Hlaváčová, A. A.: Notícia o Gersonovi. In: Ostium, roč. 12, 2016, č. 2.
A Note on Gerson
Analysing the political attitudes of professors at Paris University in the 1st third of 15th century, the author focuses on Jean Gerson who courageously opposed the ideological constructions of his contemporaries that were unscrupulously serving power struggles. In the next part she draws attention to the Altar of five Johns, where Gerson is depicted in the company of four renowned saints and proceeds by reflection on relation of the altar painting’s donor Johan Henckel to the personality of Jean Gerson and its significance for our historical narrative.
Key words: Jean Gerson, Jeanne d’Arc, Council, Pope, Paris University, Constance, Basel, Altar of five Johns, Joannes Henckel, Erasmus, Levoča, Historical narrative, Image, Legend
K tejto práci ma priviedol dlhodobý výskum Florentského koncilu, ktorý je podstatnou kultúrnou udalosťou 15. storočia. Krátko pred ním zažiarila na scéne európskych dejín Jana z Arku. Keďže viacerí aktéri udalostí okolo Jany boli aktívni aj v nasledujúcich desaťročiach, potrebovala som preštudovať, aké postoje zaujímali predstavitelia francúzskej šľachty a predovšetkým parížskej univerzity medzi Konstancou a Florenciou.
Už dávno pred týmto rozhodnutím ma znepokojovala vtedajšia kozmopolitná vojensko-politická konštrukcia Angličanov a Burgundska, podporou ktorej sa nenapraviteľným spôsobom skompromitovali predstavitelia Parížskej univerzity.[1] Z odstupom šiestich storočí, keď môžeme študovať dejiny oboch veľkých národov, ich krajín, kultúr a literatúr, vnímame ešte zreteľnejšie, akým nezmyselným konštruktom bolo pričlenenie Francúzska k Anglicku.
Zostal vôbec niekto mimo tejto intelektuálnej frašky? Vlastne, fraška je slabé slovo, ak vezmeme do úvahy ľudské obete, a – ako najvypuklejšiu neprávosť – usmrtenie Jany z Arku. Našťastie, hneď môžeme odpovedať, že zostal, hoci podliakov s univerzitnými hodnosťami bolo naozaj dosť. Vymenujme aspoň niekoľkých: Jean Petit (známy aj ako Jean Parvus, 1360 – 1411), ktorý servilne ospravedlňoval vraždu vojvodu Orleánskeho a právo na podobné konanie vo všeobecnej rovine hájil ako tyranicídu. Keby sme upustili od chronologického poradia, prvé miesto v zozname by mohol získať biskup Peter Cauchon (1371 – 1442), ktorý mal najväčší podiel na Janinej smrti. Sekundoval mu v tom Jean Beaupère, rektor Parížskej univerzity, chránenec vojvodu z Bedfordu – jediný z protagonistov monsterprocesu, kto ani v rehabilitačnom procese Jany, ktorý sa konal o 20 rokov, nezmenil svoj postoj.[2]
15. storočie bolo storočím dvoch koncilov, z ktorých prvý odstránil trojpápežstvo, čím posilnil autoritu koncilu, a druhý upevnil prestíž pápežstva. Obdobie sa často vníma ako spor prívržencov konciliarizmu a prívržencov silného pápežstva. To je však značne zjednodušené, lebo v tejto otázke sa výrazne líšia už samotné koncily v Konstanci a v Bazileji. Kým koncil v Konstanci posilnil autoritu koncilu, nasledujúce obdobie prinieslo určité rozštiepenie: zjednodušene možno povedať, že po transfere koncilu z Bazileje do Florencie – transferu, ktorý na podnet Byzantíncov inicioval pápež Eugen IV. – v Bazileji zostali len najhorlivejší prívrženci konciliárnej teórie. Nemožno to však vnímať len ako pohyb dvoch abstraktných ideových koncepcií, keďže tie významne ovplyvňovali rôzne pragmatické záujmy.
To potvrdzuje práve príbeh Jany z Arku. V čase Janinho temer rok trvajúceho väzenia došlo k striedaniu pápežov, ale o legitimite nijakého z nich[3] nebolo pochýb. No keď Jana žiadala o možnosť hájiť sa pred pápežom, biskup Cauchon jej žiadosť odmietol.
