Nemecký psychoterapeut Ruppert je českej a slovenskej terapeutickej scéne známy knihou zaoberajúcou sa témou traumy, ale aj seminármi a prednáškami, ktoré organizuje v Prahe. Vo svojej novej knihe sa venuje problematike symbiózy a autonómie. V prvých kapitolách autor vysvetľuje samotné pojmy symbiózy a autonómie. Zamýšľa sa nad symbiózou ako procesom, ktorý sa začína už v tehotenstve a sprevádza celý život človeka. Rozlišuje konštruktívne a deštruktívne formy symbiózy.
Symbiózu vníma ako zjednotenie s iným pri strate vlastných hraníc a prejavujúcu sa vzájomnou závislosťou. Symbiotický stav je typický pre rané štádium života a je to stav „jednoty s matkou“, neodlišovania ja od „nie ja“. Čím lepšie prebehla symbiotická fáza prvých piatich mesiacov života, o to lepší je predpoklad rozvoja individuácie. Matka slúži dieťaťu ako „pomocné ja“, ktoré mu pomáha postupne sa odpútavať a vzďaľovať, a zakúšať sa ako samostatného človeka. Z nebezpečenstva, že matka a dieťa zostanú na seba fixovaní, má pomôcť dostať sa aj otec. Dieťa v rámci prechodu od symbiózy k autonómii potrebuje podporu a uistenie od matky, pre ktoré si často prichádza v takzvanej znovuzbližovacej fáze s matkou. Pri získaní dostatočného potvrdenia od matky si dieťa dokáže vytvárať vlastnú individualitu.
Pre rozvoj autonómie je podstatné, aby rodičia vnímali jedinečnosť svojho dieťaťa a vnímali ho ako oddelenú bytosť. Dieťa sa potrebuje učiť vytvárať si vlastné ja a na to potrebuje priestor slobody. Autor rozlišuje pseudoautonómiu a pravú autonómiu. Pri pseudoautonómii ide o deti s neistou a vyhýbavou vzťahovou väzbou, ktoré nenašli v rodičoch bezpečnú emocionálnu základňu. Odštiepia svoje symbiotické potreby a snažia sa získať uznanie a lásku kompenzačne – výkonmi alebo prispôsobovaním sa. Príliš rýchlo sa osamostatňujú a žijú v presvedčení, že nikoho nepotrebujú. Pravá autonómia vyrastá z nasýtených symbiotických potrieb a prejavuje sa tým, že človek sa riadi vlastnými vnútornými meradlami.
Konštruktívne formy symbiózy sa vyznačujú rovnováhou medzi dávaním a braním, zdravými spôsobmi prejavovania emócií a otvorenosťou pre zmenu. Deštruktívne formy symbiózy sú určované heslom „Musíš byť taký, akého ťa potrebujem“, a ich prejavmi sú procesy emocionálneho zneužívania, manipulovania, vyvolávania pocitov viny, vytvárania závislosti a nadmernou prispôsobivosťou a podriadenosťou. Zdravý vývin osobnosti prebieha špirálovito od potreby symbiózy k autonómii.
Jadrom knihy je problematika traumy vo vzťahu k procesom symbiózy a autonómie. Dôsledkom traumy je štiepenie psychiky na jednotlivé časti: traumatizované časti prežitia a zdravé časti. Traumatizované časti sú vymazané z vedomia, objavujú sa v stresujúcich situáciách, sú trvalým zdrojom nepokoja v psychike, zadržiavajú veľa energie, nevedome sú aktívne.
Časti prežitia umožňujú prežitie po traumatickej skúsenosti, zachraňujú život, ale z dlhodobého hľadiska sú blokádou života a rastu. K ich základným stratégiám patria: slepé fixovanie v prítomnosti, vyhýbanie sa spomienkam na traumu, kontrola traumatizovaných častí, kompenzácie, vytváranie ilúzií a tak ďalej.
Zdravé časti sú schopné vnímať otvorene realitu, adekvátne vyjadrovať emócie, vytvárať emocionálne väzby, sú schopné sebareflexie a preberania zodpovednosti.
