Radikalizácia fenomenologickej redukcie podľa Renauda Barbarasa

„Nedostatočná radikálnosť husserlovskej redukcie (spočívajúca práve v tom, že je redukciou na región vedomia) tkvie vo fakte, že Husserlov projekt zostáva celkom poplatný racionalistickému ideálu adekvátneho dávania, a v dôsledku toho spontánnemu vymedzeniu Bytia ako predmetu, vymedzeniu vstupujúcemu do rozporu s vlastnou štruktúrou vnímania. Husserlovskú epoché, chápanú ako zviditeľnenie javenia samotného, možno teda doviesť do konca len pod podmienkou vyradenia tohto objektívneho predpokladu, t. j. popísaním štruktúry javenia bez vybočovania k javiacemu sa, ktoré sa v ňom vynára.“[1]

Cieľom tohto textu je naznačiť odpoveď na otázku, čo je nám pôvodne dané. Vychádzať budeme z Barbarasovej radikalizácie fenomenologickej redukcie, vystavanej na jeho kritike Husselovej transcendentálnej fenomenológie z Ideí I, ktoré tu budeme čítať Barbarasovou optikou. Najskôr si povieme, čo je to fenomenologická redukcia a od čoho vlastne fenomenológia redukuje. To predpokladá predstavenie pojmu prirodzeného postoja (ktorý vždy už zaujímame vo svete) a pojmu generálnej tézy sveta (na ktorej sa prirodzený postoj zakladá). Ďalej si predstavíme Husserlovo chápanie fenomenologickej redukcie, ktorou pozastavujeme kladenie generálnej tézy, čím sa dostaneme k pôvodnej danosti, t. j. k tomu, čo zostane po vyradení nášho prirodzeného postoja. Záver bude venovaný Barbarasovej kritike Husserlovej transcendentálnej fenomenológie, ktorá pôvodne dané nachádza vo vedomí ako vedomím zakúšané javenie niečoho, ktoré charakterizuje ako transcendenciu v imanencii. Napokon si predstavíme Barbarasovu kritiku tohto Husserlovho prístupu, teda jeho radikalizáciu fenomenologickej redukcie, ktorú vedie snaha dospieť k pôvodne danému v jeho autonómii, t. j. na strane skutočnej, a nie v imanencii vedomia konštituovanej transcendencie. Javenie ako pôvodné transcendentné bytie uchopíme tak, ako je prítomné v skúsenosti, a to ako dávanie sa v odtieňoch, ktoré sú jednak prítomnosťou toho, čo odtieňujú, a zároveň absenciou plného bytia toho, čo je odtieňované. To nás privedie k určeniu pôvodnej danosti ako toho, čo sa javí, čo však vo svojich javoch nie je nikdy plne prítomné.

1. Generálna téza sveta a prirodzený postoj
Pre prirodzený postoj je najcharakteristickejšie to, že: „tu nachádzam stále jestvujúcu ako svoj protiklad jednu časopriestorovú skutočnosť, ku ktorej sám patrím… Túto ‚skutočnosť‘ […] nachádzam ako jestvujúúcu a beriem ju tak, ako sa mi dáva, totiž tiež ako jestvujúcu.“[2] Týmito slovami Husserl vyjadruje tzv. generálnu tézu prirodzeného postoja.[3] Aby sme si uvedomili, čo je táto téza, musíme pochopiť, že sa s ňou nestretávame „v artikulovanom predikatívnom súde o existencii, [ale ako s] niečím, čo neustále trvá počas celého trvania tohto postoja, t. j. počas prirodzeného bdelého behu života“.[4] Prirodzený svet ako výsledok generálnej tézy prirodzeného postoja, svet, s ktorým sa stretávame ako s „tu jestvujúcim“, sa nám dáva aj s charakterom bytia osebe. Je pre nás vždy už osebe jestvujúcim, pričom k nemu môžeme alebo aj nemusíme pristúpiť, a takto ho urobiť bytím pre nás.

