Optimistická a pesimistická koncepcia života

Optimizmus a pesimizmus – význam slov a ich etymológia 
Slovník vymedzuje optimizmus ako názor zdôrazňujúci kladné stránky života, ako sklon vysvetľovať všetko priaznivo, ako radostný náhľad na život. Pesimizmus naopak zdôrazňuje záporné stránky života, sklon vysvetľovať, vidieť všetko nepriaznivo, bez východiska, negatívne, smutne a chmúrne. [1] Optimizmus má etymologický základ v superlatíve (optimus) latinského slova „bonus“. Optimus znamená „najlepší“. V literatúre sa tento pojem používa od 18. st. najmä v súvislosti s Leibnizovým názorom, že náš svet je najlepší zo všetkých možných svetov. [2] Leibnizov názor neunikol kritike, so štipľavou iróniou sa jeho koncepcii vysmieva Voltaire vo svojom diele Candide. [3]

Koreňom slova „pesimizmus“ je zase opačný superlatív (pessimus) od slova „malus“, pessimus teda znamená „najhorší“. V 19. st. sa tento pojem začal používať v súvislosti s označením Schopenhauerovhopostoja, že toto je najhorší z možných svetov a že všetko smeruje k horšiemu. [4]

Hľadanie skutočného optimizmu 
Odkedy sa tieto slová začali používať, žijú si svojím životom a rôznymi ľuďmi môžu byť chápané veľmi rôzne: „’Optimizmus‘ môže byť vierou v život, nádejou v budúcnosť, kľudným vedomím vlastnej možnosti a sily – ale tiež stuhnutým ’keep smiling‘ na perách, hurá-fenoménom … A existuje aj rýdzo prakticistný’optimizmus erárny‘, chvála a sebachvála moci. … Oboje sa skrátka môže prejaviť ako životný princíp aj ako karikatúra seba samého.“ [5]

Slovo optimizmus má pre väčšinu ľudí pozitívne konotácie, vystihuje sa ním niečo, čo je žiadúce, hodné nasledovania. Ale tak ako popri umení môže povstať gýč a ako popri múdrosti filozofie môže povstať rozumkárska sofistika, tak môžu popri skutočnom optimizme vyrastať jeho lacné, nepodarené napodobeniny: falošný, naivný alebo krepový kvázioptimizmus.

S pesimizmom je to trochu ináč. Vyjadruje skôr postoj, ktorému by sme sa radi vyhli. Nemalo by význam hovoriť o nejakom skutočnom pesimizme. Miera pesimizmu môže byť väčšia alebo menšia, ale nespôsobuje to kvalitatívnu zmenu postoja. Ak však optimizmus v nejakom svojom aspekte stratí tú správnu mieru, môže sa z dobra zvrátiť na zlo.

V ďalšom texte sa budeme viac venovať optimizmu a tomu, čo ho podporuje. Sústredíme sa na niektoré jeho aspekty, ktoré môžu vniesť viac svetla do problému odlíšenia zrelého optimizmu od jeho falošných podôb a prispieť k osvetleniu jeho podstaty a významu, zdrojov a dynamiky.

Súčasná ponuka optimizmu a jej slabina 
Môžeme sa stretnúť s tým, že autori často vykresľujú, ako pozitívne, optimistické videnie sveta vplýva na náš život, ako prináša úspech a šťastie, ako pomáha v problémoch a vzťahoch [6] alebo ako pôsobí na iných – napríklad ako vplýva optimizmus matky v tehotenstve na zdravie dieťaťa. [7] Objavujú sa návody na to, ako byť optimistom, napríklad že je potrebné ísť skôr spať, v spálni mať skôr chladnejšie, hľadať dôvody na úsmev, urobiť vo svojom okolí poriadok a vyzdobiť ho kvetmi, prejsť sa v prírode, pozrieť si dobrý film, užívať vitamíny a echinaceu, športovať, dopriať si kvapku rumu do čaju, započúvať sa do rytmu tanga aleboflamenga, zaobstarať si biele košele, objavovať nové príťažlivé vône. [8] Všetky tieto rady sú detaily nášho života, ktoré nepochybne s telom a naladením človeka súvisia. Po optimizme sa siaha pragmaticky, lebo človek chce mať z takéhoto životného štýlu úžitok, chce, aby sa mu darilo, aby bol šťastný. Vytvára sa tým ale zdanie, že návod je tak jednoduchý a tak blízko. Usmiata tvár takéhoto človeka môže síce budiť dobrý dojem, dotyčný môže mať nacvičené spôsoby správania, ale vnútorne to s optimizmom nemusí mať nič spoločné. Môže to byť príklad onoho „krepového“, povrchného optimizmu, o ktorom bola reč vyššie. A aj keď je prítomná úprimná snaha optimizmus naozaj zvnútorniť, naučiť sa inému mysleniu a uveriť mu, ešte stále môže byť táto snaha postavená na akejsi ilúzii a takýto optimizmus môže byť „naivným“ optimizmom.

