Kralovič, J.: Od videnia k zviditeľňovaniu (K tvorbe Juraja Gábora). In: Ostium, roč. 12, 2016, č. 1.
Sústredenosť, citlivé zobrazovanie okolitých javov, ich analytické rozvrhovanie a pomenovanie, práca s elementárnym fyzickým zážitkom, premena prostredia v záujme skoncentrovania vnímania diváka – to sú iba niektoré z charakteristík, ktoré považujem za podstatné v tvorbe výtvarníka Juraja Gábora (1985). Rôznorodosť naznačených pojmov je možné sústrediť do dvoch hlavných stratégií, ktoré sa javia ako trvale uplatňované v rámci autorovej tvorby.
Prvou z nich je záujem o prostredie, v ktorom autor tvorí, kontextualizácia jeho prvkov a javov. Nie radikálna a trvalá premena, skôr drobné vymedzenie, vychýlenie, vizuálne re-organizovanie. K tejto stratégii dochádza nielen v záujme uvedomenia si základných vlastností a kvalít miesta, ale aj v záujme dekódovania toho, čo tieto kvality môžu vyvolať, ako usporadúvajú ľudské vnímanie. Samotný priestor, v ktorom Gábor pracuje, sa tak stáva vždy základnou prepozíciou vzniku diela.
Druhým momentom je vnášanie „umelého“ princípu, práca s fikciou, alúziou, vymazávaním, redefinovaním. Autor tak odstránením, doplnením, inscenovaním navodzuje situáciu, ktorá podnecuje k reaktivite, stimuluje vnímanie diváka k uvedomovaniu si vzťahových či funkcionálnych súvislostí. Konceptualizmus autorovej práce vidím práve vo vytváraní situácie, skoncentrovaní vnímania spôsobom, ktorý vedie k narúšaniu tradičného, konvenčného myslenia a aktivuje myslenie kritické, reflexívne.
Všeobecný charakter výpovede je dobré priblížiť a ilustrovať na základe vybraných príkladov z autorovej tvorby. V projekte Sen o UNC 060 (2009) využíva autor nájdené linoleum z priestoru železničnej stanice v Banskej Štiavnici ako formu fosílie, odkazujúcej k histórii miesta, k výstavbe Trati mládeže z 50. rokov 20. storočia. Nájdenú „skutočnosť“ posúva kresbou (linoryt) do podoby zjaveného „sna“ robotníkov o novom, dokonalejšom stroji. Na ploche linolea ako „platforme“ odkazujúcej k pamäti miesta sa tak stretáva obraz „minulej budúcnosti“, sen, ktorý sa stal skutočnosťou, v kontraste s mnohými predstavami socializmu, ktoré ostali v rovine nenaplnenia, utópie.
S procesom rozpamätávania či skôr anamnézy pracuje autor aj v projekte 47 mostov jednej krajiny II (2010), v ktorom v sadrovom reliéfe mapy – krajiny, odkrýva mosty cez rieku Ipeľ, ktoré v minulosti spájali územia Slovenska a Maďarska. (Nikdy však nestáli súčasne, sú zhmotnenou časovo koncentrovanou reminiscenciou na miesta ich výskytu.) Prostredníctvom objektu mapy zviditeľňuje proces fiktívneho odkrývanie mostov – miest spojenia, kontaktu a sprítomňuje podobu minulosti, dnes už zapadnutú nánosmi času a často i medziľudskej intolerancie.
