Matúš Porubjak: Platónske štúdiá žijú! [Platonic studies are alive!] In: Ostium, vol. 22, 2026, no. 3. (review)
This work is licensed under a Creative Commons Attribution-NonCommercial-NoDerivatives 4.0 International License.
Kryštof Jitro Boháček: Úvod do platónských studií: metodologie, perspektivy, směřování. Praha, Filosofia, 2025, 411 s.
https://filosofia.flu.cas.cz/publikace/614
Na sklonku roka 2025 vydal Kryštof Jitro Boháček vo vydavateľstve Filosofia (s podporou AV ČR) svoju druhú monografiu, ktorá je výsledkom jeho viac než desaťročného bádania. Zhruba na 350 stranách (po odpočítaní bibliografie, menného a vecného registra) sa v nej vyrovnáva s platónskym bádaním od konca 17. storočia až po súčasné trendy. Kniha predstavuje zasvätený a podrobný úvod do platónskych štúdií, ktorý v českom a slovenskom priestore bytostne chýbal. Okrem medzinárodného kontextu Boháček začleňuje do svojho schematického rozdelenia hlavných tendencií platónskeho bádania aj prehľad domácej (teda českej a slovenskej), relatívne bohato zastúpenej platónskej scény. Autor však neostáva len pri analýze doterajšieho výskumu, ale v záverečných dvoch kapitolách predkladá vlastnú typológiu platónskych dialógov. Tá je vypracovaná na základe ním vytvorenej metodológie analýzy dialógov, ktorú nazýva „formálna analýza“ a ním navrhnutého interpretačného prístupu „molekulárneho perspektivizmu“. Tak sa dopracúva k dialogickej typológii, ktorá zahŕňa šesť molekulárnych perspektív. Každú z nich tvoria dialógy určitého typu. Tie spoločne zdieľajú autonómnu filozofickú perspektívu, nezávislú od dialógov iných typov, ktorá predstavuje hermeneutický horizont ich interpretácie.
Popri prológu, poďakovaní, epilógu a už spomenutej literatúre a registroch kniha pozostáva z piatich hlavných kapitol. Prvá nesie názov „Úvod do platónských studií“. Autor v nej najprv vymedzuje špecifiká platónskych štúdií a následne sa venuje piatim kľúčovým otázkam interpretácie. Medzi ne zaraďuje rozdiel medzi Platónom a tradíciou platonizmu, otázku pravosti spisov (Quellenfrage), špecifickú povahu žánru dialógu, sokratovskú otázku a spory o relatívnu chronológiu dialógov na základe stylometriky. Druhá, najrozsiahlejšia z kapitol, nesie názov „Hermeneutická východiska“. Boháček v nej mapuje historický vývoj prístupov od Schleiermachera až po modernú debatu medzi dogmatickým, ezoterickým a skeptickým prístupom, pričom neobchádza ani kontroverzie medzi unitariánmi a developmentalistami či kritické prístupy (Corlet). Ďalšia časť druhej kapitoly sa zameriava na perspektívy čítania (internalistická, štrukturálna, literárna a historická) a spôsoby čítania (syntetické, proléptické, dramatické, triumfalistické a utilitárne). Tretia kapitola sa venuje paradigmatickým postavám platónskeho bádania – Gregorymu Vlastosovi, ktorý reprezentuje vývojovú hypotézu (developmentalizmus) a Charlesovi Kahnovi ako obhajcovi unitárneho prístupu prostredníctvom proleptickej interpretácie.
Tu sa na chvíľu zastavím. Potenciálny kritik by mohol namietnuť, že sa na práve prečítaných 235 stranách nedozvedel nič „nové“ a že takéto „prehľadové“ dielo vykazuje nízku mieru originality. Takáto konštatácia je však, podľa môjho názoru, neopodstatnená. V celom texte jasne vystupuje do popredia Boháčkov analyticko-syntetický vklad a jeho vzácna schopnosť nekompromisne odhaľovať zamlčané alebo neuvedomované predpoklady (presupozície) autorov jednotlivých interpretačných pozícií. Odpoveď na takúto námietku nájdeme aj v samotnej knihe, a to v kapitole „Sociální rozměr globalizovaných platónských studií“ (ktorej zaradenie do textu veľmi oceňujem). Ide predovšetkým o neduh súčasnej „rýchlej vedy“ – publikačný tlak charakteristický presunom pozornosti ku krátkodobým výskumným zámerom (s dôrazom na získanie grantových projektov a publikovanie v CCC časopisoch), ktorý vyúsťuje do situácie výrazne diskvalifikujúcej dlhodobé syntetické štúdie. Ďalším argumentom, a tu si dovolím odcitovať autora, je fakt, že „Kritické přehodnocování vlastních předpokladů by přitom mělo být jeden z konstitutivních rozměrů celé filosofie a obzvláště v platónských studiích by měla být stále živá vazba na sókratovské veřejné zkoumání nevyslovených předpokladů každé předkládané teze.“ (s. 253) Boháčkova kniha prináša dôležitý nástroj pre takéto kritické prehodnotenie – analýzu rôznych predpokladov a metodológií, ktoré sa na poli platónskeho bádania objavili za posledné tri storočia. Hlavným argumentom proti uvedenej hypotetickej kritike sú však posledné dve kapitoly knihy.