Viktor Frankl hovorí, že pri hľadaní životného optimizmu, pri hľadaní „áno“ životu môže byť zavádzajúce poukazovať iba na príjemné a veselé stránky života. „Áno“ dávame životu bez ohľadu na to, či práve v našom živote prevažuje šťastie alebo bolesť. Dávať životu „áno“ znamená považovať ho za zmysluplný. [9]

Dozrievanie k primeranému postoju k tragickým aspektom života 
Cesta k zrelému optimizmu nie je ľahká. Aj keď človek prekoná jeho jednoduchšie, povrchnejšie formy, keď sa rozhodne pre bytostné zakorenenie optimistického postoja, keď na racionálnej úrovni prijme za svoje ono „áno“ životu, neznamená to, že už ho nič tak ľahko neprekvapí, nesklame, a to dokonca aj vtedy, keď veľmi úprimne hľadá primeraný postoj k bolesti a tragike života. Neraz až nečakané skúsenosti pred ním otvoria nové horizonty, stanú sa novou výzvou, podnetom pre ďalší rast.

Milan sa dlhé roky usiloval o prehlbovanie a skvalitňovanie duchovného a etického rozmeru svojho života. Pre ľudí okolo seba bol vzorom vyrovnanosti, viackrát prednášal o tom, ako sa vysporiadať s bolesťou. Potom mu zomrela dospievajúca dcéra a prestal si rozumieť s blízkym priateľom. Tieto udalosti ním zatriasli, prežíval vnútorný zmätok. Neskôr sa priznal, že keď sa on celkom obetoval, očakával, že akousi odmenou za to, že on sa snaží šíriť dobro, bude to, že sám bude týmto dobrom chránený, že ono sa preňho stane akýmsi ochranným plášťom pred zlom. Nikdy si to takto neformuloval, ale také boli jeho podvedomé očakávania. Až spomínané bolestné udalosti spôsobili, že si svoj nevedomý postoj priznal a že mal odvahu ho prehodnotiť. Jeho optimizmus sa stal zrelším, jeho prístup k ľuďom citlivejším.

Skutočný optimizmus vníma rovnako krásne ako aj tragické aspekty života. Krása mu dodáva odvahu nenechať sa znechutiť tragédiami a realistické vnímanie tragickosti ho robí citlivejším pre krásu. Nemusí bravúrne zvládnuť každú situáciu ako nejaký automat, ale snaží sa čo najviac naučiť z lekcií, ktoré nám dáva sám život.

Optimizmus a pesimizmus ako odpoveď životu podľa Elisabeth Lukasovej 
Optimisti veria v zajtrajšok, v to, že je nádej. Veria, že rany sa uzdravia a že chyby budú napravené. Veria v dobro ostatných a v to, že sklamania sú iba výnimkami. Optimisti veria v „podivuhodné bezpečie“, ktoré ich nikdy nesklame, nech príde čokoľvek. Sú to ľudia, ktorí každý deň prežívajú ako dobrodružstvo, ktorí s druhými vychádzajú veľkodušne dobrotivo a primerane kriticky, ktorí sa v ťažkom čase nepoddávajú, ale naopak, v ich živote dozrieva „tragický optimizmus“ [10] . Títo ľudia sú podľa Lukasovej obľúbení, lebo aj oni milujú. Sú len občas chorí a keď ochorejú, sú, ak je vyliečenie možné, rýchlo vyliečení. Ich optimizmus ale neznamená to, že majú ružové okuliare alebo že nechcú pravdivo vidieť nepríjemné alebo bolestivé veci. Nejde o šablónu na pozitívne myslenie. Bolo by naivné pozitívne zmýšľať o tom, čo je negatívne. Ako hovorí logoterapia, ide o základnú vieru, ktorá je v čistej forme vierou v zmysel, v to, že život má zmysel. A že tento zmysel je bezpodmienečný a nestráca sa ani vtedy, keď sa život stáva nepríjemným a bolestivým. [11]