Bazilejský koncil sa začal 23. júla 1431, no hovorilo sa o ňom oveľa skôr.[4] Chýry o konaní koncilu sa doniesli aj k Jane, ktorá požiadala o možnosť hájiť sa pred ním. No biskup Cauchon nevyhovel ani tejto jej žiadosti.
Logicky sa teda môžeme pýtať, vyznávačom čoho bol biskup Cauchon, respektíve vtedajšie vedenie Parížskej univerzity – nadradenosti koncilu nad pápežom alebo naopak? Ale načo takáto otázka v prípade človeka, ktorý zariadil, aby Jana zomrela už 30. mája 1431 – teda skôr, než sa koncil začal… Cauchonova svojvôľa sa však mohla realizovať aj vďaka pretrvávajúcej súťaži a konfliktom stúpencov konciliarizmu s pápežom. V tejto súťaži princípov postavy ako Cauchon nezaujímali najväčšmi vyhranené pozície, ich hlavným úsilím bolo vyzerať dobre pred oboma stranami, zatiaľčo skutočnosť, že zápas viazal sily najvýraznejších osobností doby, využívali na svoje machinácie.[5] Keďže do tých sa ponárať nehodláme, je čas vrátiť sa k postave profesora z opačného tábora – Jána Gersona.
II.
Jean Charlier – Gerson (13./resp. 14. decembra 1363 – 12. júla 1429) pochádzal z mnohodetnej prostej rodiny, no ako talentovaný chlapec získal možnosť vzdelania. Jeho majstrom bol významný učenec Pierre d’Ailly (Petrus de Alliaco, 1351 – 1420).[6] Zanedlho po skončení štúdia bol Gerson vymenovaný za kanonika parížskej katedrály Notre Dame. Dlhé roky stál na čele Parížskej univerzity (1395 – 1415). Pri prvej príležitosti po vražde vojvodu Orleánskeho, ktorá bola spáchaná 23. novembra 1407, verejne odsúdil rozpravu Jeana Petita, obhajujúcu tento skutok jeho ideologizáciou: Petit prišiel s teóriou nevyhnutnosti politickej vraždy, ktorú nazýval tyranicídou. Gerson sa odsúdením Petitovej rozpravy postavil vlastne aj proti strojcovi vraždy – vojvodovi Burgundskému a jeho spojencom Angličanom.
Potom odišiel do Konstance na koncil. Všeobecne sa považuje za dušu koncilu, ktorý sa rozhodujúco zaslúžil o koniec trojpápežstva, teda o koniec západnej schizmy. To však bol len predpoklad potrebných zmien, a sám Gerson si toho bol dobre vedomý. Napokon, zlo zakúšal na vlastnej koži – veď ani v priebehu rokov trvania koncilu (1414 – 1418) sa situácia v jeho vlasti nezmenila tak, aby sa po jeho skončení mohol vrátiť do Paríža – naopak, konflikt Armagnacovcov a Burgunďanov sa ešte prehlboval a univerzitu v čase jeho neprítomnosti ovládla pro-anglická strana.
„Tí z Parížskej univerzity, ktorí mali odbojného ducha, vtedy utiekli do Poitiers, čím stratili post na univerzite. Jedným z nich bol aj istý Ján Gerson.“[7] Citovaný text by si žiadal korekciu, keďže ohľadom miesta sa dopúšťa zjednodušenia: Gerson sa na dlhší čas uchýlil do Bavorska – okolnosť, ktorá nemusí byť bez významu pre naše dejiny.[8] O dva roky sa vrátil do Francie, ale nie do verejného života. V ústraní kláštora v Lyone písal (najznámejšou prácou je jeho Hora rozjímania, La montagne de la contemplation) a bezplatne vyučoval chudobné deti.
V Lyone vznikol aj jeho traktát De Puella[9], Opusculum magistri Johannis de Jarsonno. Podľa všetkého bolo toto dielo jeho posledným. Preň prerušil prácu na rozpracovanom komentári k Piesni piesní. Traktát napísal, keď sa dopočul o oslobodení Orleánu (8. mája 1429) a pred korunováciou francúzskeho kráľa v Remeši (7. júla 1429), pár dní po ktorej zomrel. Ján Gerson tak postavil literárny pomník Jane z Arku – ba môžeme v tom vidieť aj formu votívnosti: Ján venoval Jane.
