Napriek tomu, že sa o mystike hovorí i píše dosť, zostáva v ústraní, zahalená hmlou. Toto postavenie jej prirodzene vždy právom patrilo. Sám pojem „mystika“ je nejasný, spájaný s rôznymi skúsenosťami i predstavami. Možno sa stretnúť s viacerými optikami, cez ktoré sa na ňu dá hľadieť. Sú to rôzne odborné, filozofické, vedecké, pseudovedecké i pseduomystické snahy. (A to nechcem uvádzať niektoré viac či menej vydarené pokusy o určenie jej definície, či stanovenie jej diagnózy.)

I jednotlivé osobnosti mystiky a vlastné interpretácie ich jedinečných skúseností sú rôzne. Intelektuálna výpoveď Eckhartova sa veľmi líši od jednoduchého, názorného a praktického jazyka svätej Terézie. Napriek tomu podávajú svedectvo o jednej Skutočnosti (i keď každý „po svojom“).

Osobnú skúsenosť nemožno previesť na presné a objektívne platné poznanie (ako by to vážna filozofia zo svojich princípov vyžadovala). O to väčšmi to platí v mystike.

Poznanie a celkové vnímanie reality je ovplyvnené jedinečnými skúsenosťami konkrétnych „jedincov“. Čo človek, to „iný svet“. A niektoré svety sa možno nikdy nestretnú. Pre tie s podobnou skúsenosťou je to jednoduchšie: stačí náznak a mlčiacim pohľadom sa ostatné dopovie ľahšie ako mnohosťou slov. Nastáva porozumenie.

Napriek ťažkostiam, je vždy hodné a hodnotné pokúšať sa vypovedať o tom, čo existenciálne zasahuje a premieňa ľudský život – veď živá osobná skúsenosť je tou úrodnou pôdou pre stále nové, širšie i hlbšie poznanie. Slovo je tou možnosťou priblížiť sa skúsenosti Druhého – nechať sa mocou otvorenosti obohatiť, aj keď subjektívny odkaz osobnej skúsenosti nebude a ani nemá byť v plnosti pochopený. Špeciálne to platí na poli náboženskej skúsenosti, obzvlášť v mystike.

Pojem „mystika“ sa zdá byť mnohým temný, mätúci, vzdialený, prípadne vyhradený len pre „zasvätených“. Pod istým uhlom pohľadu sa tak môže javiť. Pojem neraz zahŕňa i rôzne projekcie, ktoré môžu takýto charakter mať. Tieto však so „zdravým rozumom“ asi nenájdu spoločnú reč a podivné „sny duchovidcove“ potom vyprovokujú len ironický úsmev a adekvátnu rozumovú odvetu. Ale nie je mojím cieľom tu o nich uvažovať.

Mystikou nerozumiem iba nejaké výnimočné extázy a netradičné nad-empirické skúsenosti tých „vyvolených“. Nie je to iba krátka udalosť zjednotenia (aj keď táto jej samozrejme patrí). Je to cesta bezfarebnej Jednoty v mnohosti farieb; ustavičné vedomie milujúcej Prítomnosti, konkrétnej vzájomnosti sTým, ktorý Je a ktorý prežaruje celú moju existenciu a napĺňa ju zmyslom.

Asi najvhodnejšou šifrou či metaforickým prirovnaním je vzťah osobnej lásky dvoch ľudí. Ja a ten Druhý, ktorý je Iný. Nie iba predstavy a myslenie – aj keď i tieto tu nevyhnutne patria a celkom legitímne „kradnú“ svoj výrobný materiál z reálneho stretnutia s inakosťou. S predstavami je možné manipulovať, nie však s Druhým, nie v živom vzťahu (hoci „prirodzenosť“ Ja sa o to neustále pokúša). Druhý je pre mňaprítomný, ale spod mojej moci úspešne uniká.

Vzťah nie je statický. Je nadmieru dynamický a prekonáva rôzne štádia a prekážky – až k najväčšej intimite a dôvere. Poskytuje najvlastnejšie existenciálne skúsenosti, ktoré človeku umožňujú samotný pohybv poznaní i v konaní.

Predkladaný text nechce byť žiadnou odbornou teoretickou štúdiou ani sentimentálnou mystickou výpoveďou. Je iba malým osobným pokusom predstaviť mystiku vo svetle tej najľudskejšej skúsenosti, ktorá nikomu nie je cudzia ani vzdialená. Azda pritom nikoho nepohorší prelínanie a splietanie slov „mystika“ a „eros“ (napokon je to veľmi stará dvojica), ktorých vzájomné priblíženie sa môže ukázať mystiku v pohľade prístupnejšom a takpovediac „ľudskejšom“.

Ona je reálnou ľudskou skúsenosťou: Mystika je Vzťah.

„Na počiatku je vzťah.“ 1

Ja, ktoré už všetko premyslelo, sníva sen o vlastnej sebestačnosti.

Videlo sivý svet a uznalo, že poznalo.