Výstižne to opisuje Klaus Held, keď hovorí, že v prirodzenom postoji „sa s úplnou samozrejmosťou spoliehame na to, že bytie vecí sa odohráva sprvu nezávisle od toho, či my ľudia s tým máme niečo spoločné, alebo nie. Domnievame sa, že veci sa dostávajú až dodatočne do okruhu vztiahnutosti k nám ľuďom – vtedy ich robíme predmetom svojho poznania a konania.“[5] Bytie, ktoré sa nám dáva ako od nás nezávislé, ako bytie osebe, je podriadené ontológii predmetu, prirodzene sa stretávame s objektmi, ktoré sú od nás ako subjektov oddelené. V prirodzenom postoji je danosť chápaná ako plná prítomnosť.[6]

V prirodzenom postoji vždy už stojíme „na pôde sveta daného vopred ako jestvujúceho“,[7] a to na spôsob objektu, ako od nás nezávislé bytie. Týmto spôsobom sa dávajúci svet a veci nepovažujeme za pôvodnú danosť, musíme si totiž uvedomiť, že to s čím máme do činenia v prirodzenom postoji, totiž prirodzený svet, je výsledkom tézy, že my sme nejako tvorcami tohto bytia – medzi nás a bytie kladieme tézu o jeho objektívnom bytí osebe. Ak sa chceme dopracovať k tomu, čo je dané pôvodne, totiž pred tým, než je to, čo je nám podávané, sformované generálnou tézou, musíme od takto sa dávajúceho sveta odvrátiť našu pozornosť, a zamerať ju inam.

2. Husserlova redukcia na čisté vedomie
Prešli sme prvým krokom na ceste k pôvodnej danosti a zdôraznili sme, že k svetu vopred a celkom prirodzene, t. j. bez vedomého úsilia pristupujeme ako k jednote dávajúcej sa na spôsob objektu, t. j. ako absolútna prítomnosť a pozitivita. Druhým krokom bude obrátenie našej pozornosti, ktoré je vo fenomenológii známe ako fenomenologická redukcia, resp. uzátvorkovanie. Takto sa dostaneme bližšie k tomu, čo sa nám pôvodne dáva, čo sa nám dáva pred tým, než to sformuje téza o predmetnom bytí toho, čo sa nám dáva. Ide vlastne o odhalenie a pozastavenie uchopovania bytia ako osebe súceho, pričom však nedochádza k negácii bytia samého, iba jeho predmetnej podoby. Ide nám vlastne o návrat k pred-predmetnému dávaniu sa bytia.

Názorne si to môžeme predstaviť takto: kým prirodzenému postoju priradíme vetu „vnímanie tohto sveta“, tak fenomenologickému postoju priradíme vetu „vnímanie (tohto sveta)“ – kde danie do zátvorky vyjadruje istú zmenu ontologického statusu vonkajšej skutočnosti, a to v smere od objektu k jeho javeniu a vlastne od čistej pozitivity k negativite, o ktorej však nemožno povedať, že ide o čisté nič, pretože v tomto posune môžeme stále tušiť istú mieru prítomnosti. To, čo sa nám po redukcii dáva, nie je čisté nič, ale stále je to niečo, ide len o to zistiť, ako toto niečo je – v akom zmysle nie je čistou pozitivitou a ani čistou negativitou, inými slovami, aký má spôsob bytia. Predbežne si povedzme, že po redukcii už bytie nie je „… charakterizované determináciou, ktorá je vlastná predmetu, [kedy] určitá skutočnosť môže byť prítomná iba v tej miere, v akej je prítomná plne…“[8]