Nevieme, aké bolo rozšírenie diela, ktoré vzniklo ako oslava Panny Orleánskej na vrchole jej slávy, počas jej života. Určite však bolo známe pri anulácii procesu, ktorý jej privodil smrť. Gerson v tomto diele bráni Janu pred obvineniami, ktoré ju neskôr mali stáť život. Ide pritom do detailov – nielenže vyzdvihuje Janine cnosti, no konkrétnou argumentáciou obhajuje nosenie mužského odevu ženou, ak si to vyžadujú okolnosti. Z traktátu na čitateľa dýcha zmysluplná hierarchia hodnôt a slobodný duch jeho autora.
V anglickej a francúzskej literatúre sú Gersonovi venované samostatné monografie, a tak by bolo dobré predstaviť Gersona a jeho dielo v úplnosti aj v našom jazykovom prostredí. Pre účel tohto textu však postačí použiť toľko dát, aby sa dal plasticky načrtnúť charakter tejto historickej postavy, ako sa odrážal v jej myslení a skutkoch. Gerson sa prejavoval ako neúplatný muž – a hoci niektorí členovia Burgundského rodu sa pričinili o to, aby chudobný teológ mal aj nejaké benefícium, nezaviazali si ho tak, aby stál na ich strane v každej situácii. Konal podľa svedomia, bez ohľadu na úspech a neúspech.
Tento akademik, duša koncilu v Konstanci, obnoviteľ jednoty, nikdy neurobil cirkevnú kariéru, nezískal ani biskupstvo. Chcel reformu cirkvi, bojoval proti deformáciám v jej živote z jej vnútra. Z Gersonovho postoja na koncile v Konstanci vidíme, že hájil univerzálny princíp jedinej cirkvi ako spoločenstva všetkých kresťanov. Na druhej strane, z jeho postojov v zápase o tvár Francúzska je zrejmé, že bol za jednotu v mnohosti a zastával sa svojho porobeného národa ako i jeho práva na svojbytnosť vo vtedajšom spoločenstve národov. Mantinel Gersonovho patriotizmu ukazuje práve jeho koncilová aktivita – nechcel francúzsku svetovládu, a ani to, aby Francúzsko malo pápeža pod kontrolou v Avignone. Ako ukazujú Gersonove posledné roky, učenosť sa uňho spájala so zbožnosťou a vedel doceniť silu prostej viery – onú pascalovskú „vieru uhliarky“. Preto neodmietol prostú sedliačku z Domrémy ako mnohí jeho povýšeneckí kolegovia, lež naopak, bránil ju prostredníctvom analógií s biblickými a antickými postavami a situáciami.
Intelektom, neuväzneným v jedinej schéme, Gerson prevyšuje celý pro-anglický tábor svojich krajanov. Napokon, dôležitou dimenziou intelektu je aj predvídavosť a správne vyhodnotenie priorít doby. Zápas za očistu cirkvi, na ktorom sa Gerson podieľal, mal za cieľ upevniť vnútorné putá a súdržnosť. Tieto kvality sú dôležité samy osebe, no v 15. storočí ich dôležitosť násobilo osmanské nebezpečenstvo.
