Švecová, S.: Myseľ je mocný lekár. In: Ostium, roč. 12, 2016, č. 1.
Rankinová, Lissa: Mysl je mocný lékař. Brno: Nakladatelství JOTA, 2014, 308 s.
Americká praktizujúca lekárka Lissa Rankinová predstavuje v recenzovanej monografii zabudnutú múdrosť, ktorá hovorí o moci človeka nad vlastným zdravím. Ako sama uvádza, túto myšlienku prevzala od súčasných psychosomatických lekárov aj liečiteľov. Samotná autorka sa v U.S.A. navyše pokladá za vodcovský hlas novej generácie tzv. osvietených lekárov, snažiacich sa o zohľadnenie vedeckých dôkazov s predstavou spojenia mysle a tela.
Napriek tomu, že veda a zdravotná technika za posledné storočie rapídne pokročili vpred a človek sa môže tešiť z ich výhod a objavov, neustále žijeme v čoraz väčšom strese a úzkosti a ďalších psychosomatických problémoch. Túto skutočnosť nemôžeme opomenúť, skôr naopak. Existuje však nejaký účinný liek, ktorý by nám pomohol? Rankinová v monografii predpisuje v celku zaujímavý a zároveň triviálny recept, ktorý by sa dal napísať veľmi jednoducho: „Zmeňte svoje myslenie a zmeníte svoje správanie. Zmeňte svoje správanie a zmeníte biochémiu svojho tela.“ Ak by sme sa tejto koncepcie pridržiavali, potom by samotná myseľ bola tak pôvodcom choroby ako aj zdravia. Naše pocity, názory a myšlienky by mohli nejakým spôsobom ovplyvniť bunky v tele. Je ale v našej moci uzdravovať svoje telo iba zmenou myšlienok a emócií? Ochorieme, keď budeme nezdravo myslieť?
Autorka sa čitateľov na podklade najnovších vedeckých poznatkov a publikovaných klinických štúdií snaží presvedčiť o veľkom množstve regeneračných schopností v našom tele. Sama ako vyštudovaná a stále pôsobiaca lekárka priznáva, že skôr, ako prijala tento koncept možnej liečby, potrebovala zozbierať, preštudovať a vedecko-skeptickým pohľadom nájsť nejaký hmatateľný dôkaz a následne ho overiť.
Kniha je rozdelená na tri kapitoly. V prvej predstavuje vedecky overiteľné fakty predloženého argumentu, že myseľ je schopná fyziologicky meniť telo prostredníctvom silnej kombinácie pozitívnej viery a pomocou správnych poskytovateľov zdravotnej starostlivosti. V druhej časti autorka popisuje, ako môže schopnosť mysle meniť fyziológiu tela výhradne na základe životných rozhodnutí. Tu radí predovšetkým rozhodnutia vo veciach, vzťahoch, práce, financií, tvorivosti, ale aj samotný, či už bude optimistický alebo pesimistický postoj k životu. V závere tretej časti nám predstavuje radikálne nový, akýsi „wellness“ model a plán nášho uzdravenia. Pre odborníka, ale aj laika môže byť prínosné oboznámiť sa v závere knihy so zoznamom štúdií, z ktorých čerpala.
Rankinová stavia zásadne argumenty na efekte placeba a noceba, čo je opak placeba. Pojem placebo pochádza z latinčiny a znamená „budem sa páčiť, poteším.“ Nadväzuje na staronovú myšlienku využívania placeba v klinickej praxi už v 19. storočí, v súvislosti s inertnými liečivami na upokojenie u neurotických pacientov. Ide v podstate o predstieranú liečbu, spočívajúcu napríklad v podaní cukrovej tabletky, injekcie slanej vody či falošného chirurgického zákroku. Placebo sa pomerne často využíva v moderných klinických testoch, aby sa dokázalo, či sú konkrétny liek, operačný zákrok alebo metóda de facto efektívne. Vedecké štúdie musia dokázať, že liečebný účinok testovaného lieku alebo operačnej metódy prevyšuje liečebnú silu placeba. Pokiaľ sa ukáže, že liek či zákrok účinkuje lepšie ako placebo, potom ho odborná verejnosť pokladá za účinný. Keď taký nie je, nebude kontrolnými orgánmi schválený a predpisovanie takýchto liekov je porušením zásad medicíny. Rankinová je práve vďaka spomínanému efektu placebo presvedčená o názore, že myseľ môže účinne a uzdravujúco ovplyvňovať telo. Ak sa určitej vzorke ľudí pri klinických testoch uľaví, napríklad od bolesti, je to preto, že veria, že užívajú skutočný liek alebo sa podrobujú lekárskemu zákroku. V takom prípade by ich reakcia bola spustená výlučne mysľou a potvrdzovala by, že pozitívna viera môže zmierňovať príznaky choroby.
