Mačaj, P.: Patočkovské inšpirácie Renauda Barbarasa. In: Ostium, roč. 13, 2017, č. 2.
Renaud Barbaras: Pohyb existence. Studie k fenomenologii Jana Patočky. Preklad Josef Fulka. Pavel Mervart: Červený Kostelec 2016. 161 s.
Autora tejto knihy som sa pred rokmi opýtal, odkiaľ pramení jeho záujem o Patočkovu fenomenológiu. Poznajúc vtedy akurát tak Patočkove prednášky Úvod do fenomenologické filosofie a Tělo, společenství, jazyk, svět nechápal som, prečo sa Francúz, jeden z najvýznamnejších súčasných fenomenológov, ktorý určite pozná bohatosť fenomenologickej filozofie, pustil do podrobného štúdia práve tohto českého filozofa. Odpovedal mi len pár vetami, a odvtedy je pre mňa filozofické dielo Jana Patočku čímsi mimoriadnym, čoho výnimočnosť by mi presvedčivejšie nesprostredkoval nikto od Prahy po Košice. Kniha Pohyb existence vo mne toto vedomie osviežila a umocnila.
Pokiaľ sú čitateľovi známe iné dve autorove knihy – Vnímaní. Esej o smyslově vnímatelném (Filosofia 2003) a Touha a odstup (OIKOYMENH 2005) – bude pre neho Pohyb existence dobrou príležitosťou na doplnenie fenomenologickej knižnice. V šiestich inšpiratívnych štúdiách tu spoznávame nielen Barbarasovu hlbokú znalosť Patočkovej filozofie, ale aj jej miesto v jeho vlastnom myslení. O tom, že ide o pevné miesto, svedčí aj to, že táto kniha z roku 2007 nie je jedinou, v ktorej Barbaras odkazuje na Patočku už priamo v názve.
Bytie alebo „Zjevování jsoucna není nic jiného než toto jsoucno.“ (s. 74)
V prvých troch štúdiách Barbaras skúma Patočkovu ontológiu, jeho fenomenologický, skúsenosťou podložený pojem bytia. Rozvinúť ho mu okrem iného pomáha aj Patočkov koncept negatívneho platonizmu, ktorého prostredníctvom sa nám ponúka možnosť vyhnúť sa Husserlovmu transcendentálnemu subjektivizmu. Ten nám totiž neumožňuje pristúpiť k samotnému javeniu, ktoré je vlastným predmetom fenomenológie, pretože javenie je tu redukované na subjektívne prežívanie javenia, ktoré tým pádom nie je uchopené vo svojej autonómii, ako ono samo, ale naopak, ako čosi podstatne závislé na subjekte tohto prežívania. Takýto prístup k javeniu sa nedokáže vyhnúť tomu, aby pri ňom vedomie zákonite nenadobúdalo štatút takého súcna, ktoré má pred javením prednosť a ktoré tým pádom nie je „podřízeno jeho zákonu“ (s. 33).
Husserlov transcendentálny subjektivizmus je tak vlastne zahataním tej cesty, ktorú nám otvára fenomenologická redukcia. Inými slovami, ak nasledujeme Husserla, dospejeme napokon k tomu, že nám nie je umožnené „nechat vyjevit zjevování samo“ (s. 16). Je preto potrebné zvoliť iný prístup, a ten Barbaras nachádza v Patočkovom negatívnom platonizme. Jeho ústredným pojmom je chórismos, t. j. oddelenie, presnejšie absolútne oddelenie, ktoré otvára možnosť myslieť transcendenciu „jakožto překročení věcnosti dané v přirozeném živote“ (s. 14). Prekročenie vecnosti, ktorá je čírou pozitivitou a plnou danosťou v smere k „objevu, že to, co je dáno smyslům, není ani vším, ani tím, co je na jsoucnu rozhodující, zkrátka že smysl bytí jsoucna nespočívá v jeho smyslové přítomnosti“ (s. 15). Ide vlastne o Patočkovu radikalizáciu fenomenologickej redukcie, pretože to, k čomu tu po jej vykonaní dospievame, nie je región vedomia, ale transcendencia. Nie však transcendencia v zmysle metafyzickej konštrukcie postavenej na hyperbolizovaní či zbožšťovaní súcna, ale ako fenomenologicky, t. j. skúsenostne vykázaná rovina, v ktorej je nám dané zakúšať vlastné bytie sveta a vecí, alebo ako je to vyjadrené v tretej štúdii Patočkovými slovami, v ktorej nachádzame to, čo „stojí nad subjektivním i objektivním jsoucnem“ (s. 71 – 72).