Keď sa o rok a pol po upálení Jany z Arku byzantský cisár Ján VIII. Paleológ informoval u Bertrandona de la Broquière, ktorý do Konštantinopolu pricestoval v službách Burgundského vojvodu Filipa Dobrého, o situácii vo Francúzsku, stredobodom cisárovej pozornosti bola téma Panny Orleánskej: „Katalánsky kupec, u ktorého som býval, povedal niekomu z cisárových ľudí, že patrím k pánovi vojvodovi burgundskému, a on (cisár) sa zaujímal, či vojvoda burgundský skutočne zajal Pannu, lebo Grékom sa vec zdala nemožná. Povedal som im pravdu, tak ako to naozaj bolo, čomu sa veľmi divili.“[10]
Nám sa niet čomu čudovať, veď rozhovor sa odohral len dvadsať rokov pred pádom Byzancie a o hrdinke ako Jana, alebo inej „zázračnej“ (teda nečakanej, a pritom nevyhnutnej) pomoci, obyvatelia Konštantínopolu mohli len snívať. Hoci pre Bertrandona, ktorý bol lojálny voči svojmu pánovi, bola téma Jany istotne delikátna záležitosť (azda práve preto o nej nenapísal viac), počas svojej cesty videl stav vecí a nevyhnutnosť západnej pomoci Byzancii.[11] Jeho obšírne zápisky sú málokedy také vrúcne, ako keď sa po ceste Balkánom, ktorý už prešiel pod vládu nových pánov, vyjadruje k potrebe ťaženia proti Osmanom: Ak sa tri národy (teda Francúzi, Angličania a Nemci)[12] dokážu spojiť a zostavia riadnu armádu z 15 – 20 tisíc mužov, „je vouldroyz bien que Dieu me fist la grace pour estre avecq eulx“.[13]
Samozrejme, keby sa uskutočnilo podobné ťaženie, bolo by vzpruhou mať na čele vojska Janu z Arku. Jana však nikdy v priebehu svojho krátkeho života neavizovala zámer pôsobiť mimo Francúzska, hoci záujem o jej postavu prejavoval celý kresťanský svet, ako dokladá príklad z byzantského dvora. Legenda Panny Orleánskej sa po prekročení francúzskych hraníc rekontextualizuje: v Strednej Európe sa odráža v baladických motívoch devy, ktorá pobije mnoho Turkov, hoci sama Jana mala radšej zástavu ako meč, ako to dominuje v jej ikonografii. Pravdaže, v písomných prameňoch sa stretneme aj s obrazom horiacej hranice, pred ktorou ju Gerson nestihol uchrániť.[14]
V obrazovej pamäti sa pritom vynára iná hranica – tá, kde uhorel Ján Hus. Nemožno zamlčať skutočnosť, že i Ján Gerson, protagonista koncilu v Konstanci, bol odporcom Husovho učenia. Konfrontácia ich postojov otvára samostatný problém, no keďže v našich končinách celé 15. storočie a mnohí jeho protagonisti a udalosti zostávali po dlhý čas v tieni a dyme nešťastnej vatry v Konstanci, nebudem sa venovať tomuto aspektu. Na tomto mieste len pár slov pre vyjasnenie mojej pozície: Hus nemal byť upálený – jeho smrť nič nevyriešila a nikomu nepriniesla dobro. Husova hranica odpútala od problematických stránok jeho učenia a eskalovala konflikt. No treba vidieť aj to, že Gerson v Konstanci rozhodujúcim spôsobom prispel k odstráneniu trojpápežstva – ktoré polarizovalo Pražskú univerzitu a bolo počiatkom tamojších nepokojov –, ako i ďalších neduhov, ktoré právom pohoršovali Jána Husa a mnohých jeho súčasníkov.
Jána Husa, bohužiaľ, v priebehu desaťročí po jeho smrti – nie celkom spravodlivo, zato celkom pochopiteľne – videlo obyvateľstvo mimo zemí Českej koruny prizmou spanilých jázd husitských vojsk, ktoré mali vyslovene devastačný charakter. Utrpelo nimi hlavne vtedajšie Uhorsko, zničené boli mestá a hrady na území dnešného Slovenska. Popri storočnej vojne, ktorá vrcholila upálením Jany z Arku 30. mája 1431, najviac síl, potrebných na zastavenie osmanskej expanzie, viazalo práve husitské hnutie. Aj straty na životoch v dôsledku husitských vojen mali za následok skutočnosť, že vyčerpaný Západ neposkytol výraznejšiu pomoc Byzantíncom na Balkáne a v Konštantínopole.
V týchto súvislostiach treba čítať List Jany z Arku, adresovaný husitom a datovaný 23. marca 1430. Formuláciou, že nebyť zaneprázdnená Angličanmi, prišla by sa pozrieť aj na Husitov, v ňom Jana nalieha na obnovenie pokoja a jednoty. Podľa všetkého ide o dávne falzum, ktorého autorkou nie je Jana. List je však dokumentom, ktorý patrí k životu jej legendy. Tá sa odvíja od predpokladu Janinej pravovernosti, podľa ktorej sa javí logické, aby hrdinka na seba vzala všetky aspekty zápasu doby – celú kresťanskú vec. Povedľa historickej postavy je preto dôležité skúmať posmrtný život postavy v kultúre a umení, ako to v našej historiografii presvedčivo dokazuje Martin Homza.[15] Dodávam k tomu, že predpokladom takéhoto typu večného života (večného z hľadiska dejín kultúry) je charizma historickej postavy a idea, ktorú zosobňuje. Jana z Arku takouto postavou, samozrejme, je.