Moment privlastnenia, ale i redukcie je podstatným formálnym prvkom v „kresebnej performance“ Úprava kompozície DH113 (2013), ktorej výsledok – minimalistická kresba v 400 originálnych verziách – bol uverejnený v časopise X – časopis o súčasnej kresbe. Gábor si privlastňuje kresbu anonymného stoja DH113, v ktorej sú detailne popísané jednotlivé časti jeho mechanizmu. Cez pauzovací papier však prekresľuje iba tento „informačný systém“ vedúci od popisky k časti mechanizmu. Vzniká abstraktná, minimalistická kresba, ktorá je determinovaná obrazom, a tým, že označovaný objekt sa vytratil a ostáva prítomný iba vektor bez referenta, je kresba zbavená svojej označovacej funkcie. Stáva sa autonómnou vizuálnou správou. Autorské prevedenie je „strojovo“ presné, s výraznou snahou odizolovať vlastné telo od kresby (použitie rukavice, využitie sterilného, neosobného prostredia, v ktorom dochádza ku konečnej úprave kresby). Kresba tak nadobúda performatívnu rovinu, nielen v mechanickom a v konečnom dôsledku fyzicky náročnom prekresľovaní a orezávaní veľkého počtu papierov, ale aj v sprevádzaní každého orezu tónom klavíra, ktorý k strojovej „výrobe“ diela pridáva efekt kompozičného princípu.
Za dôležité považujem autorove práce, ktoré priamo reagujú na vybraný priestor, charakter či podobu galérie. V práci Nová stála expozícia (2011) pripravil Gábor niekoľko akcií a intervencií v prostredí Novohradského múze a galéria (NMG) v Lučenci. V projekte NGM ide do rekonštrukcie vytvára fikciu blížiacej sa rekonštrukcie galérie prostredníctvom stavebného materiálu, ktorý necháva doviesť a zložiť na jej nádvorí. V happeningu Komentovaná prehliadka využíva stratégiu premien priestoru, jeho vyprázdnenia, zmeny atmosféry (otvorenie okien, upriamenie pozornosti na bežný galerijný inventár) a zmyslového vnímania (štuple do uší pre návštevníkov). Komentovaná prehliadka vedená lektorom prebieha v prázdnom galerijnom i v exponátmi zaplnenom múzejnom priestore rovnako – odborným komentárom na margo prítomných/neprítomných artefaktov. Vniká napätie medzi počutým (či nepočutým) a videným (a nevideným), medzi utváraním si obrazu na základe reči a opačne. V poslednej práci vytvára Juraj Gábor premenu vnímania priestoru koncepčne jednoduchou, no inštalačne náročnou intervenciou vyzdvihnutia podlahy galérie o 20 centimetrov, čím sa návštevník dostáva na „iluzívny“ sokel. Stáva sa sám „exponátom“ a zároveň má možnosť pocítiť telesnú zmenu podmienenú transformovaním priestoru.
Evokáciou zážitku z galérie ako miesta zmeneného a koncentrovaného pohľadu na skutočnosť sa zaoberal aj výstavný projekt Pôdorys premenlivosti (2013) v Turčianskej galérií v Martine. V ňom Juraj Gábor (v spolupráci s Magdalénou Kuchtovou a Danielom Didom) rovnako pracuje s premenami galérie (odstránenie žalúzií, svietidiel), s bežným inštalačným inventárom (používanie vitrín ako zrkadlových plôch, soklov ako formy minimalistickej „skulptúry“ a i.), formou exponovania javov, ktoré sú každodennou súčasťou galerijnej a adjustačnej praxe (tematizovanie a rekodifikácia galerijného fotografického archívu).
V site-specific kooperačnom projekte (v spolupráci s Lucií Mičíkovou) Stupeň spochybnenia (2014) dochádza ku kritickému reflektovaniu priestoru Galérie Mladých Nitrianskej galérie, ktorej ústredný priestor tvorí schodisko, ktoré stratilo svoju pôvodnú obslužnú funkciu a stalo sa galériou. Akýmsi „nástrojom“ k prehliadaniu. V rámci výstavy dochádza k tematizovaniu vizuálnej stránky schodov vo forme priestorovej „kresby“ odkazujúcej na podobu, ale zároveň poukazujúce na ich (dis)funkciu či disjunkciu.
Náročnou inštaláciou v galerijnom priestore sa prezentoval Gábor i v rámci platformy pre súčasné umenie – Priestor v Lučenci v kontexte výstavy Gradácia (2014), kde v priestorovej uhlopriečke (od podlahy po strop) vstaval šikmú plochu horizontálne delenú stupňami – latkami, ktoré v perspektívnom pohľade vytvárajú ilúziu gradácie.
