Gábriš, T.: Obeta a dar v diele A. Tarkovského. In: Ostium, roč. 13, 2017, č. 4.
Problematika fenomenológie daru je podrobne rozpracovaná tak v zahraničnej,[1] ako aj v domácej fenomenologickej spisbe.[2] Ide o tému populárnu minimálne od čias, kedy Marcel Mauss upozornil na niektoré antropologické špecifiká tohto fenoménu.[3] Dar totiž v minulosti, osobitne v tzv. primitívnych spoločenstvách, nemusel byť nerecipročným konaním, aké v prípade daru očakávame dnes, ale mohol v sebe zahŕňať aj istý záväzok obdarovaného voči darcovi do budúcnosti, ako to naznačujú viaceré porovnávacie štúdie z mimoeurópskych,[4] ale aj európskych dejín.[5]
V tejto práci sa pokúsime o preskúmanie fenoménu daru v kontexte jeho vzťahu k fenoménu obety, ktorá má tiež pomerne bohatú históriu fenomenologického výskumu,[6] a ktorá je tiež príznačná už pre „primitívne“ spoločenstvá. Dôvodom prepojeného výskumu týchto dvoch fenoménov a zároveň východiskom našich úvah je v tejto práci filmová tvorba ruského autora Andreja Tarkovského, a to primárne jeho snímka Obeta (Sacrifice) z roku 1986, ktorá sa zaoberá na jednej strane fenoménom obety, ale zároveň obetu čiastočne stotožňuje aj s darom. Motívy obety sa pritom v Tarkovského filmoch pravidelne a často opakujú, a preto pri našej úvahe o obetách a dare v Tarkovského kinematografii využijeme aj niektoré prvky z filmu Nostalgia (Nostalghia) z roku 1983, filmu Stalker z roku 1979 a z filmu Solaris z roku 1972.
Spojenie daru a obety ako fenoménov úzko prepojených, alebo čiastočne až totožných, či prekrývajúcich sa, naznačuje v tvorbe A. Tarkovského prioritne práve snímka Obeta/Sacrifice z roku 1986, čo možno vyznieva až ako očividné konštatovanie. Ide o príbeh herca Alexandra, ktorý obetovaním svojho (doterajšieho spôsobu) života odvracia nukleárnu katastrofu, a tým zachraňuje svet. V samotnej snímke sa však prepojenie obety a daru neprejavuje iba v tejto prvoplánovej rovine. Okrem samotného obsahu scenárových deklamácií filmových postáv, totiž o prepojení obety a daru hovoria aj iné aspekty filmu, na ktoré sa tu pokúsime upozorniť, hoci určite nepôjde o absolútne vyčerpanie všetkých možných prvkov a pohľadov na fenomén obety a daru v tomto diele, či celkovo v tvorbe A. Tarkovského.
Zjavné a výslovné prepojenie daru s obetou, ktorým tu začneme, tak možno identifikovať napríklad v okamihu odovzdávania darov pri príležitosti narodenín hlavnej postavy, bývalého herca Alexandra, keď zaznie deklamácia, podľa ktorej každý dar je vlastne obetou. Okrem uvedeného výslovného spomenutia sa však ako s darom, tak aj s obetou v uvedenom filme spája aj mnoho ďalších symbolov (znakov), ktoré súvisia s filmovým obrazom, strihom, snímaným detailom, atď. Takisto tu jednu z rozhodujúcich úloh hrá zvuk, filmová hudba. Tak už v prológu, ktorý je súčasťou filmu, statická kamera sníma obraz Leonarda da Vinciho Klaňanie troch kráľov, z ktorých každý priniesol malému spasiteľovi, symbolizujúcemu budúcu obetu, dar, ktorý mal nielen materiálny význam. Obraz Klaňania troch kráľov sa pritom následne vo filme objavuje opakovane, pripomínajúc práve spojenie problematiky obety s darom. Obdobne je vhodné reflektovať aj filmovú hudbu, ktorá zahŕňa Matúšove pašie od Johanna Sebastiana Bacha, čo samo osebe tiež predstavuje ďalšie novozákonné variácie na tému obety a daru.[7] Ako však vysvetliť ich vzájomnú prepojenosť? Dar je pritom darom iba vtedy, keď o ňom obdarovaný vie – naopak, dar o ktorom obdarovaný nevie, má blízko k obete, ktorá je spirituálnym motívom tiahnucim sa celým filmom, ako jeho hlavná myšlienka, kombinujúca vo vyššie uvedenom zmysle dar a obetu v jedno – spirituálny, duchovný fenomén.
