Pinker, S.: Mnohé korene nášho utrpenia (3. časť). In: Ostium, roč, 11, 2015, č. 1.
Už od Ashleyho Montagua v roku 1952 sa myslitelia, ktorí sympatizovali s myšlienkou kolektivizmu, snažili vytĺcť miesto pod slnkom pre nezmernú šľachetnosť, odvolávajúc sa skôr na skupinový výber, na Darwinovu súťaž medzi skupinami organizmov než na súťaž medzi individuálnymi organizmami.[1] Predpokladali, že skupiny, ktorých členovia obetujú svoje záujmy pre spoločné blaho, budú vytláčať tie, v ktorých človek koná sám pre seba, a ako dôsledok veľkorysých impulzov prevládnu nad ostatnými druhmi. V roku 1966 tento sen zmaril Williams, keď ukázal, že pokiaľ skupina nie je geneticky stabilná a hermeticky uzavretá, neustále sa do nej prenikajú zmutované jedince alebo imigranti.[2] Sebecký infiltrátor by mohol skupinu ovládnuť spolu so svojimi potomkami, ktorých je väčšie množstvo, pretože využili výhodu toho, že iní sa obetovali, ale oni nie. K tomu by mohlo dôjsť ešte oveľa skôr, než by skupina mohla využiť svoju vnútornú súdržnosť na víťazstvo nad susediacimi skupinami a priniesť na svet nové skupiny potomkov, ktoré tento proces zopakujú.
Termín „skupinový výber“ prežíva v evolučnej biológii, ale obvykle s odlišným významom než ten, ktorý mal na mysli Montagu. Skupiny boli nepochybne časťou evolučného prostredia a črty, ktoré sa vyvinuli u našich predkov, ako napríklad starosť o vlastnú reputáciu, ich viedli k prosperite v rámci skupín. Niekedy sa záujmy individuálneho jedinca a záujmy skupiny môžu zhodovať; napríklad obom záleží na tom, aby skupinu nezničili nepriatelia. Niektorí teoretici sa odvolávajú na skupinový výber preto, aby vysvetlili ochotu trestať čiernych pasažierov, ktorí nechcú prispievať k spoločnému blahu.[3] Biológ David Sloan Wilson a filozof Elliot Sober nedávno formulovali novú definíciu pojmu „skupina“, ktorou je súbor vzájomných reciprokátorov a ktorá poskytuje alternatívny jazyk pre opis Triversovej teórie, ale nenavrhli alternatívu samotnej teórie.[4] No nikto neverí pôvodnej myšlienke, že prírodný výber medzi skupinami viedol k evolúcii veľkorysého sebaobetovania. Dokonca aj keď dáme bokom teoretické problémy, ktoré vysvetlil Williams, empiricky vieme, že ľudia vo všetkých kultúrach robia veci (ako klamanie, súťaženie o partnerov, pletky, žiarlivosť a boj o nadvládu), ktoré ich vedú k prospievaniu na úkor ich vlastnej skupiny.
Tak či onak, skupinový výber si nezaslúži dobré meno. Či už nás obdaril veľkorysosťou voči členom našej skupiny alebo nie, mal by nás určite obdariť nenávisťou voči členom iných skupín, pretože zvýhodňuje akékoľvek črty vedúce nejakú skupinu k získaniu prevahy nad svojimi rivalmi. (Pripomeňme, že skupinový výber bol tou verziou darvinizmu, ktorá bola prekrútená do nacizmu.) Neznamená to, že skupinový výber je nesprávny, znamená to iba toľko, že podporovanie tejto vedeckej teórie pre jej zdanlivú politickú prijateľnosť sa môže vypomstiť. Ako hovorí Williams: „Tvrdenie, že (prírodný výber na úrovni súperiacich skupín) je morálne nadradený prírodnému výberu na úrovni súperiacich jedincov, by mohlo naznačovať, že ak ho aplikujeme na človeka, systematická genocída je morálne nadradená náhodnej vražde.“[5]
Ľudia nielenže oplácajú láskavosti svojim spoločníkom a trestajú podvodníkov, robia ešte omnoho viac. Často konajú veľkorysé činy bez najmenšej nádeje na opätovanie, počnúc tým, že nechajú prepitné v reštaurácii, do ktorej sa nikdy nevrátia, až po to, že sa vrhnú na odistený granát, aby zachránili svojich spolubojovníkov. Trivers, spolu s ekonómami Robertom Frankom a Jackom Hirshleiferom, poukázal na to, že pravá šľachetnosť sa môže vyvinúť v prostredí ľudí snažiacich sa rozoznať falošných priateľov od lojálnych spriaznencov.[6] Znaky úprimnej lojality a veľkorysosti slúžia ako garancia toho, že človek bude dodržiavať sľuby, čím zmierňuje obavy svojho druha, že ich nesplní. Najlepší spôsob ako presvedčiť skeptika, že ste dôveryhodní a veľkorysí, je byť dôveryhodným a veľkorysým.
Samozrejme, takáto cnosť nemôže tvoriť dominantný spôsob ľudskej interakcie, inak by sme nemuseli používať ohromný aparát určený pre existenciu férových transakcií – peniaze, hotovostné registre, banky, účtovnícke firmy, fakturačné oddelenia, súdy – a založili by sme ekonomiku na systéme čestnosti. Opačnou krajnosťou je fakt, že ľudia páchajú aj zjavné činy zrady, ako sú rozkrádanie, podvod, vydieranie, vražda a ďalšie spôsoby, ktorými chcú dosiahnuť zisk na úkor niekoho iného. Psychopati, ktorí sú úplne bez svedomia, sú toho najextrémnejším príkladom, no sociálni psychológovia zdokumentovali takzvané machiavellistické črty u mnohých jedincov, ktorí do kategórie psychopatov nepatria.[7] Väčšina ľudí sa, samozrejme, pohybuje uprostred týchto krajností, a predstavuje tak zmes reciprocity, pravej veľkorysosti a chamtivosti.