Pravdivý záver nevyhnutne vyplýva z logických postupov. Intelekt sa opája rozvíjaním nekonečných konceptuálnych svetov. Z toľkého zrkadlového priestoru sa mu točí hlava.

(Iba konkrétne nohy občas narazia na prach zeme.)

Všetko i všetkých zaradilo, zoradilo, nadradilo i podradilo.

(Už nežasne, len ak nad sebou.)

Moja pravda, môj názor, moja filozofia, moja nábožnosť, môj spôsob, moja vec:
moje, moje, moje… seba-utvrdzovanie, seba-potrvrdzovanie, seba-zatvrdzovanie.

Môže zostať pohrávať sa s vlastnými predstavami skutočnosti.
Môže zotrvať v istote sebastredného poznania svojho vlastného sveta.
Môže sa tiež odvážiť vydať sa na skusy na riskantnú pôdu exteriority a vzťahov:
kvalita rastie priamoúmerne s ohrozením vlastnej suverenity.

Ja to skúsi skúsenosťou.
S hrôzou i s úľavou zisťuje, že predsa všetkému nerozumie.
Objavuje farebnosť, ktorú predtým nevidelo:
narazilo na oslobodzujúcu inakosť
(a možno to ona narazila naň).
Tvrdé i mäkké precitnutie –
malý vybudovaný svet sa konečne rozbíja
(a duša konečne rozvíja.)
Niekedy sa musí zachvieť nad neuchopiteľnou krehkosťou takejto vzájomnosti.

Pre Ja sa to však môže ďalej v tom farebnom svete komplikovať.
A stane sa, že vstúpi do ešte citlivejšieho priestoru:
do vzťahu, ktorý žiada samotu.

***********************************************************************

MYSTIKAEROSMYSTIKAEROSMYSTIKAEROSMYSTIKAEROSMYSTIKAEROSMYSTIKA

„Každý pohyb nekonečnosti treba robiť s vášňou; reflexiou k nemu nedospejem.“ 2

Používané na rôzne spôsoby:
teoreticky úctivo reflektované, prakticky nezriedka využívané ekonómiou „egológie“.

Neraz prevracané naopak, okrádané o vlastnú hodnotu, odpájané od vlastného Zdroja:
forma bez obsahu (alebo s obsahom ne-vlastným).

Oba pojmy sú súčasťou bežného i intelektuálneho slovníka. Každý im nejako rozumie; niekto sa pousmeje, niekto zvážnie. Pre jedného vznešené, pre druhého nízke. Pod pojmami „mystika“ a „eros“sa v mysliach ľudských vynorí množstvo čierno-bielych i pikantných obrazov. Sladkasto romantizované, profanizované, ironizované, principiálne zavrhované i nekriticky zvelebované. Nejasné. Provokujúce protiklady alebo blízke príbuzné.

Tu a teraz – nechajme ich zaznieť spolu: m y s t i k a a e r o s.

Jasnosť a zreteľnosť bytia je zahanbená povýšením dobrodružstva jeho nejasných kontúr. Stabilný poriadok každodennej existencie narušuje oslobodzujúci zmätok.

I chrám logiky sa otriasa vo svojich základoch na hrane akceptácie absurdity a paradoxov.

Ako ťa definovať, mystika? Ako ťa kategorizovať, eros?

Filozofia si s vami potichu láme hlavu už od svojho detstva, no nevie si dať rady.

Vraj sa toto vysokej filozofie netýka? Že ona je len vecou triezvosti a jasného rozumu?

Že radšej zostať v etike povinnosti, v morálnych poučkách a náboženských príručkách?

Deformácie – pojmov,
vnímania
i samotných duší – nie sú zriedkavé.

Náročné skúmania pri zachovaní bezpečného odstupu poskytujú život demystifikujúce predstavy odborníkov: pravda všemocných génov, podvodné chemické procesy, všetko ospravedlňujúce libido, psychologizmy, odchýlky, úchylky, grafy, čísla, neuróny:
väzenie totality hmoty a kauzality.

Abstrahovať od tých najživotnejších hnutí?

Veď sama múdrosť sa rodí z Túžby, nezaobíde sa bez jej sily.

„Nekonečnosť nekonečna meria Túžba, pretože tá meria pomocou nemožnosti miery.“ 3

Rozdelená jednota skutočnosti upozorňuje na šťastie nesebestačnosti.

Ja a svet.
Ja a Druhý.
Ja a Boh.
I samotné Ja je v sebe bolestivo rozbité.

Možno práve cez tieto trhliny chce našu pozornosť upútať zjavujúca sa inakosť, 
(ktorá desí i priťahuje).

Azda vďaka nim môžeme vôbec túžiť prekračovať
(svoj malý uzatvorený svet).

Slobodný pohyb slobodnej duše:
neraz nevyspytateľný, nemanipulovateľný, riskantný i príťažlivý.

Kritérium miery? Nie je čistota vnímania podmienená úprimnosťou?