Chórismos nám umožňuje myslieť to, čomu nás otvára Patočkova „epoché bez redukce, tedy epoché, která neutralizuje vědomí samo“ (s. 72). Pomocou týchto dvoch krokov sa ocitáme zoči-voči samotnej transcendencii javenia, ktoré predchádza tomu (a zároveň konštituuje to), čo sa javí, pričom to, čo sa javí, nie je od tohto javenia odlišné. Dospievame tým k otázke bytia a k Patočkovej fenomenologickej ontológii, so skúmaním ktorej sa výslovne stretávame najmä v prvých troch Barbarasových štúdiách. Do Patočkovho pojmu bytia nás podrobne uvádza napríklad základná téza druhej štúdie: k bytiu je potrebné pristúpiť na základe jeho javenia, resp. jeho ukazovania sa, pretože ak k nemu pristupujeme priamo, zákonite ho strácame v jeho zabstraktnení. Čo to ale znamená pristúpiť k bytiu na základe javenia? Diferencovať medzi bytím a javením znamená v klasickej metafyzike diferencovať medzi substanciou a jej prejavmi, medzi podstatným a vedľajším. Vo fenomenológii však ide o rozlíšenie medzi tým, ako je pre nás svet v prirodzenom postoji a ako je skutočne. Je to posun od bytia, ktoré zodpovedá našej téze o bytí, k tomu, čo tejto téze predchádza, teda k oddelenému a transcendentnému bytiu samému. V prvých troch štúdiách nachádzame niekoľko spôsobov, akými k nemu Barbaras a Patočka dospievajú.
Východiskom je Husserlova teória dávania sa v odtieňoch, resp. javenia sa veci. V tejto teórii, či skôr opise javenia sa veci, sú odtiene tým, čo podáva vec tak, že táto „se znepřítomňuje v tom, co ji zpřítomňuje“ (s. 21), pričom pojem odtieňa je zároveň „pojmenováním pro tuto zvláštní identitu přítomnosti a nepřítomnosti, průhlednosti a neprůhlednosti“ (s. 22). Určitá vec sa teda javí vo svojich odtieňoch, v nich však nikdy nie je prítomná celá, lenže zároveň nemôžeme povedať, že by v nich bola neprítomná. Skôr je vec paradoxným prepletením svojej prítomnosti a neprítomnosti – odtieňuje sa, je svojím javením.
Myslieť bytie veci, ktoré nie je odlíšiteľné od jej javenia, nám pomáha aj Patočkov pojem sveta. Javenie sa veci je vždy spolu-javením sa sveta, pretože „věc se zjevuje jen potud, pokud se odlišuje od všech ostatních, a tato totalita je následkom toho sama dána jistým způsobem jako pozadí, z něhož se dotyčná věc může vydělovat“ (s. 49). Vidíme tu teóriu dávania sa v odtieňoch, ktorá však nevyústi tak ako u Husserla k podriadeniu javenia určitému javiacemu sa, ale sa rozvinie do univerzálnej teórie bytia sveta ako živlu zjavovania, či netotalizovateľnej totality všetkého javenia, z ktorej sa javením samým vydeľujú jednotlivé veci. Nie však tak, že by sa z tejto totality vylúpli, ale tak, že sa v neustálom javení neustále preplietajú s tým, čím nie sú, a práve vďaka čomu sú tým, čím sú. Bytie sveta, ktoré je živlom javenia, je bytím samým.
Patočkovo vykročenie k samotnej transcendencii bytia, k vlastnej exteriorite sveta napokon vyúsťuje v Barbarasovej hypotéze, podľa ktorej „Patočkova fenomenologická filosofie je určitou henologií v tom ohledu, že vynáší na světlo jednotu jakožto samu podmínku jevení, takže bytí zde již nemá jiný smysl než samu tuto jednotu, kterou bude Patočka rovněž vymezovat jako svět“ (s. 59 – 60). Svet tu nepredstavuje sumu súcien, ale podmienku javenia, ktoré nie je nijakým súcnom, no zároveň nie je ani nijakým nič. Toto jedno, ktoré je „naprosto desubstancializováno a kladeno jako ekvivalent bytí“ (s. 58), predstavuje jednotu všetkého, čo je, pričom bytie tohto všetkého, čo je, sa neodlišuje od svojho javenia.