Elisabeth Lukasová podobne ako Frankl stotožňuje optimizmus a pesimizmus s odpoveďou „áno“ alebo „nie“ životu. Pesimizmus sa prejavuje v spochybňovaní života, apatii, rezignácii, depresii, vyhľadávaní choroby, kriminalite, samovražde. Pesimistická mentalita je často vyjadrená slovami: „Všetko je nanič.“ Pesimizmus je strachom z budúcnosti, znamená negatívne očakávanie, je podlomenou odvahou, vyžarovaním deprimovanosti, je takým vnímaním seba i sveta, ktoré je bez fantázie, je to pocit stratenostiv živote. Pesimisti trpia viac, žijú horšie, nie sú obľúbení, dramatizujú aj maličkosti, neriešia problémy a nemajú takmer žiadnych priateľov. Pesimisti sú častejšie, intenzívnejšie a dlhodobejšie chorí ako iní ľudia. [12] Duševná choroba síce nie je vždy následok zásadného odmietania života, ale takmer vždy platí, že duševne narušený človek by nikdy tak veľmi neupadol, ak by principiálne prejavoval súhlas so životom, ak by svoj život považoval za cenný. „Nie“ životu otvára cestu pomalému alebo rýchlemu sebazničeniu, ktoré nastupuje vtedy, keď „áno“ životu je nedostatočné. [13]

Optimizmus ako slobodné rozhodnutie: rozumný a intuitívny optimizmus 
Sú situácie, v ktorých je rozumné dívať sa na vec optimisticky. Napríklad keď sú zvážené podľa možnosti všetky dostupné argumenty za a proti a záver je, že to s väčšou pravdepodobnosťou dopadne skôr dobre ako zle. Tak sa robia z východiskových predpokladov napríklad ekonomické optimistické odhady, optimistické scenáre, optimistické prognózy. [14] Takýto optimizmus je rozumný, lebo ak sa človek snaží čo najobjektívnejšie zhodnotiť danú situáciu, má na taký postoj dôvody.

Sú ale životné rozhodnutia, ku ktorým sa človek dopracuje svojimi skúsenosťami, vďaka svojej zrelosti. Tieto rozhodnutia môžu byť akýmisi zásadnými rozhodnutiami, ktoré nemusia byť zdôvodnené len racionálne, ale môžu byť postavené viac na intuícii a viere. Príkladom je Zdeněk Matějček, ktorý na sklonku svojho života píše o tom, že keby bol o desať rokov mladší, angažoval by sa v oblasti psychológie, ktorá je o radosti, nádeji, odpustení, zmierovaní, optimizme a o prekonávaní negatívnych emócií. [15]

Oplatí sa dôverovať? Odpoveď teórie hier
Niekedy sa ľudia stanú pesimistami kvôli sklamaniam vo vzťahoch s druhými.

Jedna staršia pani raz rozprávala svoj príbeh. Ako mladá sa mala vydávať a tesne pred svadbou za ňou prišla iná mladá žena z ich dediny a oznámila jej, že čaká dieťa s jej snúbencom. Úplne ju to vzalo, zrušila svadbu, zatrpkla. Ani neskôr sa nevydala, prenasledovali ju choroby a trvalo jej dlhé roky, kým našla vnútornú vyrovnanosť. Neskôr sa ukázalo, že tá hrozná správa bola vymyslená, jednoducho tá druhá žena mala záujem o jej snúbenca.

S takýmto správaním sa ale nestretávame každý deň. Keby každý každého podrážal, spoločnosť by neprežila. Občasné podrazy však hrozia, preto vždy každému dôverovať by bolo naivné. Ako sa správať v takom sociálnom prostredí, kde hrozia občasné podrazy, rieši aj teória hier a tento problém dostal názov „dilema väzňa“. [16] Jeho najjednoduchšia podoba je takáto: „…dvom zločincom, ktorí sa spolu nemôžu rozprávať, hrozí veľmi vysoký trest. Povedzme desať rokov natvrdo. Ak budú obaja mlčať a ani jeden neudá svojho komplica, môžu vyviaznuť s nižším trestom, povedzme s troma rokmi. Pokiaľ však jeden z nich udá druhého, vyviazne udavač bez trestu. Ako sa rozhodnúť?“ [17] Z čisto egoistického hľadiska prospechu jednotlivca je zjavne veľmi výhodné zradiť druhého. Naopak z hľadiska maximálneho dobra pre oboch súčasne je najlepšie mlčať.Keby život pozostával z jednorázových stretnutí s druhými (čomu v teórii hier zodpovedá hra na jedno kolo), k spolupráci medzi jednotlivcami by asi nedošlo. Ale život sa nehrá iba na jedno kolo. Na základe teórie hier bolo navrhnutých mnoho stratégií v hre o dôveru na mnoho kôl. Pri simulácii na počítačoch sa ukázalo, že najúspešnejšia je veľmi jednoduchá stratégia „ako ty mne, tak ja tebe“ (tit-for-tat). Prvý krok tejto dobromyseľnej stratégie je vždy krokom dôvery a potom kopíruje „ťahy“ súpera: keď druhý zradí, odpovedá tiež nedôverou, ale ak prejaví dôveru, opätuje ju. Taký by mohol byť aj postoj realistického optimistu: počítať s tým, že ľudia niekedy zradia, ale napriek tomu sa pokúsiť začať každý vzťah opatrným krokom dôvery a potom dôveru ďalej budovať po malých krôčikoch, kým ju ten druhý nezradí.