Po redukcii nám teda zostáva fenomenolálne bytie. Fenomén však už nie je nijakým osebe, je javením a takto čímsi neúplným, nespoľahlivým. Keďže Husserla ženie hľadanie sféry absolútnej istoty, je jasné, že takéto fenomenálne bytie svojou neúplnosťou neuspokojuje jeho vedeckú potrebu adekvátneho uchopenia. Sféru absolútna nachádza v transcendentálnom vedomí, ktoré je regiónom absolútneho dávania a ktoré je sférou, ktorej sa redukcia nedotkla. Každý zážitok, každá skúsenosť je vždy skúsenosťou nejakého vedomia, ktoré je tak predpokladom a podmienkou stretnutia sa so svetom. Akoby sa Husserl nedokázal zmieriť s tým, že sme po realizácii redukcie stratili jedno absolútno, ktoré sme pripisovali prirodzenému svetu, existujúcemu na spôsob objektu, a tak zaň hľadá náhradu. V skúsenosti, ktorá nás vždy môže klamať, Husserl pôvodnú danosť nevidí. Zato čisté vedomie, ktoré nám zostalo ako „fenomenologické rezíduum[9] po vyradení generálnej tézy sveta, je sférou absolútnych zážitkov, je základným poľom fenomenológie.[10] Ide o to, že Husserla nemotivuje iba hľadanie pôvodnej danosti, nejde mu iba o popis našej čistej skúsenosti sveta, ale v prvom rade hľadá pevný bod, na ktorom by mohol založiť vedu. Ten nachádza v imanencii vedomia, ktoré v sebe konštituuje „všetky svetské transcendencie“.[11]

Husserl na otázku pôvodnej danosti dáva takúto odpoveď: vyradenie z pôsobnosti generálnej tézy sveta nás stavia pred fenomenálne bytie tohto sveta. To, čo je nám pôvodne dané, je tak javenie sveta, jeho dávanie sa tomu, komu sa tento svet javí. Popis tohto javenia Husserl podmieňuje jeho prítomnosťou vo vedomí, pretože javiť sa znamená prežívať javenie. Skutočne pôvodnou danosťou je preto vedomie, ktoré si je ako rezíduum fenomenologickej redukcie adekvátne dané samo sebe a rovnako je mu dané všetko, čo je v ňom prítomné.

Otvára sa otázka, ako by sa nám ukázala pôvodná danosť, keby sme javenie nepovažovali za niečo subjektívne, ale pokúsili by sme sa k nemu pristúpiť ako k niečomu transcendentnému, resp. ako k vlastnému bytiu sveta.

3. Barbarasova redukcia na čisté javenie
Barbaras podrobuje kritike Husserlov postup po vyradení generálnej tézy prirodzeného postoja – hovorí, že Husserl namiesto toho, aby tento krok ihneď zužitkoval, zameriava sa na to, aby zdôraznil „kontrast medzi absolútnym bytím imanentna, t. j. zážitku, a kontingentným bytím transcendentna, t. j. vnímaného“.[12] Ide tu o rozdiel dvoch spôsobov danosti, ktorý sa vnucuje potom, čo nás redukcia privádza do oblasti čistého vedomia, ktoré sa objavuje v pozícii základu všetkého poznania, keďže Husserl pracuje „s predpokladom, že vedomie je sebe samému adekvátne dané“.[13]

Husserlovskou pôvodnou danosťou nie je vec osebe, ale vec tak, ako je po vyradení generálnej tézy, ako bytie pre vedomie, t. j. fenomén. Fenomén je to, čo sa javí, čo u Husserla znamená, že sa javí vedomiu, ktoré je regiónom zjavovania, bez ktorého by nič nebolo. Javenie je javením pre určité vedomie a prítomnosť tohto javenia vo vedomí – ktorého sa redukcia nedotkla, pretože Husserl potreboval nejaký pevný bod na založenie prísnej vedy – je absolútna vďaka tomu, že u Husserla je jav vlastne to isté ako zážitok javenia, teda čosi subjektívne.

Barbaras na rozdiel od Husserla obracia pozornosť k javeniu ako niečomu, čo sa deje na strane transcendencie, teda vo svete. Vychádza z toho, že ak sa máme držať prísne iba našej skúsenosti – čo je základná fenomenologická požiadavka – potom sa musíme vrátiť k fenomenálnemu charakteru bytia, teda k javeniu a jeho neúplnosti a Husserlovu snahu toto javenie adekvátne, plne uchopiť, už musíme brať iba ako niečo, čo je navyše. Barbaras nám takto naznačuje smer svojej kritiky adresovanej Husserlovi, ktorej ide o dôslednejší popis bytia fenoménu v jeho autonómii, mimo absolútneho vedomia, postulovaného ako predpoklad všetkého javenia.

