Antológia súčasnej slovenskej poézie ponúka obraz jednej z tvárí aktuálnej básnickej tvorby na Slovensku, ktorá sa sformovala po roku 1989. Keďže v literárnom priestore má už svoju predchodkyňu v podobe antológie paralelného názvu (päť x päť. Antológia súčasnej slovenskej prózy, 2011, ed. Peter Karpinský), jej zostavovateľ prijal niekoľko vopred stanovených obmedzení, aj keď nie úplne zhodných s knihou-blížencom. Výber sa koncentruje na tvorbu autorov narodených v ohraničenom časovom pásme r.1965 – 1986, pričom jadro predstavujú básnici narodení v 70. rokoch,väčšinou debutujúci v období rokov 1995 – 2005. Zostavovateľ hovorí o mladšej strednej a najmladšej generácii slovenských básnikov. Toto definovanie asociuje ďalšiu paralelu, a to v podobe antológies takmer identickým názvom (Antológia súčasnej slovenskej poézie. Stredná a mladá generácia po roku 1990,2006, ed. Peter Milčák), ktorá vznikla pre potreby poľského lektorátu vo Varšave. Keďže jej texty zostali v pôvodnej slovenskej verzii, vstupuje kniha aj do kultúrneho dialógu na Slovensku. Neveľký, iba šesťročný časový posun medzi vznikom oboch publikácií spôsobil, že okrem troch autoriek (J. Beňová, J.Pácalová, J. Plulíková) a skupinového projektu básnikov (M. Habaj, A.Hablák, P. Macsovszky, P. Šulej) s názvom Generátor X, ktorí sa mohli na základe časovo odlišných kritérií (u Milčáka rozhodoval rádius dátumu narodenia 1950 – 1979) vyskytnúť, no nevyskytli sa ani v novšej antológii, je Gavurov výber autorov výrazne podobný s Milčákovým. Gavura chýbajúcich deväť miest dopĺňa výhradne neskôr narodenými básnikmi, teda Milčáka podstatnejšie nekoriguje. Tento fakt vyplýva z dvoch skutočností – z poeticko-redaktorskej spriaznenosti oboch editorov (okrem toho sú obaja zostavovatelia zároveň básnikmi a ich poéziu nájdeme v oboch antológiách), ale aj z Gavurovej snahy netvoriť súkromnú zbierku obľúbených textov. Na to, že zostavovateľ berie vážne hlasy oficiálnej literárnovednej platformy na Slovensku, poukazuje fakt, že väčšina autorov z antológie bola ocenená rôznymi prestížnymi cenami za literatúru (Cena Ivana Kraska, Rubato a iné). Rešpekt pred názormi iných však nezbavuje Gavuru (*1975) vlastnej editorskej zodpovednosti a kompetencie. Zostavovateľ je sám výraznou postavou ponovembrovej literárnovednej scény na Slovensku, od polovice 90. rokov pozorne kriticky sleduje aj produkciu básnikov, ktorých zaradil do výberu, je autorom dvoch literárnovedných syntéz predstavovanej generácie (2002,2012).
Akým ďalším osobným vkladom sa vpisuje editor do antológie? Samotný výber textov nie je s Milčákovým identický, prekrýva sa s ním zanedbateľne. Možno tu pozorovať aj odlišnú pozíciu oboch zostavovateľov. Milčák pristupuje k výberu viac redaktorsky, neváha z väčšej knižnej produkcie daného básnika selektovať niekedy iba jednu zbierku, ktorá ho zaujala; Gavura sa pozerá skôr z pozície literárneho vedca a kritika, dáva priestor celej básnikovej produkcii s výrazným akcentom na poslednú tvorbu, ktorá v čase vydania antológie prináša najaktuálnejší obraz o poetickom dianí na Slovensku a zároveň naznačuje proces individuálneho dozrievania básnikov. Ďalšou editorskou stratégiou je, že na rozdiel od P. Milčáka aj P. Karpinského neradí Gavura autorov abecedne, ale časovo, rozhoduje rok debutu. Kritérium plynutia času literatúry hovorí o premenlivosti nadindividuálnych poetík, myšlienkovom a estetickom čerení, ale v čitateľovi vyvoláva aj predstavu literatúry ako života paralelne plynúceho s tým naším, ľudským, bytostne sa ho dotýkajúc, ašpirujúc na vzájomné prieniky. Dočahovanie na to, čo dozrieva práve teraz (viaceré texty použil editor z rukopisov, ešte len z pripravovaných kníh), zase naznačuje Gavurovu vieru v silu a životnosť poézie, ktorá v metamorfózach pretrváva.