III.
Levočský humanista Ján Henkel bol presvedčený, že takou postavou je aj Gerson – alebo, inak povedané, formou objednávky oltárneho obrazu pracoval na tom, aby sa Gerson takou postavou stal. V jeho čase bol Gerson celkom určite v živom kultúrnom povedomí európskych humanistov a súčasne medzi prostými ľuďmi žil chýr o jeho nezištnosti a svätosti. Zároveň boli živé dôsledky bitiek a rabovačiek, spôsobené nájazdmi husitských vojsk, a kým v Gersonovej dobe mnohí ešte nepripisovali váhu tureckému nebezpečenstvu, o sto rokov – v Henkelových časoch – malo Uhorsko Osmanov na vlastnom prahu.
Henkel, ktorý v rokoch 1513 – 1522 pôsobil ako levočský farár, patril k najvýznamnejším uhorským humanistom. Po celý život bol v úzkom korešpondenčnom vzťahu s Erazmom Rotterdamským. Bol to práve on, kto sprevádzal kráľovnú Máriu, manželku Ľudovíta II. Uhorského do Presburgu, keď v roku 1526 prišla do Budína zvesť o porážke pri Moháči. No ešte predtým, v čase svojho levočského pôsobenia, objednal Henkel u Majstra Pavla oltár sv. Jánov, datovaný nápisom do roku 1520.
Oltárny obraz je venovaný piatim Jánom a na zadnej strane má nápis: In honorem sanctorum Joannis baptiste, evangeliste, elemoisinarii et chrisosthomi et huius Gersonis, Joannes Henckel anno millesimo 520 posuit (K pocte sv. Jána Krstiteľa, Evanjelistu, Almužníka a Zlatoústeho a tohto Gersona postavil Ján Henkel roku 1520). Sama ideová koncepcia diela je svetový unikát, ako i venovanie diela (popri iných) človeku, ktorý nebol oficiálne svätorečený.
Štvorica svätých Jánov na obraze je určitým druhom syntézy – predstavuje gesto, ktorým sa rovnomenný donátor Henkel hlási k Evanjeliu i ďalším etapám cirkevnej tradície. Prítomnosť piateho Jána naznačuje pokračovanie dejín. Domnievam sa, že kľúčom k pochopeniu Jána Henkela je práve analýza tej historickej postavy, ktorej zaradenie do kompozície svätcov bolo jeho najosobnejším, najsubjektívnejším vkladom. Ján Gerson ako najmladší z piatich Jánov je v nápise na obraze i dejinne Jánovi Henkelovi najbližšie. Preto môžeme oprávnene predpokladať, že historický Gerson nejakým spôsobom stelesňuje Henkelovo krédo. Keďže Gerson po sebe zanechal oveľa rozsiahlejšie literárne dielo ako Henkel, v dôsledku uvedenej premisy sa významne rozšíri objem informácií o Henkelovi.
Pre účel tejto práce ponechajme bokom literárne súvislosti[16] a zamerajme sa len na súvislosť s výtvarným dielom. Istotne, aj dobrá analýza ikonografického programu môže pomôcť objasniť myšlienkový svet donátora, odkryť nevypovedané.[17] No cieľom týchto riadkov nie je ikonografická analýza, prípadne jej revízia. Dosiaľ sa teoretici výtvarného umenia v podstate uspokojili so zaznamenaním výskytu Gersona na oltárnom obraze. Rozhodnutie zaostriť pohľad na túto postavu sa opiera o presvedčenie, že svet francúzskeho učenca Gersona je kľúčom k myšlienkovému svetu a postojom uhorského humanistu erazmovca Jána Henkela.
Ako píše Imrich Nagy: „Henkelovo nadšenie pre humanistické myšlienky ešte neznamená, že by sa prikláňal k reformácii.“[18] Henkel si bol vedomý potreby zmien svojej doby, ale usiloval sa o reformu, ktorá zabráni štiepeniu – šlo mu o určitú, azda aj permanentne nevyhnutnú reformáciu. Súputníkom mu v tom bol Erazmus a vzorom Gerson.
