Kriminalita a obzvlášť závažná trestná činnosť predstavujú pre každý spoločenský systém nežiaduci fenomén. V snahe redukovať jeho výskyt sa množstvo odborníkov zaoberá tým, čo spôsobuje, že niektorí ľudia sa dokážu pravidlám prispôsobiť, kým pre iných je to problém, prípadne zákony porušujú dokonca zámerne a opakovane. Výsledkom týchto úvah sú desiatky teórií a koncepcií popisujúcich to, čo je pre výskyt trestnej činnosti podstatné a dôležité. Je prirodzené, že postupom času a pribúdaním poznatkov, ale aj v dôsledku rôznorodej orientácie jednotlivých vedcov sa za príčiny kriminality považujú rozličné skutočnosti. Biologické teórie zdôrazňujú vrodený potenciál jednotlivca a od hľadania génu zločinnosti prešli do dnešného dňa mnohými zmenami. Psychologické teórie sústredili svoju pozornosť aj na rôznorodé skutočnosti – od frustrácie cez nezvládnuté id, disharmonické detstvo až po slabú morálku či citovú depriváciu atď. Sociálne slabé vrstvy, labeling, nezamestnanosť, tlak žiť spôsobom väčšiny či, naopak, snaha prispôsobiť sa spôsobu života síce minoritného, no najbližšieho spoločenstva sú dôvody, ktoré vo svojich teóriách kriminality zdôrazňujú najmä sociológovia.

Popri všetkých týchto prístupoch, ktoré hľadajú dôvod toho, prečo jednotlivec odporuje konkrétnym pravidlám správania a zákonom spoločnosti, existuje aj skupina takých, ktoré hľadajú dôvod podstaty kriminality ako takej. Skúmajú, prečo sa vôbec niektorí ľudia správajú protizákonne, nezávisle od toho, čo je obsahom zákonov jednotlivých krajín. Snažia sa odpovedať na otázku, aký význam má pre jedinca správanie, ktoré je charakteristické nedodržiavaním pravidiel, a čím to je, že sa napriek jeho sústavnému potláčaniu v histórii ľudstva stále vyskytuje. Takýmito a podobnými otázkami sa zaoberajú evolučné koncepcie kriminality. Popri teóriách poukazujúcich na ekonomickú výhodnosť podvádzania ako stratégie získavania prostriedkov alebo rozličných výhod (teória podvodníka)[1] či teóriách vysvetľujúcich nárast kriminality v období adolescencie a mladšej dospelosti (teória tzv. male age-crime curve – krivky veku a kriminality u mužov)[2] a útokov mladých smerujúcich k starším (teória privlastňovania)[3] existuje i koncepcia vysvetľujúca zvýšenú agresivitu rodičov namierenú proti nevlastným deťom.

Cinderella hypothesis (hypotéza Popolušky) sa zakladá na objasnení evolučnej podstaty starostlivosti o potomstvo. Pomáhať druhým na úkor seba samého je v podmienkach prírodného výberu vnímané ako správanie, ktoré ohrozuje reprodukčný úspech jedinca. Platí to však len dovtedy, kým je jednotkou selekcie jedinec. Ak sa za hlavnú premennú reprodukčného úspechu dosadí gén, výsledky sa zmenia.[4] Ukazuje sa, že je výhodné vzájomne si pomáhať, a to najmä v rámci rodiny. Čím je genetická príbuznosť jedincov bližšia (viac genetickej informácie je rovnakej), tým väčšia spolupráca sa dá očakávať.[5] Keďže pre dospelého je geneticky najpríbuznejším jedincom vlastné dieťa, starostlivosť oň (ako pomoc pre zachovanie svojich génov) je evolučne výhodná.

