Anton Vydra: Poetika extrémneho [Poetics of the Extreme]. In: Ostium, vol. 21, 2025, no. 2. (review)
This work is licensed under a Creative Commons Attribution-NonCommercial-NoDerivatives 4.0 International License.
Josef Vojvodík: Extremum: poezie výjimečných stavů. Praha: Univerzita Karlova, Filozofická fakulta 2024.
Sú texty, ktoré vznikajú v pokojnej atmosfére domova alebo viac-menej fungujúcej spoločnosti, a sú iné texty, ktoré vznikajú v situáciách, ktoré sú exponované, vyňaté z bežnej rutiny života, nepokojné, kritické a nepohodlné. Tie druhé situácie sú často spojené so stratou bezpečia, slobody, domova, zamestnania, dobrej povesti alebo aj života. Autor sa ocitá nielen v ekonomickej či politickej neistote, ale v neistote výsostne existenciálnej. To sa nevyhnutne musí odraziť v jeho písaní: vo forme, v obsahu, v dikcii, v razancii volených slov, v samotnej liminálnej situovanosti autora vytlačeného na spoločenský okraj, zahnaného do kúta, umlčiavaného, prenasledovaného alebo čakajúceho na nečakanú smrť. Je to ako šialený vír udalostí, ktoré sa zvrtli tak, že so sebou berú v urputnom vleku všetko. Písať text, písať báseň v tomto rozpoložení, znamená vystaviť sa existenciálnemu extrému medzi bytím a nebytím, životom a smrťou, pevnosťou zásad a krehkosťou možností. Presne o týchto témach napísal Josef Vojvodík svoju knihu Extremum: poezie výjimečných stavů.
Už v úvode Vojvodík predznamenáva, čo má byť základným rámcom jeho štúdie, totiž že „umelec, básnik, je v rozpore sám so sebou: na jednej strane tvorí s plným vedomím a kalkulom formy, na druhej strane a zároveň potrebuje aj nekontrolovateľnú extatickú hru síl a predvedomého alebo podvedomého uchvátenia“. Autori, ktorých si zvolil, aby cez ich dielo zdokladoval poetiku extrémneho (a aj poetiku extrémneho písania), sú Karel Hynek Mácha, Robert Konečný, Zbyněk Havlíček, Josef Kostohryz, Václav Renč a Ivan Diviš. Okrem nich tu však vstupuje do hry aj množstvo ďalších: básnikov, prozaikov, literárnych vedcov, filozofov alebo estetikov.
Základné pole Vojvodíkovho premýšľania o poézii tvorí pojem výnimočného stavu, o ktorom hovorí toto: „Ide o znepokojujúci fenomén, ktorý súvisí s otázkou, ako je možné, že v stave extrémov a ab-normálností – vojny, teroru, katastrof, psychického vyšinutia, epidémií, väznenia, skúsenosti exilu a pod. – môžu vznikať diela s decidovane estetickým účinkom.“ Československá medzivojnová a povojnová literatúra, disidentské texty, ktoré vznikali v časoch komunistických monsterprocesov a počas normalizácie sa tu prirodzene ponúkajú ako vhodný materiál, s ktorým sa tu pracuje s časovým odstupom, no zároveň pod vplyvom novej vlny rozkývaného sveta. Vojnové skúsenosti na Ukrajine, Blízkom východe či v iných krajinách, terorizmus a zbrojenie, migračná kríza, pandemické roky, nárast extrémistických prejavov v spoločnosti – to všetko je tu nie ani tak opäť, len vždy akoby na inom mieste. Sú to na seba odkazujúce ozveny (indexy) rovnakej poetiky extrémneho, v ktorej texty vznikajú na prahu prežitia a umierania, zmyslu a jeho straty alebo zdravia a choroby. Vojvodík si to dobre uvedomuje a vie, že za skúsenosťou českých básnikov sa črtá dobre známy model poetického spôsobu existovania, ktorý pozná každý, koho život alebo nezodpovednosť či rozmary mocných vrhli do porovnateľných extrémnych situácií.
Čo však znamená tvoriť a písať, keď si človek nie je istý nieto zajtrajším, ale ani len dnešným dňom? Pre koho písať, keď je básnik od všetkých odrezaný a niet nádeje, že jeho texty vôbec niekedy niekto uvidí? Ako písať, keď báseň už nemá byť opisom, ospievaním krásy či romantickej spaľujúcej bolesti a ani v pokoji naplánovanou lyrikou, ale keď sa stáva výkrikom, sebazničujúcim plameňom, vtelením osamelého básnika do samoty opustených slov?
Vojvodík nachádza základný opis tejto situácie vo fenomenológii Oskara Beckera, ktorá pracuje s pojmom okamihu, momentánnosti, pomíňajúcej a efemérnej existencie, v ktorej také umelecké dielo vzniká. Táto existencia je tu – ako to opísal Rilke v siedmej z Duinských elégií, keď hovoril o krátkom živote dnes už mŕtvych dievčat – ako „čas medzi chvíľami dvoma, čo sa ťažko odmerá, ale je to bytie. Všetko. Plné tepny bytia.“ Aj umelecké dielo, ktoré vzniká v záťažovej situácii má túto prahovo momentánnu existenciu, ktorá stačí na to, aby dielo, ktorému je upretá „horizontálna časovosť“, našlo svoju gejzírovú či eruptívnu cestu vo vertikálnom čase, ako o ňom uvažoval napríklad Gaston Bachelard. Dielo je vtedy slovami Jeana Wahla trans-ascendentné alebo trans-descendentné; je vymrštené do nepredstaviteľných výšok alebo sa prepadá do samého inferna ľudskej skúsenosti. Oskar Becker vedel – ako uvádza Vojvodík –, že „v protiklade k svetu ako dejinne usporiadanému bytiu (Sein) sa nachádza kosmos podstát vo svojej dvojakej štruktúre: ako hĺbka do seba uzavretej ‚subhistorickej‘ prírody a na druhej strane ako ‚suprahistorický‘ duch“.