V ďalšej kapitole sa jej výskum zameriava na hľadanie dôkazu, že sa efekt placebo neodohráva len v hlave a že naše presvedčenie skutočne mení fyziológiu tela, ktorého reakcie by sa dali dostatočným spôsobom merať a sledovať. Autorka podáva päť možných vysvetlení placebo efektu: po prvé, pacient zaznamená symptomatickú úľavu a prejaví sa u neho fyziologická zmena, pretože si myslí, že tomu tak bude. Po druhé, efekt placebo môže fungovať veľmi podobne ako klasický podmienený reflex. Po tretie, účastníci klinických testov využívajú synergicky emocionálnu oporu, autoritu lekára. Pri štvrtom význame by dôvodom pacientovej úľavy mohla byť iná metóda liečenia vykonávaná súkromne. Posledné vysvetlenie sa opiera o spontánnu remisiu, keď choroba odíde sama.
Ako je to však s fyziológiou placebo efektu? Pre Rankinovú tkvie možné vysvetlenie v tom, že naše telo je evolučne vybavené tzv. stresovou reakciou, známou pod heslom „bojuj alebo utekaj“. Ide v podstate o sebazáchovný mechanizmus, ktorý sa aktivuje v momente, keď mozog postrehne nebezpečie. V takom prípade, ak myšlienka alebo emócia v mysli spustí uvedenú sebazáchovnú reakciu, typickým podnetom býva emócia strachu. Aktivuje sa hypotalamo-hypofýzo-adrenokortikálna os, čím dôjde k nadmernej stimulácii sympatického nervového systému a prudko sa zvýši hladina stresových hormónov kortizolu a adrenalínu. Pri trvalo zvýšenej hladine uvedených hormónov sa časom môžu objaviť fyzické príznaky, keď telo bude náchylnejšie na choroby. Ak chce prepojiť autorka svoje tvrdenie o pozitívnom vplyve mysle na telo, musí ho potvrdiť vysvetlením pôsobenia relaxačnej reakcie v našom tele. Pri nej stresové hormóny poklesnú a začnú sa tvoriť zdraviu prospešné hormóny, aktivuje sa parasympatický nervový systém. Organizmus sa vráti do homeostázy a v tomto uvoľnenom stave sa môže zregenerovať. Myseľ a telo spolu komunikujú pomocou hormónov a neuroprenášačov, ktoré vznikajú v mozgu a následne predávajú signály iným častiam tela.
Aj keď autorka sama uvádza, že myšlienky a pocity môžu spôsobovať zmeny na úrovni somatického tela, presnejšie nevysvetľuje, akým spôsobom by sa to malo diať. S určitosťou však môžeme povedať, že Rankinová nie je predstaviteľkou fyzikalizmu, podľa ktorého neexistujú mentálne entity a mentálna činnosť by bola plne vysvetlená iba v pomocou biologických termínov neurónov a synáps a ich elektrochemickými prepojeniami.
Cieľom autorky určite nie je vytvoriť a posudzovať nové teórie z kognitívnej filozofie. Sama priznáva, že medicína je pre ňu duchovné poslanie, schopné dotýkať sa sŕdc ľudí.
Myslím si, že prínos jej knihy nie je ani tak v predložení čo najviac zdokumentovaných vedeckých štúdií, ale skôr v pochopení vzťahu ľudského tela a mysle ako jednotného celku a ich prepojenia.
Monografia zreteľne patrí medzi populárno-náučné diela a je určená širokej predovšetkým laickej verejnosti. Ide zároveň o akýsi manuál ako „natrénovať“ svoju myseľ, napr. formou meditácie.
Sylvia Švecová
študentka filozofie TU, FF v Trnave
levanalv@gmail.com