Alexander, ako osoba snažiaca sa odvrátiť nukleárnu vojnu, je ochotný v prospech ľudstva (alebo/aj seba samého?) obetovať všetko, čo mu je najvzácnejšie – svoj dom(ov), rodinu (vzťah s manželkou a dcérou), slobodu, a dokonca aj vzťah k milovanému synovi, a to aby tým zároveň učinil „dar“ – dar života pre ostatných. Napĺňa tým sľub, ktorý skladá Bohu v záujme toho, aby sa on a aj celý svet prebudil z nočnej mory hroziaceho vojnového konca sveta do pokojného dňa, aký predchádzal osudnému okamihu hroziacej katastrofy. Že Alexandrovi pritom nešlo len o jeho vlastné dobro, ale primárne o dobro celej spoločnosti, naznačuje fakt, že za návrat mieru bol ochotný obetovať svoj vlastný život (dovtedajší spôsob života), a nechať sa dokonca považovať za blázna – čo je zrejme nevyhnutná súčasť konania nachádzajúceho sa na pomedzí daru a obety; osobitne ak má ísť o dar, o ktorom ani obdarovaní nevedia, a za ktorý teda ani fakticky nemôžu a nevedia byť vďačnými. Alexander tak predstavuje postavu, ktorá koná pre dobro ľudstva, obetúva seba i svoj spôsob života, hoci tým v konečnom dôsledku zachraňuje aj svoj vlastný život. Uvedený sebazáchovný prvok je pritom vo filme pomerne silno prítomný, čo môže istým spôsobom oprávnene klásť otáznik k tomu, či skutočne šlo zo strany Alexandra (a tiež režiséra filmu) o „obetu“ a „dar“ pre druhých. Pomôckou pri týchto úvahách nám našťastie môžu byť dostupné rozhovory s režisérom a jeho vlastné vyjadrenia. Tak zisťujeme, že Tarkovskému na „sebazáchovnom“ motíve až tak nezáleží: „Nadovšetko sa zaujímam o postavu, ktorá je schopná obetovať seba i svoj spôsob života – bez ohľadu na to, či sa obeta koná v mene duchovných hodnôt, či kvôli niekomu inému, či pre vlastnú spásu, či pre toto všetko naraz. Takéto chovanie vopred vylúči, zo svojej povahy, všetky tie sebecké záujmy, ktoré vytvárajú „normálny“ dôvod pre konanie; vyvracia logiku materialistického pohľadu na svet. Je často absurdné a nepraktické. A napriek tomu – a možno práve preto – človek, ktorý takto koná, privodzuje fundamentálne zmeny v ľudských životoch i v behu histórie.“[8] Postava Alexandra je tak skutočne filmovým zhmotnením Tarkovského ideálu sebaobetovania v naznačenom zmysle.
Motív (seba)obetovania za druhých, či priamo za ľudstvo, je pritom pre Tarkovského filmovú tvorbu viac ako príznačným. Sám to vo svojej práci Sculpting in time vysvetľuje dezilúziou z materialistického a egoistického spôsobu života konca 20. storočia – tvrdí totiž, že myšlienka ľudských práv a slobôd človeka modernej doby akoby nutne ženie do individualizmu, až úplne stráca schopnosť obetovať sa pre druhých[9] – čo Tarkovský vnímal ako problém západnej civilizácie: „Moderný človek ale nechce nič obetovať, aj keď pravé potvrdenie Ja možno vyjadriť jedine obetou. Postupne na toto zabúdame, a zároveň nevyhnutne strácame všetok zmysel nášho ľudského povolania.“[10] Tarkovský teda motívom obety vo svojej tvorbe brojil proti konzumnému spôsobu života a materializmu, proti ktorému odporúčal hľadať cestu k spiritualite a k Bohu, hoci zrejme nie nevyhnutne kresťanskému.[11] Práve vo filme Obeta totiž kresťanské prvky sebaobety splývajú s pohanskými, nekresťanskými elementmi – osobitne v podobe slúžky/čarodejnice Márie (menom však evokujúcej aj Bohorodičku), spojením s ktorou dochádza k odvráteniu hrozby pre ľudstvo.[12] Ide pritom o recept, ktorý Alexandrovi paradoxne sprostredkúva Boží posol (anjel) – Otto.
