Zvarík, M.: Myslenie a inštitucionalizácia obrazu. In: Ostium, roč. 4, 2008, č. 1.
V poslednej dobe sme svedkami utvárania novej vedy o obrazoch (Bildwissenschaft). Dôvody pre založenie takejto vedy sú do istej miery oprávnené: obraz je predmetom rôznorodého interdisciplinárneho skúmania, ktorému však uniká vnútorná spojitosť. Spory o jasnej a presnej definícii toho, čo nazývame obrazom, nie sú zďaleka ukončené a samozrejme nechávajú pomerne široký priestor pre ľubovôľu interpretácie. Akoby obraz bol niečím unikajúcim, nevymedziteľným. Obraz tak zaberá široké pole skúmania od dejín umenia a kultúry až po výskum marketingových stratégií bez toho, aby táto rôznorodosť mala zodpovedanú základnú otázku. To, že obraz je niečo unikajúce, čo nemožno pojmovo presne ohraničiť, nahliadol už Platón. Preto obrazom odníma ontologický status pravdy. [1] Takisto si uvedomoval, že obrazy svojou „príbuznosťou“ k nepravde sú vhodnými nástrojmi klamania a manipulácie. Na tento motív by sa nemalo zabúdať obzvlášť dnes, keď si začíname byť dobre vedomí, že nie sme čírou kultúrou slova, ale i obrazu.
Ešte nedávne úvahy o Bildwissenschaft neprisviedčali vzniku samostatnej vedy, skôr sa uvažovalo v intenciách zaradenia vedy o obrazoch ako subdisciplíny inej vedy. Do úvahy prichádzali najmä filozofia a dejiny umenia. Ani jeden z týchto konceptov sa zatiaľ neujal, čo súvisí s problémom vzájomného vzťahu medzi slovom a obrazom. Naša kultúra sa údajne zvykla definovať ako kultúra slova na úkor obrazu, [2] čoho dôsledkom malo byť negatívum v podobe zabudnutia na obraz ako taký, na jeho zmysel, význam, ako aj konštitúciu zmyslu a významu. Slovo v našej kultúre zastáva vyššie postavenie než obraz – aspoň takto sa zvykne definovať prevládajúci predsudok. Slovo je reprezentantom vedy, a to na jednej strane filozofie a na strane druhej vedy od filozofie „nezávislej“. Je to dané tým, že podstata vedy spočíva v teórii [3] – v slove. Ak sa vo vede stretávame s obrazmi, tak ich zmysel je pevne daný v rámci teórie, ich účel spočíva prinajlepšom v exemplifikácii či demonštrácii teórie, a teda je teórii podradený. Obraz, ako sa zdá, skutočne toto významné postavenie slova nezastáva. Jeho význam však nie je daný vznešenosťou, ale jeho schopnosťou prihovárať sa. Táto skutočnosť je v súčasnosti najvýznamnejšia. Dennodenne sme „kŕmení“ myriadou obrazov od fotografií z dovolenky cez reklamné šoty až po politicko-hospodárske spravodajstvo v novinách a televízii do takej miery, že sme len ťažko schopní ich všetky registrovať a „spracovávať“. Je tu prítomné akési vákuum v poznaní obrazov a ich vplyvu na človeka, ktoré však nespojitá interdisciplinárna diskusia (neschopná dohodnúť sa na základnej báze) nedokáže vyplniť.
Z tohto uhla pohľadu si obraz zaslúži samostatnú vedu, ktorá by brala ohľad na jeho špecifiká. Obraz má oproti slovu iný spôsob utvárania zmyslu, ktorý je možné vyjadriť nanajvýš paradoxne: obraz prehovára tak, že mlčí. Vstup slova do tohto „procesu“ sa musí ukázať ako znásilnenie špecifika obrazu. Existuje tak dôvod, ktorý suspenduje platnosť výrokov filozofie i dejín umenia ohľadom obrazov. Dejiny umenia majú obraz ako jeden zo základných predmetov výskumu avšak samotný zmysel obrazu je daný prostredníctvom výpovede, čiže slova. Navyše obrazy nie sú jedinými predmetmi umeleckého výrazu, čoho dôsledkom je, že určité chápanie obrazu je nevyhnutne determinované tým, čo sa pod umením v tom-ktorom období (prípadne v 20. storočí v tom-ktorom umeleckom smere) všeobecne chápe. Podobne ako platí, že nie všetky umelecké diela sú obrazy, platí „opak“, totiž že nie všetky obrazy sú umelecké diela. [4] Napriek tomu, že estetike sa ešte vždy nepodarilo definovať pojem „umenia“ a implicitne ani toho, čo je umelecký obraz, možno povedať, že v tomto bode panuje viac-menej všeobecná zhoda.