Prečo sa ľudia nachádzajú v tak širokom spektre? Možno je každý z nás schopný byť svätcom alebo hriešnikom v závislosti od pokušení a hrozieb, ktorým čelí. Možno sme nastavení na jednu z týchto ciest na začiatku života prostredníctvom výchovy alebo zvykov našich rovesníkov. Možno si vyberáme tieto cesty na začiatku života, pretože sme obdarení balíčkom podmienených stratégií ako rozvinúť svoju osobnosť: ak si uvedomíte, že ste atraktívni a očarujúci, pokúste sa byť manipulátormi; ak ste veľkí a autoritatívni, pokúste sa byť násilníkmi; ak ste obklopení veľkorysými ľuďmi, buďte aj vy takí istí atď. Možno máme sklony byť odpornejší alebo príjemnejší vďaka našim génom. Možno je vývoj človeka ako lotéria a osud nám priraďuje náhodnú osobnosť. S najväčšou pravdepodobnosťou sú rozdiely medzi nami výsledkom niekoľkých týchto faktorov alebo ich kombinácií. Napríklad zmysel pre veľkorysosť sa môže vyvinúť v nás všetkých, ak máme dostatok priateľov a susedov, ktorí sú veľkorysí, ale prah alebo koeficient tejto funkcie sa môže medzi nami líšiť geneticky alebo náhodne: niektorí ľudia potrebujú len niekoľko príjemných susedov, aby sa stali príjemnými, iní potrebujú, aby taká bola väčšina susedov.
Aj gény tu určite predstavujú jeden z faktorov. Svedomitosť, prívetivosť, neurotickosť, psychopatia a kriminálne správanie sú v podstate (aj keď rozhodne nie úplne) dedičné, a takisto môže byť aj altruizmus.[8] To však nahrádza pôvodnú otázku – Prečo sa ľudia odlišujú vo svojom sebectve? – inou otázkou. Prírodný výber často spôsobí, že členovia nejakého druhu sú si podobní v adaptívnych črtách, pretože akákoľvek forma črty, ktorá je lepšia ako ostatné, bude vyselektovaná, a alternatívne formy vymiznú. To je dôvod, prečo väčšina evolučných psychológov prisudzuje systematické rozdiely medzi ľuďmi prostrediu, v ktorom sa nachádzajú, a génom prisudzujú iba náhodné rozdiely. Tento genetický šum môže pochádzať z minimálne dvoch zdrojov. Genóm koroduje zvnútra: náhodné mutácie sa neustále zahniezďujú a sú iba veľmi pomaly a nerovnomerne eliminované selekciou.[9] A selekcia môže uprednostniť svoju vlastnú molekulárnu variabilitu, aby bola o krok vpred pred parazitmi, ktoré sa neustále vyvíjajú k tomu, aby vnikli do našich buniek a tkanív. Rozdiely vo fungovaní nášho tela a mozgu môžu byť vedľajším produktom týchto zhlukov bielkovinových reťazcov.[10]
Teória recipročného altruizmu však predkladá ďalšiu možnosť – totiž že niektoré genetické rozdiely v sociálnych emóciách sú medzi ľuďmi systematické. Jediná výnimka z pravidla – že selekcia redukuje variabilitu – vzniká vtedy, keď najlepšia stratégia závisí od toho, čo robia iné organizmy. Jednou z analógií je detská hra kameň-papier-nožnice a ďalšou je to, ako sa rozhodujeme, ktorou cestou pôjdeme do práce. Ak sa cestujúci do práce vyhýbajú preťaženej diaľnici a rozhodnú sa pre menej frekventovanú cestu, táto cesta už nebude menej frekventovaná, takže si mnohí vyberú prvú cestu, až kým sa nezačnú vytvárať dopravné zápchy, ktorých dôsledkom je, že si ostatní cestujúci zvolia druhú cestu atď. Cestujúci sa napokon sami porozdeľujú v určitom pomere medzi týmito dvoma cestami. K rovnakej situácii môže dôjsť v rámci evolúcie, kde sa to nazýva „výber závislý od frekvencií“ (frequency-dependent selection). Jedným z dôsledkov recipročného altruizmu, ako preukázali početné simulácie, je fakt, že výber závislý od frekvencií môže vytvárať dočasné alebo trvalé zmesi stratégií. Napríklad aj keď v populácii prevládajú reciprokátori, menšina podvodníkov môže niekedy prežiť tým, že využíva veľkorysosť reciprokátorov dovtedy, kým ich nebude toľko, že sa s ostatnými podvodníkmi budú stretávať pričasto alebo budú reciprokátormi rozpoznaní a potrestaní. To, či sú populácie homogénne alebo zmesou stratégií, závisí od toho, aké stratégie si konkurujú, ktoré začínajú byť v presile, ako ľahko preniknú do populácie alebo ju opúšťajú, ako sa účtuje za spoluprácu a zradu.[11]
Existuje tu zaujímavá paralela. V skutočnom svete sa ľudia odlišujú geneticky vo svojich sebeckých sklonoch. A v evolučných modeloch altruizmu si môžu účastníci vybudovať odlišnosti vo svojich sebeckých sklonoch. Mohla by to byť náhoda, ale pravdepodobne nie je. Niekoľko biológov predložilo dôkazy o tom, že psychopatia je stratégiou podvádzania, ktorá sa vyvinula na základe výberu závislého od frekvencií.[12] Štatistické analýzy ukazujú, že psychopat nie je ani tak tým, kto sa ocitne na okraji škály pre jednu alebo dve črty, ale skôr má zreteľnú sadu čŕt (povrchné kúzlo, impulzívnosť, nezodpovednosť, bezohľadnosť, nepociťovanie viny, lživosť, využívanie iných), ktorá ho odlišuje od zvyšku populácie.[13] A mnohí psychopati nevykazujú žiadnu z nepatrných fyzických porúch produkovaných biologickým šumom, čo naznačuje, že psychopatia nie je vždy biologickým omylom.[14] Psychologička Linda Mealeyová tvrdila, že výber závislý od frekvencií vyprodukoval minimálne dva typy psychopatov. Jeden typ pozostáva z ľudí, ktorí sú geneticky predisponovaní k psychopatii bez ohľadu na to, v akom prostredí vyrastajú. Ďalší typ tvoria ľudia, ktorí sú predisponovaní k psychopatii iba za určitých okolností, a to ak seba samých vnímajú ako konkurenčne znevýhodnených v spoločnosti a ak sa nachádzajú v domácnosti spolu s ďalšími asociálnymi rovesníkmi.