Na záver si dovolím vysloviť ešte čosi: fakt, že sa oltár svätých Jánov – a teda aj zobrazenie Jána Gersona – zachoval v levočskom chráme sv. Jakuba do našej súčasnosti, dovoľuje predpokladať, že ním vyjadrený postoj k dejinám nebol nijako kontroverzný – že nevyjadroval len svet Jána Henkela, no bol príznačný pre širší okruh uhorských humanistov 16. storočia. Zobrazenie Gersona na levočskom oltárnom obraze je kultúrnou stopou na ceste, kde sa rozchádzajú český národný a univerzálnejšie orientovaný uhorský dejinný naratív.
L i t e r a t ú r a
BOROVIČKA, M. (ed.): Cestovatelství. Tematická řada. Velké dějiny Koruny české. Praha: Paseka 2010.
BROQUIÈRE, B. de la: Le Voyage dʼOutremer. Paris: Ernest Leroux 1892.
GERSON: De Puella. URL: http://www.stejeannedarc.net/rehabilitation/VIII-traite_gerson.php. Do slovenčiny traktát preložila Milota Floreková (In: Ostium, roč. 12, 2016, č. 2).
HOMZA, M. et al.: Svätopluk v európskom písomníctve. Štúdie z dejín svätoplukovskej legendy. Vydavateľstvo Post Scriptum 2014.
NAGY, I.: Erazmovec Ján Henkel a jeho svet. URL: http://www.academia.edu/10676439/Erazmovec_Ján_Henkel_a_jeho_svet._In_Kniha_2013_-_Zborn%C3%ADk_o_problémoch_a_dejinách_knižnej_kultúry_Dejiny_knižnej_kultúry_Spiša._Martin_Slovenská_národná_knižnica_2013_p._221-237.
PERNAUDOVÁ, R.: Krátky životopis Jany z Arku. Preklad Mojmír Malovecký. Marianka 2012 (originál: Petite vie de Jeanne d’Arc. Paris, 1990).
VÉGH, J.: Der Johannesaltar des Stadtpfarrers von Leutschau Johannes Henckel. URL: http://www.degruyter.com/view/j/wjk.1994.46-47.issue-2/wjk.1994.4647.2.763/wjk.1994.4647.2.763.xml.
Práca je súčasťou riešenia grantovej úlohy VEGA 2/0168/16: Dialóg Východu a Západu v 15. storočí.
P o z n á m k y
[1] Ako protikladný postoj intelektuálnych elít by sme mohli vnímať odpor predstaviteľov anglických univerzít voči sekluzionistickej konštrukcii Henricha VIII. To sa však odohralo už v celkom inom historickom kontexte.
[2] Nulita Cauchonovho procesu s Janou bola vyhlásená 7. júla 1456.
[3] Pápež Martin V. zomrel 20. februára 1431 a Eugen IV. bol zvolený 3. marca 1431.
[4] Oneskorenie Bazilejského koncilu zapríčinilo striedanie na pápežskom stolci a konflikty s husitmi, ktoré pokračovali ešte niekoľko ďalších rokov po jeho začatí – veď pápežské vojsko porazené v bitke pri Domažliciach (Taus) 14. augusta 1431 viedol kardinál Cesarini, ktorý bol pôvodne poverený otvorením koncilu.
[5] Hoci remešská korunovácia Karla VII. bola už dávno realitou, ešte 16. decembra 1431 prebehla v parížskej katedrále Notre Dame korunovácia anglického Henricha VI. za francúzskeho kráľa, pričom sa dômyselným zariadením spúšťali zhora anglická i francúzska koruna.
[6] „Tractatus de Imagine Mundi Pierra d’Aillyho, jenž byl biskupem v Cambrai, je jediným významním dílem v tomto oboru po Baconově smrti. Tato kniha měla velký vliv na Kryštofa Kolumba – zachoval se dokonce jeden exemplář s jeho četnými poznámkami.“ BOROVIČKA, M. (ed.): Cestovatelství. Tematická řada. Velké dějiny Koruny české. Praha: Paseka 2010, s. 27.
[7] PERNAUDOVÁ, R.: Krátky životopis Jany z Arku. Preklad Mojmír Malovecký. Marianka 2012 (originál: Petite vie de Jeanne d’Arc. Paris, 1990), s. 57.
[8] Pekný preklad Mojmíra Maloveckého by si na tomto mieste žiadal biografickú poznámku, lebo asociácia pri mene Gerson v slovenskom kontexte nie je taká samozrejmá.