Nádej zakotvená v podstate človeka 
Filozof John F. Haught hovorí, že ľudská prirodzenosť je akoby naprogramovaná dôverovať druhým aj svetu. Túto bazálnu dôveru identifikovala psychológia ako nevyhnutný základ, vďaka ktorému môžeme rásť ako osoby. Sociológ Peter L. Berger ukázal, že aj za každodennými gestami a všedným konaním ako sú smiech, hra, rozhodovanie sa… je základná dôvera, ktorá by sa slovami dala vyjadriť takto: „Realita je zmysluplná.“ V prípade opačného presvedčenia by človek nebol schopný vnášať poriadok do svojho života, hrať sa, smiať sa. Haught, citujúc Bergera, uvádza príklad.

Matka prichádza v noci k plačúcemu dieťaťu a utešuje ho: „Neplač, všetko bude dobré.“

Svojím postojom vyjadruje metafyzické stanovisko o podstate skutočnosti. Nerobí to na základe reflexie, premyslene, ale vychádza to z nej spontánne. Možno to nazvať predreflexívnou intuíciou zmyslu sveta a skutočnosti.

Haught z toho usudzuje, že dôvera je tou oblasťou, v ktorej sa ukazuje, že náboženstvo ladí s ľudskou prirodzenosťou, hoci nemožno hovoriť o identite náboženstva a dôvery. Náboženstvo našu dôveru nevytvára a navyše vo svojich príbehoch, rituáloch, symboloch nás povzbudzuje k dôvere v niečo vyššie než sú bežné svetské istoty. Čo pridáva náboženstvo k našej bazálnej dôvere? Podľa Haughta náboženstvo poskytuje posledné znovupotvrdenie. Odkazuje na posledný základ toho, aby sme mohli dôverovať vždy znovu, aj keď nás životné sklamania zneisťujú a pokúšajú k nedôvere. Keď je takýto nápor príliš silný, potrebujeme byť znovu uistení o zmysle. Tu vstupuje do hry náboženstvo. [18]

Tomáš Halík hovorí o nádeji, o viere vo všeobjímajúci zmysel, o viere v zmysluplný a dobrý základ života, ktorá je zakotvená hlboko v človeku. Hovorí, že v človeku je „vášnivý protest proti absurdite utrpenia a zmyslu.“ Pýta sa: „Odkiaľ pramení naše rozhorčenie tvárou v tvár utrpeniu, ak nie z hlboko zakorenenej predstavy, že skutočnosť má byť dobrá, priateľská, spravodlivá a milosrdná?“ [19]

Skúsenosti, ktoré živia optimizmus
Bytostná skúsenosť istoty, dôvery, ktorá prekračuje hmatateľné opory, je asi najlepším základom pre optimistický postoj k životu. Môžu ju zažiť aj ľudia, ktorí sa nepovažujú za náboženských, ale aj naopak, náboženským ľuďom môže chýbať. Nedá sa nijako vynútiť, môžeme ňou byť len obdarovaní. Pre ilustráciu uvedieme dva príklady.

Mladá žena Lucia svoju skúsenosť tohto typu vyjadrila takto: V jeden úplne obyčajný deň som úplne obyčajne končila večernú modlitbu, zapozerala som sa von oknom a vtedy som akoby počula hlas: „Všetko je tak, ako má byť…“ a pocítila som v sebe úžasný pokoj. Keď počujeme takúto vetu, častokrát len pritakáme: Jasné, veď Boh je všemohúci, všetko riadi (hoci tu je paradox: Božia všemohúcnosť verzus slobodná vôľa)…, ale tú vetu som NAPLNO PREŽILA až vtedy… Často si ju pripomínam – keď sú náročné dni, keď sa stane niečo smutné…, lebo tá vetička pre mňa skrýva úžasné posolstvo o tom, že nech sa čokoľvek stane, nemám sa báť…