Možnosť, že sa niektorí jedinci rodia so slabým svedomím, je v priamom rozpore s doktrínou vznešeného divocha. Evokuje to staromódne predstavy o rodených zločincoch a „diablových semenách“, ktoré zamietli intelektuáli 20. storočia a nahradili ich presvedčením, že všetci darebáci sú obeťami chudoby alebo zlej výchovy. Ku koncu 70. rokov dostal Norman Mailer list od väzňa, ktorý sa volal Jack Henry Abbott a ktorý strávil väčšinu svojho života za mrežami pre rôzne zločiny od falšovania šekov po zabitie spoluväzňa. Mailer písal knihu o vrahovi Garym Gilmoreovi a Abbott mu ponúkol, že mu pomôže vžiť sa do mysle vraha tým, že mu poskytne svoje väzenské denníky a radikálnu kritiku trestného súdnictva. Mailer bol očarený Abbottovou prózou a vyhlásil ho za nového brilantného spisovateľa a mysliteľa – „intelektuála, radikála, potenciálneho vodcu, muža posadnutého víziou oveľa vznešenejších ľudských vzťahov vo svete lepšom, než by mohla vytvoriť revolúcia“. Zariadil, aby boli Abbotove listy publikované v časopise New York Review of Books, a v roku 1980 vyšli ako kniha In the belly of the Beast (V bruchu beštie). Tu je úryvok, v ktorom Abbott opisuje, aké to je niekoho zabiť bodnutím:
„Môžete cítiť chvenie jeho života cez nôž vo vašej ruke. Takmer vás to premôže, tá jemnosť pocitu v centre surovej vraždy… Skloníte sa s ním na podlahu, aby ste to skončili. Je to ako krájať horúce maslo, žiadny odpor. Vždy na konci zašepká jednu vec: ‚Prosím.‘ Máte pocit, že vás neprosí, aby ste mu neubližovali, ale aby ste to urobili správne.“
Napriek námietkam väzenských psychiatrov, ktorí videli, že Abbott má na čele napísané, že je psychopat, Mailer a ďalší newyorskí literáti mu pomohli získať predčasné prepustenie z väzenia. Abbott bol čoskoro oslavovaný na literárnych banketoch, bol prirovnávaný k Solženicynovi a Jacobovi Timermanovi a dával rozhovory v televíznom programe Dobré ráno Amerika a v časopise People. Dva týždne nato sa dostal do sporu s mladým začínajúcim dramatikom, ktorý pracoval ako čašník v reštaurácii. Požiadal Abbotta, aby nepoužíval toalety pre zamestnancov. Abbott ho vyzval, aby vyšiel von z budovy, kde ho bodol do hrudníka a na chodníku ho nechal vykrvácať.[15]
Psychopati môžu byť bystrí, očarujúci a Mailer bol len jedným z intelektuálov z celého politického spektra, čo bol v 60. a 70. rokoch 20. storočia podvedený. V roku 1973 William F. Buckley pomohol vyhrať predčasné prepustenie z väzenia pre Edgara Smitha, muža, ktorý bol odsúdený za obťažovanie pätnásťročnej roztlieskavačky a rozdrvenie jej tváre skalou. Smith získal svoju slobodu výmenou za priznanie sa k zločinu a počas rozhovoru, ktorý s ním viedol Buckley vo svojom národnom televíznom programe, sa Smith priznania zriekol. O tri roky neskôr bol zatknutý za zbitie ďalšej mladej ženy a dnes si odpykáva doživotný trest za pokus o vraždu.[16]
Nie každý bol podvedený. Komik Richard Pryor opísal svoje skúsenosti v Arizonskej štátnej väznici počas natáčania filmu Čisté šialenstvo (Stir Crazy):
„Srdce mi krvácalo, keď som videl všetkých tých krásnych čiernych mužov v base. Do čerta; bojovníci by mali tam vonku pomáhať masám. Tak som to cítil, bol som skutočne naivný. Bol som tam šesť týždňov a rozprával sa s bratmi. Zhováral som sa s nimi… (vystrašený sa rozhliadne okolo seba). Vďaka Bohu, že máme nápravné zariadenia! Jedného som sa spýtal: ‚Prečo si zabil všetkých v dome?‘ odpovedal: ‚Pretože boli doma.‘ (…) Stretol som jedného chlapíka odsúdeného štyrikrát za únos a vraždu. Pomyslel som si, trikrát, tak toto bolo poslednýkrát, že? Vravím: ‚Čo sa stalo?‘ (On odpovedá falzetovým hlasom:) ‚Nikdy sa mi tá sračka celkom nepodarí! Ale do dvoch rokov ma prepustia na podmienku.‘“
Samozrejme, Pryor nepopieral existenciu nerovnosti vzhľadom na neprimerané množstvo Afroameričanov vo väzení. Len dával do kontrastu zdravý rozum obyčajných ľudí s romantizmom intelektuálov – a možno odhalil ich blahosklonný prístup, podľa ktorého sa od chudobných ľudí neočakáva, že upustia od spáchania trestného činu, a podľa ktorého by sa tiež nemali znepokojovať z toho, že medzi nimi sú vrahovia.
Romantická predstava, že všetci zločinci sú skazení preto, lebo trpia nedostatkom, sa medzi odborníkmi a laikmi už nenosí. Samozrejme, mnoho psychopatov malo ťažký život, ale to neznamená, že životné problémy menia ľudí na psychopatov. Existuje jeden starý vtip o dvoch sociálnych pracovníkoch, ktorí diskutujú o problematickom dieťati: „Johny pochádza z rozvrátenej rodiny.“ „Áno, Johny by rozvrátil akúkoľvek rodinu.“ Machiavellistické osobnosti sa dajú nájsť v každej sociálnej vrstve – kleptokrati, úžerníci, vojenskí diktátori, nečestní finančníci – a niektorí psychopati, ako bol kanibal Jeffrey Dahmer, pochádzajú zo slušných rodín vyšších stredných vrstiev. Z toho nevyplýva, že všetci ľudia, ktorí sa uchyľujú k násiliu alebo zločinu, sú psychopati. Znamená to len toľko, že niektorí z najhorších nimi sú.