Štvrtá kapitola nesie názov „Reakce a směřování“. Autor v nej najprv komplexne zhodnotí prínos moderného bádania do r. 2000, aby sa následne zameral na najnovšie trendy – predovšetkým na Thesleffovo oddelenie formy a obsahu a na Gonzálezov perspektivizmus. Na základe týchto východísk v druhej časti kapitoly predstavuje vlastný návrh interpretačného prístupu, ktorý nazýva molekulárny perspektivizmus (v kontraste so všeobecným perspektivizmom, ktorý označuje ako atomárny). Na začiatku svojho postupu prijíma tri perspektivistické zásady, ktoré dopĺňa o svoju verziu rekonštruktivistických princípov: 1. princíp imanentnej interpretácie, 2. princíp kontextu a koherencie, 3. princíp prezumpcie dobrého zmyslu, 4. princíp omylnosti tradície, 5. princíp časovej priority. Následne zasadzuje perspektívu základnej interpretačnej jednotky do širšieho hermeneutického kontextu princípov ústretovosti / nenásilnej interpretácie. Kým bežný (atomárny) perspektivizmus vníma každý jeden Platónov dialóg ako úplne izolovanú a autonómnu jednotku, Boháčkov molekulárny perspektivizmus navrhuje pracovať s „molekulami“ – skupinami dialógov, ktoré vykazujú hlbokú vnútornú a formálnu podobnosť. Hoci základnou jednotkou interpretácie aj naďalej zostáva konkrétny dialóg, jeho primárnym a prirodzeným kontextom je práve príslušná molekula.
Na tomto základe autor identifikuje šesť základných dialogických typov – molekúl. Každá molekula je tvorená určitým počtom dialógov a reprezentuje autentickú a autonómnu perspektívu, ktorá predstavuje hermeneutický horizont ich interpretácie. Kľúčom je predporozumenie tomu, čo vlastne filozofia je, o čo má usilovať a aké sú jej možnosti a hranice. Autorom vypracované molekuly sú nasledujúce:
Molekula 1: Malý sókratovský dialóg (EXETASIS) – skeptická racionálna kritika a prehodnocovanie všetkého tradičného a neodôvodneného s absenciou vlastného pozitívneho obsahu (Ion, Hipp. Min., Euthfr., Hipp. Ma.?).
Molekula 2: Elenktický dialóg – Filozofia ako spôsob života a praktická výchova postavená na robustnom osobnom vzore (Lach., Charm., Lysis, Euthd., Crat., Prot., Rep. I?).
Molekula 3: Polemický dialóg – filozofia založená na morálnych stanoviskách, konkurujúca rétorike a sofistike; filozof ako učiteľ a intelektuál sprevádzaný žiakmi bojujúcimi o presadenie majstrovej náuky (Gorg., Menex., Meno, Symp. I, III).
Molekula 4: Dogmatický dialóg – filozofia ako ucelená náuka odovzdávaná učiteľom, spojená s celkovou zmenou životnej orientácie; nábožensko-rituálny kontext (Symp. II, Phd., Resp., Theaet., Phaedr.).
Molekula 5: Formalizovaný / neskorý dialóg – filozofia ako precízna dialektická metóda zameraná na teoretické skúmanie (Soph., Parm., Phil., Pol., Tim., Criti., Nom.?, Epin.).
Molekula 6: Dialóg v širšom zmysle – texty s úplne špecifickou, v zásade nedialogickou formou (Apol., väčšina Menex., príp. Ep.).
Záverečná piata kapitola Boháčkovej knihy nesie názov „Místo závěru: nadějné vyhlídky“. Autor v nej ponúka pohľad na prevládajúci „atomárny perspektivizmus“ očami súčasných autorov, ktorí perspektivizmus prijímajú, ale podobne ako Boháček navrhujú jeho kritické modifikácie. Prvú skupinu tvoria bádatelia, ktorí primárne vychádzajú z formálnej stránky a prinášajú čoraz prepracovanejšiu naratologickú metodológiu. Druhý smer reprezentuje William Altman so svojím konceptom „Reading Order“ – hľadaním pedagogicky zdôvodneného poradia čítania dialógov.
Ak by som mal na záver charakterizovať Boháčkovu monografiu jednou vetou, bolo by to konštatovanie, že prináša veľmi vydarený rozbor kľúčových interpretačných prístupov platónskych štúdií korunovaný originálnym pokusom o vlastný interpretačný prístup. Zároveň by sa jeho kniha Úvod do platónských studií: metodologie, perspektivy, směřování mala stať povinným čítaním pre každého, kto sa chystá vstúpiť na (mínové) pole platónskych štúdií, alebo po ňom už opatrne našľapuje.
prof. Matúš Porubjak, PhD.
Katedra občanské výchovy
Pedagogická fakulta
Masarykova univerzita
Poříčí 538/31
603 00 Brno
Česká republika
e-mail: porubjak@ped.muni.cz
ORCID ID: https://orcid.org/0000-0002-6364-2903