O podobnom zážitku hovorí a zaujímavo sa nad ním zamýšľa Ludwig Wittgenstein vo svojej prednáške o etike: „Popíšem vám … svoj zážitok, aby ste sa rozpomenuli pokiaľ možno na rovnaký alebo aspoň podobný zážitok, takže pri svojom skúmaní budeme mať niečo spoločného. Myslím, že ho najlepšie osvetlím takto: kedykoľvek mám tento zá žitok, žasnem, že svet existuje. V takýchto chvíľach sa mi chce použiť také vety ako napríklad ’Aké zvláštne, že vôbec niečo existuje‘, alebo ’Aké zvláštne, že by mal svet existovať‘. Ihneď by som sa chcel zmieniť ešte o ďalšom zážitku, ktorý je mi bežný a niektorí z vás ho možno tiež dobre poznajú: mám na mysli pocit, že sme v absolútnom bezpečí. Týmto zážitkom mienim duševný stav, v ktorom mám chuť povedať, že ’som v bezpečí a nech sa stane čokoľvek, nemôže mi to nijak ublížiť‘.“ [20]

Vedecké skúmanie pred takýmito zážitkami podľa Wittgensteina zostáva bezradne stáť. Nedokáže za nimi odhaliť žiadne fakty. Ale, ako hovorí, „…zážitky, ktoré som uviedol ako príklady (a mohol by som uviesť ešte ďalšie), majú pre tých, ktorí ich zažili, a teda napríklad aj pre mňa, v istom zmysle bytostnú a abso­lútnu hodnotu.“ [21] Wittgenstein naznačuje, že práve takéto skúsenosti otvárajú človeka pre etiku a náboženstvo, hoci ich slovné vyjadrenie je akoby útokom proti hraniciam jazyka a pokusom prekročiť zmysluplnú reč. A my dodávame, že práve takéto skúsenosti sú darom, ktorý môže byť výbornou živnou pôdou pre zdravý optimizmus.

Človek sa nestretáva len s pozitívnym, a to aj vtedy, keď myslí len pozitívne
Na svete existuje zlo, akási „deštruktívna sila sveta“ [22] , ktoré môže pôsobiť skrze ruky vraha, alebo sa môže prejaviť v kolesách šmýkajúceho sa auta alebo v krajine, ktorú sužuje sucho. Často sa to deje pod rúškom nepochopiteľnej náhody. Pred týmito náhodami nie je jednoducho žiadnej obrany, tento deštruktívny princíp nemožno zažehnať. Život nerastie a nevyvíja sa „v skleníku“, ktorý by bol od všetkého chránený. Elisabeth Lukasová spomína prípad nemeckého pilota, ktorý sa musel za druhej svetovej vojny v Holandsku katapultovať. Lietadlo dopadlo na jeden osamelý dom a zabilo muža, ktorý v ňom bol. Človek nemusí prispieť ničím k tomu, aby sa takéto nešťastné náhody stávali. Nemal by byť samozrejme zbytočne neopatrný a mal by urobiť všetko preto, aby sa vyvaroval, nakoľko sa dá nebezpečných miest, časov, podnikov a kontaktov. Bolo by ale naivné myslieť si, že sa dá vyhnúť každému utrpeniu. Žiadne pozitívne myslenie nemôže odvrátiť túto skutočnosť, lebo telesná a duševná zraniteľnosť je jednoducho znakom nášho rodu. [23]  

Nie všetko, čo je myslené pozitívne, je „myslené na základoch pravdy“ [24] 
Stáva sa, že človek vníma skutočnosť mylne a škodí tým sám sebe aj druhým. Jeho svedomie sa mýli alebo je chlácholené, a to prehluší jeho kritické vnímanie. Pochybnosti svedomia sa prekonávajú ľahšie, ak sa to spojí s tvorivosťou alebo opojením z moci. To je napríklad vtedy, keď sa pod maskou ideológie pozitívnym myslením podporujú ciele, ktoré sú vzdušnými zámkami. Ale tieto vzdušné zámky raz spľasnú – a čím neskôr sa to stane, tým horšie následky to má, lebo človek strávi o to viac času v omyle, hoci často nevinne. [25] V nejakom zmysle má asi každý človek svoje vzdušné zámky, ktoré vytvárajú naše túžby alebo egoizmus a ktoré si často ani neuvedomujeme. Elisabeth Lukasová upozorňuje, že ich stavanie sa stáva nebezpečnejším, keď ich následky nenesie človek sám, ale musia ich niesť aj iní. Jeho pozitívne očakávania, z ktorých je zámok stavaný, nemajú žiadnu šancu zmeniť skutočnosť na pozitívnu, dokonca sa zvýši pravdepodobnosť, že ovplyvnia skutočnosť negatívne.