Psychopati, pokiaľ je nám známe, sa nedajú vyliečiť. Vlastne psychologička Marnie Riceová ukázala, že určité šialené návrhy terapií, akými sú zvyšovanie ich sebavedomia a sociálnych zručností, ich môžu spraviť oveľa nebezpečnejšími.[17] To však neznamená, že s nimi nič nezmôžeme. Napríklad Mealeyová preukázala, že z dvoch typov psychopatov, ktoré vymedzila, sa notorickí psychopati nedajú ovplyvniť nijakým programom, ktorý by ich chcel prinútiť, aby si uvedomili škody, ktoré napáchali, no môžu byť vnímaví na spoľahlivejšie trestanie, ktoré ich núti správať sa zodpovednejšie z čisto sebeckých pohnútok. Na druhej strane „podmienení“ psychopati môžu lepšie reagovať na spoločenské zmeny, ktoré im bránia prekĺznuť na „temnú stranu“. Bez ohľadu na to, či sú, alebo nie sú tým najlepším riešením, sú príkladmi toho, ako sa veda a politika snažia riešiť problém, ktorého sa mnoho intelektuálov v 20. storočí pokúšalo zbaviť, ale ktorý je už dlho predmetom záujmu náboženstva, filozofie a beletrie: existencia zla.
Podľa Triversa vo všetkých ľudských vzťahoch, ako sú putá s rodičmi, súrodencami, partnermi, kamarátmi a susedmi, pôsobí zvláštny typ psychologického mechanizmu, ktorý je založený na spoločných a rozdielnych záujmoch. A čo so vzťahom, ktorý je podľa známej populárnej piesne „najväčšou láskou zo všetkých“ – vzťahom k sebe samému? Vo výstižnej a známej pasáži Trivers píše:
„Ak (…) je klamanie zásadným prvkom komunikácie u zvierat, potom prírodný výber musí významným spôsobom uprednostňovať schopnosť identifikovať podvod, čo by zase malo viesť k výberu určitého stupňa sebaklamu, ponechávajúc niektoré skutočnosti a motívy nevedomé s cieľom nezradiť – pomocou jemných znamení sebapoznania – a teda by to malo viesť k podvádzaniu. To znamená, že zvyčajný názor, že prírodný výber uprednostňuje nervové systémy, ktoré produkujú čoraz presnejšie predstavy o svete, musí byť veľmi naivným názorom na evolúciu mysle.“[18]
Tento tradičný názor môže byť do značnej miery správny, pokiaľ ide o fyzický svet, ktorý umožňuje kontrolu reality cez viacerých pozorovateľov, kde mylné predstavy často poškodia vnímajúceho. No ako poznamenáva Trivers, nemusí byť správny, pokiaľ ide o vlastné ja, ku ktorému má subjekt taký prístup ako nikto iný, a kde môžu byť mylné predstavy užitočné. Niekedy chcú rodičia dieťa presvedčiť, že to, čo robia, je pre jeho vlastné dobro, deti chcú presvedčiť rodičov, že majú skutočnú potrebu, a nie iba túžbu, milenci sa môžu chcieť navzájom presviedčať, že si budú verní, a nepríbuzní sa môžu chcieť navzájom presvedčiť, že sú dôveryhodnými. Tieto mienky sú často prikrášlené a niekedy sú úplnými rozprávkami, takže keď chce hovoriaci docieliť, aby prekĺzli bez zachytenia radarom svojho partnera, sám im musí uveriť, inak by ho prezradilo zajakávanie, potenie alebo zamotanie sa do protirečení. Chladnokrvní klamári samozrejme môžu dosiahnuť svoje ciele, keď svoje vyložené klamstvá hovoria niekomu neznámemu, ale aj oni majú problém udržať si priateľov, pretože tí by nemohli brať ich sľuby vážne. Cenou za dôveryhodný vzhľad je neschopnosť klamať s kamennou tvárou a to znamená, že časť mysle musí byť uspôsobená tak, aby verila svojej vlastnej propagande – zatiaľ čo ďalšia časť zachytáva toľko pravdivých informácií, aby udržiavala sebachápanie vlastnej osobnosti v kontakte s realitou.