Zostavovateľ dopĺňa výber autorskými portrétmi, v ktorých dominuje analýza básnikovej stratégie s naznačením vývinového hľadiska. V tomto priestore sa Gavura prezrádza ako vysokoškolský učiteľ, nápomocný čitateľovi pri možnej bezradnosti, ktorú môže spôsobiť nepripravenosť na výraznú individuálnosť a nekompatibilnosť autorských poetík negeneračnej generácie, ale aj niektoré stratifikačne náročné tendencie najmä mladšej strednej generácie (napríklad konceptuálnosť, procesuálna poézia). Viacnásobné čítanie knihy vo mne vyvolalo dojem, že editor v záujme obmedziť centrifugálnosť antológie, ktorá prirodzene vzniká dvojitým pohybom – od autora k autorovi v rámci knihy a od zbierky k zbierke v rámci básnikovej tvorby, hľadá nejaký centripetálny, dostredivý modus, synekdochické gesto. Ním môže byť sústredenosť na básnikovu kľúčovú tému (napríklad u Evy Luky rôzne expresívne obrazy ženských postáv) alebo postup (štylizovanosť u Rada Tomáša), eliminujúc vo výbere iné témy a postupy; alebo zameranosť na podstatné tematické, jazykovo-tvarové či postojové premeny (u Ivana Koleniča, Petra Milčáka, Márii Ferenčuhovej, Kataríny Kucbelovej, Petra Bilého).Ako celok antológiu spája silný ťah za problémovosťou (vnímanou ako disproporčnosť témy, ktorej funkciou je poukazovať na nepovšimnuté, ale vzácne javy tematickej primeranosti, pozri S. Rakús) a koncentrovanosť na svet básnického a lyrického subjektu.
V antológii okrem prúdenia času literatúry, ktorý zostavovateľ nemohol ovplyvniť, nachádzame aj iné, podvojné štruktúrovanie, viditeľné v rámcových častiach knihy (úvodná a záverečná báseň, úvodný výber generačne starších básnikov) a v jemnom narušení časového kritéria (dvaja autori – Ľuboš Bendzák a Marián Grupač nie sú striktne na svojom mieste, kam podľa roku debutu patria), ktoré pripisujem zostavovateľovmu vedomému zásahu, sledujúc tým isté ciele.Z hľadiska tektoniky, vnútorného usporiadania knihy, nenápadne zoskupuje Gavura básnikov podľa rôznych literárnych kritérií do malých či väčších hlúčikov, aby v za textovom priestore umožnil čitateľovi vytvoriť si syntézu výslednej podoby súčasnej slovenskej poézie. Vnútorná, hoci graficky nenaznačená štruktúrovanosť zároveň vytvára paralelu s názvom knihy, kde matematický zápis nevypovedá iba o výslednom počte autorov, ktorí sa v antológii vyskytli, ale aj o reflektovanej rôznosti, nie však nediferencovanosti slovenskej poézie.
