Až do antiky siaha predstava o tom, že cieľom filozofickej reflexie morálnych problémov je prispievať k zlepšeniu morálneho správania človeka v jeho každodennom živote. Túto myšlienku obhajoval napríklad Aristotelés, keď v Etike Nikomachovej napísal: „Pretože teda táto rozprava nemá cieľ teoretický, ako býva pri poslednom skúmaní – lebo neuvažujeme, aby sme vedeli, čo cnosť je,ale aby sme sa dobrými stali…“[1] K blahodarnému vplyvu štúdia etiky na naše morálne rozhodovanie sa – každý svojím spôsobom – hlásili aj Sókratés, I. Kant, J. S. Mill, z novších autorov M. Nussbaumová či psychológovia J. Piaget, L. Kohlberg a iní.[2]

Je to však skutočne tak? Prispieva naozaj vzdelanie v etike k nášmu mravnejšiemu správaniu? Doteraz nám neostávalo nič iné ako spoliehať sa len na neoverenú intuíciu či tušenia, ktoré neboli nijako opreté o empirickú evidenciu, takže mali charakter skôr akýchsi anekdot či zbožných prianí. Práca Erica Schwitzgebelaa jeho kolegov je prvým príspevkom o tejto téme, ktorá pri štúdiu morálneho správania etikov vychádza z empirických dát. Za posledných päť rokov publikoval tento autor na svojom blogu Splintered Mind a vo filozofických časopisoch už viac ako dve desiatky príspevkov a článkov z oblastí sociológie filozofie a experimentálnej filozofie, čím vytvoril pomerne solídnu zbierku informácií o morálnom správaní etikov.

Schwitzgebel vyvinul množstvo experimentov, aby tak testoval hypotézu o pozitívnom vplyve štúdia etiky na naše správanie. Zvoleným prístupom k látke sa prihlásil k hnutiu experimentálnej filozofie, ktorá spektrum filozofických metód dopĺňa o kontrolované experimenty ako prostriedky skúmania filozofických otázok. [3] Priložil tak ďalšie polienko pod horiace kreslo – logo experimentálnej filozofie –ktoré symbolizuje rozchod s tradíciou, v ktorej sa filozofovi stačilo pohodlne usadiť do kresla, aby si v ňom zadumal nad morálnym správaním etikov (armchair philosophy).

Východisková úvaha – spoločná všetkým Schwitzgebelovým experimentom – je veľmi jednoduchá: Ak je pravdou, že filozofická reflexia morálnych problémov generuje mravné správanie, potom sa možno oprávnene domnievať, že etici, t. j. ľudia, ktorí zasvätili svoj život štúdiu morálky, sa v priemere budú správať morálnejšie ako ich katedroví či mimokatedroví kolegovia. Pokiaľ sa táto myšlienka nepotvrdí a v procese skúmania dôjde k nálezu proti príkladov, bude to dôvod domnievať sa, že filozofická reflexia etických problémov naše mravné správanie nezlepšuje.           

Rozsah tejto práce nedovoľuje predstaviť všetky Schwitzgebelove experimenty, takže odprezentujeme len ich zlomok, a to v chronologickom poradí – od starších k novším.

Odpovede na emaily študentov 

Schwitzgebela Rust sa v tomto výskume rozhodli preskúmať svedomitosť a vľúdnosť vysokoškolských učiteľov tak, že im rozoslali tri druhy emailov (tretí sa ďalej delil na dve podskupiny; pre nedostatok priestoru uvádzam len prvé dva emaily) navrhnutých tak, aby vyzerali, že ich autormi sú vysokoškolskí študenti bakalárskeho stupňa štúdia. Predpokladali pritom, že odpovedanie na emaily možno považovať za príklad morálneho správania.

V prvom druhu emailov požadoval študent informáciu o konzultačných hodinách učiteľa, v druhom išlo o informácie týkajúce sa študentovej profilácie v hlavnom odbore. Z výsledkov výskumu vyplynulo, že etici odpovedali na prvý email častejšie ako ostatné dve sledované skupiny, a to filozofi, ktorí sa nešpecializujú na etiku (ďalej ako „filozofi ne-etici“) a ľudia mimo akademickej obce z podobného spoločenského prostredia („ne-filozofi“). Rozdiel však nedosiahol štatistickú významnosť (χ² = 1.3, p = .51). Podobne to bolo aj v druhom type emailu (χ² =1.0, p = .60)[4](k tomu pozri Tab. 1).

