Jana Juhásová
V čase rodičovskej dovolenky rada siaham po knihách, ktoré môžem čítať aj bez kontinuity, len tak po dúškoch. V letnom čase som si striedavo čítala z dvoch takých kníh.
Sándor Márai: Kniha byliniek. Preložil P. Macsovszky. Bratislava: Kalligram 2002, 136 s.
Je to útla kniha zápiskov, životných postrehov a reflexií. Autor ju napísal v polčase svojho života; zaznamenanie vlastných skúseností a ich zovšeobecnenie do životných maxím mu prináša úľavu podobnú tej, ako keď si bylinkami vieme vyliečiť telesné a duševné neduhy. Jej prerušované čítanie ma zastihlo v rôznych vnútorných naladeniach. Raz som v nej hľadala rady pre dobrý život, keďže veľa priestoru v nej autor venoval otázkam etiky; druhýkrát som pátrala po Máraiových inšpiráciách starými stoikmi, ktorými sa v téme i štýle inšpiroval; inokedy som vyhľadávala miesta, kde sa autor odkláňal od univerzálnych tém ontológie, náboženstva či politiky a na margo si zapísal postrehy o spolucestujúcich, hotelovej izbe, o kúpaní, význame surovej mrkvy, strúhaného jablka či radosti z cigarety. Zaujímavé je i hľadanie apórií, v ktorých sa sporí Máraiova aristokratickosť, chladné odosobnenie a odovzdanosť osudu s vášňou pre život, tvorivú (spisovateľskú) prácu, nasadenie pre hodnoty, ktorým verí. Kniha je nepochybne zaujímavá aj ako reflexia náročnej historickej doby, keďže bola napísaná roku 1943 a Márai v nej neobchádza ani tému zla, vojny, zbraní, bolesti, vlasti či občianstva. Kniha byliniek je i myšlienkovou platformou, priestorom literárnych inšpirácií tohto významného maďarského literáta a košického rodáka.
Ľubomír Plesník a kol.: Tezaurus estetických výrazových kvalít. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre: Filozofická fakulta, Ústav literárnej a umeleckej komunikácie 2008, 474 s.
Pomerne rozsiahly kolektív autorov (33) v nadväznosti na výskumy Nitrianskej (štrukturalistickej) školy, najmä na celoživotné dielo Františka Miku, zjednocuje viera, že vedeckým jazykom je možné adekvátne (v zmysle objektívne, citlivo, hĺbkovo) postihnúť a komunikovať neopakovateľnosť individuálneho estetického dojmu z umeleckého (literárneho, hudobného, výtvarného, dramatického, filmového) diela. Nástrojom tejto komunikácie sa stávajú systémovo usporiadané výrazové kategórie (napríklad zážitkovosť, markantnosť, fiktívnosť, malebnosť, kontrastnosť, katarznosť… výrazu), ktoré majú povahu štýlovej kvality. Tezaurus vnímam ako dielo výnimočnej hodnoty. Okrem vyššie spomenutej viery, ktorú s jeho autormi takisto zdieľam, sú heslá (v knihe ich je 104, pričom si nenárokujú na povahu ukončeného radu) štruktúrované tak, aby okrem stručnej charakteristiky výrazovej kategórie (§ 1) a odkazov na štýlové (tematické, jazykové, kompozičné), prípadne mimoštýlové prostriedky a postupy jej vyjadrenia (§ 3) priblížili aj ukážky individuálnych (autorských) interpretácií, vlastný výklad danej kategórie (§ 2) a odkazy na jej historickú či súčasnú pojmovú reflexiu (§ 4). Rozsiahle heslá, z ktorých majú mnohé povahu serióznej vedeckej štúdie, tak prinášajú okrem informačnej nasýtenosti aj zážitok z neopakovateľného vnímania umeleckého diela, krátke interpretačné návody, ukážky literárnych diel, odkazy na umelecké artefakty, autorov, historické a interdisciplinárne kontexty a vedeckú literatúru. V intenciách Mikovho výskumu prináša takto vybudovaný Tezaurus niekoľko nových možností. Systém výrazových kategórií aplikujú jeho autori popri literatúre aj na iné druhy umenia; pluralita autorov umožňuje zase čitateľovi Tezauru vytvárať si rôznorodé konfrontačné pohľady, hľadať medzi heslami metodické a interpretačné napätia, odkazy a doplnenia. Jeho nevýhodou je pre mňa azda to, že pri niektorých heslách by som si želala, aby ich autorom bol niekto iný, koho spôsob budovania hesla a textové analýzy majú pre mňa väčšiu výpovednú hodnotu a interpretačnú silu.