Situácia vo filozofii je ešte závažnejšia. Nielen preto, že slovo je dominantou filozofie, ale predovšetkým preto, že sa vyvodzuje „zodpovednosť“ filozofie za degradáciu obrazu v západnej kultúre. Pôvod tejto skutočnosti je datovaný u samotného Platóna, v niektorých myšlienkach jeho dialógov Štát a Sofista. Prínos Platónovho myslenia k problematike obrazu spočíva v odhalení vzťahu obrazu k mysleniu, pravde a bytiu, v zistení, že „obrazy sa svojou priamou podobnosťou s tým, čo stvárňujú, obracajú skôr na naše zmysly než na náš rozum“. [5] Obraz u Platóna prináleží do oblasti ontologickej a gnozeologickej nerelevantnosti. To už je zrejmé z podobenstva o úsečke. [6] Tu je obrazu vymedzená oblasť, ktorá je ideám najviac vzdialená, poznanie, ktoré je z obrazov možné získať, je na úrovni domnienky (eikasia). [7] Keďže pravé poznanie sa u Platóna vzťahuje na pravé bytie idey, obraz, ktorý je len napodobeninou materiálnej veci (a ktorá je iba napodobeninou idey), má len „málo bytia“. A tak umenie zobrazovať je „ako sa zdá, veľmi ďaleko od pravdy, preto vie všetko možné vytvárať, keďže z každej veci zachytáva iba niečo, a to jej vonkajší obraz. Tak napríklad hovoríme, že nám maliar namaľuje obuvníka, tesára a iných remeselníkov, aj keď nerozumie ani jednému z týchto umení. Lenže keby bol dobrým maliarom, mohol by klamať deti a nerozumných ľudí tak, že by namaľoval tesára a zďaleka by ho ukazoval a budil by tak dojem, že je to skutočný tesár.“ [8] Obraz úplne míňa podstatu veci, a keďže podáva veci v perspektíve, je nevyhnutne neúplný. Nielenže obraz je nepravdivý, ale v rukách umelca sa stáva nástrojom na klamanie, umelec vystupuje ako tvorca preludov. V Sofistovi nám Platón predkladá obraz umelca (napodobňovateľa) v podobnosti so sofistom: maliar podobne ako sofista vystupuje ako znalec mnohých náuk, v skutočnosti však len pravdu napodobňuje, čím má účasť nie na poznaní, ale na preludoch. „Kto teda sľubuje, že si trúfa pomocou jediného umenia vytvoriť všetko, o tom vieme, že svojím maliarskym umením vyrába napodobeniny, ktoré majú so skutočnými vecami rovnaké mená. Keď ukáže zďaleka tieto obrazy naivným mladým ľuďom, môže ich klamať, že je dokonale schopný v skutočnosti zhotoviť všetko, čo len chce.“ [9] To, čo umelec zobrazuje, nie je pravda, ale iba javy zmyslovo daných vecí, ktoré sa v rôznych perspektívach javia rôzne. V dôsledku toho umelci musia dať pravdu bokom, napodobňovacia tvorba je tvorba preludov: „A čo sa podobá krásnemu len preto, lebo to nevidíme zo správneho miesta, čo by sa však nepodobalo tomu, čomu sa vraj podobá, ale keby niekto nadobudol schopnosť vidieť tie veľké veci – ako to nazveme? Najlepšie bude, ak to nazveme preludom, pretože síce sa zdá podobné, ale v skutočnosti nie je podobné.“ [10]
Zástanca autonómnej Bildwissenschaft má dostatok dôvodov zatratiť Platóna a s ním i celú filozofiu ako vedu. A predsa je jeho stanovisko scestné. Pripomeňme si, čo sa proti Platónovi a filozofii z tohto uhla pohľadu namieta: filozofia je charakteristická dominanciou slova nad obrazom a na počiatku tejto dominancie stojí samotný Platón. Táto kritika je oprávnená, pokiaľ Platónov filozofický výkon mal skutočne ten dôsledok, že obraz ako predmet filozofickej reflexie upadol do zabudnutia – ide však skôr o kritiku filozofie po Platónovi, avšak i tu je možno o oprávnenosti