[9] De Puella, čiže O Panne – Janu z Arku nazývali súčasníci aj Pucelle. Gersonov traktát je dostupný na http://www.stejeannedarc.net/rehabilitation/VIII-traite_gerson.php. Do slovenčiny ho preložila Milota Floreková.
[10] „Le marchant Cathelan chez qui jʼestoye logié dist à ung des gens de lʼEmpereur que jʼestoye à Monseigneur le duc de Bourgongne, lequel me fist demander sʼil estoit vray que le duc de Bourgongne eut prins la Pucelle, car il sambloit aux Grecz que c‘estoit une chose impossibile. Je leur en dis la vérité tout ainsi que la chose avoit esté, de quoy ilz furent bien esmerveilliez.“ BROQUIÈRE, B. de la: Le Voyage dʼOutremer. Paris: Ernest Leroux 1892, s. 165. Bertrandon opustil Konštantínopol 23. 1. 1433, na základe toho možno datovať opísané stretnutie s cisárom na konci roku 1432.
[11] Na tomto mieste treba dodať, že koncom 30. rokov tento postoj otvorene zdieľal aj vojvoda Burgundský, ktorý sa zúčastnil slávnostného vyhlásenia Florentskej únie. Jej podpora znamenala vstup do protiosmanskej ligy – na túto skutočnosť mal vplyv aj kardinál Cesarini, ktorý v storočnej vojne vystupoval ako mierotvorca.
[12] „Ces III nations que jʼay nommé cy dessus, c’est a savoir Francois, Anglois et Allemans, sont assés souffisans, et eulx bien unis ensamble en nombre competent, pourroient aller par terre jusques en Jherusalem. Et dont ce n’est pas grant fait d’enterprendre la conqueste de la Grece, mais qu’ily se veuillent bien entretenir ensamble sans cachier ne courre sus aux Turcz a leur desavantaige“ (tamže, s. 230).
[13] „bol by som rád, aby mi Boh dal milosť byť s nimi“ (tamže, s. 226).
[14] Keďže popol vysypali do Seiny, aby sa predišlo uctievaniu relikvií, zostal po nej len prstienok. https://www.postoj.sk/12828/boj-o-prsten-jany-z-arku
[15] HOMZA, M. et al.: Svätopluk v európskom písomníctve. Štúdie z dejín svätoplukovskej legendy. Vydavateľstvo Post Scriptum 2014.
[16] Henkelovi sa venujú práce slovenských autorov Daniela Škovieru, Miloslavy Bodnárovej, Evy Frimmovej, Kláry Komorovej, Imricha Nagya, ako aj zahraničná spisba. Gersonovi na Slovensku nebola dosiaľ v našej literárno-vednej a historickej reflexii udelená patričná pozornosť.
[17] Analýza Jánosa Végha je pozoruhodná z kryptoportrétneho hľadiska, ale vzhľadom na účel tejto štúdie nezaväzuje nadväzovať na ním publikované identifikácie, keďže venovanie obrazu štyrom známym sv. Jánom a Gersonovi explicitne potvrdzuje nápis. Za zmienku stojí, že v postave uhorského kráľa stojacej po boku archanjela Michala oproti sv. Jurajovi, identifikovanej ako sv. Štefan (http://www.chramsvjakuba.sk/#osjanov), vidí Végh sv. Ladislava. Porov. VÉGH, J.: Der Johannesaltar des Stadtpfarrers von Leutschau Johannes Henckel. URL: http://www.degruyter.com/view/j/wjk.1994.46-47.issue-2/wjk.1994.4647.2.763/wjk.1994.4647.2.763.xml.
[18] NAGY, I.: Erazmovec Ján Henkel a jeho svet, s. 222. VEGA 1/0165/11 Reflexia uhorsko-osmanských vzťahov v prameňoch 16. – 17. storočia. dostupné na internete: http://www.academia.edu/10676439/Erazmovec_Ján_Henkel_a_jeho_svet._In_Kniha_2013_-_Zborn%C3%ADk_o_problémoch_a_dejinách_knižnej_kultúry_Dejiny_knižnej_kultúry_Spiša._Martin_Slovenská_národná_knižnica_2013_p._221-237.
PhDr. Anna A. Hlaváčová, CSc.
Centrum spoločenských a psychologických vied SAV
Šancova 56
811 05 Bratislava
anna.a.hlavacova@gmail.com