Odborná literatúra čerpajúca z rôznorodých zdrojov uvádza, že dieťa, ktoré žije v rodine s jedným nebiologickým „rodičom“ (otčimom či macochou) je v sedemnásobne vyššom riziku, že sa stane obeťou týrania. Pri brutálnejších útokoch (končiacich až smrťou dieťaťa) je pravdepodobnosť sedemdesiatnásobne[6] až stonásobne[7] vyššia ako v rodinách, kde sú prítomní obaja biologickí rodičia. Ukázalo sa aj to, že nevlastní otcovia pri zabití dieťaťa používajú iné (pomalšie a viac surové) metódy ako otcovia, ktorí zabili svoje vlastné dieťa (rýchlejšie a menej bolestivé metódy).[8] Dôvody väčšieho nepriateľského, surového až likvidačného spávania voči nevlastným deťom vysvetľuje evolučná psychológia práve na základe genetickej odlišnosti nevlastného rodiča a dieťaťa. Starostlivosť o dieťa, ktoré nenesie gény rodiča, je z evolučného hľadiska nevýhodná – dospelý investuje zdroje do jedinca, ktorý nepredstavuje pokračovateľa jeho vlastného rodu a navyše podporuje konkurenciu pre jeho súčasných/potenciálnych potomkov.[9] Tendencia presadiť v životnom priestore zachovanie svojho genofondu sa tak nemusí uskutočňovať len jeho rozširovaním (plodením nových potomkov), ale aj zvýhodňovaním existujúceho potomstva v boji o prežitie (zabitím nevlastných detí). Zvýšená averzia, útočnosť, agresivita až sklony k poškodzovaniu a likvidácii nevlastných detí tak bola označená ako hypotéza Popolušky.

V tomto smere je pre výskum ideálnou európskou krajinou Švédsko. V populácii tejto krajiny je vysoký výskyt rodín, ktoré majú medzi sebou aspoň jedného nepríbuzného (geneticky) jedinca. Zaujímavý výskum v tejto oblasti uskutočnili Hans Temrin, Johanna Nordlund, Mikael Rying a Brigita S. Tullberg,[10] ktorí na štatistikách testovali hypotézu Popolušky. Zozbierali údaje od roku 1965 do roku 2009 a vo svojej štúdii Is the higher rate of parental child homicide in stepfamilies an effect of non-genetic relatedness? sa zamerali na prípady zabitia dieťaťa rodičom.

Za sledované obdobie 45 rokov autori hľadali také rodiny, v ktorých:

• boli obaja rodičia (či už biologickí, alebo nie), teda kompletné rodiny
• jeden z rodičov (prípadne obaja) zavraždili/zabili dieťa žijúce v ich rodine
• dieťa nemalo viac ako 16 rokov.

Zamerali sa teda na „úplné“ rodiny (s oboma rodičmi), pričom rodiny rozdelili na tie, v ktorých boli biologickí rodičia dieťaťa (ďalej označované ako biologické rodiny), a na tie, kde aspoň jeden z rodičov nebol biologický (ďalej označované ako nevlastné rodiny). Vo výskume tak pracovali so 120 biologickými rodinami a s 25 nevlastnými, kde došlo k zabitiu/vražde dieťaťa. Autorov zaujímalo, či:

• negenetická príbuznosť medzi dieťaťom a rodičom zvyšuje riziko zabitia dieťaťa.

Prvým krokom výskumu bolo odhaliť, či sa v nevlastných rodinách vyskytuje štatisticky významne viac vrážd/zabití detí ako v biologických rodinách. Aby výsledky neboli skreslené tým, že nevlastných rodín je vo všeobecnosti menej ako vlastných, a teda výskyt akéhokoľvek javu v nevlastných rodinách musí byť zákonite v absolútnych číslach nižší, porovnávali výskyt vrážd pretransformovaných na ich relatívnu mieru výskytu. Zistili teda pomer počtu vrahov dieťaťa v biologických rodinách k počtu rodičov žijúcich v biologických rodinách v krajine a porovnali ho s údajom predstavujúcim pomer počtu vrahov dieťaťa v nevlastných rodinách k počtu rodičov žijúcich v nevlastných rodinách v krajine. Chi-square test (tabuľka 1) preukázal štatisticky významný rozdiel vo výskyte vrahov dieťaťa v biologických a nevlastných rodinách, pričom biologických rodičov – vrahov bolo výrazne menej.