tejto námietky polemizovať. Platón sám obraz problematizoval a reflektoval, čoho nespochybniteľným pozitívnym rezultátom je vzťah obrazu k mysleniu, pravde a bytiu. V tomto vzťahu sa odhaľuje skutočnosť, ktorá je podstatná pre samotnú Bildwissenschaft: obraz je pre pravdu poznania nerelevantným súcnom, nemôže stáť ako samotná báza vedeckého skúmania, ale iba ako jej predmet. Veda o obrazoch, pokiaľ chce byť „Wissenschaft“, istou dejinne utvorenou modifikáciou vedy, musí nevyhnutne akceptovať nadradenosť a relevantnosť slova, ktoré sa ukazuje byť nevyhnutnou podmienkou akejkoľvek vedy. Tým sa nesnažíme zdôrazniť, že sme „čistou kultúrou slova“. Vôbec nechceme degradovať vplyv, ktorý obraz nepochybne na kultúru a život vôbec má. Chceme však poukázať na to, že ak sa niečo má stať predmetom vedy, nevyhnutne sa o tom musí vypovedať v zmysle vyslovovať.
Možno povedať, že obraz má v našej kultúre obrovský vplyv daný schopnosťou oslovovať. Tomuto tlaku sa len ťažko možno vyhnúť a nesie so sebou určité nebezpečenstvá. [11] Predovšetkým obraz je prijímaný s určitou nekritickosťou. Známy je nasledujúci príklad: „Bratia Lumièrovci použili vo svojom filme Príchod vlaku frontálny záber lokomotívy, ktorá sa akoby rútila na divákov sediacich v hľadisku kina. Pri premietaní filmu vypukla panika a diváci sa snažili utiecť zo svojich sedadiel, ktoré stáli v pomyselnej dráhe vlaku.“ [12] Obrazy majú silu budiť zdanie „videnia na vlastné oči“ a tento spôsob nazerania reality sa zdá byť evidentný. Avšak neustále kŕmenie obrazmi má negatívny vplyv na myslenie, ktorého výkonom je kritika a tým aj určitý „odstup“, ktorý umožňuje usporiadanie vnímaného do racionálneho celku, ktorého presvedčivosť nie je taká bezprostredná, ale nepochybne pravdivejšia. Súčasný vplyv obrazov, ktoré sú prijímané nekriticky, tak koniec koncov môže mať vplyv na bytie samotného človeka, ktorý prestáva byť animal rationale. „Homo sapiens sa vyvinul v čítajúceho živočícha schopného abstrakcie, ktorého chápanie… ďaleko prekračuje jeho videnie a v skutočnosti nijako nesúvisí s tým, čo vidí. Tohto živočícha však teraz začína nahradzovať a vytlačovať homo videns, živočích utváraný televíziou, ktorého myslenie už neformujú pojmy, abstraktné mentálne konštrukty, ale obrazy. Homo videns iba ‚vidí‘… a jeho obzor sa mu obmedzuje obrazmi, ktoré sa mu k videniu ponúknu. Zatiaľ čo homo sapiens má právo vo všetkej nevinnosti prehlásiť ‚vidím‘ v zmysle ‚rozumiem‘, homo videns vidí bez pomoci porozumenia. Väčšina z toho, čo sa mu ukazuje, má malý význam, a to, čo je významné, je v najlepšom prípade vysvetlené nedostatočne.“ [13]
Niektorí predstavitelia Bildwissenschaft poukazujú na zvláštne utváranie zmyslu, ktoré je nezávislé od jazyka, pretože obrazy ako také „mlčia“. Existujú dôvody domnievať sa, že práve na tomto mieste dochádza k osudnému omylu. Obrazom sa totiž prisudzuje kvalita, ktorá im neprináleží. Zmysel nevytvárajú obrazy, ale človek, ktorý je zmyslotvornou bytosťou. Dávanie zmyslu je vlastnosťou človeka, ktorá je rýdzo transcendentálna. Presahuje nielen obrazy, ale realitu ako celok, čím „dávanie zmyslu“ utvára možnosť akéhokoľvek porozumenia a teda i porozumenia obrazom. Obraz sa teda nenachádza vo vákuu bez zmyslu, ktoré svojím zmyslom vyplňuje, ale vždy sa nachádza v istom rámci, v porozumení, ktoré jeho zmysel určuje.