* * *
Vít Hušek
Karel Říha: Bůh vždy větší (Deus semper maior). Teologie exercicií podle Ericha Przywary. Olomouc: Refugium 2010, 110 s.
Náročná teologická kniha nevelkého rozsahu, a přece vhodná k letnímu čtení. Karel Říha představuje teologii exercicií svatého Ignáce z Loyoly podle stejnojmenné knihy Ericha Przywary (Deus semper maior). Na pozadí se setkáváme s myšlenkami Przywarovy monumentální práce Analogia entis, kterou Říha před několika lety připravil k českému vydání. Případné čtenáře je třeba upozornit, že se nejedná o meditace k soukromým duchovním cvičením či předpřipravené exerciční přednášky, ale precizní teologickou práci, kterou lze doporučit nejen současným a budoucím exercitátorům.
* * *
Michal Zvarík
Víťo Staviarsky: Záchytka. Bratislava: Kalligram 2009, 88 s.
V knihe, autorovej autobiografickej spovedi, nenájdeme jednoliato sa odvíjajúci príbeh, ale skôr zápisky a krátke príbehy neraz bizarne vyznievajúcich udalostí, ktoré majú dvoch spoločných menovateľov v prostredí záchytky v nemenovanom východoslovenskom meste. Prácu na záchytke Staviarksky podáva v bezprostrednosti, prostredníctvom ktorej sa chce vyrovnať so zjednodušeným pohľadom „zvonka“: „Nemôžu vystáť naše spôsoby. Považujú nás za mäsiarov. Žijeme v suteréne. To všetko vysvetľuje. Akoby tu bola mučiareň. (…) ‚Buďte k tým chudákom trochu ľudskejší!‛ vravia nám.“ To je však iba jedna strana mince, ktorú si záchytka vyžaduje. Pacientov často treba priviazať o posteľ, zbaviť ich ohrozujúcej spontánnosti, premeniť na objekt, vec pod kontrolou. Niekedy ide o preventívnu rutinu, inokedy o nevyhnutnosť vyžiadanú okolnosťami. A predsa sa pod povrchom zdanlivo neľudského správania nachádza istá elementárna ľudskosť a priestor pre porozumenie. Tragika sa tu preplieta s komikou, smiech nahrádza súcit, takmer každá udalosť či vypočutá príhoda zanecháva otázku, aký životný príbeh sa za ňou vlastne skrýva.
Gordon R. Lewis: Bad Faith and Antiblack Racism. New York: Humanity Books 1995, 222 s.