Tabuľka 1: Záznam počtu odpovedí na emaily od etikov, filozofov-neetikov a ne-filozofov[5]

	Počet odoslaných emailov		Počet odpovedí		Percento odpovedí
	1. email	2. email	1. email	2. email	1. email	2. email
Etici	334                       224		197                  120		59,0%                      53,6 %
Filozofi ne-etici	317                       227		184                  113		58,0 %                     49,8 %
Ne-filozofi	286                       218		156                  118		54,6 %                      54,1 %

Druhá časť výskumu porovnávala osobné výpovede učiteľov o ich reakciách na študentské emaily(self-described behavior) s ich skutočným správaním. Zo všetkých učiteľov 50,5 % proklamovalo, že odpovedá na 100 % emailov od študentov, 67,4 % aspoň na 98 % emailov (v skutočnosti odpovedalo 64,3 % učiteľov) a 83,6 % prinajmenšom na 95 % z nich.[6] Zo všetkých skupín bol jedine u ne-filozofov zaznamenaný štatisticky významný vzťah medzi osobnou výpoveďou o ich správaní a skutočne pozorovaným správaním (pozri Tabuľka 2).

Tabuľka 2: Pomer medzi osobnou výpoveďou o reakciách na emaily od študentov a skutočným odpovedaním na ne u etikov, filozofov ne-etikova ne-filozofov [7] 

	Osobné vyhlásenie o odpovedaní na 98 % emailov a viac	Osobné vyhlásenie o odpovedaní na menej ako 98 % emailov
	Percento skutočne zaslaných odpovedí na študentské emaily	Percento skutočne zaslaných odpovedí na študentské emaily	Rozdiel
Etici	66,7 %	58,7 %	8 %, p = .15
Filozofi ne-etici	60,6 %	59,2 %	1,4 %, p = .78
Ne-filozofi	65,8 %	53 %	12,8 %, p = .01

           

Ďalej z etikov, ktorí označili „nekonzistentné odpovedanie na emaily“ študentom za „veľmi morálne zlé“ (na stupnici od 1 = veľmi morálne zlý, cez 5 = morálne neutrálny,po 9 = veľmi morálne dobrý) na ne v skutočnosti odpovedalo len necelých 70% z nich.[8]Tieto údaje sa síce nijako výrazne nelíšia od dát získaných od ne-etikov,v každom prípade referujú o diskrepancii medzi deklarovanými normatívnymi postojmi etikov a ich skutočným správaním, čo by sme –vzhľadom na hypotézu o pozitívnom vplyve štúdia etiky na naše správanie – očakávať nemuseli a zrejme ani nemali.

Výskum nepreukázal štatisticky významný rozdiel v odpovediach etikov a skupín ne-etikovna poslané emaily. Ak je správnou hypotéza, že odpovede na emaily študentov máme uprednostniť pred ich ignorovaním a že také správanie je prejavom svedomitosti, vľúdnosti a určitej šľachetnosti, potom sa – minimálne v tomto ohľade – etici nesprávajú lepšie ako ďalšie dve pozorované skupiny vysokoškolských učiteľov.[9]

Česť filozofov[10]

Čo ak sa etici správajú lepšie, ale pre svoju poctivosť či česť na seba všetko svoje nemorálne správanie – na rozdiel od ostatných účastníkov experimentov – prezradia? Aby Schwitzgebel a Rust preskúmali aj túto možnosť, obrátili sa na filozofov s dotazníkom o ich členstve v APA (American Philosophical Association).Táto spoločnosť každoročne publikuje zoznam jej členov, takže poctivosť filozofov v ich vyjadreniach bolo pomerne jednoduché overiť. Výsledky výskumu odhalili, že 27 zo 61 etikov (= 44,3 %) oproti 23 z 59 filozofov ne-etikov (= 39,0%) svoje členstvo v APA proklamovalo klamne. Takmer polovica profesionálnych etikov tak zaujala očividne nemorálne, nečestné konanie, keď klamala. Cieľom ich konania bolo zrejme zamlčať to, že boli čiernymi pasažiermi, ktorí sa vyhýbali plateniu poplatkov, ktoré vyplývajú z členstva v APA. Za povšimnutie stojí určite aj to, že – ako vyplynulo z výsledkov – etici sa štatisticky prejavili ako väčší klamári než ich kolegovia z iných odborov filozofie.[11]

Ak pritom vychádzame z predpokladu, že poctivosť alebo čestnosť sú príkladmi morálneho konania,potom – minimálne podľa tohto experimentu – profesionálni eticiv otázkach cti za svojimi kolegami zaostávajú.