Zmysel je vždy konštituovaný v intersubjektívnom porozumení. Intersubjektivita však v modernej dobe prebehla zmenou. Preto sa mení i samotný charakter „dávania zmyslu“. V minulosti človek nahliadol určitú časť sveta, ktorú potom rozšíril na oblasti jemu nedostupné. Svet sa však v súčasnosti zmenšil, v istom zmysle sa „priblížil“. [14] V priebehu niekoľkých hodín sa dozvedáme o udalostiach, ktoré prebiehajú na opačnom konci našej planéty a prakticky neexistuje miesto, kam by ľudská noha nevkročila a odkiaľ by nebolo možné prinášať informácie. Ako je však možné toto priblíženie? Jedine tak, že informácie budú nevyhnutne inštitucionálne sprostredkovávané. Táto inštitucionalizácia má ten dôsledok, že pravda nie je výsledkom nahliadnutia veci v zmysle „rozumiem tomu, čo vidím“, ale je konečným produktom, ktorý stojí na konci dlhého reťazca výroby, na ktorej sa podieľajú ľudské inštitúcie. Charakter intersubjektivity pravdy sa tak mení, človek nie je tým, kto bezprostredne nahliada, ale je v tomto procese vymedzený funkciou, ktorú vykonáva.
Obraz nie je prijímaný bez informácie, čím obraz získava svoju funkciu: jeho rola tkvie v tom, že pôsobí ako dôkaz. Má nahradzovať človeku empirickú evidenciu skutočnosti, ktorú sám nenahliadol, má dávať zmysel skutočnosti, o ktorej informácia hovorí. Obraz je však vytrhnutý z celku diania a sám vyžaduje interpretáciu, ktorá ho vsadí do určitého rámca, dá mu zmysel. Toto nemožno preklenúť ani ponúknutím viacerých obrazov, ktoré by mohli vytvoriť dojem diania, pretože k obrazu vždy prináleží vytrhnutosť z celku a navyše nemôže poskytnúť zmysel sám od seba. Vzniká tak paradoxný kruh ozmyslovania: interpretácia skutočnosti je závislá od obrazu, aby vôbec bola uveriteľná a preto pochopiteľná; aby bol pochopiteľný obraz, nevyhnutne vyžaduje interpretáciu, bez ktorej by ostal odtrhnutý od porozumenia. Je zrejmé, že obraz nemôže byť evidenciou, že naň nemožno odkazovať ako na samotnú priamo nahliadanú skutočnosť.
Z toho možno vyvodiť dôležité negatívum. Človek pohybujúci sa v neustálom víre obrazov „nemyslí“, nemôže myslieť to, čo sa mu k nahliadnutiu ponúka. Obraz samotný vyžaduje vysvetlenie, ktoré ho robí zrozumiteľným, zaraďuje ho do určitého celku. Ostáva iba sloboda rozhodnutia sa, či ten, komu sú obrazy a interpretácie ponúknuté, im bude veriť alebo nie. Je jeho slobodou rozhodnúť sa isté porozumenie akceptovať. Proti tomu možno namietať, že človek predsa premýšľa to, čo sa mu k videniu ponúka, a až na základe toho verí tomu, čo vidí. S tým môžeme do istej miery súhlasiť. No cieľom snahy myslenia má byť určitá pravda [15] a práve pravde samotnej sa tu nemusí prenechať priestor. To, čo „myslením“ dosiahneme, je prinajlepšom premyslenie alternatív. Môžeme si povedať – a to práve preto, že obrazy sú nám ponúkané ako vytrhnuté, parciálne – že „tomu môže byť aj inak“. „Priblíženie“ sveta je možné iba vďaka rozsiahlej inštitucionalizácii, pretože možnosti človeka nahliadnuť celok, tento celok „priblížiť“ za určitý horizont, sú výrazne limitované. Inštitucionalizáciou k zrušeniu horizontu nedochádza, ani v dobe „priblíženia“ sveta nám svet ako taký nie je o nič bližšie než predtým, a preto je nemožné získať pravdu tam, kam náš horizont (horizont každého „ja“) nesiaha.