Barbaras chce na rozdiel od Husserla vychádzať z toho, že „uznáme pôvodný, a v dôsledku toho nerozdeliteľný charakter javenia ako dávania sa v odtieňoch…“[14] Práve tento spôsob javenia, ako ho tematizuje Husserl a vzápätí ho stráca jeho analyzovaním prostredníctvom tradičných a z tradície vychádzajúcich pojmov, považuje Barbaras za východisko svojich analýz.

Opísať javenie ako prežívanie, teda ako niečo subjektívne, čo je samo sebe absolútne dané, je jedna vec, na druhej strane však treba zdôrazniť fakt, že javenie je javením (niečoho) a že sa teda predsa len a v prvom rade deje na strane transcendencie. Skúsenosť je v prvom rade skúsenosťou niečoho, čo existuje na spôsob transcendencie.

Aký je spôsob bytia toho, čo sa javí, aký je spôsob bytia tejto transcendencie? Husserl odpovie, že toto bytie je javenie, ktoré vzápätí situuje na stranu vedomia, že zmyslom tohto bytia je javiť sa, teda byť vo vedomí. Barbaras na to povie, že „v skutočnosti nemožno pochybovať, že svet je prežívaný v tom ohľade, že sa niekomu javí…“, ale ako hovorí ďalej: „Uznanie tohto faktu dopredu vôbec nerozhoduje o tom, čo je presne treba rozumieť pod pojmom zážitok, ani o zmysle bytia subjektívna. Nie je vylúčené…, že prežívanie bytia sveta neprotirečí jeho transcendencii…“[15] Barbaras teda nevylučuje subjektívnu zložku, iba jej husserlovský výklad ako absolútna. Dôraz je kladený mimo subjektu, na popis javenia, kde sa Barbaras vracia k Husserlovej teórii odtieňov, ktorú však nepostaví ako deficientný spôsob dávania oproti absolútnemu dávaniu javenia ako prežívania. Nejde teda Husserlovou cestou, ale nedostatočnosť dávania v odtieňoch odhalí ako rozhodujúci moment pre prístup k pôvodnej danosti.

Otázka pôvodnej danosti nemôže byť redukovaná na otázku, ako je niečo pôvodne dané vo vedomí, ale musí byť kladená s ohľadom na bytie toho, čo sa dáva a ako sa dáva. To, čo sa dáva, je nejaké bytie. Uchopovať toto bytie ako bytie osebe znamená vpisovať mu určitý spôsob bytia, ktorý nevyplýva priamo zo skúsenosti s týmto bytím. Ak sa držíme iba skúsenosti, vec je nám vždy daná iba z prednej strany. Ak si v intencionálnom vedomí ďalej dopĺňame túto vec o tú stranu, ktorá nám daná nie je, tiež sa spreneverujeme pôvodnej danosti v skúsenosti a určitou racionalizáciou uskutočňujeme názor jednoty – dopĺňanie daného o nedané. Ak sa chceme prísne držať iba daného, musíme sa vzdať predpokladu absolútnej danosti vedomia a jeho obsahov ako skúsenostne nepotvrdenej.

Prísne sa držať iba toho, čo je dané, znamená vrátiť sa k popisu skúsenosti ako skúsenosti niečoho, tak ako je predložená v teórii odtieňov. V skúsenosti zakúšame vec samu, čo však neavizuje nijaké plné uchopenie. Ide o skúsenosť javenia tejto veci, ktoré je radom jednotlivých javov, z ktorých v každom je prítomná vec sama, a to jediným možným spôsobom, ako môže byť vec sama prítomná, t. j. ako svoja vlastná nesprítomniteľnosť. „Jav skrátka prezentuje predmet ako to, čo samo zostáva neprezentovateľné.“[16] Pri popise toho, čo je dané, definitívne opúšťame tradičnú ontológiu plnej prítomnosti a plnej určiteľnosti. Bytie sa tým dostáva niekde mimo vopred dané, netematicky stanovené mantinely bytia ako plnosti prítomnosti a nebytia ako čírej ničoty, je tým, čo má niečo z jedného aj z druhého, pričom obe krajnosti sú vylúčené ako falošné.