Zvláštnu kapitolu venuje autor téme symbiózy medzi rodičmi a deťmi. Už v matkinom tele si dieťa môže vytvárať cit pre vlastné telo. Je rozdiel, či dieťa vyrastá v zdravom tele alebo v tele oslabenom a traumatizovanom. Ak prežíva matka traumu počas tehotenstva, má to vplyv na dieťa. Môže už od narodenia pôsobiť ako „uzlíček nervov“ a neskôr byť hyperaktívne.
Symbióza je vtláčaním tvaru, kedy dieťa nevedome prijíma emocionálny stav matky. Dieťa zároveň aktívne spoluutvára symbiotický proces. Chce, aby ho matka vnímala ako jedinečného a zrkadlila ho. Na základe matkinho zrkadlenia a jej reakcií získava dieťa cit pre seba. Dieťa intuitívne vycíti, ako je matke; vníma, či je matka emočne dostupná, alebo vzdialená.
Traumatizované matky blokujú emočné prejavy a keď ich dieťa od nich vyžaduje, vyhýbajú sa emočnej blízkosti. V dôsledku toho prežíva dieťa frustráciu svojej potreby emocionálneho kontaktu s matkou. Matka nezvládne blízkosť, lebo sa tým oživujú jej traumatizované časti. Kontakt s dieťaťom je pre ňu stretnutím s vlastnou traumou, preto sa mu vyhýba.
V prípade traumatizácie rodičov je predpoklad vytvárania neistej vzťahovej väzby pre deti, z ktorej pramenia aj symbiotické zapletenia. Zvlášť ak je matka traumatizovaná, vzrastá ohrozenie symbiotického zapletenia dieťaťa. Rané traumatické skúsenosti s matkou vytvárajú základný vzorec prežívania emočne blízkych vzťahov.
Ak matka symbioticky lipne na dieťati, môže to byť prejavom toho, že sama hľadá náhradu za svoju matku. Vo vlastnej matke nenašla oporu a hľadá ju teraz vo svojom dieťati. Lipne na ňom a obmedzuje ho v samostatnom živote, potrebuje ho mať pre seba.
Autor vysvetľuje symbiotickú traumu, ktorú zažije dieťa, ak ho vychováva traumatizovaná matka alebo otec. Dieťa sa snaží vytušiť potreby rodičov a naplniť ich a prežíva pocit viny, ak sa mu to nepodarí. Dochádza k identifikácii s rodičmi a ku kopírovaniu ich stratégií prežitia, v dôsledku čoho dochádza k potláčaniu vlastných potrieb. Dieťa sa snaží poslúchať a byť dobré, aby si získalo chýbajúcu lásku rodičov. Vytvára si ilúzie a idealizácie o svojich rodičoch a často uniká do fantazijného sveta, kde hľadá to, čo nedostáva v reálnom vzťahu s rodičmi.
Dôsledkom symbiotickej traumy sú symbiotické zapletenia charakteristické pre vzťahy, v ktorých partneri nie sú spokojní, ale nedokážu sa rozísť. Symbiotické zapletenia v partnerských vzťahoch sú dôsledkom toho, že sa priťahujú ľudia so symbiotickými traumami z detstva. Fungujú v partnerstve rovnako ako kedysi vo vzťahu s rodičmi: snažia sa vcítiť do trápenia partnera, pomôcť mu a idealizujú si partnera ako v minulosti rodičov. Zameranie na traumu partnera je pre nich spôsobom, ako odviesť pozornosť od vlastnej nespracovanej traumy. Namiesto skutočnej partnerskej lásky sa u symbioticky zapletených párov objavujú detské ilúzie lásky vzťahujúce sa k nedostupným rodičom.