Tabuľka 1
Pomer počtu vrahov detí v rodine k počtu rodičov u biologických a nevlastných rodín

pomer počtu v biologických rodinách	pomer počtu v nevlastných rodinách
1,9	3,2	х2 = 7,145 p = 0,008

Z výsledkov porovnávania rozdielov výskytu vrážd/zabití detí v biologických a nevlastných rodinách síce vyplýva jednoznačná prevaha pre nevlastné rodiny, tento fakt však nepotvrdzuje, že genetická nepríbuznosť je dôvodom, prečo bývajú nevlastné deti zabíjané častejšie. Autori správne naznačili možnosť, že by vraždy/zabitia detí mohli byť napr. dôsledkom (aj keď extrémnym) všeobecne zvýšenej agresivity alebo kriminality v rodinách, v ktorých sú členovia aj bez genetickej príbuznosti. Testovali preto, koľko percent rodičov žijúcich v biologických rodinách a koľko v nevlastných pácha trestné činy (tabuľka 2), pričom zo skupiny všetkých trestných činov vyčlenili aj tie, ktoré mali násilný charakter.

Tabuľka 2
Percento rodičov, ktorí majú záznam v registri trestov v biologických a nevlastných rodinách vo všeobecnosti a v prípade násilnej trestnej činnosti

	percento trestaných rodičov v biologických rodinách	percento trestaných rodičov v nevlastných rodinách
za trestné činy všeobecne	17,8	28,2	х2 = 11 706,86 p < 0,0001
za násilné trestné činy	1,9	4,4	х2 = 4 918,25 p < 0,0001

Z tabuľky 2 vyplýva, že v nevlastných rodinách je väčšia pravdepodobnosť páchania trestnej činnosti než v tých, v ktorých s deťmi žijú obaja biologickí rodičia. Vysvetlení, ktoré by toto zistenie interpretovali, je viacero (náchylnosť k porušovaniu noriem spoločnosti, deficity v oblasti morálky a pod.), no podstatné pre výskum je, že vyšší výskyt vrážd detí v týchto rodinách môže byť sprievodným znakom celkovo vyššej kriminality rodičov.

Autori ďalej zisťovali, koľkí z vrahov detí pred spáchaním tohto trestného činu boli súdne trestaní, a to ako v biologických, tak aj v nevlastných rodinách. Tabuľka 3 ukazuje, že až vyše polovica z vrahov žijúcich v nevlastných rodinách bola v minulosti odsúdená, pričom tretina z nich za násilnú trestnú činnosť, čo je v oboch prípadoch štatisticky významne vyššie číslo než v biologických rodinách. Výskyt trestnej činnosti u vrahov je zároveň výrazne vyšší než u zvyšku populácie rodičov v biologických aj nevlastných rodinách (porovnaj tabuľky 2 a 3).

Tabuľka 3
Percento vrahov detí, ktorí majú záznam v registri trestov v biologických a nevlastných rodinách vo všeobecnosti a v prípade násilnej trestnej činnosti

	percento už trestaných vrahov v biologických rodinách	percento už trestaných vrahov v nevlastných rodinách
za trestné činy všeobecne	29,0	52,4	х2 = 3,903 p = 0,048
za násilné trestné činy	8,7	33,3	х2 = 7,908 p = 0,005