Kradnú etici knihy?

Tentoraz pátral Schwitzgebel po odpovedi na nasledujúcu otázku: chýbajú knihy s etickou tematikou v poličkách knižníc častejšie ako knihy s inou filozofickou tematikou? Vychádzal pritom z presvedčenia, že ak kniha v poličke chýba, znamená to, že bola buď odcudzená, stratená, alebo v dôsledku nedbalosti nevrátená načas. Všetky možné alternatívy pritom predstavujú príklady nemorálneho správania. Ako teda Schwitzgebel postupoval? V prvej štúdii vytvoril zoznam kníh z tých publikácií, ktorých recenzie boli v rokoch 1990 – 2001 publikované vo Philosophical Review. Následne vyradil všetky knihy publikované pred rokom 1985 a tie, ktoré sa v zozname použitej literatúry Stanford Encyclopedia of Philosophy (október 2006) objavili viac ako päťkrát. Jeho cieľom bolo vytvoriť zoznam takých kníh, ktoré nie sú známe mimo oblasť filozofie. Tým chcel garantovať to, aby si tieto publikácie vypožičali iba profesori a úzko špecializovaní študenti filozofie. Konečný zoznam obsahoval 126 kníh z etiky a 149 kníh z iných oblastí filozofie. Schwitzgebel sledoval výpožičné katalógy 13 amerických a 19 britských akademických inštitúcií v období od októbra 2006 do decembra 2006.

Ako „off shelf“ označil Schwitzgebel tie knihy, ktoré sa nachádzali mimo poličky knižnice bez ohľadu na to, či boli vypožičané a vrátené načas, vrátené po uplynutí výpožičnej lehoty alebo chýbajúce (či už v dôsledku straty, nedbalosti, alebo krádeže). Výskum odhalil, že vo vzťahu ku knihám, ktoré sa nachádzali mimo poličky (off shelf), bola pravdepodobnosť absencie knihy s etickou tematikou – nedbalosť, strata,krádež – oproti knihe s inou filozofickou ne-etickou tematikou 8,5 % ku 5,7 % (r = 0.03). Pravdepodobnosť straty týchto kníh bola v pomere 1,48 ku 1. Inými slovami,k nevráteniu knihy s etickou tematikou (strata, nedbalosť, krádež) dochádzalo s takmer 50 % väčšou pravdepodobnosťou ako u inej knihy s neetickou filozofickou tematikou zo zoznamu.[12]

V druhom výskume vytvoril Schwitzgebel – vedený podobnou metodologickou prísnosťou ako v prvom prípade – zoznam 25 najpopulárnejších klasických diel z oblasti etiky a iných oblastí filozofie napísaných pred rokom 1900 (sledované obdobie február 2007 – marec 2007, F. Nietzsche len marec 2007). Ak bola v prvom výskume pravdepodobnosť nevrátenia knihy s etickou tematikou – nech už z akéhokoľvek dôvodu – o 50 % väčšia ako u kníh s inou filozofickou tematikou, tentoraz stúpla na takmer 100 % (16,7 % oproti 8,4 %, r < 0.001).

Tabuľka 3 (pozri nižšie) ponúka ešte jeden zaujímavý pohľad na nadobudnuté dáta. Vyplýva z nej totiž to, že –s výnimkou Fregeových Základov aritmetiky – patrí prvých 12 najviac chýbajúcich kníh v poličkách –strata, nedbalosť, krádež – buď do etiky, alebo Nietzschemu.