Ako príklad uveďme masové vymieranie väzňov v koncentračnom tábore na Vianoce 1944, o ktorom hovorí Viktor Frankl.

Väčšina väzňov žila v mylnej nádeji, že na Vianoce budú prepustení. Ak sa to potom nestalo, stratili všetku odvahu, čo dorazilo aj ich oslabené telá, takže mnohí zomreli. Tak sa naplnili očakávania, že ich utrpenie sa skončí, ale nie úplne v pozitívnom zmysle. [26] 

V akom zmysle pozitívne myslenie pomáha?
Čo možno urobiť na prekonanie negatívneho? Ako napriek negatívnemu, ktoré človek v živote stretáva, chcieť alebo môcť myslieť pozitívne? Môže sa ľahko stať, že nenávisť, trpkosť a pochybnosti ovládnu náladu tých, ktorí prežijú niečo strašné. Ako znášať negatívne a niesť pravdu bez toho, aby bol človek rozorvaný? Odpoveď nájdeme v knihe Viktora Frankla, keď píše o spomínaných Vianociach:

Rozprával som svojim kamarátom … o tom, že ľudský život má vždy a za všetkých okolností zmysel a že tento nekonečný zmysel našej existencie v sebe zahŕňa aj utrpenie a umieranie, núdzu a smrť. A prosil som týchto chudákov, ktorí ma v tme domu počúvali, aby sa … vážnosti situácie pozerali do tváre a aj napriek tomu aby nemalomyseľneli, ale aby si zachovali odvahu i napriek celej našej bezvýchodnosti, ktorá nášmu boju neuberá nič z jeho zmyslu a dôstojnosti. Na každého z nás, povedal som im, sa v týchto ťažkých hodinách niekto pozerá, a o čo skôr v poslednej hodine, ktorá sa mnohým z nás blíži, a v jeho pohľade je výzva, je to nejaký priateľ alebo nejaká žena, niekto živý alebo mŕtvy alebo Boh. A ten niekto od nás očakáva, že ho nesklameme a že nebudeme trpieť a umierať úboho, ale hrdo.“ [27]

Elisabeth Lukasová radí človeku, že má „pozitívne myslieť až po prah naozajstného utrpenia a pravdivej viny a na tomto prahu prejsť k vycíteniu zmyslu.“ [28] Pomocou môže byť presvedčenie mnohých: život, aj s utrpením a vinou a dokonca aj smrťou, má bezpodmienečne zmysel. V tomto duchu hovoril aj ViktorFrankl k svojim spoluväzňom. V tomto presvedčení je tajomstvo pomoci – v rozpoznávaní možností, ktoré má človek v živote, a v ich prijatí. [29]

Pesimizmus ľudí, ktorí podľa Frankla povedali životu „nie“, ktorí stratili jeho zmysel, je často spojený s bolesťou, ponížením, nespravodlivosťou a utrpením, ktoré títo ľudia zažili. Optimizmus nemožno nariadiť, podať v tabletkách, ani sa nedá natrénovať v rámci nejakého rýchlokurzu. Korene optimizmu je možno hľadať v dobrote a srdečnosti prostredia, v ktorom jedinec vyrastal, v dôvere, ktorá bola opätovaná, v zážitku pomoci v núdzi, v zážitku, že „šťastnou náhodou“ unikol nejakej katastrofe, v zážitku krásy alebo silného zážitku bezpečia, ktorý nepramenil z hmatateľnej opory. Optimistický človek šíri optimizmus aj okolo seba a to nielen slovami, ako sa to dá napríklad aj v tomto článku, ale ešte viac skutkami (často aj drobnými), ba dokonca, ako hovorí východná filozofia, myšlienkami s prianím dobra. 