Zdá sa teda, že v nevlastných rodinách sa vyskytuje viac trestnej činnosti aj násilného charakteru, čo však nevylučuje (ale zároveň ani nepotvrdzuje) platnosť predpokladu, že by negenetická príbuznosť medzi dieťaťom a rodičom zvyšovala riziko zabitia dieťaťa. Spolužitie s geneticky nepríbuznými jedincami môže spôsobovať zvýšený stres, frustráciu; rodičia v ďalšom vzťahu s novým partnerom môžu byť náročnejší a menej ochotní prispôsobovať sa, môžu viac energie venovať novému vzťahu ako výchove detí, do chodu rodiny môžu zasahovať bývalí partneri – toto všetko a mnohé ďalšie faktory môžu negatívne vplývať na rodinnú klímu a vyvolávať zvýšenú agresivitu (aj s extrémnymi dôsledkami). Z uvedených dát navyše nie je zrejmé, či rodič zabil svoje biologické, alebo nevlastné dieťa.

Hypotézu o zvýšení rizika zabitia dieťaťa v dôsledku jeho negenetickej príbuznosti s nevlastným rodičom sa teda autori snažili overiť tak, že sa zamerali výlučne na páchateľov vrážd detí v nepríbuzných rodinách. Za sledované obdobie to bolo 27 páchateľov, pričom v dvoch prípadoch zavraždili dieťa obaja rodičia (šlo teda o 25 rodín). V rámci týchto rodín 13 rodičov zabilo nevlastné dieťa a 13 svoje vlastné a jeden rodič zabil aj vlastné, aj nevlastné dieťa. Vylúčili teda dve rodiny, v ktorých vraždili obaja (jeden vlastný a jeden nevlastný) rodičia a aj rodinu, v ktorej vrah zabil vlastné aj nevlastné dieťa. Zostalo 22 rodín. V rámci nich zabilo 11 rodičov svoje vlastné dieťa a 11 rodičov nevlastné, čo v sledovaní genetickej príbuznosti predstavuje nulový rozdiel (hodnota chi = 0, p > 0,99). Ani táto metóda nepreukázala, že by nevlastné deti boli viac ohrozené zabitím. Autori však argumentujú, že v rámci tejto štatistiky nesledovali, či rodič – vrah bol v situácii, keď sa mohol rozhodnúť, či zabiť vlastné, alebo nevlastné dieťa, a teda či genetická nepríbuznosť ako taká zvyšuje riziko toho, že sa dieťa stane obeťou nevlastného rodiča. Takémuto kritériu zodpovedalo už len dvanásť rodín. V siedmich prípadoch rodič zabil svoje vlastné dieťa a len v štyroch nevlastné, čo odporuje predpokladu, ktorý bol formulovaný v rámci výskumnej hypotézy. Autori teda konštatujú, že preukázať platnosť hypotézy o vplyve príbuznosti na riziko zabitia rodičom sa im nepodarilo.

V súvislosti so snahou verifikovať hypotézu Popolušky sa objavilo množstvo metodologických otázok. Je napr. otázne, či rodičia označení ako biologickí takýmito vskutku boli; nepredpokladá sa že bolo genetickú príbuznosť možné dôveryhodne overiť. Je teda možné (a štatistiky sú v tomto smere opäť neúprosné), že hoci je dieťa vydávané za geneticky príbuzné, vskutku takým nie je. Miera pochybností u otcov detí je odlišná, čo môže znamenať, že hoci je dieťa oficiálne uvedené ako vlastné, otec sa môže domnievať (a nezriedka i oprávnene), že by jeho dieťa nemuselo byť vlastné. Tento fakt by vysvetľoval zvýšený výskyt vrážd u „biologických“ rodičov. Prínosom uvedenej štúdie teda nie je ani tak napadnutie hypotézy Popolušky, prípadne spochybnenie evolučnej explanácie výskytu násilia na deťoch páchaného nebiologickými rodičmi, ale skôr poukázanie na možné (najmä metodologické) nedostatky predošlých výskumov, ktoré hypotézu Popolušky verifikovali. Je otázne, s akou vzorkou pracovali a čo považovali za dôkaz svojich tvrdení. Dôležitou informáciou je napr. skutočnosť, že za 45 rokov sledovania výskytu fenoménu vrážd detí rodičmi vo vyše 10 miliónovom štáte, ktorý je prototypom „zmiešaných“ rodín, sa do „metodologicky čistého“ výberu dostalo iba 12 prípadov. Štatistiky v menších krajinách alebo za kratšie obdobie preto musia pracovať ešte s menšími číslami, čo následne naznačuje limity, s akými sa môžu výsledky zovšeobecňovať.