Subjekt alebo „Pouze neklid života nás může otevírat nezměrnosti světa.“ (s. 35)
Samozrejme vyvstáva otázka, ako sa táto ontológia prejavuje v Patočkovom pojme subjektu. Inými slovami, ako myslieť bytie subjektu, ktorý skutočne zakúša číru transcendenciu sveta? Najskôr je potrebné opustiť predstavu o subjekte ako súcne, ktoré je medzi inými súcnami privilegované, lebo svojou schopnosťou prežívať javenia a konštituovať ho do podoby konkrétneho javiaceho sa je nutne nahliadané ako základná podmienka javenia. V takomto poňatí je subjektivita miestom, v ktorom transcendencia zaniká v imanencii a javenie nie je odlíšiteľné od subjektívneho prežívania javenia. Ale najmä, subjekt myslený ako podmienka javenia sa sám sebe nejaví, t. j. nedáva sa sám sebe v odtieňoch. Naopak, je si sám sebe vždy daný plne, čo je práve spôsob danosti, ktorý je možný len vtedy, ak subjekt nepodrobíme zákonu javenia, resp. neuskutočníme na ňom fenomenologickú redukciu. Tak Patočka ako aj Barbaras odmietajú prijať túto predstavu o subjekte ako adekvátnej samodanosti, pričom obaja majú za to, že „bezprostřednost danosti ega musí být pojímána jako předsudek“ (s. 146). To vedie oboch k radikalizácii redukcie a dôslednému zdržiavaniu sa každej predbežnej tézy o bytí subjektu. Až na tomto základe môžu následne ukázať vlastné bytie subjektu a skutočnú povahu vzťahu subjektu a sveta, resp. to, ako je subjekt, ktorý sa javí, zároveň tým, komu sa javí svet.
Štvrtá, piata a šiesta štúdia sú venované práve otázkam bytia subjektu a jeho vzťahu k svetu, pričom šiesta sa zameriava primárne na otázku tohto vzťahu, tematizácia ktorého sa uskutočňuje prostredníctvom pojmov vnímania a reči a poukázaním na ich pôvodnú jednotu. Svet ako podmienka javenia a ako samo bytie existuje na spôsob reči, ktorá oslovuje subjekt. Oslovuje nás to, čo je nám nejakým spôsobom blízke, čo samo utvára región blízkosti, t. j. svet, pričom „blízkost, která se konstituuje v oslovení, nikterak nespočívá na smyslové přítomnosti, ale naopak ji zakládá“ (s. 156). Inými slovami, aby subjekt vôbec bol schopný zakúšať javiace sa, teda určitú prítomnosť, musí byť najskôr oslovený samotným svetom, ktorý ako podmienka vyjavenia určitého javiaceho sa je najskôr jeho absenciou. Svet myslený ako absencia však nie je ničotou, ale dianím, presnejšie javením, z ktorého sa vyjavujú jednotlivé súcna. Vnímať niečo je možné iba na pozadí pôvodného oslovenia absenciou tohto niečoho. Počúvať reč sveta a vnímať svet – dva paralelné spôsoby, akými sa subjekt vzťahuje k svetu a veciam, ktorých bytie nie je odlišné od ich javenia.
Barbaras zdôrazňuje, že Patočkovo myslenie tohto vzťahu „se očividne vymyká modalitám vztahování, tak jak jsou obvykle tematizovány“ (s. 79). Aby sme mohli myslieť vzťah subjektu a sveta spolu s Patočkom, musíme okrem bytia javiaceho sa dôsledne desubstancializovať aj bytie subjektu. Patočka to dosahuje najskôr tým, že myslí subjekt primárne ako bytie vo vnútri sveta, presnejšie ako telesný subjekt. Tým je zabezpečené jednak to, že subjekt nebude redukovaný na sebe si dané ego, a zároveň ako telesný bude sám podliehať zákonu javenia. Následne ide o to pochopiť, ako sa telesný subjekt otvára voči svetu, teda ako sa stáva vnímajúcim subjektom. Čo je ešte určujúcejšou charakteristikou desubstancializovaného subjektu než jeho telesné (a teda javiace sa) bytie vo svete? Podľa Patočku – a Barbaras zdôrazňuje, že v tom sa deje významný posun oproti Merleau-Pontymu – je to pohyb. Ako hovorí Barbaras: „Být v pohybu znamená nebýt již tím, čím jsme byli, a nebýt dosud tím, čím budeme“ (s. 83). Iba ak subjekt myslíme ako pohyb, dokážeme zároveň s tým myslieť celú hĺbku jeho vzťahu k svetu, pretože pohyb je uskutočňovaním, a to „nerozlišeně uskutečňováním subjektu i uskutečňováním světa jakožto vyjevujícího se“ (s. 112).
Mgr. Peter Mačaj
Inštitút filozofie FF PU
17. novembra 1
080 01 Prešov
Slovenská republika
petermacaj@gmail.com
Príspevok vznikol na Inštitúte filozofie Prešovskej univerzity ako súčasť riešenia grantovej úlohy VEGA č. 2/0050/14 pod názvom Existencia, socialita a étos konania: fenomenologické výzvy a existenciálne súvislosti.