L i t e r a t ú r a
LACKMOREOVÁ, S.: Teorie memů. Kultura a její evoluce. Praha : Portál, 2001.
FRANKL, V. E.: A přesto říci životu ano. Psycholog prožívá koncentrační tábor. Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství, 1996.
FRANKL, V. E.: Der Leidende Mensch. Bern : Huber, 1984, 2. Aufl.
FRANKL, V. E.: Der Mensch vor der Frage nach dem Sinn. Eine Auswahl aus dem Gesamtwerk.München/Zürich : R. Piper & Co. Verlag, 1979.
FRANKL, V. E.: Lékařská péče o duši. Základy logoterapie a existenciální analýzy. Brno : Cesta,1994, 2. vyd.
HALÍK, T.: Co je bez chvění, není pevné. Labyrintem světa s vírou a pochybností. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2002.
HAUGHT, J. F.: What is Religion? An Introduction. New York/New Jersey : Paulist Press, 1990.
Kúra optimismu. In: http://zena.centrum.cz/clanek.phtml?id=3870.
LUKAS, E.: Sehnsucht nach Sinn. Logotherapeutische Antworten auf existentielle Fragen.München/Wien : Profil, 1999, 2. Aufl.
LUKAS, E.: Spannendes Leben. In der Spannung zwischen Sein und Sollen. Ein Logotherapiebuch.München : Deutscher Taschenbuch Verlag GmbH & Co. KG, 1996, 2. Aufl.
MACRONE, M.: Od Aristotela k virtuální realitě. Víte, jak to mysleli? Praha : Brána & Knižní klub, 1999.
MATĚJČEK, Z.: Psychologické eseje (z konce kariéry). Praha : Nakladatelství Karolinum, 2004.
MURPHY, J.: Nekonečný prameň Vašej sily. Kľúčová kniha pozitívneho myslenia. Bratislava: AKTUELL, 2002.
Online Etymology dictionary, http://www.etymonline.com/.
Optimismus v těhotenství a zdraví dítěte. In: Rodina. O dětech i rodičích, http://www.rodina.cz/clanek1457.htm, 26. 3. 2005.
PALČÁK, Ľ.: Prognóza dopravy do r. 2015. In: Eurobiznis, 5. roč., 2005, č. 2.
PEALE, N., V.: Die Kraft positiven Denkens. München : Wilhelm Heyne Verlag, 1988.
PEALE, N., V.: Trotzdem positiv. Die Kraft Ihrer Gedanken. München: Wilhelm Heyne Verlag, 1989, 2. Aufl.
Prisoner’s Dilemma. In: Stanford Encyclopedia of Philosophy,http://plato.stanford.edu/entries/prisoner-dilemma/
RÁKOS, P.: Mravuprosté epištoly, ni kázání, ni kárání. Praha : Karolinum, 2002.
STÖRIG, H. J.: Malé dějiny filozofie. Praha : Zvon, 1995, 4. vyd.
ŠALING, S. – IVANOVÁ-ŠALINGOVÁ, M. – MANÍKOVÁ, Z.: Veľký slovník cudzích slov. Bratislava – Veľký Šariš : Vydavateľstvo SAMO, 2000, 2. rev. a dopl. vyd.
WITTGENSTEIN, L.: Vortrag über Ethik. In: Macho, T. H. (ed.): Wittgenstein. München : Deutscher Taschenbuch Verlag, 2001, s. 348-359.