Prvú skupinu básnikov, s ktorými sa čitateľ v antológii stretáva (Ivan Kolenič, Ján Litvák, Peter Milčák, Vlado Puchala, Peter Macsovszky, Peter Šulej), spája silná básnická invencia – schopnosť vyvolávať podstatné zmeny v básnickom myslení či v umeleckom stvárnení. Básnici, všetci narodení v 60. rokoch 20. storočia, v osobnom živote a niektorí aj literárne ešte konfrontovaní s prednovembrovým spoločenským usporiadaním, vnášajú na jednej strane do poézie prirodzené gesto vzbury, revolty, skepsy a odmietania (I. Kolenič, V. Puchala, P. Macsovzsky, P. Šulej), zároveň však hľadajú nové duchovné a výrazové impulzy (J. Litvák, P. Milčák, P. Macsovszky, P. Šulej), ktoré budú určovať novú tvár slovenskej poézie. Litvák s Milčákom sa napájajú na moderný prúd spirituálnej poézie, v ktorej nedominuje vertikalita, vzťah človeka k transcendentnu, ale skôr horizontálna duchovnosť alebo prienik horizontálneho a vertikálneho v zmysle citlivého prežívania života, sústredenej pozornosti voči druhým a javom sveta, rešpektovania hodnotových kritérií, pohľad na život z pozície večnosti, jednoduchý lyrický zápis. Čerpajú z podnetov východnej a kresťanskej duchovnosti, ale aj z duchovne spriaznených básnikov (F. Jammes, J. Silan, J. Ondruš, I.Laučík, R. Bielik, E. J. Groch, M. Milčák, R. Jurolek). V antológii nainých miestach možno nájsť spirituálne impulzy u Ľuboša Bendzáka, Diany Tuyet-Lan Nguyen, Jána Gavuru či Jozefa Palaščáka.
U Macsovszkého a Šuleja sa spája revolta, odmietajúca na spôsob avantgardných poetík literárnu tradíciu, túžiac zámerne šokovať a provokovať, s výrazným inovatívnym gestom prehodnocujúcim doterajšie spôsoby básnického videnia a zobrazovania. Na okraj poézie sa dostáva lyrický subjekt, zážitkovosť a emocionalita ako jej hybný činiteľ, do centra vstupuje konceptuálnosť, chladná racionalita, optika analytického odstupu (inšpirovaná jazykom vedy, pseudovedy, počítačovými a hernými stratégiami), metatextové konštrukcie, ktoré riešia postavenie a oprávnenie jazyka a autora v texte, ontológiu písania či status textu ako básne. Do poézie výraznejšie preniká intertextualita. Na týchto autorov plynule nadväzuje najpočetnejšia skupina básnikov z antológie, ktorí v literárnovedných reflexiách získali prívlastky „text generation“, poetika coolness, konceptuálna a procesuálna poézia (Michal Habaj, Martin Solotruk, Andrej Hablák, Nóra Ružičková, neskôr v antológii Mária Ferenčuhová, Katarína Kucbelová, Veronika Dianišková). Hoci si každý autor formuje vlastný spôsob videnia a zobrazovania, spoločná je snaha o citový odstup, náročná myšlienková analýza, optika snímania detailov povrchu v zmysle Šulejovej básne Nie do hĺbky po povrchu (Návrat veľkého romantika, 2001) – variácie básnika ako pozorovateľa, laboranta, reportéra ,kameramana či fotografa: „Tu si nastavíš clonu / tu expozičný čas. / Tu teraz seď / a číhaj“ (M. Ferenčuhová: Rozprávky, zb. Ohrozený druh, 2012/), materializácia „neviditeľného“ – napríklad procesov dýchania (K. Kucbelová), štruktúr vedomia: „jemná sieťovitá glazúra vlastného vedomia“ (A. Hablák: Tichorád, zb. Tichorád, 2002). Človek, subjekt, hoci zostáva témou básne, jev poézii prítomný ako súbor procesov (procesy pohybu, sedimentácie, mletia u M. Solotruka), vedomých a nevedomých stavov a dianí (A. Hablák), na spôsob umeleckého, medicínskeho alebo biofyzikálneho objektu (motívy ostrého svetla, anestézy, povrchu, detailov v poézii N. Ružičkovej; princíp duality ako podstaty životných javov, vrátane lásky, u K. Kucbelovej), rôznych autorských štylizácií a stratifikácií (P. Macsovzsky, P. Šulej, A. Hablák, programovo M. Habaj). Zážitok, ktorý je zväčša impulzom pre napísanie básne, je zastieraný, dostáva sa do medziriadkového a zatextového priestoru. V poézii týchto autorov vzniká výrazný paradox. Precízna a vyčerpávajúca detailnosť na hrane saturácie obsahu nevedie k formulovaniu životnej múdrosti s katarzným zavŕšením, zložité opisy a myšlienkové operácie k záverečnej syntéze. Básne sú často významovo otvorené, prinášajú myšlienkové paradoxy, definujú prírodné zákony, nie životné gnómy. V duchu postmoderných impulzov vytvárajú priestor pre významovú, názorovú a hodnotovú pluralitu. Texty otvárajú bohatý zatextový priestor,v ktorom si čitateľ vytvára vlastné závery, dopovedá, skladá vrstviace sa významy. Nielen neskúsenému čitateľovi však hrozí, že sa pod vplyvom vysokej abstrakcie a entropie môže v týchto básňach stratiť. Viacerí autori, najmä autorky, postupne tento spôsob písania prekračujú smerom k väčšej syntéze, zážitkovosti a reflexii (M. Ferenčuhová, K. Kucbelová).