Skrátka možnosť myslenia niečoho predmetného, nejakej prítomnosti či základu sprítomňovania je neodmysliteľná od toho, že prístup k tomuto niečomu je skúsenostný, že to, čo je zakúšané, sa dáva ako javenie, ktoré je vlastne odtieňovaním niečoho, v prúde nekonečných javov. Preplietanie nekonečnosti výjavov a toho, čo zjavujú, nás núti vzdať sa predstavy o prítomnosti nejakej jednoty, pretože sama jednota je možná len ako jednota nekonečných odtieňov, ktoré jednak nikdy nezachytíme všetky a jednak je táto jednota – prísne skúsenostne – jednotou, „ktorá sa konštituuje priamo v rozmanitosti, ktorej jednotou je a ktorá v skutočnosti nie je ničím iným, než touto rozmanitosťou samou“.[17]

Pôvodnosť je teda myslená ako návrat k čistej skúsenosti, ktorá je najlepšie popísateľná v termínoch Husserlovej teórie odtieňov, podľa ktorej je to, čo zakúšame, prítomné vo svojich javoch, no nikdy v nich nie je prítomné úplne. Pôvodná danosť je tak jednotou prítomnosti a svojej vlastnej neprítomnosti, kde ani jedno nie je myslené absolútne, ale relatívne, práve ako ich neustále preplietanie. Podľa toho môžeme povedať, že pôvodnou danosťou, ktorú hľadáme, je javenie niečoho, v ktorom je toto niečo prítomné ako svoja vlastná absencia, respektíve ako nemožnosť plného uchopenia tohto niečoho.

L i t e r a t ú r a
BARBARAS, R.: Vnímání. Esej o smyslově vnímatelném. Preložil J. Fulka. Praha: Filosofia 2002.
BARBARAS, R.: Touha a odstup (Úvod do fenomenologie vnímání). Preložil J. Fulka. Praha: OIKOYMENH 2005.
HELD, K.: Na cestě k fenomenologii světa. In: Chvatík, Ivan – Kouba, Pavel (eds.): Fenomén jako filosofický problém. Praha: OIKOYMENH 2000, s. 9 – 26.
HUSSERL, E.: Karteziánské meditace. Preložila Marie Bayerová. Praha: Svoboda-Libertas 1993.
HUSSERL, E.: Ideje k čisté fenomenologii a fenomenologické filosofii I. Preložili A. Rettová a P. Urban. Praha: OIKOYMENH 2004.
NOVOTNÝ, K.: Subjektivita jevení. Intencionální a ne-intencionální fenomenologie – E. Husserl a M. Henry. In: Novotný, Karel – Fridmanová, Milena (eds.): Výzkumy subjektivity. Od Husserla k Foucaultovi. Červený Kostelec: Pavel Mervart 2008, 17 – 46.
PATOČKA, J.: Platón a Evropa. Praha: Filosofia, nakladatelství Filosofického ústavu Akademie věd ČR 2007.