Autor sa zaoberá okrem symbiotického zapletenia medzi partnermi aj zapleteniam medzi súrodencami a zapleteniam s celou rodinou, kde nezvládnuté traumatizácie pôsobia na všetkých členov rodiny. Venuje sa aj symbiotickým zapleteniam v nacionálnej rovine, zapleteniam so spolkami a téme ekonomiky a peňazí. Ponúka takisto vzťah medzi symbiotickým zapletením a závislosťou, ktorá často slúži na prekrytie traumatických skúseností. Čím je závažnejšia pôvodná traumatizácia, tým tvrdšie a intenzívnejšie prostriedky sa používajú na jej potlačenie. Závislí ľudia vyžadujú, aby ich potreby boli naplnené neodkladne a zvonku, čo zodpovedá správaniu malých detí. Cestou zo symbiotického zapletenia je odpútanie sa od symbiotických ilúzií a spracovávanie psychického rozštiepenia. Treba sa vyslobodiť zo symbiotického zapletenia a vydať sa vlastnou cestou.
Ruppert ponúka možnosť dívať sa aj na psychózu, schizofréniu a anorexiu ako na dôsledok symbiotických zapletení s predchádzajúcimi generáciami. V prípade telesných chorôb sa autorovi osvedčuje prístup, v ktorom vníma za symptómami symbiotickú traumu. Odporúča vnímať symptómy ako varovné signály tela poukazujúce na hlbšiu príčinu, ktorou je často nespracovaná trauma. Venuje sa autoimunitným ochoreniam, bolestiam hlavy, poruchám štítnej žľazy, alergiám, reume, problémom so srdcom a rakovine ako prejavom traumatizovaných častí, ktorým sa podarilo prelomiť obranný múr vystavaný časťami prežitia. Odporúča skúmať vzťah medzi jednotlivými časťami a pochopiť ich vnútornú dynamiku.
Autor poukazuje na riziká a výhody spracovávania traumy konštelačnou metódou. Konštelácie predstavujú intenzívnu zážitkovú metódu, ktorú by mali používať len psychoterapeuti s výcvikom v danom spôsobe práce. Varuje pred automatickým používaním typických konštelačných rituálov, ako je skláňanie sa pred rodičmi, čo môže ešte posilniť psychické rozštiepenie, keďže je taký človek vyzývaný k tomu, čo necíti (klaňať sa rodičom, ktorí ho traumatizovali). Výhodu konštelácii vidí autor predovšetkým v možnosti dostať sa do kontaktu s nevedomými pocitmi z predverbálneho obdobia, čo je dôležité pri spracúvaní traumatických skúseností z raného detstva. Konštelácie sú zrkadlením psychických štruktúr človeka.
Cestou oslobodenia sa od symbiotickej traumy je dobre štruktúrovaná psychoterapia. Traumu nie je možné spracovať kognitívne, treba sa dostať k emóciám a telesným reakciám prežívaným počas traumy. Predpokladom spracovávania traumy je dostatočne silné a zdravé ja, ktoré treba na začiatku terapie podporiť. Podpora zdravých častí a vnútorných zdrojov je súčasťou stabilizačnej fázy, ktorá predchádza konfrontácii s traumatickou skúsenosťou. Súčasťou spracovávania traumy je obnova citu pre vlastné telo a odlíšenie vlastných pocitov od cudzích. Nasleduje potreba integrácie odštiepených traumatizovaných častí, vyjadrenia potlačeného hnevu na rodičov a vytvorenie zdravého odstupu a vymedzenia sa voči rodičom.
U terapeuta poukazuje na potrebu spracovať vlastné symbiotické zapletenia a vzdať sa spasiteľských ilúzií. Dôležité je, aby terapeut nepútal klienta k sebe a neudržiaval ho v závislosti od seba, ale pomáhal mu na ceste k vlastnej autonómii. Cieľom terapie je to, aby klient terapeuta už nepotreboval a dokázal žiť samostatne. V závere knihy poskytuje autor nádej, že traumy je možné prekonať a spracovať a je možné „mať sa rád“ so všetkými svojimi časťami.
Mgr. Tatiana Sabová
psychologička a psychoterapeutka
Zitako, s.r.o., Neštátna psychologická ambulancia
Banská Bystrica