Prvotina amerického filozofa Gordona Lewisa ponúka podrobnú fenomenologicko-existencialistickú analýzu rasizmu zameraného proti černošskému obyvateľstvu najmä v Spojených štátoch. Autor v nej vychádza zo Sartrovho pojmu falošnej viery ako neautentického a nepravdivého úniku do sféry „bytia v sebe“, ktorá mu slúži ako základ pre polemiku s teóriami, ktoré rasizmus chápu ako určitú indispozíciu, brániacu pochopeniu racionálnych protiargumentov. Rasizmus nie je záležitosťou neschopnosti porozumieť, ako poukazuje Lewis, ale voľbou jednotlivca, ktorý v slobodnom rozhodnutí odmieta evidenciu popierajúcu jeho rasistické názory. Lewis sa okrem problému racionality venuje zároveň problémom tela a telesnosti a ich úlohe, ktorú zohrávajú v rasistickom svete, a takisto rasistickým aspektom teológie. Kniha pritom nie je iba akousi zjednodušenou multikulturalistickou oslavou rôznorodosti, ale aj kritikou neautenticity, v ktorej sa ocitajú nielen členovia bielej majority, ale aj súčasné farebné menšiny žijúce vo svete rasizmu v snahe vyrovnať sa s ním.
* * *
Anton Vydra
Jean-Luc Marion: Certitudes négatives. Paris: Grasset 2010, 336 s.
Najnovší text Jean-Luca Mariona s provokatívnym názvom Negatívne istoty je pokusom o novodobú negatívnu filozofiu. Autor sleduje štyri základné témy: človek, Boh, dar (dávanie) a udalosť.
Pasáž o človeku ako magna quæstio sa začína krásnym mottom z Françoisa Villona (uvádzam ho v slovenskom preklade Ivana Mojíka): „Knieža – poznám človeka, / jeho túžby, jeho plam, / poznám Smrť, čo zoblieka – / len sám seba nepoznám!“ Pozitívna istota od nás žiada definíciu toho, čo je človek. Marion sa v prvej kapitole svojej knihy usiluje ukázať, že táto definícia nie je možná, lebo človek jej vždy uniká (len čo by sa zadefinoval, stratil by sám seba). To je prvá negatívna istota, istota nedefinovateľnosti seba samého.
Druhá sa týka našej neschopnosti pomenovať Boha nejakým adekvátnym menom. Každý filozofický pojem tradičnej metafyziky v tom bol neúspešný a tých pojmov bolo vskutku dosť: causa sui, summum ens, ens reallissimum, dokonca aj samotný výraz Boh. Ani jedno z týchto mien nestačí na to, aby vystihlo celú podstatu Boha. Slová ľudskej reči (aj slová o Bohu) sú kolísavé. Boh je svojmu slovu verný. Božia vernosť „transcenduje a nahrádza v Bohu všemohúcnosť. Boh môže všetko, lebo vždy dodrží svoje slovo a neprevracia ho. Boh môže všetko, lebo dáva svoje slovo nenávratne a môže ho dávať iba preto, lebo dáva sám seba úplne a bez toho, aby sa vracal k slovu, ktoré raz dal.“ To, že sa nám Boh nemôže javiť, je nemožnosťou pre nás, nie nemožnosťou preňho. „Nemožnosť pre človeka sa nazýva Boh, no Boh ako taký – ako ten, kto sám robí to, čo si človek ani len nedokáže predstaviť: ospravedlniť zlé skutky ľudí, aby sa mohli stretnúť s Bohom.“ Toto slovo Boha platí a je dané a podľa Mariona mu Boh ostáva verný.
Dar a dávanie je hneď ďalšou témou knihy. Dar je darom vtedy, keď je daný bez toho, aby darca očakával jeho vrátenie či kompenzáciu. Jednoducho, dary sa darujú nezištne, nenávratne – taká je ekonómia dávania darov. Navyše sa dar nedáva kvôli niečomu, nie je to provízia ani druh vďaky či úslužnosti. Dáva sa nepodmienene, bez príčiny. Nepodmienenosť darovania sa obracia proti podmienkam daností, o ktorých hovoria filozofi, ktorí sa domáhajú pozitívnych istôt. Darovanie osebe prekračuje toto podmieňovanie. Aby toho nebolo málo, skutočné darovanie má tú zvláštnosť, že dar si nemožno nikdy privlastniť, možno ho opäť iba darovať – bez príčiny, hocikomu, nečakane.