P o z n á m k y 
[1] BARBARAS, R.: Touha a odstup (Úvod do fenomenologie vnímání). Preložil Josef Fulka. Praha: OIKOYMENH 2005, s. 77 (české preklady boli poslovenčené).
[2] HUSSERL, E.: Ideje k čisté fenomenologii a fenomenologické filosofii I. Preložili A. Rettová a P. Urban. Praha: OIKOYMENH 2004, s. 65.
[3] Skôr, než si sa zameriame na to, čo tvrdí generálna téza sveta, pokúsme sa najskôr porozumieť tomu, čo to vlastne je téza. Patočka uvádza: „Téza – to je ukázanie sa, ktoré ma presvedčilo tak ďaleko, že o tej veci hovorím: je“ (Patočka 2007, s. 25). Ak napríklad vyslovím tvrdenie „vonku prší“, tak poukazujem na to, že za zastretými žalúziami je svet, v ktorom práve teraz prší. Predpokladám, že ten, na koho sa touto tézou obraciam, vždy už vie o existencii vonkajšieho sveta. O jeho bytí sa rovnako ako ja už dávno presvedčil a v téze „vonku prší“ prijíma vopred kladené presvedčenie nás oboch o tom, že „vždy už existuje vonkajšok, kde práve teraz prší“. A ďalej to, že tam prší, si druhý nemusí overiť pohľadom z okna a nemusí ani nevyhnutne stíšiť hudbu, aby počul dážď dopadajúci na strechu. Aby bol presvedčený o tom, že to tak naozaj je, nepotrebuje vedieť, či moja téza je pravdivá. Stačí mu totiž byť presvedčený o tom, že vonku je svet, k bytiu ktorého patrí to, že v ňom niekedy prší. Generálna téza sveta je teda presvedčenie o tom, že svet je, pričom toto presvedčenie vôbec nemusí byť overené čo do svojej pravdivosti. Veď napokon, na základe akého pojmu pravdy by sme vôbec mohli overiť jeho pravdivosť? Téza je teda presvedčenie o tom, že niečo je alebo že niečo je tak a tak, pričom toto presvedčenie vôbec nemusí byť pravdivé, lebo ono práve každú možnosť pravdivosti zakladá.
[4] HUSSERL, E.: Ideje k čisté fenomenologii a fenomenologické filosofii I. Preložili A. Rettová a P. Urban. Praha: OIKOYMENH 2004, s. 66.
[5] HELD, K.: Na cestě k fenomenologii světa. In: Chvatík, I. – Kouba, P. (eds.): Fenomén jako filosofický problém. Praha: OIKOYMENH 2000, s. 9.
[6] Porov. BARBARAS, R.: Vnímání. Esej o smyslově vnímatelném. Preložil J. Fulka. Praha: Filosofia 2002, s. 24.
[7] HUSSERL, E.: Karteziánské meditace. Preložila Marie Bayerová. Praha: Svoboda-Libertas 1993, s. 36.
[8] BARBARAS, R.: Vnímání. Esej o smyslově vnímatelném. Preložil J. Fulka. Praha: Filosofia 2002, s. 23.
[9] HUSSERL, E.: Ideje k čisté fenomenologii a fenomenologické filosofii I. Preložili A. Rettová a P. Urban. Praha: OIKOYMENH 2004, s. 103.
[10] Porov. tamže, s. 104.
[11] Tamže, s. 103.
[12] BARBARAS, R.: Touha a odstup (Úvod do fenomenologie vnímání). Preložil Josef Fulka. Praha: OIKOYMENH 2005, s. 32.
[13] NOVOTNÝ, K.: Subjektivita jevení. Intencionální a ne-intencionální fenomenologie – E. Husserl a M. Henry. In: Novotný, K. – Fridmanová, M. (eds.): Výzkumy subjektivity. Od Husserla k Foucaultovi. Červený Kostelec: Pavel Mervart 2008, s. 19.
[14] BARBARAS, R.: Touha a odstup (Úvod do fenomenologie vnímání). Preložil Josef Fulka. Praha: OIKOYMENH 2005, s. 46.
[15] Tamže, s. 44.
[16] Tamže, s. 23.
[17] Tamže, s. 25.

Príspevok vznikol na Inštitúte filozofie a etiky Prešovskej univerzity ako súčasť riešenia grantovej úlohy VEGA č. 2/0201/11 pod názvom „Intencionalita, afektivita, existencia v intersubjektívnej situácii“.

Mgr. Peter Mačaj
Inštitút filozofie a etiky
Filozofická fakulta
Prešovská univerzita v Prešove
17. novembra 1
08001 Prešov
petermacaj@gmail.com