V rámci inštalácie sa prezentuje jedno zo série videí z cyklu Otvorená obrazová galéria (OOG), ktorý predstavuje komplexnejšie, systematickejšie, dlhodobejšie rozvíjané dielo (od roku 2011 – súčasnosť) zamerané na fyzický výkon počas hodinového snímania výseku krajiny. Autor v ňom pôsobí ako „živý statív“, čas snímania obrazu je daný dĺžkou kazety a kompozícia je určená buď zámerne neurčitým krajinným výsekom (inšpiráciu nachádza autor v dielach romantických autorov, hlavne C. D. Fridricha, ako aj vo filozofii panteizmu), alebo odkazuje k miestu svojho pôsobenia (napr. motív záhradného altánku počas rezidencie v Južnej Kórei).
Cyklus OOG autor rozvíja už počas rezidencie na Banskej St a nici, kde v jeho súvislosti vzniká „pozorovateľňa“ – Malý levitujúci objekt (2012). Objekt inštalovaný na kopci nad Banskou Štiavnicou slúži ako „protéza“ k pozorovaniu, ako rozhľadňa umožňujúca autorovi počas nepriaznivých poveternostných podmienok realizovať jeho hodinové (technickým limitom determinované) záznamy. Zároveň v podmanivom krajinnom prostredí vyznieva objekt vo svojej subtílnej konštrukcii ako vznášajúci sa zrezaný kubus, minimalistická inštalácia, ktorej „cudzorodosť“ a zasadenie je intenzívnym podnetom k vstúpeniu „do“ krajiny.
Podstatným prvkom cyklu OOG sa stáva čas snímania, ktorý je zvolený za súmraku (cca hodinu pred zotmením). Tým dochádza k postupnému vytrácaniu sa videného, stmievaniu, „gradácii vyhasínaním“. Ak je video zároveň jediným svetelným zdrojom v galérii dochádza jeho premietaním (a postupným stmievaním) aj k zmene svetelných podmienok. Video je premietané priamo z kazety (nie je digitalizované), a tak sa priamo počíta s jeho opotrebovaním a napokon nevyhnutným zánikom. Metafora pominuteľnosti diela, snaha zbaviť sa myšlienky fetišizovaného artefaktu ako jedinej „hodnoty“ umeleckej produkcie je jasným odkazom ku krehkosti, efemérnosti ľudskej činnosti a v konečnom dôsledku i ku konečnosti života vôbec.
V roku 2014 sa uskutočnila výstava Chlapec pred domom v bratislavskej galérií Hit (2014). Na nej autor prezentoval staršie práce zaoberajúce sa pohľadovými situáciami na banálnu skutočnosť (Banálny príbeh, 2010) či tematizovanie pominuteľnosti obrazu (video z cyklu OOG, 2014). Výraznou inštaláciou výstavy je objekt starej rysovacej dosky, ktorá predstavuje akési rodinné dedičstvo. Autor ho „oživuje“ vkladaním tenkých grafitových túh do miest – bodov, ktoré vznikli počas dlhých rokov využívania na jej povrchu. Sústredená, i keď stereotypná práca evokuje vpichovanie ihiel do citlivých akupunktúrnych bodov a odkazuje k „preliečovaniu“ subjektívnej pamäti.
V roku 2012 sa Juraj Gábor stal víťazom Ceny Igora Kalného, udeľovanej každé tri roky mladým výtvarníkom do 30 rokov v rámci Zlínskeho salónu mladých. Súčasťou ocenenia bola aj možnosť samostatnej výstavy v priestoroch Krajskej galérie výtvarného umenia v Zlíne. V rámci výstavného projektu Dívka před domem (2014) bola okrem autorových kresieb, malieb a inštalácií realizovaná aj rozmerná a technicky náročná drevená konštrukcia „zrakovej pyramídy“. Objekt vychádzajúci z kresby renesančného umelca L. B. Albertiho reprezentuje spôsob dívania sa ľudského oka, optických parametrov. Gábor objekt inštaluje v samotnej galérii a umožňuje divákovi doň priamo vstúpiť. Na stene s projekčným plátnom sa premieta pohľad na industriálne poznačenú krajiny, kde je možné počas hodinového videa (z cyklu OOG) postupne sledovať vytrácanie sa svetelnosti vplyvom západu slnka až do úplnej tmy. Vyhasínaním svetla vo videu sa prirodzene menia aj svetelné podmienky vnútri pyramídy.