V Tarkovského filmovej tvorbe sa však za druhých, resp. za ľudstvo neobetúva len spomenutý Alexander v snímke Obeta/Sacrifice. Rovnako sa správa napríklad aj hlavný hrdina v snímke Stalker, či čudák Domenico v snímke Nostalgia, ktorý si dokonca príznačne vyberá formu starozákonnej „zápalnej“ (seba)obety. Tarkovského hrdinovia si zásadne vyberajú mučeníctvo namiesto cynického snaženia sa o vlastné materiálne výhody, a snažia sa tak byť príkladom pre druhých (osobitne zrejme pre Tarkovského divákov), či aspoň brzdou pre ľudstvo ženúce sa k vlastnej deštrukcii.[13] Nehrá pritom rolu, či ich (seba)obeta prináša viditeľný výsledok alebo nie – napríklad v prípade Domenica z Nostalgie žiadny bezprostredný výsledok, zmenu ľudstva k lepšiemu nevidíme. V čom je rozdiel oproti Alexandrovej forme obety, ktorá zjavne zachránila svet a ľudstvo pred katastrofou.[14]
Aby však motívov obety v Tarkovského diele nebolo málo, pripomeňme nakoniec, že rovnaký prvok obety sa objavuje aj vo filme Solaris, kde sa Chris tiež obetuje – zostáva na Solarise, a to pre lásku k Hari.[15] Práve láska totiž môže podľa Tarkovského predstavovať vhodný, ideálny motív sebaobetovania, čo sa opäť dá vnímať aj v spirituálnom kontexte kresťanskej, náboženskej koncepcie obety Ježiša Krista.
Motív obety z lásky pritom opakovane zaznieva aj v zbierke rozhovorov s režisérom, Sculpting in time, v ktorom Tarkovský obetu pripodobňuje k rovnováhe, ekvilibriu, jin a jang lásky a osobnosti.[16] Podľa neho totiž obeta so sebou prináša harmóniu, ako výsledok jednostranne prejavenej lásky, totálneho odovzdania sa, a to bez akýchkoľvek očakávaní.[17] Ideálom podľa neho pritom je, ak sa takáto jednostranne obetou prejavená láska stretne s opačne smerovanou obetou a láskou – v jednom z interview totiž v podobnom duchu zdôrazňuje, že práve vzájomná obeta je spôsobom dosiahnutia zhody v rozdelenom, fragmentárnom svete.[18]
Zaujímavou otázkou pritom môže byť, či sa sám Tarkovský, zdôrazňujúci motív obety, za schopného takejto obety považoval. Otvorene a úprimne priznáva, že nie, ale tiež sa vyjadril, že do budúcnosti sa k takejto obete odhodlával.[19] Za istý druh svojej obety však považoval aj vlastnú umeleckú tvorbu, ktorou sa podľa neho skutočný umelec často vzdáva časti svojej osobnosti, aby jej „obetovaním“ nadviazal kontakt (duchovné spojenie) s druhými, divákmi, či adresátmi umenia – aj tu teda Tarkovský naznačuje spojenie s druhými a odmietnutie egoizmu a sebeckosti. Výslovne pritom zdôrazňuje: „Jednoducho nemôžem uveriť, že umelec by mohol pracovať iba kvôli vlastnému „sebavyjadreniu“. Sebavyjadrenie nemá zmysel, pokiaľ sa nestretne s odozvou. Je tu kvôli vytváraniu duchovného spojenia s inými, môže teda byť iba agonizujúcim procesom, ktorý nezahŕňa praktický zisk: v konečnom dôsledku ide o akt obety.“[20] Rovnaký motív sa pritom objavuje aj v dokumente Voyage in Time (1983), v ktorom na otázku Tonina Guerru, čo by Tarkovský odkázal začínajúcim režisérom, Tarkovský zdôrazňuje, že filmová tvorba je sebaobetovaním.[21]