Nečakane, nepredvídane – tak prichádza aj udalosť, ktorá je poslednou témou knihy. Nepredvídanosť udalosti opisuje Marion najskôr rozdielom medzi predmetom a vecou, ktorý filozofom nie je až taký neznámy. „Vec prichádza, zatiaľ čo predmet (vec redukovaná na istotu) pretrváva.“ Čo to znamená? Prichádzanie a budúcnosť vyjadruje francúzština slovom l’avenir, ktoré vo fenomenológii a dekonštruktivizme naznačuje práve nepredvídanosť udalosti. Predmety sú vždy prítomné a vždy definovateľné, kým veci takto uchopiť nemožno, vždy nás vedia prekvapiť. Husserlovo heslo „Späť k veciam samým!“ sa tu používa ako nasmerovanie k tomuto údivu zo stále sa obnovujúcej novosti vecí. Spredmetnenie ochudobňuje naše poznanie vecí. Takto sa podľa Mariona dávajú všetky fenomény, ako prichádzajúce a vždy nové, vždy prekvapujúce. Preto ich nemožno poznať s istotou, aj keď už toto samo „nemožno poznať s istotou“ je jednou zo zvláštnych Marionových istôt, negatívnych istôt.
* * *
Jaroslava Vydrová
Inge Hrubaničová: The Slovak Matrix alebo slová v maskáčoch. Bratislava: Q 111 2009, 144 s.
Inge Hrubaničová si v pravidelných stĺpčekoch (či skôr podvaloch) na stránkach denníka SME všímala zaujímavosti i každodenné drobnosti, ktoré prináša slovenský jazyk a život. Súbor článkov ani po čase nemusí strácať na aktuálnosti, hoci každým dňom sa vzďaľuje pôvodný kontext, v ktorom tieto články vznikali. Drobné postrehy v sebe niekedy nesú silné posolstvo, inokedy sú iba krátkym postrehom, raz prinášajú pohľad do histórie používania nejakého slova, raz pobavia a ironizujú obyčajné, hoci prekrútené skloňovanie, posuny vo významoch slov… To všetko odkrýva život nášho jazyka, jeho dynamiku, zaujímavé zákutia, ktoré si väčšinou nevšímame alebo ani nechceme všímať. Jazykovo čistý text či „vyrovnaný“ štýl sú tu, prirodzene, pridanou hodnotou, ak by sme použili nie príliš vydarenú frázu.
Amélie Nothomb: Metafyzika trubíc. Preložila Mária Ferenčuhová. Bratislava: Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT 2004, 110 s.
Amélie Nothomb sa v spomienkach malého dievčaťa vracia do takmer neodhaliteľných vrstiev času, ktoré sú v pamäti bežne zastreté a navždy zabudnuté. Kto som, keď vznikám, keď postupne prenikám do života, keď akoby tvorím svet okolo seba, aby som nakoniec ustúpila svetu, v ktorom budem ďalej existovať? Je to Boh, trubica, rastlina, malé dieťa… ťažko opísať, pochopiť, kto to vlastne je a čo tieto skúsenosti znamenajú, keďže sú plne odlišné od prežívania dospelého človeka alebo aj staršieho dieťaťa. Autobiografické „spomienky“ – spomienka je však ešte vždy slovo z nášho jazyka – sa končia vo veku troch rokov.
Keď tieto dve knihy priložím k sebe, prekrýva jedna druhú. Chrbty oboch kníh sa farebne dopĺňajú, obe autorky majú cit pre jazyk a podobností (možno skôr náhodných) by sa dalo nájsť viac. Jedna vec však, žiaľ, tieto dve knihy od seba vzďaľuje. Napriek tomu, že obe budem brať rada do rúk a rovnako intenzívne mi spríjemnili posledné augustové dni, škoda grafického vzhľadu (a azda aj príliš ostrého názvu) slovenského matrixu, ktorý pre mňa ostáva záhadou.