Tabuľka 3: Zoznam chýbajúcich kníh v poličkách – strata, nedbalosť, krádež –vyjadrený podielom ich výskytu mimo poličky (off shelf)[13]

Autor, názov	Percentuálny podiel absencie knihy v poličke – strata, nedbalosť, krádež – vo vzťahu k jej výskytu mimo poličky (off shelf)	Etika/Iné/Nietzsche
25. Brentano, Psychologie vom empirischen Standpunkt	0,0 %	Iné
24. Frege, Translations from the Philosophical Writings	0,0 %	Iné
23. Bacon, Nové Organon	3,4 %	Iné
22. Kant, Kritika súdnosti	3,8 %	Iné
21. Descartes, Meditationes de prima philosophia	5,6 %	Iné
20. Aquinas, Summa Theologica	5,9 %	Etika
19. James, Principles of Psychology	7,1 %	Iné
18. Berkeley, A Treatise Concerning the Principles of Human Knowledge	9,5 %	Iné
17. Kant, Metafyzika mravov	10,0 %	Etika
16. Kant, Kritika praktického rozumu	10,3 %	Etika
15. Kant, Kritika čistého rozumu	10,6 %	Iné
14. Bentham, Principles of Morals and Legislation	11,1 %	Etika
13. Locke, Essay Concerning Human Understanding	12,1 %	Iné
12. Aristotle, Etika Nikomachova	14,8 %	Etika
11. Hobbes, Leviathan	15,0 %	Etika
10. Platón, Republika	15,8 %	Etika
9. Nietzsche, Tak pravil Zarathustra	15,9 %	Nietzsche
8. Kant, Základy metafyziky mravov	16,2 %	Etika
7. Nietzsche, Mimo dobro a zlo	18,9 %	Nietzsche
6. Nietzsche, Genealógia morálky	21,8 %	Nietzsche
5. Mill, O slobode	23,2 %	Etika
4. Rousseau, O spoločenskej zmluve	23,5 %	Etika
3. Locke, Druhé pojednanie o vláde	23,8 %	Etika
2. Frege, Základy aritmetiky	26,3 %	Iné
1. Mill, Utilitarizmus	31,3 %	Etika

Obe štúdie odhaľujú,že študenti alebo profesori etiky majú s odcudzením knihy alebo jej nevrátením načas menší problém v porovnaní s kolegami z iných oblastí filozofie.

Pozornosť k matke[14]      

Predstavitelia skupín etikov, filozofov ne-etikov a ne-filozofov boli v tejto štúdii požiadaní, aby na stupnici od 1 (veľmi morálne zlý) cez 5 (morálne neutrálny)až po 9 (veľmi morálne dobrý) ohodnotili človeka, ktorý aspoň raz za mesiac neudržiava telefonický alebo osobný kontakt s vlastnou matkou. 73 % etikov, 74 % filozofov ne-etikov a 71 % ne-filozofov označilo také konanie za morálne zlé (dáta bez štatisticky významného rozdielu). V druhej časti výskumu boli tí istí respondenti požiadaní, aby zaznamenali, kedy naposledy boli oni sami v telefonickom alebo osobnom kontakte s matkou (pozri Tab.4). Rozdiel medzi sledovanými skupinami je bez štatistickej významnosti. Už by nás nemalo prekvapiť, že etici nevykazujú vo svojom správaní lepšie výsledky.

Tabuľka 4: Frekvencia kontaktu s matkou u etikov, filozofov-neetikov a ne-filozofov[15]

	Za posledných 30 dní nebolo v kontakte s matkou % predstaviteľov jednotlivých skupín	Chí-kvadrát
Etici	10 %	p = .82
Filozofi ne-etici	11 %
Ne-filozofi	8 %

Ak si myslíte, že by etici mali preukázať prinajmenšom väčšiu mieru konzistencie medzi proklamovanými normatívnymi postojmi, podľa ktorých „nebyť v kontakte s matkou aspoň raz za mesiac je morálne zlé“ a ich skutočným konaním,tak vás sklamem. Zistené rozdiely vo výsledkoch medzi jednotlivými skupinami nie sú štatisticky významné a etikov nijako pozitívne nevyčleňujú[16](pozri Tab. 5).

Tabuľka 5: Porovnanie proklamovaného normatívneho a skutočného konania etikov, filozofov-neetikov a ne-filozofov pri kontakte s matkou[17] 

	Spomedzi tých, ktorí sa vyjadrili, že je morálne zlé neudržiavať kontakt s matkou aspoň raz za mesiac, … % informovalo, že s ňou za posledných 30 dní nemali žiaden kontakt	Spomedzi tých, ktorí sa vyjadrili, že nie je morálne zlé neudržiavať kontakt s matkou aspoň raz za mesiac, … % informovalo, že s ňou za posledných 30 dní nemali žiaden kontakt	Rozdiel
Etici	8 %	13 %	5 %
Filozofi ne-etici	6 %	27 %	21 %
Ne-filozofi	4 %	14 %	10 %