Inú tvár slovenskej poézie prináša Ľuboš Bendzák, Diana Tuyet-Lan Nguyen, Lucia Eggenhofferová, Ján Gavura, Elena Hidvéghyová-Yung, Joe Palaščák. Autorov môžeme vnímať ako solitérov, ich spoločným znakom je citlivosť aj na emotívne impulzy života, reflektovanie ľudského dozrievania a hľadanie životnej múdrosti: „Uč sa od vody / je smutná /ale pozri ako mení skupenstvá / Vie uhnúť prekážke / je vytrvalá / a preto vždy dôjde do cieľa / Nauč sa plynúť / ako rieka milovať svoje brehy /a tiecť do mora“ (Ľ. Bendzák: Voda,zb. Vytrvalosť sivej, 2010). A j u týchto básnikov sa často stretávame v záveroch s nejednoznačnosťou a paradoxným vypointovaním básne, napríklad: „Celúnoc biela víla. / Bielučká s vlkmi vyla.“ (P. Milčák: Bielučká, zb. Brum, 2012).Pátos či sentiment, ktorý tejto poézii hrozí, vyvažujú autori ľahkou iróniou a sebairóniou(napríklad Litvákova báseň V pelešilotrov, Gavurova báseň Hráč), realistickými opismi, významovým kontrastovaním motívov: „Čím viac dier, tým viac protisvetla. / Čím viac dier, tým menej ťa vidno.“ (J. Palaščák: Všetky moje odchody, pripravovaná zb. Notácia, 2012), vecnou formou zápisu.
Poézia Evy Luky prináša emocionálne silný expresívny rozmer, obraz (pra)ženy ovládanej vášňou, zároveň však trpiacej a prenasledovanej vnútornými prízrakmi. Saturovaním textu, hoci na inej recepčnej úrovni, sa približuje niektorým procesuálnym básnikom (M. Solotruk, A. Hablák), jej status poézie je však terapeutický.
Marián Grupač a Peter Bilý nadväzujú na tradíciu dekadentných básnikov. Blízky im je impresívny charakter poézie, hoci u Bilého sledujeme aj úsilie o hlbšie životné naplnenie, ktoré nenachádza. Život skladaný z plynúcich okamihov sa v ich poézii rozpadáva na úlomky mozaiky. Grupačovou silnou stránkou je jazykové zvýznamňovanie a ozvláštňovanie, Bilého ambivalentnosť premietnutá aj do práce s viazaným veršom prináša nasilných miestach estetický pôvab či invenciu.