V knihe z roku 1959 Všetci hráme divadlo (The Presentation of Self in Everyday Life) načrtol sociológ Erving Goffman teóriu sebaklamu, keď namietal proti romantickej predstave, že za maskami, ktoré ukazujeme iným ľuďom, sa skrýva naše skutočné Ja. Nie, povedal Goffman – nie je nič okrem masiek. Mnohé objavy nasledujúcich dekád to potvrdili.[19]
Hoci moderní psychológovia a psychiatri majú tendenciu odmietať ortodoxnú freudovskú teóriu, mnohí akceptujú, že Freud mal pravdu o obranných mechanizmoch ega. Akýkoľvek terapeut vám povie, že ľudia príliš protestujú, popierajú alebo potláčajú nepríjemné skutočnosti, premietajú svoje nedostatky na druhých, svoje nepohodlie obracajú do abstraktných intelektuálnych problémov, rozptyľujú sa časovo náročnými aktivitami a racionalizujú ich motívy. Psychiatri Randolph Nesse a Alan Lloyd tvrdia, že tieto zvyky nechránia naše Ja pred bizarnými sexuálnymi prianiami a obavami (napríklad mať sexuálny styk s vlastnou matkou), ale sú taktikami sebaklamu; potláčajú dôkazy o tom, že nie sme natoľko ušľachtilí a schopní, ako by sme si to o sebe radi mysleli.[20] Ako hovorí Jeff Goldblum vo filme Veľký chlad: „Racionalizácie sú oveľa dôležitejšie než sex.“ Keď jeho priateľ voči tomu namietal, spýtal sa ho: „Strávil si niekedy vo svojom živote týždeň bez racionalizácie?“
Ako sme videli v tretej kapitole, keď človek trpí neurologickým poškodením, zdravé časti mozgu tvoria nezvyčajné konfabulácie, aby ospravedlnili vrtochy spôsobené poškodenými časťami (ktoré sú pre Ja neviditeľné, pretože sú časťou Ja) a aby prezentovali celého človeka ako spôsobilého, racionálneho herca. Pacient, ktorý nezažíva vnútorný pocit rozpoznania pri pohľade na svoju ženu, ale uznáva, že vyzerá a koná presne ako jeho žena, môže prísť k záveru, že v jeho dome žije dômyselná podvodníčka. Keď pacientke, ktorá verí tomu, že je doma, ukážete nemocničný výťah, bez zaváhania môže povedať: „Neverili by ste, čo nás tento luxus stál.“[21] Po tom, čo sudca amerického najvyššieho súdu William O. Douglas dostal mŕtvicu, ktorá ho pripútala na invalidný vozík, pozval novinárov na výlet a povedal im, že má v úmysle požiadať o prijatie do futbalového mužstva Washington Redskins. Čoskoro bol donútený odstúpiť, keďže odmietol uznať, že by s jeho úsudkom nebolo niečo v poriadku.[22]
V experimentoch sociálnej psychológie ľudia konzistentne preceňujú svoje vlastné zručnosti, poctivosť, veľkorysosť a autonómnosť. Preceňujú svoj podiel na kolektívnom úsilí, úspechy pripisujú svojim zručnostiam a svoje zlyhania nešťastnej náhode a vždy cítia, že keď urobili ústupok, druhá strana získala viac než oni sami.[23] Ľudia si ponechávajú tieto ilúzie dokonca aj vtedy, keď sú pripojení k niečomu, o čom si myslia, že je vysoko účinný detektor lži. To ukazuje, že neklamú experimentátorovi, ale klamú sebe. Už celé desaťročia sa študenti psychológie učia o fenoméne zmiernenia kognitívnej disonancie, čo znamená, že ľudia sú ochotní zmeniť akýkoľvek názor, aby si udržali pozitívny obraz seba samých.[24] Skvele to ilustruje karikaturista Scott Adams:
V prípade, že by karikatúra bola úplne presná, život by bol kakofóniou pípaní.
Sebaklam je jedným z najhlbších koreňov ľudského konfliktu a hlúposti. Znamená to, že kapacity, ktoré by nám mali umožniť vyrovnať sa s našimi rozdielnosťami – hľadaním pravdy a racionálnym diskutovaním – nie sú dobre nakalibrované, takže všetky strany sa hodnotia ako múdrejšie, nadanejšie a vznešenejšie, než v skutočnosti sú. Každá zo strán sporu môže byť úprimne presvedčená, že logika a dôkazy sú na jej strane a že oponent je buď pomýlený alebo nečestný alebo oboje.[25] Paradoxne, sebaklam je jedným z dôvodov toho, že zmysel pre morálku môže často napáchať viac škody ako úžitku – ľudské nešťastie budeme skúmať v nasledujúcej kapitole.
Mnohé korene nášho utrpenia objasnené Triversom nie sú dôvodom na sťažovanie sa a bedákanie. Genetické prekrývania, ktoré nás spájajú a rozdeľujú, nie sú tragické v každodennom zmysle katastrofy, ale v dramatickom zmysle ako stimul, ktorý nás povzbudzuje k zamysleniu sa o našom stave. Podľa definície uvedenej v Cambridge Encyclopedia: „Hlavným cieľom tragédie…, ako tvrdil Aristoteles, je prebudenie súcitu a strachu, pocitu úžasu a úcty k ľudskému potenciálu, vrátane potenciálu pre utrpenie, čo vytvára ľudské hodnoty tvárou v tvár nepriateľskému univerzu.“ Triversove vysvetlenia neodmysliteľných konfliktov v rodinách, medzi pármi, v spoločnostiach a v sebe samom môžu tento účel posilniť.
Možno sa s nami príroda kruto zahrala, keď nepatrne rozladila emócie pokrvne príbuzných ľudí, ale tým, že tak urobila, poskytla stabilnú prácu generáciám spisovateľov a autorov divadelných hier. Dramatické udalosti plynúce zo skutočnosti, že dvaja ľudia môžu byť zviazaní tými najsilnejšími emocionálnymi putami v živom svete a zároveň nie vždy chcú pre toho druhého to najlepšie, sú nekonečné. Aristoteles bol možno prvý, kto si všimol, že tragické historky sa zameriavajú na rodinné vzťahy. Ako zdôraznil, príbeh o dvoch cudzincoch, ktorí bojujú na život a na smrť, nie je ani zďaleka tak zaujímavý ako príbeh o dvoch bratoch, ktorí bojujú na život a na smrť. Kain a Ábel, Jakub a Ezau, Oidipus a Laius, Michael a Fredo Corleone, Frasier a Niles z televízneho seriálu Frasier, Jozef a jeho bratia, Lear a jeho dcéry, Hana a jej sestry… Ako po stáročia poznamenávajú znalci literatúry „nepriateľstvo medzi príbuznými“ a „rivalita príbuzných“ sú trvalé vzorce.[26]