Darovanie krvi a orgánov

Štruktúra tohto výskumu bola identická s predošlým, keď porovnávala proklamované normatívne postoje etikov – v tomto prípade k darcovstvu orgánov a darovaniu krvi – s ich skutočným konaním. Schwitzgebel a Rustzistili markantný rozdiel v druhom prípade, keď až 84 % etikov označilo pravidelné darovanie krvi za „morálne dobré“ (škála o troch pásmach„morálne dobré“, „morálne neutrálne“, „morálne zlé“), ale len 13 % etikov skutočne v rokoch 2008 a 2009 krv darovalo (pozri Tab. 6). V prípade darcovstva orgánov sa tento nepriaznivý rozdiel nepreukázal, keď 60 % etikov považovalo skutočnosť, že človek nie je darcom orgánov za „morálne zlú“, aby až 67 % etikov uviedlo, že vo svojom vodičskom preukaze majú symbol,ktorým vyjadrujú súhlas s darcovstvom ich orgánov (tento symbol malo vo svojom vodičskom preukaze aj 64 % filozofov ne-etikov a 69% nefilozofov, chí-kvadrát p = .75).[18]

Tabuľka 6: Proklamované normatívne postoje a skutočné konanie etikov, filozofov-neetikov a ne-filozofov pri darovaní krvi 

	Darovanie krvi označené na škále „morálne dobré“	Chí-kvadrát		Darovali krv v rokoch 2008 a 2009	Chí-kvadrát
Etici	84 %	p = .01		13 %	p = .67
Filozofi ne-etici	80 %			14 %
Ne-filozofi	72 %			10 %

Zdvorilosť a slušnosť publika[19]

V rokoch 2008 a 2009 sa Schwitzgebel – spolu so svojimi kolegami – zúčastňoval konferencií APA, aby na nich sledoval konanie divákov v publiku. Vychádzal pritom z predpokladu, že zdvorilosť či slušnosť možno považovať za konštitutívny prvok morálky. Vybral si tri kritéria, na základe ktorých hodnotil slušnosť publika, buď na konferenciách zameraných na etiku, či inú oblasť filozofie. Išlo o: 1. hlasné hovorenie počas prednesu príspevku, 2. hlasné zabuchnutie dverí pri príchode alebo odchode z konferenčnej miestnosti a napokon 3. zanechanie neporiadku (3a. poháre a 3b. iný odpad) na mieste po odchode z konferenčnej miestnosti.

Schwitzgebel pripúšťa množstvo nedostatkov pozorovaní, od nemožnosti objektívne zachytiť všetky sledované kritériá až k pomerne málo zdôvodnenému predpokladu, podľa ktorého účastníkov konferencií zameraných na etiku považoval za vzorku etikov (v publiku totižto mohli byť zastúpení aj metafyzici, epistemológovia, ne-filozofi a pod.) ako jednotku odlišnú od účastníkov konferencií zameraných na iné odvetvia filozofie. Keď obídeme tieto nedostatky, výsledky, ku ktorým Schwitzgebel dospel, znejú: publikum na konferenciách etikov sa nesprávalo slušnejšie – vzhľadom na tri sledované kritériá – ako publikum na filozofických konferenciách zameraných na inú ako etickú problematiku (pozri Tab. 7). Jediný rozdiel pozoroval Schwitzgebel na konferenciách o životnom prostredí (radené pod etiku), ktorých diváci za sebou v prednáškových sálach zanechali menej odpadu v porovnaní s ďalšími sledovanými skupinami účastníkov konferencií.[20]

Tabuľka 7: Vyrušovanie a odpad na konferenciách s etickou a inou filozofickou tematikou [21]

	Príklady hlasného hovorenia u divákov za 1 hodinu	Percento hlasného zabuchnutia dverí divákmi na 1 konferenciu (medián)	Poháre/Iný odpad zanechalo … % divákov
Filozofické konferencie o etickej tematike	0,010	18,2 %	16,8/11,6 %
Filozofické konferencie o inej ako etickej tematike	0,009	15,4 %	17,8/11,8 %

Interpretácia výsledkov pod zorným uhlom „modelu sociálneho intuicionistu“

Výsledky výskumov Schwitzgebela a jeho kolegov spochybňujú hypotézu, podľa ktorej filozofická reflexia morálnych problémov robí z etikov lepších ľudí v porovnaní s mimo/katedrovými kolegami, ktorí sa štúdiu etiky profesionálne nevenujú. Vidíme to predsa bežne: „Policajti páchajú zločiny. Doktori fajčia. Ekonómovia zle investujú. Duchovní predstavitelia opovrhujú pravidlami ich náboženstva.“ [22] Tak prečo by etici mali byť výnimkou?