Vráťme sa však späť k našej pôvodnej otázke – aký je vzájomný vzťah daru a obety, a to osobitne v tvorbe A. Tarkovského? Možno stotožniť dar a obetu? Za predpokladu, že ich vnímame ako bezodplatné, nerecipročné konania, môžeme skutočne medzi nimi vidieť určitú spojitosť. Filozofi, ako aj antropológovia a historici však upozorňujú, že v primitívnych spoločenstvách na úrovni európskeho raného stredoveku (napr. u Slovanov),[22] či v prípade amerických Indiánov alebo Čukčov dar pôvodne nebol nezištným, ale naopak predstavoval významný mocenský nástroj.[23] Vo všetkých uvedených spoločnostiach totiž boli dary (a opulentné hostiny) vnímané ako osobitné inštitúty, ktoré majú veľmi blízko k otázkam cti, moci, či priam organizácie a riadenia spoločnosti, v kontexte bataillovskej „všeobecnej ekonómie“[24] výdavkov a mrhania (consumption, expenditure and waste) na potvrdzovanie spoločenského statusu.[25] V tomto kontexte aj pohanská obeta mohla byť vnímaná podobne ako takáto prapôvodná forma daru – ako nástroj na získanie protiplnenia od Boha.[26] Až v modernom ponímaní prišlo k tomu, že dar považujeme za zásadne nezaväzujúci obdarovaného, nevyžadujúci žiadne protiplnenia. A rovnako dnes v kresťanskom myslení chápeme obetu – podľa príkladu Kristovho nezištného sebaobetovania. A keď k tomu pristúpi „darovanie“ bez vedomia obdarovaného, bez možnosti očakávať vďačnosť a odplatu, stotožnenie daru s obetou tak začína dávať ešte väčší zmysel.
To je myšlienkové pozadie, z ktorého zrejme vychádza aj spirituálne ladený Tarkovský. Z jeho vyššie uvedených citátov, ako aj zo spomenutej sentencie z filmu Obeta sa oprávnene môže javiť, že obetu Tarkovský považoval za čiastočne totožnú s darom; avšak nepochybné je tiež to, že obete pripisoval väčší význam – chápal ňou totiž primárne sebaobetovanie – teda nie obetovanie statkov, ale seba samého, svojho vlastného ja, spôsobu života, v zmysle akejsi kresťanskej kenósis, podľa vzoru Ježiša Krista.[27] V rámci skutočnej „obety“ teda na rozdiel od daru nejde len o vzdanie sa časti majetku, veci, matérie, ale o vzdanie sa svojho (doterajšieho) života v prospech druhých, druhého, a to bez očakávania akejkoľvek odplaty. Ak však k odplate dôjde, a to z obdobnej vôle a motivácie sebaobetujúcej sa druhej strany, dochádza podľa Tarkovského k naplneniu ideálu – dochádza k „obnove ľudskosti“, obnove dobra v ľudskej spoločnosti – čo je pritom tiež nepochybne motív vychádzajúci práve z kresťanského spirituálneho chápania obety, prestupujúceho celou režisérovou tvorbou.
L i t e r a t ú r a
BATAILLE, G.: Prokletá část / Teorie náboženství. Preložili L. Šerý a A. Irmanovová. Praha: Herrmann a synové 1998.
GIANVITO, J. (ed.): Andrei Tarkovsky : interviews. Jackson: University Press of Mississippi 2006.
GOLEMA, M.: Stredoveká literatúra a indoeurópske mytologické dedičstvo : Prítomnosť trojfunkčnej indoeurópskej ideológie v literatúre, mytológii a folklóre stredovekých Slovanov. Banská Bystrica: Pedagogická fakulta Univerzity Mateja Bela 2006.