P o z n á m k y
[1] Porov. ŠALING, S. – IVANOVÁ-ŠALINGOVÁ, M. – MANÍKOVÁ, Z.: Veľký slovník cudzích slov.Bratislava – Veľký Šariš : Vydavateľstvo SAMO, 2000, 2. rev. a dopl. vyd., s. 872, 935.
[2] Porov. Online Etymology dictionary, heslo „optimism“, http://www.etymonline.com/index.php?search=optimism, 26. 3. 2005.
[3] Porov. STÖRIG, H. J.: Malé dějiny filozofie. Praha : Zvon, 1995, 4. vyd., s. 266.
[4] Porov. Online Etymology dictionary, heslo „pessimism“, http://www.etymonline.com/index.php?search=pessimism, 26. 3. 2005.
[5] RÁKOS, P.: Mravuprosté epištoly, ni kázání, ni kárání. Praha : Karolinum, 2002, s. 23-24.
[6] Na túto tému existujte celý rad kníh a článkov. Spomeňme aspoň knihy PEALE, N. V.: Die Kraft positiven Denkens. München : Wilhelm Heyne Verlag, 1988 alebo PEALE, N. V.: Trotzdem positiv. Die Kraft Ihrer Gedanken. München : Wilhelm Heyne Verlag, 1989, 2. Aufl. alebo MURPHY, J.: Nekonečný prameň Vašej sily. Kľúčová kniha pozitívneho myslenia. Bratislava : AKTUELL, 2002.
[7] Štúdia z USA o vplyve optimizmu matky v tehotenstve na zdravie dieťaťa bola publikovaná v časopise Americkej psychologickej asociácie Journal of Health Psychology. Správa o tom je uvedená v článkuOptimismus v těhotenství a zdraví dítěte na internetovej stránke Rodina. O dětech i rodičích, http://www.rodina.cz/clanek1457.htm, 26. 3. 2005.
[8] Porov. Kúra optimismu. In: http://zena.centrum.cz/clanek.phtml?id=3870, 26. 3. 2005.
[9] Potvrdzuje to napríklad tento Franklov výrok: „Wollten wir wirklich in der bloßen Lust den ganzen Lebenssinn sehen, dann müßte das Leben letzten Endes sinnlos erscheinen…Erfolglosigkeit bedeutet nicht Sinnlosigkeit.“ FRANKL, V. E.: Der Mensch vor der Frage nach dem Sinn. Eine Auswahl aus dem Gesamtwerk. München/Zürich : R. Piper & Co. Verlag, 1979, s. 223-224, 247.
[10] „…tragischen Optimismus“ LUKAS, E.: Spannendes Leben. In der Spannung zwischen Sein und Sollen. Ein Logotherapiebuch. München : Deutscher Taschenbuch Verlag GmbH & Co. KG, 1996, 2. Aufl., s. 34.Tomuto pojmu sa tiež obšírne venuje Viktor Frankl v kapitole: „Argumenty pre tragický optimizmus“ v knihe Der Leidende Mensch. Bern : Huber, 1984, 2. Aufl.
[11] Porov. LUKAS, E.: Spannendes Leben. In der Spannung zwischen Sein und Sollen. Ein Logotherapiebuch. München : Deutscher Taschenbuch Verlag GmbH & Co. KG, 1996, 2. Aufl., s. 34-35.
[12] Porov. Tamtiež, s. 34.
[13] Porov. LUKAS, E.: Sehnsucht nach Sinn. Logotherapeutische Antworten auf existentielle Fragen.München/Wien : Profil, 1999, 2. Aufl., s. 4.
[14] Porov. PALČÁK, Ľ.: Prognóza dopravy do r. 2015. In: Eurobiznis, 5. roč., 2005, č. 2, s. 14.
[15] Porov. MATĚJČEK, Z.: Psychologické eseje (z konce kariéry). Praha : Nakladatelství Karolinum, 2004, s. 202.
[16] Stručne o dileme väzňa píše MACRONE, M.: Od Aristotela k virtuální realitě. Víte, jak to mysleli? Praha : Brána & Knižní klub, 1999, s. 105-111. Podrobnejšie informácie sú uvedené na internete v Stanfordskejencyklopédii filozofie: http://plato.stanford.edu/entries/prisoner-dilemma/, 17. 9. 2005.
[17] BLACKMOREOVÁ, S.: Teorie memů. Kultura a její evoluce. Praha : Portál, 2001, s. 179.
[18] Porov. HAUGHT, J. F.: What is Religion? An Introduction. New York/New Jersey : Paulist Press, 1990, s. 147-148.
[19] Porov. HALÍK, T.: Co je bez chvění, není pevné. Labyrintem světa s vírou a pochybností. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2002, s. 260.
[20] WITTGENSTEIN, L.: Vortrag über Ethik. In: Macho, T. H. (ed.): Wittgenstein. München : Deutscher Taschenbuch Verlag, 2001, s. 354.
[21] Tamtiež, s 356.
[22] „…der destruktiven Kraft in der Welt“ LUKAS, E.: Spannendes Leben. In der Spannung zwischen Sein und Sollen. Ein Logotherapiebuch. München : Deutscher Taschenbuch Verlag GmbH & Co. KG, 1996s. 128.
[23] Porov. Tamtiežs. 129-130.
[24] „…wird gedacht auf der Grundlage einer Wahrheit…“ Tamtiežs. 131.
[25] Porov. Tamtiež, s. 130.
[26] Porov. FRANKL, V. E.: Lékařská péče o duši. Základy logoterapie a existenciální analýzy. Brno : Cesta,1994, 2. vyd., s. 105-106.
[27] FRANKL, V. E.: A přesto říci životu ano. Psycholog prožívá koncentrační tábor. Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství, 1996, s. 79.
[28] „Positiv denken – bis an die Schwelle von echtem Leid und wahrer Schuld, und an dieser Schwelle umschalten in ein ’Sinn erspüren’.“ LUKAS, E.: Spannendes Leben. In der Spannung zwischen Sein und Sollen. Ein Logotherapiebuch. München : Deutscher Taschenbuch Verlag GmbH & Co. KG, 1996s. 142.
[29] Porov. Tamtiežs. 142.

Mgr. RNDr. Reginald A. Slavkovský, PhD.
Katedra filozofie FH TU v Trnave
Hornopotočná 23
918 43 Trnava

Ing. Mgr. Mgr. Peter Tavel, PhD.
CMTF University Palackého
Olomouc