Literárny kritik George Steiner vo svojej knihe Antigones (Antigona) ukázal, že mýtus o Antigone má v západnej literatúre jedinečné miesto. Antigona bola dcérou Oidipa a Jokasty, ale skutočnosť, že jej otec bol jej brat a sestra bola jej matkou, bola iba začiatkom jej rodinných problémov. Svojho brata Polyneika pochovala proti vôli kráľa Kreóna a keď to kráľ zistil, nariadil, aby bola zamurovaná zaživa. Podviedla ho tým, že spáchala samovraždu skôr, načo sa kráľov syn, ktorý bol do nej šialene zamilovaný a nedokázal jej vyprosiť milosť, zabil pri jej hrobe. Steiner konštatuje, že Antigona je považovaná nielen za najlepšiu z gréckych tragédií, ale aj za umelecké dielo, ktoré má k dokonalosti bližšie než akékoľvek iné dielo stvorené ľudským duchom.[27] Hrá sa už viac než dve tisícročia v nespočetnom množstve verzií a adaptácií. Steiner vysvetľuje túto pretrvávajúcu rezonanciu:
„Som presvedčený, že iba jednému literárnemu textu bolo dané vyjadriť všetky základné konštanty konfliktu v rámci ľudského stavu. Týchto konštánt je päť: konfrontácia muža a ženy, staroby a mladosti, spoločnosti a jednotlivca, mŕtvych a živých, ľudí a bohov. Konflikty, ktoré vychádzajú z týchto piatich typov konfrontácií, sú neodvratné. Muži a ženy, starí a mladí, jednotlivec a spoločenstvo alebo štát, živí a mŕtvi, smrteľní a nesmrteľní sa vykresľujú v konfliktnom procese vzájomného definovania.[28] (…) V gréckych mýtoch sú totiž zakódované určité základné biologické a sociálne konfrontácie a historické predstavy ľudí o sebe a tie pretrvávajú ako živé dedičstvo v kolektívnej pamäti a vedomí.“[29]
Trpký proces definovania seba samých prostredníctvom našich konfliktov s inými nie je len predmetom literatúry, ale môže vrhnúť svetlo na povahu našich emócií a obsahov nášho vedomia. Ak by nám džin ponúkol voľbu medzi tým, že by sme patrili k druhu, v ktorom by sme mohli dosiahnuť dokonalé rovnostárstvo a solidaritu, alebo k druhu, ako je náš, v ktorom majú vzťahy s rodičmi, súrodencami a deťmi jedinečnú hodnotu, nie je isté, či by sme si vybrali prvú možnosť. Naši blízki príbuzní majú v našich srdciach špeciálne miesto len preto, lebo miesto každého ďalšieho človeka je – už z definície – menej špeciálne. A videli sme, že veľa sociálnych neprávostí je dôsledkom tohto usporiadania. Rovnako tak je náš individualizmus a náš zhon za šťastím príčinou spoločenských sporov. Môžeme závidieť harmóniu mravčej kolónii, ale keď sa alter ego Woodyho Allena – mravec Z – sťažovalo svojmu psychiatrovi, že sa cítilo bezvýznamné, psychiater mu odpovedal: „Urobili ste skutočný prielom, Z. Vy ste bezvýznamný.“
Donald Symons tvrdil, že genetickému konfliktu vďačíme za skutočnosť, že vôbec máme pocity voči iným ľuďom.[30] Vedomie je manifestáciou nervových komputácií potrebných na to, aby sme dosiahli vzácne a nepredvídateľné veci, ktoré potrebujeme. Pociťujeme hlad, vychutnávame si jedlo a máme vycibrený zmysel pre množstvo fascinujúcich chutí, pretože počas našej evolučnej histórie bolo ťažké sa k jedlu dostať. Zvyčajne necítime túžbu, rozkoš alebo okúzlenie, pokiaľ ide o kyslík, hoci je nevyhnutný pre prežitie, pretože nikdy nebolo ťažké získať ho. Jednoducho dýchame.
To isté môže platiť o konfliktoch medzi príbuznými, partnermi a kamarátmi. Spomenul som, že ak sa partneri zaručia, že si budú verní, navzájom sa uprednostnia pred svojimi príbuznými, a že ak zomrú v ten istý čas, ich genetické záujmy budú identické, spletené v ich spoločných deťoch. Dokonca je možné predstaviť si druh, ktorého každý pár by žil na opustenom ostrove a jeho potomstvo sa rozpŕchlo v dospelosti bez toho, aby sa vrátilo. Vzhľadom na to, že genetické záujmy partnerov sú identické, je možné si na prvý pohľad myslieť, že evolúcia by ich vybavila blaženou dokonalosťou sexuálnej, romantickej a priateľskej lásky.
No Symons tvrdí, že nič z toho by sa nemalo stať. Vzťah medzi partnermi sa môže vyvinúť tak ako vzťah medzi dvoma bunkami jedného tela, ktorého genetické záujmy sú takisto identické. Srdcové a pľúcne bunky nemusia byť do seba zamilované, aby spolu boli v dokonalej harmónii. Rovnako tak by páry tohto druhu mohli mať sex len s cieľom plodenia (načo mrhať energiou?) a pohlavný styk by nepriniesol viac potešenia ako iné prvky reprodukčnej fyziológie, akými sú uvoľňovanie hormónov a vznik gamét:
„Neexistovala by nijaká zamilovanosť, pretože by neboli nijakí alternatívni partneri, z ktorých by sa dalo vybrať, a zamilovanie by bolo obrovským plytvaním. Svojho partnera môžete milovať doslova ako seba samého, ale to je onen problém: seba v skutočnosti nemilujete (je to len rečnícky zvrat); ste sebou samým. Vy dvaja by ste boli z hľadiska evolúcie jedným telom a váš vzťah by bol riadený bezduchou fyziológiou… Môžete cítiť bolesť, keď ste zistili, že sa vaša partnerka porezala, ale žiadny z pocitov, ktoré prechovávame k partnerom a ktoré robia vzťah tak nádherný, ak v ňom všetko funguje (a tak bolestný, ak to nefunguje), by sa nikdy nevyvinuli. Dokonca aj keby tieto pocity existovali v našom druhu v dobe, keď sme prijali tento spôsob života, určite by boli selekciou odstránené tak ako oči jaskynnej ryby, pretože by to znamenalo mať náklady bez ziskov.“[31]
To isté platí pre naše emócie vo vzťahu k rodine a k priateľom – bohatosť a intenzita pocitov v našich mysliach je dôkazom vzácnosti a krehkosti týchto pút v našom živote. Skrátka, bez možnosti utrpenia by sme nežili v harmonickej blaženosti, ale skôr by sme zostali zbavení akéhokoľvek vedomia.