No ako si potom vysvetlíme vzťah medzi štúdiom či vyučovaním etiky a správaním profesionálneho etika? Schwitzgebel je zatiaľ opatrný a zdráha sa definitívne prikloniť na stranu niektorého z možných vysvetlení. Celá vec je ešte tým zložitejšia, že v niektorých prípadoch ako napríklad vegetariánstva, [23] darovania finančných prostriedkov [24](alebo aj spomenutého darcovstva orgánov a environmentálnych konferencií)v prvom prípade filozofi a v druhom študenti filozofie vyčnievali ako najviac morálne „uvedomelí“ nad ďalšie pozorované skupiny. Ako takéto rozdielne výsledky interpretovať? Znamená to, že v niektorých prípadoch štúdium filozofie (resp. užšie etiky) morálne správanie generuje, zatiaľ čo v iných nie? Máme sa preto vzdať jednotnej teórie vysvetľujúcej tento vzťah?

Napriek všetkým možným problémom súvisiacim s interpretáciou nadobudnutých výsledkov ponúka Schwitzgebel tieto riešenia pre vysvetlenie vzťahu medzi štúdiom etiky a morálnym správaním etikov: 1. filozofická reflexia morálky vedie k morálnemu skepticizmu, nihilizmu alebo sebectvu, 2. morálne súdy sú len post hocracionalizácie prvotných intuícií, na ktoré štúdium etiky nemá vplyv, 3. reflexia etiky redukuje schopnosť našich intuícií adekvátne reagovať v otázkach morálky, 4. uvažovanie vo veciach morálky je premýšľaním nad tým, či určité konanie je morálne prípustné. Inak povedané, podľa poslednej interpretácie nejde o to, či je darovanie charitatívnej organizácii morálne dobré alebo zlé, pretože ono dobré je. Otázka totiž stojí tak, či nedarovať charitatívnej organizácii možno považovať za morálne prípustné. Etici potom majú lepšie vyvinutí zmysel pre to,čo je a nie je morálne prípustné. Z tohto dôvodu by napríklad politickí filozofi nemuseli chodiť častejšie k voľbám vediac, že takéto(ne)konanie je morálne prípustné, a to aj v prípade správnosti predpokladu, že participácia na zastupiteľskej demokracii, vrátane verejných volieb je morálne uprednostniteľná pred neúčasťou na nich.[25] Filozofická reflexia etiky tak môže regulovať konanie etikov a byť výsledkom vedomej morálnej voľby bez toho, aby prostredníctvom nej vyčnievali – napríklad účasťou na voľbách, v darovaní krvi a pod. – nad ostatnými kolegami.[26]

Výsledky Schwitzgebelových výskumov sú nesmierne podnetné a provokatívne z dvoch dôvodov. Nielenže trpiteľsky podrývajú sebavedomie a autoritu etikov, keď ich znášajú z piliera morálnych majákov spoločnosti a vodcov obce, ale predovšetkým nás špecifickým spôsobom upozorňujú na otázku mechanizmu, ktorý je zodpovedný za naše morálne rozhodovanie. Kedysi dominantný racionalistický model morálnej psychológie, podľa ktorého boli morálne súdy vždy výsledkom čisto vedomého rozumového uvažovania,[27] je v súčasnosti nahradený modelmi, ktoré kladú oveľa väčší dôraz na intuitívne, automatické a z veľkej časti nevedomé procesy pri ich tvorbe. V tomto smere je zrejme najdôslednejší „model sociálneho intuicionistu“ Jonathana Haidta.

