VYDRA, A.: Nová otázka o zmysle metafyziky. In: Ostium, roč. 7, 2011, č. 1.
Martin Šimsa, Prokop Sousedík, Martin Nitsche et al.: Návrat metafyziky? Diskuse o metafyzice ve filosofii 20. a 21. století. Praha: Filosofie a Ústí nad Labem: FF University J.E. Purkyně 2009, 548 s., ISBN 798–80–7007–327–8.
Editori pomerne rozsiahlej monografie s otvoreným názvom Návrat metafyziky? siahli po téme, ktorá už dlhšie visela vo vzduchu akademických debát o povahe súčasnej filozofie. 20. storočie (či skôr úsilie, ktoré sa začalo rozvíjať už dvesto rokov predtým) prišlo s pomerne ohnivými kritikami metafyzických systémov, presvedčení, s úvahami o konci metafyziky a podobne. No nie každý mal pod týmto pojmom na mysli to isté a nie každý sa s metafyzikou vyrovnával identickými prostriedkami. Editori sa rozhodli zmapovať aspoň základné postoje, ktoré sa týkali tohto filozofického pohybu. Patrí tu nepochybne Kant a neskôr Husserl a Heidegger, no na druhej strane aj Wittgenstein a analytickí či pragmatistickí filozofi. Nezabúda sa ani na „nové tváre“, často antagonistické, ako sú Jean-Luc Marion a Richard Rorty. Predovšetkým však práve Kant a Heidegger tvoria akýsi palimpsest celej knihy, prestupujú takmer každým textom a ozveny ich diel sú rozmiestnené po celej šírke tejto kolektívnej práce.
Zámerom publikácie je podľa slov úvodu Prokopa Sousedíka okrem iného aj prekonať rozkol, ktorý sa utvoril medzi kontinentálnou a analytickou filozofiou, ktoré podľa neho nie sú ani tak „dve odlišné koncepcie či myšlienkové tradície, ale dva takmer nekomunikujúce filozofické svety, ktoré nemajú okrem zastrešujúcich inštitúcií takmer nič spoločné“ (s. 16). Premostenie možno hľadať vo výbere spoločných tém, a práve „metafyzika“ je jednou z nich. V tomto zmysle je to naozaj dobrý výber.
Obálka knihy aj základný motív opísaný v úvode i na zadnej obálke súvisia s obrazom metafyziky ako zostarnutej lode, ktorá „odložená“ v prístave čaká na svoj ďalší osud (na prvý pohľad na svoju nie príliš sľubnú budúcnosť). V tejto súvislosti mi prichádza na myseľ ešte iný slávny príklad, tzv. Neurathova loď, podľa ktorého sme ako plavci na širokom mori, pričom pevnina je príliš ďaleko a my musíme svoju loď opraviť tu, na mori, ďaleko od istôt, ktoré nám ponúkala pevnina (= metafyzika). Je zvláštne, ako filozofom pomáha metafora lode (aj keď v týchto príkladoch trochu odlišne) vysvetľovať problémy s metafyzikou.
Bez toho, aby som na nasledujúcich riadkoch predstavoval každý zo sedemnástich textov zoradených do štyroch kapitol, pokúsim sa ani nie tak zhodnotiť či vyzdvihnúť prínos tejto publikácie (dokáže to aj bez mojej pomoci), ako skôr uviesť niekoľko motívov, ktoré môžu provokovať k premýšľaniu.
Tak napríklad, ak sa niekedy veľmi zjednodušene hovorí o Kantovi, že pokoril a rozdrvil základy akejkoľvek metafyziky a verí sa, že po Kantovi už metafyzika nie je možná, potom nás text Jiřího Chotaša privádza zo scestia, na ktoré sme sa dostali, tvrdením, že Kritika čistého rozumu je skôr „(kritickou) metafyzikou o (dogmatickej) metafyzike“ (s. 47). Podrobnou analýzou Kantových textov sa nám Chotaš snaží ukázať, že metafyzika je stále možná, no už nie v jej predošlej podobe. V kantovskom zmysle to znie asi takto: alchýmia je možná, no ako chémia – a to isté platí pre metafyziku.