HELMOLD Z BOSAU: Kronika Slovanů. Preložil J. Zdichynec. Praha: Argo 2012.
HUBERT, H. – MAUSS, M.: Essai sur la nature et la fonction du sacrifice. In: Année sociologique, 1929.
MARION, J.-L.: Sketch of a Phenomenological Concept of Sacrifice. Dostupné na internete: http://philosophy.uchicago.edu/faculty/files/marion/Sketch%20of%20Concept%20of%20Sacrifice.doc (navštívené dňa 7.5.2017).
MAUSS, M.: The Gift : The form and reason for exchange in archaic societies. London: Routledge 2002.
NOYS, B.: Georges Bataille : a critical introduction. London: Pluto Press 2000.
OWETE, K. I.: A Literary Survey of the Phenomenology of Sacrifice. In: International Journal of African and Asian Studies, vol. 10, 2015.
PERERA, S.: The economy of violence: Waste, expenditure and surplus. Dostupné na internete: https://philosophersforchange.org/2012/12/25/the-economy-of-violence-waste-expenditure-and-surplus/ (navštívené dňa 7.5.2017).
TARKOVSKY, A.: Sculpting in time : The Great Russian Filmmaker Discusses His Art. Preložila K. Hunter-Blair. Austin: University of Texas Press 1989.
TKÁČIK, L.: Príspevok Emmanuela Lévinasa k fenomenológii daru. Trnava: Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave 2013.
TRAJTELOVÁ, J. – STEINBOCK, A. J.: Transcendence as Creativity: Vocation in Andrei Tarkovsky. In: The Yearbook on History and Interpretation of Phenomenology 2016 : Vocations, Social Identities, Spirituality: Phenomenological Perspectives. Frankfurt am Main: Peter Lang 2016.
TŮMA, P.: Od obecné ekonomie k ekonomii dekonstrukce. In: Vliv díla Jacquesa Derridy na současné myšlení. Praha: Filosofia 2007.
WAGNER-HASEL, B.: Egoistic Exchange and Altruistic Gift : On the roots of Marcel Mauss´ Theory of the Gift. In: ALGAZI, G. a kol. (eds.): Negotiating the Gift: Pre-modern Figurations of Exchange. Göttingen: Vandenhoeck & Ruprecht 2003.
WULF, C. M.: Sacrifice – Action within a Relationship: A Phenomenology of Sacrifice. In: Sacrifice in Modernity: Community, Ritual, Identity. Leiden: Brill 2017.
P o z n á m k y
[1] TŮMA, P.: Od obecné ekonomie k ekonomii dekonstrukce. In: Vliv díla Jacquesa Derridy na současné myšlení. Praha: Filosofia 2007, s. 125 a nasl.; WAGNER-HASEL, B.: Egoistic Exchange and Altruistic Gift : On the roots of Marcel Mauss´ Theory of the Gift. In: ALGAZI, G. a kol. (eds.): Negotiating the Gift: Pre-modern Figurations of Exchange. Göttingen: Vandenhoeck & Ruprecht 2003, s. 141 a nasl.
[2] TKÁČIK, L.: Príspevok Emmanuela Lévinasa k fenomenológii daru. Trnava: Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave 2013.
[3] MAUSS, M.: The Gift : The form and reason for exchange in archaic societies. London: Routledge 2002.
[4] BATAILLE, G.: Prokletá část / Teorie náboženství. Preložili L. Šerý a A. Irmanovová. Praha: Herrmann a synové 1998. Porovnaj KOLM, S.-Ch.: An economics of social relations. Cambridge: Cambridge University Press 2008, s. 11.
[5] HELMOLD Z BOSAU: Kronika Slovanů. Preložil J. Zdichynec. Praha: Argo 2012, s. 149, kap. LXXXIII.