Podľa Haidta ako hlavného proponenta modelu predchádzajú naše intuície morálnym súdom a kauzálne ich vyvolávajú.[28] Úloha rozumu sa takto –vo väčšine prípadov[29] – redukuje na post hoc racionalizovanie našich intuícií. Inak povedané,rozum nie je sudcom hľadajúcim pravdu na základe posudzovania otázok slušnosti, spravodlivosti, práv a pod., ale obhajcom pátrajúcim po argumentoch s cieľom podpory prvotných intuícií, nech sú akékoľvek. Preto ak niekto pociťuje napríklad odpor k homosexuálom, sú – podľa modelu sociálneho intuicionistu – jeho morálne súdy voči gejom vedené prvotnou intuíciou čiemóciou znechutenia a hnusu, ktorú neskôr racionalizuje akýmikoľvek dostupnými argumentmi.[30] Zrejme najzábavnejším výskumom v tomto smere bol ten, v ktorom študenti Stanfordskej univerzity hodnotili konsenzuálny pohlavný styk medzi bratrancom a sesternicou. Nevedeli pritom, že niektorí z nich boli vystavení dávke flatu zo spreja z vedľajšieho odpadkového koša. Výsledky ukázali, že práve tí nešťastníci, ktorí boli zasiahnutí smradľavou dávkou a prežívali teda najviac odporu a nechuti, hodnotili také konanie medzi príbuznými ako najviac morálne zlé. Akokoľvek si aktéri výskumu namýšľali, že ich morálne rozhodnutie odsúdiť popisované konanie bolo výrazom racionálneho kalkulu,[31] mýlili sa, pretože na jeho podobu mala vplyv predovšetkým emócia hnusu či odporu vyvolaná zápachom, čo si však vôbec neuvedomovali. Ako to súvisí so vzdelaním vo filozofii a etike? Ak sú naše morálne súdy v drvivej väčšine prípadov len post hoc racionalizáciou, potom napríklad znalosť konzervativizmu, stredovekej filozofie a pod. vyzbrojuje študenta filozofie a profesionálneho filozofa sériou argumentov, ktorými môžu svoj negatívny postoj – napríklad k homosexualite – ospravedlniť. Za týchto okolností nadobúda etika povahu až „nebezpečnej“ zásobárne racionalizačných myšlienok, ktorá môže vyhovieť akýmkoľvek našim intuíciám.Inak povedané, štúdium etiky neprispieva k tomu, aby sme boli lepšími ľuďmi, ako sa domnieval Aristotelés, ale poskytuje nám široké spektrum post hoc argumentov v prospech našich ľubovoľných intuícií.      

Modely morálneho rozhodovania, ktoré kladú dôraz na intuitívne a nevedomé procesy pri morálnom rozhodovaní,odpovedajú aj na námietku, či „neexistuje dôvod domnievať sa, že etici vstupujú do odboru s a priori sklonom k delikventnému správaniu“,[32] čo by znamenalo, žev zdelanie v etike má predsa len blahodarné účinky na etikov, keď ich vyťahuje z ich morálneho marazmu na úroveň mimo/katedrových kolegov. Schwitzgebel túto hypotézu odmieta.[33] Domnievame sa, že ak majú ostatné modely morálneho rozhodovania pravdu a v ich prospech dnes existuje masívna evidencia, existuje dobrý dôvod domnievať sa, že vzdelanie vo filozofii je pre naše morálne rozhodovanie impotentné, pretože na naše intuície a nevedomé procesy jednoducho nemá dosah. Psychológ Daniel Kahneman a držiteľ Nobelovej ceny za ekonómiu za rok 2002, ktorý sa celý svoj profesionálny život venuje štúdiu našich kognitívnych biasov a iracionálnych rozhodnutí, v tejto súvislosti skromne konštatoval: „[M]oje intuitívne myslenie je rovnako náchylné prílišnej sebadôvere, extrémnym predpovediam a chybám v plánovaní, ako bolo predtým, než som začal tieto veci študovať.“[34]  Ekonómovia zle investujú, doktori fajčia, duchovní klamú… A etici? Vďaka Schwitzgebelovým výskumom dnes máme najlepší dôvod domnievať sa, že sa v otázkach morálky nerozhodujú o nič lepšie ako ľudia, ktorí sa štúdiu etiky profesionálne nevenujú. Hypotézu o pozitívnom vplyve filozofickej reflexie etických problémov na naše správanie tak možno považovať za viac ako pochybnú.

Výskumy Erica Schwitzgebela a jeho kolegov predstavujú fascinujúcu púť do zákutí filozofie zvolenou témou (vzťah medzi filozofickou reflexiou morálnych problémov a správaním), metódou (experiment, kvantitatívny výskum), výsledkami (filozofi a užšie etici sa v priemere nesprávajú mravnejšie ako ich kolegovia), dôsledkami (etika ako zdroj morálky?) a ich explanačným potenciálom (mechanizmus vzniku morálnych súdov).        