L i t e r a t ú r a
COHEN, L. E., VILA, B. J., MACHALEK, R.: Expropriative crime and crime policy: An evolutionary ecological analysis. In: Studies on Crime and Crime Prevention, roč. 4, 1995, č. 2, s. 197 – 219.
DALY, M., WILSON, M.: Homicide. New York: Aldine de Gruyter 1988.
ELLIS, L., WALSH, A.: Criminology, a global perspective. Boston: Allyn and Bacon 2000.
HIRSCHI, T., GOTTFREDSON, M. R.: Age and the explanation of crime. In: American Journal of Sociology, 89, 1983, č. 3, s. 552 – 584.
MARSH, I., MELVILLE, G., NORRIS, G. (et al.): Theories of crime. New York, London: Routledge 2006.
MICHEL, F. F., MOOREOVÁ, C. L.: Psychobiologie. Biologické základy vývoje chování. Praha: Portál 1999.
SÝKORA, P.: Alchýmia života. (O génovom inžinierstve a evolúcii). Bratislava: Smena 1989.
EMRIN, H., NORDLUND, J., RYING, M., TULLBERG, B. S.: Is the higher rate of parental child homicide in stepfamilies an effect of non-genetic relatedness? In: Current Zoology, roč. 57, 2011, č. 3, s. 253 – 259.
WEEKES-SHACKELFORD, V. A., SHACKELFORD, T. K.: Methods of filicide: Stepparents and genetic parents kill differently. In: Violence and Victims, roč. 19, 2004, č. 1, s. 75 – 81.

P o z n á m k y
[1] ELLIS, L., WALSH, A.: Criminology, a global perspective. Boston: Allyn and Bacon 2000.
[2] HIRSCHI, T., GOTTFREDSON, M. R.: Age and the explanation of crime. In: American Journal of Sociology, 89, 1983, č. 3, s. 552 – 584.
[3] COHEN, L. E., VILA, B. J., MACHALEK, R.: Expropriative crime and crime policy: An evolutionary ecological analysis. In: Studies on Crime and Crime Prevention, roč. 4, 1995, č. 2, s. 197 – 219.
[4] MICHEL, F. F., MOOREOVÁ, C. L.: Psychobiologie. Biologické základy vývoje chování. Praha: Portál 1999.
[5] SÝKORA, P.: Alchýmia života. (O génovom inžinierstve a evolúcii). Bratislava: Smena 1989.
[6] DALY, M., WILSON, M.: Homicide. New York: Aldine de Gruyter 1988.
[7] MARSH, I., MELVILLE, G., NORRIS, G. (et al.): Theories of crime. New York, London: Routledge 2006.
[8] WEEKES-SHACKELFORD, V. A., SHACKELFORD, T. K.: Methods of filicide: Stepparents and genetic parents kill differently. In: Violence and Victims, roč. 19, 2004, č. 1, s. 75 – 81.
[9] MARSH, I., MELVILLE, G., NORRIS, G. (et al.): Theories of crime., c. d.
[10] TEMRIN, H., NORDLUND, J., RYING, M., TULLBERG, B. S.: Is the higher rate of parental child homicide in stepfamilies an effect of non-genetic relatedness? In: Current Zoology, roč. 57, 2011, č. 3, s. 253 – 259.

PhDr. Slávka Démuthová, PhD.
Katedra psychológie
Filozofická fakulta
Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave
Nám. J. Herdu 2
917 01 Trnava
demuthovci@yahoo.com