[6] OWETE, K. I.: A Literary Survey of the Phenomenology of Sacrifice. In: International Journal of African and Asian Studies, vol. 10, 2015. Mauss sa venoval aj otázke obety, ale tú nespracoval natoľko dôkladne a inšpiratívne ako dar – pozri HUBERT, H. – MAUSS, M.: Essai sur la nature et la fonction du sacrifice. In: Année sociologique, 1929. Citované podľa MARION, J.-L.: Sketch of a Phenomenological Concept of Sacrifice. Dostupné na internete: http://philosophy.uchicago.edu/faculty/files/marion/Sketch%20of%20Concept%20of%20Sacrifice.doc (navštívené dňa 7.5.2017).
[7] Prechádzajúce riadky vychádzajú z veľmi prínosných pripomienok anonymného recenzenta / anonymnej recenzentky tohto textu, za ktoré autor úprimne ďakuje.
[8] TARKOVSKY, A.: Sculpting in time : The Great Russian Filmmaker Discusses His Art. Preložila K. Hunter-Blair. Austin: University of Texas Press 1989, s. 217.
[9] Tamže, s. 181.
[10] Tamže, s. 38.
[11] Tamže, s. 218.
[12] Tamže, s. 223.
[13] Tamže, s. 208.
[14] Tamže, s. 222.
[15] TRAJTELOVÁ, J. – STEINBOCK, A. J.: Transcendence as Creativity: Vocation in Andrei Tarkovsky. In: The Yearbook on History and Interpretation of Phenomenology 2016 : Vocations, Social Identities, Spirituality: Phenomenological Perspectives. Frankfurt am Main: Peter Lang 2016, s. 139 a nasl.
[16] TARKOVSKY, A.: Sculpting in time : The Great Russian Filmmaker Discusses His Art. Preložila K. Hunter-Blair. Austin: University of Texas Press 1989, s. 217.
[17] Tamže.
[18] GIANVITO, J. (ed.): Andrei Tarkovsky : interviews. Jackson: University Press of Mississippi 2006, s. 120.
[19] Tamže.
[20] TARKOVSKY, A.: Sculpting in time : The Great Russian Filmmaker Discusses His Art. Preložila K. Hunter-Blair. Austin: University of Texas Press 1989, s. 40.
[21] Dostupné na internete: http://www.guide.lesfaquins.fr/Tarkovsky.pdf (navštívené dňa 7. 5. 2017).
[22] GOLEMA, M.: Stredoveká literatúra a indoeurópske mytologické dedičstvo : Prítomnosť trojfunkčnej indoeurópskej ideológie v literatúre, mytológii a folklóre stredovekých Slovanov. Banská Bystrica: Pedagogická fakulta Univerzity Mateja Bela 2006, s. 50, 191-192.
[23] Podľa Bataillea: „Ve většině případů jde o slavnostní darování značného bohatství, které náčelník nabízí svému rivalovi proto, aby ho ponížil, aby ho k něčemu vyzval, nebo zavázal… Obdarovaný musí zahladit ponížení a přijmout výzvu, musí přistoupit na uzavřený závazek; nemůže než později odpovědět novým potlačem, ještě okázalejším než ten první: musí vracet i s úroky.“ Pretože „Pouze ten, kdo vrací, má pocit, že něco získal – nějakou moc – a že zvítězil.“ BATAILLE, G.: Prokletá část / Teorie náboženství. Preložili L. Šerý a A. Irmanovová. Praha: Herrmann a synové 1998, s. 73-81.
[24] NOYS, B.: Georges Bataille : a critical introduction. London: Pluto Press 2000, s. 104.
[25] PERERA, S.: The economy of violence: Waste, expenditure and surplus. Dostupné na internete: https://philosophersforchange.org/2012/12/25/the-economy-of-violence-waste-expenditure-and-surplus/ (navštívené dňa 7. 5. 2017).
[26] OWETE, K. I.: A Literary Survey of the Phenomenology of Sacrifice. In: International Journal of African and Asian Studies, vol. 10, 2015.
[27] WULF, C. M.: Sacrifice – Action within a Relationship: A Phenomenology of Sacrifice. In: Sacrifice in Modernity: Community, Ritual, Identity. Leiden: Brill 2017, s. 230 a nasl.
Tomáš Gábriš
študent 3. roč. bc. štúdia
Katedra filozofie
Filozofická fakulta
Trnavská univerzita v Trnave
Hornopotočná 23
918 43 Trnava