Alebo ak sa v súvislosti s kritikou tzv. ontoteológie (rozvinutej predovšetkým Martinom Heideggerom) hovorí o kritike stredovekého prístupu, ktorý sa niekedy z nepochopiteľných dôvodov redukuje len na sv. Tomáša Akvinského, potom nás Václav Umlauf, pomáhajúc si napríklad aj textom Jean-Luca Mariona, upozorňuje, že „bytie súcna a bytie Boha nemá spoločný ontoteologický základ, pretože Boh v jemu vlastnom bytí nie je u Tomáša objektom metafyziky“ (s. 223). Počiatky ontoteológie (alebo onto-teo-lógie) nachádza Umlauf skôr u Jána Dunsa Scota. No v tejto súvislosti nemožno nespomenúť Umlaufom nereflektované práce Michala Chabadu (najmä Filozofické aspekty teológie Jána Dunsa Scota z roku 2008) o Scotovom chápaní teológie ako praktickej vedy a o tom, že hoci sa Scotova metafyzika zaoberá ens inquantum ens, ide tu o transkategoriálne súcno (navyše sú podľa Scota metafyzika a teológia autonómne vedy, pričom metafyzický pojem najvyššieho súcna používa teológia len ako neadekvátny a zástupný – s tým všetkým sa možno stretnúť v spomínanej knihe).
A ešte jeden príklad, tentoraz z hľadiska analytickej filozofie. V príspevku Lukáša Nováka čítame: „Typické kontinentálne smery druhej polovice dvadsiateho storočia (posthermeneutika, postštrukturalizmus, postmoderna vôbec…) sú dnes azda ešte ďalej od metafyziky než klasickí logickí pozitivisti, ktorí sa vysmievali ‚nezmyselným‘ metafyzickým výpovediam svojich kontinentálnych kolegov. Oproti tomu v rámci analytickej filozofie pozorujeme v rovnakom čase stále výraznejšie oslabovanie antimetafyzického étosu a postupný návrat klasických metafyzických tém a problémov do centra záujmu najvýznamnejších mysliteľov“ (s. 295 – 296). Novák v závere svojho textu predkladá obom smerom alternatívu, na ktorej by sa mohli stretnúť: Nie je už načase, aby jedni i druhí (kontinentálni aj analytickí filozofi) opustili ich spoločné (podľa Nováka zavádzajúce, klamné) kantovské východisko, totiž že analytické pravdy nezávisia od reality a nič o nej nehovoria (s. 300 a 310)?
Aj keď sa editori i autori textov jednoznačnej odpovedi na otázku, ktorú si kladú v názve svojej knihy, veľmi opatrne vyhýbajú, predsa len z príspevkov tejto publikácie vyplýva, že sa dnes s metafyzikou čosi deje. Ukazujú to aj slová, ktorými Martin Nitsche otvára jednu z častí knihy: „Heidegger odmieta ďalej rozvíjať metafyziku, detailnými kritickými analýzami poukazuje na jej charakteristické rysy a svoju mysliteľskú pozíciu špecifikuje ako prechod od metafyziky. Takto ostré stanovisko však paradoxne znovu ukazuje metafyziku ako živú disciplínu a dáva zmysel jej tradovaniu“ (s. 104).
Touto knihou sa tak otvára nesmierne pútavá tematická oblasť, ktorá nie je len hľadaním spoločnej reči medzi kontinentálnou a analytickou filozofiou, no i jednou z nových filozofických otázok súčasnosti, ku ktorej nemožno pristupovať odvolávaním sa na autority (či by už nimi boli Kant, Heidegger, logický pozitivizmus, Wittgenstein či ktokoľvek ďalší), ale vlastným argumentačným úsilím. Návrat metafyziky? je výzvou. Možno teda ďalej pozorne sledovať, či a ako sa jej chopia tí, ktorým je adresovaná.
Mgr. Anton Vydra, PhD.
Katedra filozofie
Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave
Hornopotočná 23
917 00 Trnava
tonovydra[zavináč]gmail.com