Pravdivosť citu a vášne zatriasla ľahostajnou dokonalosťou askézy a sebamilujúceho myslenia. PokiaľJa nebude príliš trucovať, kreatívne dianie ponúka iný rozmer:
otvorenosť pre odhalenie.

Ty má Meno.
(Nepoznané a predsa príliš konkrétne.)

Odvaha Túžby sa vydáva na cestu.
Nachádza i nenachádza sa vo Vzťahu.
Mlčky odkazuje k Zdroju.

Telo a duša.
Muž a žena.

Obmedzené bytie človeka a bezhraničné Bytie Boha.

Všetko hľadá jednotu, prítomnosť, odpočinok, spočinutie:
zaplniť tú zvláštnu priepasť nebytia v bytí bytosti –
čiernu dieru v duši, ktorá sa ustavične z hlbočín ozýva.

Precítia ju nielen zaľúbenci, citliví umelci a mystici:
Túžba

Je neustále prítomná v telesných dušiach a duchovných telách.
Raz nedefinovateľná, inokedy nadobúda konkrétne formy.
Dosádza premenné, hľadá stabilitu, prahne po Nemennej.
Niekedy spí, inokedy pokojne šepká, alebo hlasne až nenásytne volá.

Rómeo a Júlia
František a Klára.
TY a JA.
Stvorený a Nestvorený.
Hmota a Duch.

Odkrýva svetlo i tmu, dobro i zlo – vedie na hranu.
Nachádza oheň i popol – ukazuje za ne.
(Niekedy pokoruje i triezve rady praktického rozumu.)

Bezmocnosť plodí odovzdanosť:
rastie priestor pre zázrak:
premenenia.

M y s t i k a a e r o s:
vzájomné metafory, ktoré odkazujú na seba.

(A za seba.)
Hra noci a dňa,
skrývania a nachádzania,
slasti prítomnosti a dusivosti samoty,
vznešenosti i biedy,
odvahy a krehkosti.

Duša, ktorá prežaruje telo.
Telo, ktoré uzemňuje dušu.

Tajomstvo nezrozumiteľné pre jednorozmerné videnie sveta.
Osobný dotyk Skutočnosti v našej desivo krehkej, nestabilnej existencii.
Bez ich napätia niet poznania ani lásky, niet dynamiky bytia ani jej plodov.
Svätý nepokoj sa zároveň spája s volaním po plnosti pokoja.
Cítiť tiaž podivného dedičstva i odľahčenie mocou nádeje.
Sú to slová milostných modlitieb i ozmysluplnenie praktických skutkov:
motivácia výstupu a zostupu,
zostupu a výstupu.

 …„len“ duch silnie nepozorovane…

***********************************************************************

Nie je dobre Ja samému…
Má takto síce viac starostí, zodpovednosti i pochybností;
občas zazmätkuje, padne, poraní sa i zraní.
Ale s Ty sú zajedno.

Na záver pridávam k „mystickej trojici“ Muž–Žena–Boh jeden pôvabný židovský príbeh.

„Keď prví ľudia, hovorí jedna židovská báj,
zavrhli v deň svojho stvorenia Boha a boli vyhnaní zo záhrady,
uvideli prvýkrát zapadať slnko.
Preľakli sa, lebo tomu museli nutne rozumieť tak,
že pre ich vinu svet klesá späť do chaosu.
Celú noc sedeli oproti sebe a plakali,
a tu sa obaja obrátili.
V tom nastal úsvit.
Adam sa zdvihol, chytil jednorožca a na mieste ho obetoval.“4

P o z n á m k y
1 BUBER, M.: Ja a Ty. Praha: Kalich 2005, s. 50.
2 KIERKEGAARD, S.: Bázeň a chvenie. Bratislava: Kalligram 2005, s. 46.
3 LÉVINAS, E.: Totalita a nekonečno. Praha: OIKOYMENH 1997, s. 46.
4 BUBER, M.: Temnota Boží. Praha: Vyšehrad 2002.

L i t e r a t ú r a
LÉVINAS, E.: Totalita a nekonečno. Praha: OIKOYMENH 1997.
BUBER, M.: Ja a Ty. Praha: Kalich 2005.
BUBER, M.: Temnota Boží. Praha: Vyšehrad 2002.
KIERKEGAARD, S.: Bázeň a chvenie. Bratislava: Kalligram 2005.
WALDENFELS, B.: Znepokojivá zkušenost cizího. Praha: OIKOYMENH 1998.
SOLOVJOV, V. S.: Zmysel lásky. Bratislava: Kalligram 2002.
GRÜN, A. – REIDL, G.: Mystika a erós. Praha: Česká křesťanská akademie 1996.
Ján od KŘÍŽE: Poezie. Kostelní Vydří: Karmelitánske nakladatelství 2003.
BERĎAJEV, N. A.: Duch a realita. Bratislava: Kalligram 2006.

Jana Trajtelová
študentka filozofie
Katedra filozofie FF TU v Trnave