Charlie Hobo: Tulák na ulici. Košice: Viliam Ščavnický 2012.
Na konci minulého roka som sa celkom nečakane dostal k zaujímavému básnickému debutu Charlieho Hoba. Charlie Hobo je, samozrejme, pseudonym. Autor však nie je skrytý, naopak, cítiť ho v každom verši. Neviem, možno to bolo práve tým, no naozaj ma preniesol na vzdialené cesty, do tmavých kútov samoty a k neriadeným výbuchom úprimnosti.
Tulák na ulici (lebo tak sa dielko volá) je akýmsi pomníkom beatnickej generácie, ktorá sa v našich končinách vlastne ani nemôže označovať za generáciu v pravom slova zmysle, ale skôr za istú veľmi rôznorodú spoločenskú skupinu so svojským pohľadom na život. Mimochodom, Charlie (1974) je pristarý na tuláčky (ktorých si však užil dosť), no primladý na bilancovanie. Azda preto pseudonym, ktorý tvorí akúsi hranicu medzi divokým mladíckym životom a dospelosťou. Prirodzene, kto by nechcel oboje? Autor to vyriešil lišiacky, nasadil si masku a nezradil žiadnu zo svojich starých lások. A naozaj, hneď v úvodnom slove sa vyznáva z osobného priateľstva s Egonom Bondym, ktorý azda najlepšie vystihoval to, čomu tak vzletne hovoríme nespútanosť.
Nespútaný je aj Tulák na ulici. Tulák je vždy akýmsi zrkadlom väčšinovej spoločnosti, symbolom nekompromisného pritakania životu a najmä nikdy nekončiacej cesty. Zaujímavé, no na ceste nestretávame ľudí zoradených podľa spoločenského postavenia (na ceste sú si všetci rovní), ale osoby s istými vlastnosťami: Fero vie variť, Jano hrať na gitare… a každý pozná niečo dôležité zo života, vďaka čomu sa nám vryje do pamäti. Na ceste nikoho nezaujíma, či ste univerzitne vzdelaný alebo samouk. Na ceste sa rozpráva poetickým štýlom o celkom prozaických veciach. A niekedy aj naopak. Celkom ako básne Charlieho Hoba, ktoré nie sú uvádzané názvom, ale poradovým číslom. Na mene predsa nezáleží, podstatné je, čo prinášaš, čo je v tebe, aký si človek.
Rozmermi ide o dielo naozaj miniatúrne, obsah je priamočiary, básnické prostriedky číre. Niekedy sa prenesieme do obyčajného pohľadu, pocitu, na celkom exotické miesto (Španielsko, morský prístav), inokedy k ľuďom (milenkám, priateľom), ale vždy s chuťou objavovať, žiť, poznávať. Dokonca aj obžaloba pokrytcov akoby bola iba výhonkom oslavy života, ktorý zakrpatieva v nánosoch našej civilizovanosti.
Vstávajte, vy otroci / svojich pocitov a snov / Chorých ambícií v melodráme opusov / Znamením doby budem pre Vás / Navždy, navždy.
Charlie Hobo vytvoril pomník, ktorý je taký nenápadný, že si ho všimnú možno iba tí, čo vedia, kde ho majú hľadať (tí, čo to zažili). Ale občas sa predsa len stáva, že skryté objavíme náhodne, prederieme sa cez húštinu každodennosti a náhle sa ocitneme tvárou v tvár tajomstvu. Tuláci by vedeli rozprávať, hoci radšej žijú ako reprodukujú. Tulák na ulici vznikol práve pri takomto túlaní sa životom a je to v ňom naozaj cítiť.
Ktovie, možno vás vytiahne do lesa za domom, možno vás prenesie do nepoznaných krajov a možno s vami nespraví nič. A možno sa v ňom nájdete a stane sa pre vás spomienkou, ktorá, našťastie, tak celkom neuviazla v čase.
Ešte mávam ráno, slzu noci na duši! / Tak mi prosím dovoľ / – pozrieť sa pod záclonku / pod blúzu / snov a znamení.
Matúš Kyčina