P o z n á m k y
[1] Citované vo WILLIAMS, G. C.: Adaptation and natural selection: A critique of some current evolutionary thought. Princeton, N.J.: Princeton University Press 1966, s. 116.
[2] WILLIAMS, G. C.: Adaptation and natural selection: A critique of some current evolutionary thought, c. d., s. 116.
[3] FEHR, E., FISCHBACHER, U., a GACHTER, S.: Strong reciprocity, human cooperation and the enforcement of social norms. Human Nature. 2000.
[4] NUNNEY, L.: Are we selfish, are we nice, or are we nice because we are selfish? (Recenzia na E. Soberovu and D. S. Wilsonovu „Unto others“). In: Science, 281 1998, s. 1619 – 1621; REEVE, H. K.: Recenzia na Soberovu & Wilsonovu „Unto others“. In: Evolution and Human Behavior, č. 21, 2000, s. 65 – 72; TRIVERS, R.: As they would do to you: Recenzia na Soberovu & Wilsonovu „Unto others“. In: Skeptic, č. 6, 2000, s. 81 – 83; WILSON, D. S., a SOBER, E.: Re-introducing group selection to the human behaviors. In: Behavioral and Brain Sciences, 17, 1994, s. 585 – 608. WILSON, E.: Sociobiology: The new synthesis (25th–anniversary ed.). Cambridge, Harvard University Press 1975, 2000.
[5] WILLIAMS, G. C.: Huxley‘s evolution and ethics in sociobiological perspective. In: Religion and Science, 23, 1988, s. 383 – 407.
[6] FRANK, R. H.: Passions within reason: The strategic role of the emotions. New York: Norton 1988; HIRSHLEIFER, J.: On the emotions as guarantors of threats and promises. In: J. DUPRE (ed.): The latest on the best: Essays on evolution and optimality. Cambridge, Mass.: MIT Press 1987; TRIVERS, R.: The evolution of reciprocal altruism. In: Quarterly Review of Biology, 46, 1971, s. 35 – 57.
[7] HARE, R. D.: Without conscience: The disturbing world of the psychopaths around us. New York: Guilford Press 1993; LYKKEN, D. T.: The causes and costs of crime and a controversial cure. In: Journal of Personality, 68, 2000, s. 559 – 605; MEALEY, L.: The sociobiology of sociopathy: An integrated evolutionary model. In: Behavioral and Brain Sciences, 18, 1995, s. 523 – 541.
[8] O dedičnosti antisociálnych čŕt pozri BOCK, G. R., a GOODE, J. A. (eds.): The genetics of criminal and antisocial behavior. New York Wiley 1996; DEATER–DECKARD, K., a PLOMIN, R.: An adoption study of the etiology of teacher and parent reports of externalising behavior problems in middle childhood. In: Child Development, 70, 1999, s. 144 – 154; KRUEGER, R. F., HICKS, B. M., a MCGUE, M.: Altruism and antisocial behavior: Independent tendencies, unique personality correlates, distinct etiologies. In: Psychological Science, 12, 2001, s. 397 – 402; LYKKEN, D. T., MCGUE, M., TELLEGEN, A., a BOUCHARD, T. J., Jr.: Emergenesis: Genetic traits that may not run in families. In: American Psychologist, 47, 1992, s. 1565 – 1577; MEALEY, L.: The sociobiology of sociopathy: An integrated evolutionary model. In: Behavioral and Brain Sciences, 18, 1995, s. 523 – 541; RUSHTON, J. P., FULKER, D. W., NEALE, M. C, NIAS, D. K. B., a EYSENCK, H. J.: Altruism and aggression: The heritability of individual differences. In: Journal of Personality and Social Psychology, 50, 1986, s. 1192 – 1198. V súvislosti s altruizmom, jedna štúdia nepotvrdila, že je vrodený (KRUEGER, R. F., HICKS, B. M., a MCGUE, M.: Altruism and antisocial behavior: Independent tendencies, unique personality correlates, distinct etiologies. In: Psychological Science, 12, 2001, s. 397 – 402.); iná štúdia, s dvojnásobným počtom subjektov, preukázala, že je v podstate dedičná (RUSHTON, J. P.: Race, intelligence, and the brain: The errors and omissions of the „revised“ edition of S. J. Gould‘s „The mismeasure of man.“ In: Personality and Individual Differences, 23, 1996, s. 169 – 180.)
[9] MILLER, G. F.: Sexual selection for indicators of intelligence. In G. BOCK, J. A. GOODE, & K. WEBB (eds.): The nature of intelligence. Chichester, U.K.: Wiley 2000.
[10] TOOBY, J., a COSMIDES, L.: On the universality of human nature and the uniqueness of the individual: The role of genetics and adaptation. In: Journal of Personality, 58, 1990, s. 17 – 67.
[11] AXELROD, R.: The evolution of cooperation. New York: Basic Books 1984; DAWKINS, R.: The selfish gene (new ed.). New York: Oxford University Press 1976, 1989; NOWAK, M. A., MAY, R. M., a SIGMUND, K.: The arithmetic of mutual help. Scientific American, 272, 1995, s. 50 – 55; RIDLEY, M.: The origins of virtue: Human instincts and the evolution of cooperation. New York: Viking 1997.
[12] DUGATKIN, L.: The evolution of the con artist. In: Ethology and Sociobiology, 13, 1992, s. 3 – J 8; HARPENDING, H., a SOBUS, J.: Sociopathy as an adaptation. In: Ethology and Sociobiology, 8, 1987, s. 63 – 72; MEALEY, L.: The sociobiology of sociopathy: An integrated evolutionary model. In: Behavioral and Brain Sciences, 18, 1995, s. 523 – 541; RICE, M.: Violent offender research and implications for the criminal justice system. In: American Psychologist, 52, 1997, s. 414 – 423.
[13] RICE, M.: Violent offender research and implications for the criminal justice system, c. d., s. 414 – 423.
[14] LALUMIERE, M. L., HARRIS, G. T., a RICE, M. E.: Psychopathy and developmental instability. In: Evolution and Human Behavior, 22, 2001, s. 75 – 92.