L i t e r a t ú r a
FIŠEROVÁ, M.: Obraz ako paradox. In: Paradoxy a hranice racionality. Pusté Úľany: Schola Philosophica 2007.
HEIDEGGER, M.: Věc. In: Básnicky bydlí člověk. Praha: OIKOYMENH 1993
HORÁK, V.: Bildwissenschaft – Na prahu novej vedy?In: Filozofia, roč. 62, 2007, č. 2.
PLATÓN: Dialógy II. Bratislava: Tatran 1990.
SARTORI, G.: Srovnávací ústavní inženýrství. Praha: SLON 2001.
URL: <http://www.fysis.cz/Texty/Pracovna/usecka.htm> [online].
P o z n á m k y
[1] FIŠEROVÁ, M.: Obraz ako paradox. In: Paradoxy a hranice racionality. Pusté Úľany: Schola Philosophica 2007, s. 179.
[2] MARCELLI, M.: Obraz v dobe neohraničenej reprodukovateľnosti. Podľa HORÁK, V.: Bildwissenschaft – Na prahu novej vedy? In: Filozofia, roč. 62, 2007, č. 2, s. 136.
[3] Samozrejme slovo teória, pokiaľ budeme hľadať jeho pôvod, znamená v istom zmysle „nahliadnutie“. To však neznamená, že pod teóriou máme myslieť senzuálne nahliadnutie, ale skôr nahliadnutie rozumové. Rozumové a senzuálne nahliadnutie nemusí nevyhnutne poukazovať na dve rozličné skutočnosti: jednu zmyslovú, druhú inteligibilnú (v zmysle platónskeho motívu chórismos); v teórii skôr ide o vzťah zmyslovej skutočnosti k rozumu: v tomto nahliadnutí možno povedať „rozumiem“ tomu, čo „vidím“.
[4] HORÁK, V.: Bildwissenschaft, c. d., s. 138.
[5] HORÁK, V.: Bildwissenschaft, c. d., s. 137.
[6] Plat. Resp. 509d – 511e. Platónove diela sú citované podľa PLATÓN: Dialógy II. Bratislava: Tatran 1990. Pre grafické znázornenie podobenstva o úsečke pozri: [online].
[7] Plat. Resp. 611d.
[8] Plat. Resp. 598b.
[9] Plat. Soph. 234b.
[10] Plat. Soph. 236b.
[11] Tento tlak nevzniká „pôsobením“ samotného obrazu, ale prostredníctvom porozumenia, ktoré mu dáva človek. Preto obrazy, aj keď samy o sebe „mlčia“, nemlčí človek, ktorý ich „mlčanie“ narúša porozumením.
[12] HORÁK, V.: Bildwissenschaft, c. d., s. 137.
[13] SARTORI, G.: Srovnávací ústavní inženýrství. Praha: SLON, 2001, s. 154.
[14] HEIDEGGER, M.: Věc. In: Básnicky bydlí člověk. Praha: OIKOYMENH, 1993, s. 7.
[15] Proti tomuto názoru možno namietať, že skôr je pravda cieľom snahy poznávania než myslenia, pretože myslenie sa vzťahuje aj na nepravdivé veci, pričom poznanie na pravdivé. Ide tu však o základný motív myslenia: človek nemyslí preto, aby si myslel čokoľvek (hoci i nepravdu), ale aby sa pravdy dopátral bez ohľadu na to, či svoj vytúžený cieľ dosiahne alebo nie. Nikto neprehlási: „Verím tomu, čo si myslím, aj keď je to nepravda.“
Michal Zvarík
5. ročník Katedra filozofie, 2. ročník Katedra politológie
Filozofická fakulta Trnavskej univerzity
Hornopotočná 23
918 43 Trnava