L i t e r a t ú r a

ARISTOTELÉS: Etika Nikomachova. 2. rozšířené vydání. Praha: Rezek 1996.
GREENE, D. J.: Social neuroscience and the soul’s last stand. In: TODOROV, A., FISKE, S., PRENTICE, D. (eds.): Social Neuroscience: Toward Understanding the Underpinnings of the Social Mind. New York: Oxford University Press 2011.
HAIDT, J.: The Emotional Dog and Its Rational Tail: A Social Intuitionist Approach to Moral Judgment. In: Psychological Review, roč. 108, 2001, č. 4, s. 814 – 834.
KAHNEMAN, D.: Thinking, Fast and Slow. Kindle edition. Penguin 2011, loc. 7566.
KNOBE, J. (et al.): Experimental Philosophy. In: The Annual Review of Psychology, roč. 63, 2012, s. 81 – 99.
RUST, J., SCHWITZGEBEL, E.: Ethicists‘ and Non-Ethicists‘ Responsiveness to Student Emails: Relationships among Expressed Normative Attitude, Self-Described Behavior, and Experimentally Observed Behavior. [online]. URL: http://www.faculty.ucr.edu/~eschwitz/SchwitzPapers/Email-110110.htm.
SCHNALL, S. (et al.): Disgust as Embodied Moral Judgment. In: Personality and Social Psychology Bulletin, roč. 34, 2008, č. 8, s. 1096 – 1109.
SCHWITZGEBEL, E. et al.: Ethicists’ Courtesy at Philosophy Conferences. [online]. In: Philosophical Psychology, roč. 25, 2012, č. 3, s. 331 – 340. URL: http://www.faculty.ucr.edu/~eschwitz/SchwitzPapers/Courtesy-110202.pdf.
SCHWITZGEBEL, E., RUST, J.: Do Ethicists and Political Philosophers Vote More Often Than Other Professors? In: The Review of Philosophy and Psychology, roč. 1, 2010, č. 2, s. 189 – 199.
SCHWITZGEBEL, E., RUST, J.: The Moral Behaviour of Ethics: Peer Opinion. [online]. In: Mind, roč. 118, 2009, č. 472, s. 1043 – 1059. URL: http://www.faculty.ucr.edu/~eschwitz /SchwitzPapers/PeerOpinion090605.pdf.
SCHWITZGEBEL, E.: Are Ethicists Any More Likely to Be Blood or Organ Donors Than Are Other Professors? [online]. URL: http://schwitz splinters.blogspot.com/2010/09/are-ethicists-any-more-likely-to-be.html.
SCHWITZGEBEL, E.: Are Ethicists Any More Responsive to Undergraduate Emails Than Are Other Professors? [online]. URL: http://schwitz splinters.blogspot.com/2009/06/are-ethicists-any-more-responsive-to.html.
SCHWITZGEBEL, E.: Are Ethicists More Attentive Daughters and Sons? URL: http://schwitzsplinters.blogspot.com/2010/08/are-ethicists-more-attentive-daughters.html.
SCHWITZGEBEL, E.: Do Ethicists Eat Less Meat? [online]. URL: http://schwitzsplinters.blogspot.com/2009/05/do-ethicists-eat-less-meat.html.
SCHWITZGEBEL, E.: Do ethicists steal more books? [online]. In: Philosophical Psychology, roč. 22, 2009, č. 6, s. 711 – 725. URL: .
SCHWITZGEBEL, E.: Four Accounts of Philosophical Moral Reflection. [online]. URL: http://schwitzsplinters.blogspot.com/2011/11/ four-accounts-of-philosophical-moral.html.
SCHWITZGEBEL, E.: Philosophers‘ Honesty in Responding to Questionnaires. [online]. URL: .
SCHWITZGEBEL, E.: Professors‘ Moral Attitudes about Responding to Student Emails Are Almost Completely Unrelated to Their Actual Responsiveness to Student Emails. [online]. URL: http://schwitzsplinters.blogspot.com/2010/11/ professors-moral-attitudes-about.html.
SCHWITZGEBEL, E.: The Generosity of Philosophy Students. [online]. URL: http://schwitzsplinters.blogspot.com/2007/07/generosity-of-philo sophy-students.html.

P o z n á m k y

---