Nasledujúci rok (2015) sa autorovi, v spolupráci so Stanicou – Žilina Záriečie, množstvom pomocníkov a dobrovoľníkov podarilo reinštalovať pozmenenú Zrakovú pyramídu na lúke nad obcou Súľov-Hradná. Objekt preberá funkciu rozhľadne, keď sa najväčšia obdĺžniková stena otvára do krajiny (t. j. nie je plná a neprebieha na nej projekcia videa ako v prípade pôvodnej práce). Rámuje a vymedzuje pohľad na okolitú prírodu. Pri pohľade návštevníka sa mu cez „pyramídu“ naskytá živý obraz. Obraz en plein air. Dielo je prepojením záujmu o prostredie, je snahou lokalizovať ho spôsobom, aby koncentroval našu pozornosť. Zároveň je Zraková pyramída sama osebe miestom, ktoré k sebe púta, je dominantou, ktorá sa postupne stane križovatkou prechádzok a turistických ciest.
Ak som na úvod spomínal svoj záujem o prácu Juraja Gábora v súvislosti s jeho transformovaním kontextov, v ktorých javy obvykle vnímame, teraz sa mi žiada pridať ešte jednu stratégiu komunikačného (sprostredkujúceho) princípu. A tým je snaha upozorniť na určité modely, na fakt, že vždy vnímame z určitého bodu. Že vždy vnímame selektívne a z hľadiska predispozícií. A tým nemyslím iba vnímanie zmyslové, ale aj názorové; formuláciu myšlienok. Nazdávam sa, že „lokalizácia“ tejto pozície je tým najpodstatnejším, čo tvorba môže sprostredkovať. Je viac o „obnažovaní“ vlastného pre/mýšľania o svete, ktoré je neraz inšpiratívnejšie ako ambícia jeho pretvárania prostredníctvom umeleckých diel.
Mgr. Ján Kralovič, PhD.
Centrum výskumu VŠVU
Hviezdoslavovo nám. 18
811 02 Bratislava
krallovic@gmail.com
1. Sen o UNC 060, 2009 (Foto – Juraj Gábor)
2. 47 mostov jednej krajiny, 2010 (Foto – Juraj Gábor)
3. Úprava kompozície DH 113, 2013 (Foto – Dávid Koronczi)
4. Úprava kompozície DH 113, 2013 (Foto – Dávid Koronczi)
5. Nová stála expozícia, 2011 (Foto – Adam Šakový)
6. Nová stála expozícia, 2011 (Foto – Adam Šakový)
7. Pôdorys premenlivosti, 2013 (Foto – Gabriel Kuchta)
8. Stupeň spochybnenia, 2014 (Foto – Martin Guniš)
9. Gradácia, 2014 (Foto – Dominika Jackuliaková)
10. Chlapec s kamerou – Otvorená obrazová galéria (OOG), 2014 (Foto – Lukáš Rohárik)
11. Malý levitujúci objekt, 2012 (Foto – Banska St a nica Contemporary)
12. Chlapec pred domom – Otvorená obrazová galéria, 2014 (Foto – Dominika Jackuliaková)
13. Chlapec pred domom, 2014 (Foto – Dominika Jackuliaková)
14. Dívka před domem – Zraková pyramída, Zlín, 2014 (Foto – Dalibor Novotný)
15. Dívka před domem – Zraková pyramída, Zlín, 2014 (Foto – Dávid Koronczi)
16. Zraková pyramída, Súľov, 2015 (Foto – Richard Köhler)
