa naopak upevňuje a zakotvuje v dynamickom pojme telesnenia. Telesnosť ako habitualita je spôsob bytia (a to nielen v zmysle ontickom) zmyslového telesného vzťahovania sa k svetu, ale aj v ontologickom zmysle, ako naše bytostné telesné prejavenie sa navzdory situáciám, v ktorých sa ocitáme, a ktoré prežívame.
L i t e r a t ú r a
BARBARAS, R.: Druhý. Praha: Filosofia 1998.
BARBARAS, R.: Touha a odstup. Praha: OIKOYMENH 2005.
BARBARAS, R.: Vnímání. Esej o smyslově vnímatelném. Praha: Filosofia 2002.
DIACONU, M.: Fenomenológia – teória médií – antropológia. (Aliancie a divergencie?). In: KARUL, R., MURÁNSKY, M., VYDROVÁ, J. (eds.): Vnímať, konať, myslieť. Bratislava: Filozofický ústav SAV 2008, s. 118 – 127.
HASS, L.: Merleau-Ponty’s philosophy. Bloomington: Indiana University Press 2008.
MERLEAU-PONTY, M.: Phenomenology of Perception. New York: Routledge 2002.
MERLEAU-PONTY, M.: Svět vnímání. Praha: OIKOYMENH 2008.
MERLEAU-PONTY, M.: Viditelné a neviditelné. Praha: OIKOYMENH 2004.
NOVOTNÝ, K.: Subjektivní tělesnost mysli a otázka subjektivity jevení. In: KARUL, R., MURÁNSKY, M., VYDROVÁ, J. (eds.): Vnímať, konať, myslieť. Bratislava: Filozofický ústav SAV 2008, s. 237 – 249.
PATOČKA, J.: Tělo, společenství, jazyk, svět. Praha: OIKOYMENH 1995.
REZEK, P.: Fenomenologická psychologie. Praha: Jan Placák – Ztichlá klika 2008.
TIN, M. B.: Merleau-Ponty medzi intersubjektivitou a (živým) telom sveta. In: KARUL, R., MURÁNSKY, M., VYDROVÁ, J. (eds.): Intersubjektivita v globálnej situácii. Bratislava: Filozofický ústav SAV 2006, s. 10 – 16.
P o z n á m k y
[1] PATOČKA, J.: Tělo, společenství, jazyk, svět. Praha: OIKOYMENH 1995, s. 11.
[2] MERLEAU-PONTY, M.: Viditelné a neviditelné. Praha: OIKOYMENH 2004, s. 18.
[3] BARBARAS, R.: Touha a odstup. Praha: OIKOYMENH 2005, s. 36.
[4] BARBARAS, R.: Touha a odstup, c. d., s. 37.
[5] BARBARAS, R.: Vnímání. Esej o smyslově vnímatelném. Praha: Filosofia 2002, s. 18.
[6] HASS, L.: Merleau-Ponty’s philosophy. Bloomington: Indiana University Press 2008, s. 61.
[7] BARBARAS, R.: Touha a odstup, c. d., s. 37.
[8] Tamže, s. 40.
[9] PATOČKA, J.: Tělo, společenství, jazyk, svět, c. d., s. 178.
[10] Tamže, s. 178.
[11] HASS, L.: Merleau-Ponty’s philosophy, c. d., s. 78.
[12] REZEK, P.: Fenomenologická psychologie. Praha: Jan Placák – Ztichlá klika 2008, s. 58.
[13] PATOČKA, J.: Tělo, společenství, jazyk, svět, c. d., s. 58.
[14] MERLEAU-PONTY, M.: Phenomenology of Perception. New York: Routledge 2002, s. 104.
[15] Tamže, s. 108.
[16] PATOČKA, J.: Tělo, společenství, jazyk, svět, c. d., s. 59.
[17] Tamže, s. 12.
[18] BARBARAS, R.: Druhý. Praha: Filosofia 1998, s. 25.
[19] MERLEAU-PONTY, M.: Phenomenology of Perception, c. d., s. 103.
[20] Tamže, s. 81.
[21] PATOČKA, J.: Tělo, společenství, jazyk, svět, c. d., s. 27.
[22] Tamže, s. 53.
[23] MERLEAU-PONTY, M.: Phenomenology of Perception, c. d., s. 114 – 115.
[24] PATOČKA, J.: Tělo, společenství, jazyk, svět, c. d., s. 53.
[25] Porov. NOVOTNÝ, K.: Subjektivní tělesnost mysli a otázka subjektivity jevení. In: KARUL, R., MURÁNSKY, M., VYDROVÁ, J. (eds.): Vnímať, konať, myslieť. Bratislava: Filozofický ústav SAV 2008, s. 245.
[26] TIN, M. B.: Merleau-Ponty medzi intersubjektivitou a (živým) telom sveta. In: KARUL, R., MURÁNSKY, M., VYDROVÁ, J. (eds.): Intersubjektivita v globálnej situácii. Bratislava: Filozofický ústav SAV 2006, s. 14.
[27] MERLEAU-PONTY, M.: Phenomenology of Perception, c. d., s. 104.
[28] Cit. podľa REZEK, P.: Fenomenologická psychologie, c. d., s. 58.
[29] Tamže, s. 58.
[30] Tamže, s. 58.
[31] HASS, L.: Merleau-Ponty’s philosophy, c. d., s. 80.
[32] REZEK, P.: Fenomenologická psychologie, c. d., s. 50.
[33] Tamže, s. 59.
[34] Porov. nemecký výraz Leiben. Tamže, s. 58.
[35] Tamže, s. 59.
[36] Tamže, s. 60.
[37] Tamže, s. 60 – 62.
[38] BARBARAS, R.: Druhý, c. d., s. 28. Porov. takisto MERLEAU-PONTY, M.: Svět vnímání. Praha: OIKOYMENH 2008, s. 47 – 48.
[39] Porov. DIACONU, M.: Fenomenológia – teória médií – antropológia. (Aliancie a divergencie?). In: KARUL, R., MURÁNSKY, M., VYDROVÁ, J. (eds.): Vnímať, konať, myslieť, c. d., s. 123.
Mgr. Petra Hroncová
Katedra filozofie
Filozofická fakulta Trnavskej univerzity
Hornopotočná 23
918 43 Trnava