Voľný záverečný oddiel je vyskladaný z najmladšej generácie, ktorá vstúpila do literatúry po roku 2005 (Radoslav Tomáš, Marcela Veselková, Veronika Dianišková, Elena Hidvéghyová-Yung, Pavol Garan, Joe Palaščák). Gavura ju nazýva ako sľubnú, hoci vstup do poézie bol u viacerých básnikov sprevádzaný ostrou literárnovednou polemikou (R. Tomáš, M. Veselková) alebo miernejšou kritikou (Joe Palaščák). Vyčítalo sa im epigónstvo (R. Tomáš), nezvládnutá expresívnosť (M. Veselková) či priehľadná alebo nevyzretá forma lyrického zápisu (J. Palaščák). V istých znakoch však poslední debutanti, azda práve neskúseným básnickým zápisom, vyvažujú nedostatok formálnej zručnosti iným dôležitým znakom poézie, a to snahou vysloviť pre seba, ale aj pre iných, naliehavé posolstvo. Keď zostavovateľ v úvode knihy hovorí o výbere „zaujímavých, hodnotných a perspektívnych básní“ (s. 8), opiera sa o ideál poézie (prezentovaný v štúdii Ideál poézie /s časovými súvislosťami a bez nich/, 2009), ako ho sformuloval Harold Bloom. Ten spočíva v miere bystrosti poznania (múdrosť o svete a o človeku), v jazykovej energii diel (schopnosť vytvoriť v jazyku nové hodnoty) a v sile invencie. Čas, plynúci v podloží antológie, ukáže, či výber tejto skupiny básnikov bol opodstatnený.
Napriek rôznorodosti básnických opusov či skrytých skupinových tendencií básnici súčasnej produkcie inklinujú k voľnému veršu a jeho mnohorakým variáciám, ktoré prispôsobujú potrebám svojej poetiky. Z autorov výberu pestujú popri voľnom verši viazaný verš a klasické žánrové útvary (najmä sonet) iba Ján Litvák, Peter Bilý a Pavol Garan. Básnici, ovplyvňovaní prienikmi iných druhov umenia (najmä výtvarné umenie, film, fotografia) a foriem spoločenského a vedeckého života (televízia, reklama, internet, počítačové programy, rôzne formy duchovného života, kybernetika, matematická analýza, lekárska diagnostika a i.), prinášajú do poézie nové podoby žánrov či žánrovej synkretickosti (lyrický happening /Macsovzsky, Habaj/, steril/Macsovszky/, báseň-status /Tomáš/, báseň-reklama /Habaj/, báseň-správa/Eggenhofferová/, báseň-dokumentárny nanofilm /Solotruk/, báseň-protokol/Ružičková, Hablák/, falošná definícia /Palaščák/, fragment /Ferenčuhová/,rapsódia /Bilý/, poetické upanišády /Litvák/, lyrické zátišie /Tuyet-LanNguyen/, spoveď /Veselková, Hidvéghyová-Yung/).
V samotnej Gavurovej poézii, zastúpenej v antológii tromi básnickými zbierkami (Pálenie včiel, Každým dňom si, Besa),výrazne dominujú motívy pohládzania, pletenia, zošívania, ale i kráčania smerom na sever, lovenia, motívy smrti a tíchnutia. V antológii, kde výber poézie iných básnikov podlieha precíznej stratégii, kladie básnik-zostavovateľ dôraz na pluralitu súčasného básnického vyjadrenia, ale zároveň na napĺňanie ideálu poézie. Hoci v literárno kritických recenziách neraz adresne a neľútostne mieri na duté miesta básní a slabiny básnikov, do antológie 5×5 vyberá silné autorské texty a kritických komentárov sa celkom vzdáva, zostáva na úrovni popisu a vecnej analýzy. Úvod, ktorý nazval Poézia poslednej príležitosti a prvej možnosti totiž metaforicky naznačuje, že každá dopísaná báseň odovzdaná napospas svojmu čitateľovi dostáva nielen prvú, ale aj ďalšie možnosti, aby ním bola prijatá alebo zavrhnutá, a to aj navzdory prísnej či benevolentnej literárnej kritike. Poslednou otázkou zostáva, aký bude samotný čitateľ tejto antológie. Či k pomerne náročným lyrickým stratifikáciá mautorov, vyplývajúcim aj z ich prirodzeného pohybu v priestore literatúry (mnohí básnici sú zároveň redaktori, prekladatelia, literárni vedci a kritici, kultúrni manažéri), si nájdu cestu čitatelia mimo tohto okruhu. Či poézia, ktorá má byť na stope života, nie je v mnohom prípade skôr aristokraciou ducha.
Mgr. Jana Juhásová, PhD.
Katedra slovenského jazyka a literatúry
Filozofická fakulta
Katolícka univerzita v Ružomberku
Hrabovská cesta 1
034 01 Ružomberok
juhasova@gmail.com