Silvia L. Čúzyová: Michal Huba: Tektonické zrkadlo [Michal Huba: Tectonic Mirror]. In: Ostium, vol. 22, 2026, no. 2.
This work is licensed under a Creative Commons Attribution-NonCommercial-NoDerivatives 4.0 International License.
Existujú fotografické výstavy, ktoré chcú ukázať svet, a potom sú také, ktoré skúmajú samotné podmienky jeho zobrazovania. Tektonické zrkadlo Michala Hubu patrí jednoznačne k druhej skupine. Nie je výstavou krajiny v tradičnom zmysle, ale úvahou o pamäti, geologickom čase a fotografii ako materiáli podliehajúcom podobným procesom vrstvenia, erózie a transformácie ako samotná Zem. Huba nepredkladá súbor jednotlivých obrazov, ale premyslený systém vizuálneho myslenia, ktorý od diváka vyžaduje pomalé pozeranie, ochotu prijať neistotu a vnímať fotografiu ako fyzický objekt. Významnú úlohu pritom zohráva samotná inštalácia v Galérii Schemnitz. Komorný priestor historického domu v centre Banskej Štiavnice sa nestáva iba miestom prezentácie, ale aktívnou súčasťou diela. Veľkoformátové fotografie visia vo vzduchu ako sedimentárne vrstvy či geologické rezy, cez ktoré divák doslova prechádza. Ich transparentnosť spôsobuje neustále prelínanie obrazov a vznik nových významových vzťahov. Žiadny obraz nemožno vnímať izolovane – vždy sa stáva súčasťou ďalších vrstiev. Práve spôsob inštalácie rozvíja základnú koncepciu výstavy. Kurátor Norbert Lacko spojil práce z najnovšieho cyklu Tektonické zrkadlo s dielami zo staršieho projektu Chronotop (2019 – 2024), nejde však o retrospektívu, ale o dialóg dvoch autorských prístupov ku krajine. Kým Chronotop vyrastal z dlhodobého fyzického skúmania krajiny na pomedzí Malých Karpát a Borskej nížiny – z chôdze, dotyku, štúdia sedimentov či archeologických vrstiev –, nový projekt presúva pozornosť od konkrétneho územia k otázke pamäti. Impulzom sa stal nález výliatku neandertálskej mozgovne z Gánoviec, ktorý autor chápe ako miesto stretu geologickej a antropologickej pamäti.
Najpresvedčivejšou rovinou výstavy je spôsob, akým sa tieto témy premietajú do samotného fotografického média. V cykle Tektonické zrkadlo mizne hranica medzi obrazom, chemickým procesom a objektom. Emulzia steká, praská, vytvára mapy, sedimentárne štruktúry a reliéfy. Svetlocitlivá vrstva prestáva byť iba nositeľom obrazu – sama sa stáva obrazom. Fotografia už nereprezentuje krajinu, ale nadobúda jej vlastnosti. Tento princíp výrazne rozvíja dielo Paleotok (2025). Názov odkazuje na zaniknuté riečne koryto, samotná fotografia však nepôsobí ako dokument krajiny, ale ako mapa pamäti. Koláž z prekrývajúcich sa negatívov, detailov hornín a organických štruktúr vytvára kompozíciu, v ktorej sa stráca mierka. Nie je jasné, či sa pozeráme na satelitný pohľad, geologický výbrus alebo fragment ľudského tela. Práve táto nejednoznačnosť patrí medzi najväčšie kvality Hubovej tvorby – obraz odoláva jednoznačnej interpretácii a núti diváka oscilovať medzi makro- a mikrosvetom. Odlišnú polohu predstavujú práce zo série Chronotop. Fotografia osamelej rastliny vyrastajúcej z piesčitej krajiny sa spočiatku javí ako klasický krajinársky záber. Jej extrémne svetlá tonalita však motív takmer rozpúšťa v emulzii. Krajina sa mení na stopu samej seba a rastlina prestáva byť botanickým objektom – pôsobí skôr ako fosília budúcnosti alebo posledný záznam života zachytený na citlivej vrstve fotografického materiálu. Podobne funguje aj ďalšie nepomenované dielo zo série Chronotop, založené na opakovaní motívu pripomínajúceho fosíliu či organický fragment. Trojnásobné vrstvenie obrazu vytvára rytmus evokujúci sedimentáciu aj princíp kontaktného fotografického procesu. Škvrny, poškodenia emulzie či nepravidelné okraje papiera nie sú chybou, ale neoddeliteľnou súčasťou vizuálneho jazyka. Obraz akoby niesol vlastnú históriu vzniku a divák nie je vedený k identifikácii predmetu, ale k uvedomeniu si samotného aktu pozerania.
Práve v tejto dôslednosti spočíva sila Hubovej tvorby. Experiment s analógovou fotografiou nikdy nepôsobí samoúčelne. Materiálové zásahy nie sú estetikou „pokazenej fotografie“, ale premyslenou paralelou ku geologickým procesom. Degradácia emulzie pripomína eróziu hornín, vrstvenie želatíny sedimentáciu a chemické reakcie evokujú dlhé časové procesy formujúce krajinu. Huba fotografiu nechápe ako technológiu reprodukcie reality, ale ako laboratórium, v ktorom možno skúmať vzťahy medzi obrazom, hmotou a časom. V čase, keď digitálny obraz smeruje k dokonalej čistote a nekonečnej reprodukovateľnosti, Tektonické zrkadlo pripomína, že fotografia môže byť stále chemickou udalosťou, stopou času a materiálnym artefaktom. Nejde o nostalgický návrat k analógovým technikám, ale o presvedčivú úvahu o tom, že aj samotný fotografický obraz má svoju geológiu.
Mgr. Silvia L. Čúzyová, PhD.
Katedra teórie a dejín umenia
Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave
Hviezdoslavovo námestie 18
814 37 Bratislava
e-mail: silvia.cuzyova@gmail.com
Michal Huba: Tektonické zrkadlo. Galéria Schemnitz, Banská Štiavnica, kurátor: Noro Lacko, trvanie: 5. 6. – 5. 7. 2026.
Fotografie: Michaela Šuranská a archív Michala Hubu
