Nejde o horúcu novinku na knižnom trhu, no ide nepochybne o zaujímavý titul z pera Nicka Trakakisa, mladého doktora filozofie a básnika, ktorý pôsobí v Centre pre filozofiu a fenomenológiu náboženstva na Austrálskej katolíckej univerzite a čitateľom môže byť známy aj ako editor skvelej päťzväzkovej Histórie západnej filozofie náboženstva.[1]

Autor v dramatickom úvode pod názvom „Začiatok konca“ začína týmito slovami: „V sérii od seba takmer nerozoznateľných čiernych obrazov, vytváraných v roku 1960 jedným bezfarebným monochromatickým plátnom za druhým, sa Reinhardt pokúsil namaľovať posledné obrazy, ktoré by mohol vytvoriť ktokoľvek. S citom pre naliehavú konečnosť hľadel Reinhardt každým čiernym plátnom na seba ako na toho, ktorý sa prepracúva ku koncu maľby. Podobne by sa dalo vykresliť aj súčasnú filozofiu. Rovnako ako Reinhardtove čierne obrazy vo svojej strohej čistote a prázdnote, symbolizujúc ten „druh bodu nula, za ktorý už pre maľbu niet pokračovania,“ ako poznamenal istý kritik, aj mnohá filozofia, ktorú dnes študujeme a ktorá sa dnes praktizuje na vysokých školách, sa nám zdá byť „bezfarebná“ a monotónna, dokonca až trúchlivá či melancholická vo svojich stále nekončiacich márnych pokusoch vykresliť všetko ako racionálne zrozumiteľné. Takto sa filozofia v skutočnosti prepracúva k svojmu vlastnému zániku…

No máme tu aj pozitívnu stránku toho, čo nasleduje. Podobne ako je „smrť maľby“ len predzvesťou konca určitého spôsobu myslenia o maliarstve a vzniku nových a vzrušujúcich umeleckých foriem, ktoré spochybňujú konvenčné predstavy, tak aj koniec analytickej filozofie nemusí znamenať jednoducho koniec filozofie. Možno to doložiť aj Levinasovým komentárom, že „v dnešnom konci filozofie, filozofia našla nový život“.[2]

Čo sa tu takto dramaticky ohlasuje? Trakakis sa svojim textom snaží doložiť a ukázať, že analytickej filozofickej tradícii s jej orientáciou na vedeckú racionalitu a jej primeraným pojmom pravdy a skúsenosti, uniká tajomná transcendentná náboženská skutočnosť; že prístupy analytickej filozofie náboženstva majú svojho úspešnejšieho pendanta nielen v rôznych prístupoch rozvinutých v priestore takzvanej kontinentálnej filozofie, ale možno ešte skôr v naratívnych a literárnych prístupoch, ktoré často dosahujú filozofickejšie nahliadnutie než obvyklé akademické lektúry.

 

Overovanie začína autor v druhej kapitole, ktorá sa venuje „problému zla“, jednému zo základných problémov analytickej filozofie náboženstva – „problému teodícey“. Tretia kapitola sa venuje meta-filozofii náboženstva na pozadí komparácie odlišných prístupov analytickej tradície a kontinentálnej filozofie. Ako archetypálne vzory sú zvolení Alvin Plantinga a John Caputo. Skúmanie štýlu/žánru jazyka oboch prístupov možno podľa autora chápať tak odlišne, ako sú odlišné vedecké skúmanie a literárne umenie, ktoré je skôr žánrom kontinentálnej filozofie. Rozhodne stojí zato zvažovať nakoľko žáner/štýl ovplyvňuje možnosti porozumenia?

 

Vo štvrtej kapitole Trakakis skúma súčasnú kontinentálnu filozofiu náboženstva, jej charakteristiky, zvažuje súvislosti s prorockým jazykom odkazujúc na staršiu esej Merolda Westphala z roku 1973 „Prolegomena ku každej budúcej filozofii náboženstva, ktorá by sa mohla stať prorockou“.[3] Ide o náčrt, ktorý dnes získava zreteľnejšie kontúry vďaka post-metafyzickej teológii, ktorú spájame s menami ako Jean-LucMarion, John Caputo, Mark, C. Taylor, Gianni Vattimo a ďalšími. Autor tu analyzuje námietky vznášané zo strany analytickej filozofie náboženstva voči kontinentálnej filozofii, teda jej „vágnemu a chudobnému“ jazyku, perspektivizmu a jej ne-realizmu; obhajuje stanovisko perspektivizmu proti námietke zo seba-referenčnej nedôslednosti a dialektickej neefektívnosti. V piatej kapitole opúšťame priestor akademickej filozofie smerom k literatúre. Na príklade románu Nikosa Kazantzakisa Boží chudáčik sa tu predvádzajú možnosti neortodoxnej filozofie bez filozofie, prevracajú sa tu zažité štandardy a modely filozofického písania.

 

V závere sa autor vracia k neutešenému stavu akademickej filozofie a osobitne analytickej filozofie. Podľa Trakakisa sa ona pod náporom tlaku na „vedeckosť“ a profesionalizmus koncentruje na otázky poznania, berúc stále menší ohľad na otázku múdrosti. Konštatuje, že potreba reorientácie filozofie náboženstva si však vyžaduje aj zásadnú zmenu na inštitucionálnej úrovni.

 

Trakakis je skeptický voči zmierujúcim predstavám, ktoré by viedli k zahrnutiu oboch prístupov do novej zjednocujúcej filozofie náboženstva. Nespochybňuje životodarné vzájomné prieniky a interakcie, možnosti kríženia, neočakávané spojenia a parciálne spriaznenosti medzi oboma tradíciami. No je podozrievavý voči vízii syntetizujúcej novej jednoty. Podľa neho by ju bolo možné dosiahnuť len za cenu vymazania podstatných filozofických rozdielov. Nemožno harmonizovať realistickú a ne-realistickú koncepciu Boha či preklenúť vedecké a prorocké „žánre“ filozofovania. Zostáva azda „prekonať rozdelenie prekonaním samotnej (tradičnej) filozofie“ a tak sa otvoriť možnosti písať a hovoriť aj ne-možným jazykom básnika.

 

---