[15] KAKUTANI, M.: The strange case of the writer and the criminal. In: New York Times Book Review, September 20, 1981.
[16] MCGRAW, S.: Some used their second chance at life; others squandered it. In: The Record (Bergen County, N.J.), October 12, 1998.
[17] RICE, M.: Violent offender research and implications for the criminal justice system. In: American Psychologist, 52, 1997, s. 414 – 423.
[18] TRIVERS, R.: Foreword. In DAWKINS, R.: The selfish gene. New York: Oxford University Press 1976.
[19] GOLEMAN, D.: Vital lies, simple truths: The psychology of self-deception. New York: Simon & Schuster 1985; GREENWALD, A.: Self-knowledge and self-deception. In: J. S. LOCKARD a D. L. PAULHAUS (eds.): Self-deception: An adaptive mechanism. Englewood Cliffs, N.J.: Prentice Hall 1988; KREBS, D., a DENTON, K.: Social illusions and self-deception: The evolution of biases in person perception. In: J. A. SIMPSON a D. T. KENRICK (eds.): Evolutionary social psychology, 1997; MAHWAH, N.J.: Erlbaum; LOCKARD, J. S., a PAULHAUS, D. L. (eds.): Self-deception: An adaptive mechanism. Englewood Cliffs, N.J.: Prentice Hall 1988; RUE, L.: By the grace of guile: The role of deception in natural history and human affairs. New York Oxford University Press 1994; TAYLOR, S. E.: Positive illusions: Creative self-deception and the healthy mind. New York: Basic Books 1989; TESSER, A.: The importance of heritability in psychological research: The case of attitudes. In: Psychological Review, 100, 1993, s. 129 – 142; TESSIER-LAVIGNE, M., a GOODMAN, C. S.: The molecular biology of axon guidance. In: Science, 274, 1996, s. 1123 – 1132; TRIVERS, R.: Social evolution. Reading, Mass.: Benjamin/Cummings 1985; WRIGHT, R.: The moral animal: Evolutionary psychology and everyday life. New York: Pantheon 1994.
[20] NESSE, R. M., a LLOYD, A. T.: The evolution of psychodynamic mechanisms. In: J. H. BARKOW, L. COSMIDES, a J. TOOBY (eds.): The adapted mind: Evolutionary psychology and the generation of culture. New York: Oxford University Press 1992.
[21] GAZZANIGA, M. S.: The mind’s past. Berkeley: University of California Press 1998.
[22] DAMASIO, A. R.: Descartes’ error: Emotion, reason, and the human brain. New York: Putnam 1994, s. 68.
[23] BABCOCK, L., a LOEWENSTEIN, G.: Explaining bargaining impasse: The role of self-serving biases. In: Journal of Economic Perspectives, 11, 1997, s. 109 – 126; RUE, L.: By the grace of guile: The role of deception in natural history and human affairs. New York Oxford University Press 1994; TAYLOR, S. E.: Positive illusions: Creative self-deception and the healthy mind. New York: Basic Books 1989; TESSER, A.: The importance of heritability in psychological research: The case of attitudes. In: Psychological Review, 100, 1993, s. 129 – 142; TESSIER-LAVIGNE, M., a GOODMAN, C. S.: The molecular biology of axon guidance. In: Science, 274, 1996, s. 1123 – 1132.
[24] ARONSON, E.: The social animal. San Francisco: W. H. Freeman 1980; FESTINGER, L.: A theory of cognitive dissonance. Stanford, Calif.: Stanford University Press 1957; GREENWALD, A.: Self-knowledge and self-deception. In: J. S. LOCKARD a D. L. PAULHAUS (eds.): Self-deception: An adaptive mechanism. Englewood Cliffs, N.J.: Prentice Hall 1988.
[25] HAIDT, J.: The emotional dog and its rational tail: A social intuitionist approach to moral judgment. In: Psychological Review, 108, 2001, s. 813 – 834.
[26] DUTTON, D.: Aesthetic universals. In: B. GAUT & D. M. LOPES (eds.): The Routledge companion to aesthetics. New York: Routledge, 2001, s. 209; FOX, R.: The search for society: Quest for a biosocial science and morality. New Brunswick, N.J.: Rutgers University Press 1989; HOGAN, P. C.: Literary universals. In: Poetics Today, 18, 1997, s. 224 – 249. HOLDEN, C.: The genetics of personality. In: Science, 237, 1987, s. 598 – 601; POLTI, G.: The thirty-six dramatic situations. Boston: The Writer, Inc 1921/1977; STOREY, R.: Mimesis and the human animal. Evanston, 111.: Northwestern University Press 1996; STROMSWOLD, K.: Genetics of spoken language disorders. In: Human Biology, 70, 1998, s. 297 – 324. STROMSWOLD, K.: The cognitive neuroscience of language acquisition. In: M. S. GAZZANIGA (ed.): The new cognitive neurosciences. Cambridge, Mass.: MIT Press, 2000, s. 110, 142.
[27] STEINER, G.: Antigones: How the Antigone legend has endured in Western literature, art, and thought. New Haven, Conn.: Yale University Press, 1984, s. 1.
[28] Ibid., s. 231.
[29] Ibid., s. 300 – 301.
[30] SYMONS, D.: The evolution of human sexuality. New York: Oxford University Press 1979; SYMONS, D.: Beauty is in the adaptations of the beholder: The evolutionary psychology of human female sexual attractiveness. In: P. R. ABRAMSON a S. D. PINKERTON (eds.): Sexual nature, sexual culture. Chicago: University of Chicago Press, 1995, s. 271.
[31] D. Symons, osobná komunikácia, 30. júl 2001.
Z anglického originálu PINKER, S.: The blank slate: The modern denial of human nature. London: The Penguin Press 2002, s. 241 – 268 preložil Peter Hutta. Ide o 14. kapitolu z uvedenej knihy. Preklad je rozdelený na 3 časti, ktoré postupne vychádzali v číslach 3/2014, 4/2014 a 1/2015. Táto časť sa v knihe nachádza na s. 258 – 268.
Preklad vychádza s láskavým dovolením vydavateľstva.