Vertikálny dvojpohyb je zásadným určením časovosti autora (básnika, filozofa či, jednoducho, intelektuála), ktorý sa ocitol v hraničnej situácii vykoľajenia života z normálu, v kríze, v kritickom zakolísaní, ktoré možnože vôbec neprežije. Tak je to u Máchu, ktorý sa akoby díval smrti s jej nihilizmom („nikdy – ach nikdy! To budoucí život můj“) priamo do očí: na popravisku, na zemi-hrobe, v temnote začínajúceho nebytia („hluboké ticho“ – „v hloubi muk“). No podobne to Vojvodík nachádza aj v Konečného slovách-bleskoch či slovách-šípoch („čím tmavší noc je, tím víc žhne, / tím letí výš, víc svobodna, / čím větší tíha kamene, / čím větší hloubka žalu dna“), v Havlíčkovej surrealistickej poézii psychotického, kde sa individuálne šialenstvo človeka pretavuje do davového šialenstva politických ideológií, sen je tu viac než realita a kde zachytiť nevysloviteľné zdá sa byť nemožným pokusom („Jaká slova poslat místo sebe jak se proměnit / V hořící výkrik a všechno to čím jsem“). Automatické písanie je odpoveďou, ktorú akoby dáva sama dionýzovská telesnosť, čistá materialita, ktorá nechala stíšiť rozum a jeho apolónske formy.
No je tu aj poézia katolíckych básnikov Josefa Kostohryza a Václava Renča, ktorých komunistická štátna moc označila za vatikánskych agentov a vrhla ich do väzenia, kde sa so svojou situáciou vyrovnávali upnutím sa na mýtus (napríklad v Renčovom Setkání s minotaurem v labyrintických piranesovsko-kafkovských kobkách komunistického väzenia). Vojvodík k tomu uvádza: „Skutočnosť, že si básnici, ktorí na vlastnom tele poznali teror brutálnych výsluchov, odpornú a zároveň hlboko deprimujúcu frašku zinscenovaných politických monsterprocesov a dvanásť-, trinásťročné utrpenie v komunistických lágroch a väzniciach, zvolili mýtus ako možnosť vysloviť traumatizujúce skúsenosti, nie je daná len (auto)cenzúrnymi dôvodmi…“ Boli to aj terapeutické dôvody: mýtus oslaboval traumu.
A napokon Vojvodík uzatvára portfólio extrémnych básnikov Ivanom Divišom a poéziou svedectva a obžaloby, ktorá pripomína texty Hansa Jonasa alebo Súd nad Bohom Elieho Wiesela. Ako mohol Boh dopustiť také tragédie? Ako sme ich mohli dopustiť my? Diviš je tu básnikom svedectva: „básnik je tým, kto vidí, musí vidieť, a podať o tom, čo vidí, svedectvo“, lebo „moderný človek vidí, a predsa akoby zostával slepým, je subjektom svojho osudu bez toho, aby mu rozumel“. Lenže ako inak sa dá svedčiť, ak nie kričaním, ktoré je samo osebe poetickým aktom? Pripomenulo mi to divadelnú hru Negatívy snehu v trnavskom Divadle Jána Palárika, ktorá tematizuje svedectvá tých, čo videli a chceli, aby aj iní videli a pochopili, čo sa deje v nacistickom Nemecku a na pekelnom mieste Auschwitz: Štefan Lux, Faye Schulman, Alfréd Wetzler a Rudolf Vrba. A mohli by sme tu citovať aj slová Jacquesa Derridu z knihy Svedectvo Paula Celana: „Báseň svedčí. Nevieme, o čom a pre koho, o kom a pre čo; svedčí tak, že svedčí pre svedectvo. A teda to, čo hovorí o svedkovi, hovorí aj o sebe samej ako svedkovi alebo svedectve. Ako básnickom svedectve.“
Vojvodík končí svoju knihu krátkou úvahou o dychu básnika a odkazom práve na Paula Celana a jeho enigmatický výraz „obrat dychu“, „iný dych“, ktorý sa mu v záverečnej otázke spája so zmyslom poézie. Peter Zajac v knihe Z tmy do tmy o tomto celanovskom „obrate dychu“ (Atemwende) hovorí aj ako o „zvrate dychu, prelomení či prevrátení dychu, lome dychu či zlome dychu, zastavení dychu“, o odvrátenej strane dýchania. Je to ako nepatrný okamih, v ktorom sa nádych premieňa na výdych, no na chvíľu sa zastaví a v tomto momentánnom zastavení sa náhle odohrá všetko – všetko podstatné: „plné tepny bytia“. Josef Vojvodík napísal knihu, ktorá hovorí o už nežijúcich básnikoch, no v skutočnosti hovorí o prítomnosti, hovorí aj o našom okamihu v dejinách, v ktorom musí byť v pravej chvíli slovo (básnické, filozofické, publicistické) vyrušujúcim a otriasajúcim aktom.
doc. Anton Vydra, PhD.
Katedra filozofie
Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave
Hornopotočná 23
918 43 Trnava
e-mail: anton.vydra@truni.sk
ORCID: 0000-0002-2270-598X