---

Petkanič, M.: Kierkegaard o sebaláske a pravej láske. In: Ostium, roč. 17, 2021, č. 2.

---

Kierkegaard on Self-Love and True Love
In the article I clarify the place and limits of self-love in Kierkegaard’s interpretation of the Christian concept of love to the neighbor. Kierkegaard holds that love to the neighbor is the only true love (apart from love for God) and considers its selflessness to be its most substantial quality. In his book Works of Love, he specifies this kind of love in confrontation with a purely human understanding of love, which he unmasks as self-love, and thus false love. In the study, I will analyze his claim that the highest commandment of love presupposes and at the same time requires a certain kind of love for oneself. In contrast to this symmetrical view of love, I will also shed light on those aspects in Kierkegaard’s concept of love that mostly emphasize its radically unselfish and asymmetrical nature. Finally, in confrontation of both views I will try to answer the question whether, from Kierkegaard’s point of view, true love is symmetrical or asymmetrical.

Keywords: Kierkegaard, Self-Love, Love to the Neighbor, Redoubling, Reciprocity, Symmetry vs. Asymmetry 

„najstrašnejší hoax modernej doby je, že egoizmus sa vydáva za lásku, takže sa láska stáva požadovačnou namiesto dávajúcou“.^[1]

Úvod
Štúdia je pokusom ozrejmiť sebalásku v kontexte Kierkegaardovej interpretácie kresťanského konceptu lásky k blížnemu, ktorú on popri láske k Bohu považuje za jedinú pravú lásku. Sústrediť sa budeme preto na jeho spis Skutky lásky (1847), v ktorom nachádzame koncept lásky k blížnemu najkomplexnejšie rozvinutý. Obsahom tohto spisu, rozdeleného na dve časti, je osemnásť rozpráv (kapitol) zameraných na jednotlivé aspekty lásky, ktoré spolu dotvárajú Kierkegaardov obraz pravej lásky [Kjerlighed]. Autentickú kresťanskú lásku k blížnemu tu kladie Kierkegaard do kontrastu k čisto ľudskému chápaniu lásky, ktorú charakterizuje aj ako preferenčnú lásku [Forkjerlighed], pretože sa vždy zakladá na nejakej preferencii, napríklad náklonnosti, sympatii alebo bezprostrednom cite. Kým „blížny“ v pravej láske je každý jeden človek, v preferenčnom type lásky používame označenia ako „milenec/ka“ či „priateľ/ka“ pre toho, koho uprednostňujeme voči ostatným. Práve erotická láska [Elskov] a priateľstvo [Venskab] patria k tým najrozšírenejším formám preferenčnej lásky; Kierkegaard tieto typy lásky demaskuje a odhaľuje, že žiadna preferenčná láska nie je skutočnou láskou, ale v podstate len sebaláskou.

Egoizmus preferenčnej lásky versus nesebeckosť autentickej lásky
V celom spise Skutky lásky sa v skutočnosti nestretneme so žiadnou priamou definíciou lásky, čo Kierkegaard sám v predslove knihy zdôvodňuje odkazom na jej nevyčerpateľnú bohatosť, pre ktorú ju nemôže vystihnúť žiadna slovná definícia. V pracovnej verzii predslovu zachovanej v jeho denníkoch môžeme čítať: „i ten najmenší skutok lásky má bytostne tú vlastnosť, že sa opísať nedá, je neopísateľný.“[2] A predsa Kierkegaard najmä v prvej časti spisu charakterizuje lásku ako povinnosť. To však je len formálne vymedzenie, spôsob, akým nám je láska (z Božej autority) daná. K tomuto formálnemu vymedzeniu pripája ešte ďalšie, ktoré je voči prvému kontrastné, keď vraví, že láska je potreba. Napriek chýbajúcej definícii lásky Kierkegaard charakterizuje lásku mnohými atribútmi, napríklad tým, že láska je milosrdná, oddaná, dávajúca, sebazapierajúca, zmierlivá, odpúšťajúca, nekonečná, večná, nemenná, verná, slobodná atď. Zo všetkých dôležitých charakteristík lásky do popredia vystupuje jedna zásadná črta: jej nesebeckosť. Nesebeckosť Kierkegaard chápe ako bytostný atribút lásky, ako vlastnosť, ktorá ako zrno do pliev odlišuje pravú lásku od nelásky, vrátane tej, ktorá sa tak často skrýva pod pláštikom lásky: sebalásky.

Jednou zo zásadných vlastností sebalásky je jej požadovačnosť; z nej potom pramení vyberavosť. Požadovačnosť a vyberavosť, ktorých spoločným zdrojom je egoizmus, sa stavajú do cesty lásky k blížnemu: pre požadovačnosť totiž nevidíme blížneho. A práve tento typ požadovačného, nárokujúceho a vyberavého vzťahu k druhému sa dnes vo svete uprednostňuje a dokonca zavádzajúco vydáva za lásku, čo vyvoláva zmätok v pojmoch. Kierkegaard voči tomuto deformovanému pohľadu na lásku rázne namieta, že láska je „pravým opakom požadovačnosti“.[3] Každý typ preferenčnej lásky sa zameriava na výnimočnosť a dokonalosť predmetu lásky, preto vždy od svojho objektu niečo požaduje. Tak sa každý typ preferencie ukazuje ako sebectvo, pretože keď sledujeme nejakú preferenciu, tak si strážime len svoj vlastný záujem a druhý nás zaujíma, len pokiaľ má tú vlastnosť, ktorú preferujeme. Naproti tomu v láske k blížnemu, ktorá nie je požadovačná, ale dávajúca, nie je dôležitá výnimočnosť a dokonalosť predmetu lásky, pretože táto láska zmazáva všetky rozdiely vo svojom predmete kladie dôraz na dokonalosť samotnej lásky. „Zmyselná láska a priateľstvo sa určujú predmetom lásky, iba láska k blížnemu je určená láskou samou.“[4] Preferenčná láska od predmetu požaduje, aby spĺňal určité naše predstavy o dokonalosti predmetu lásky, aby sa tak pre nás vôbec stal „láskyhodným“ [elskelig]. Avšak láska k blížnemu, ktorá vychádza z bytostnej potreby lásky skrytej vnútri človeka, nehľadá podnet pre lásku niekde vonku, mimo seba, ale v sebe, a preto lásku už vždy so sebou prináša, a nachádza tak každého jedného človeka láskyhodným: „Ale ten, kto lásku má a hľadá pre ňu človeka (hľadá predmet lásky), ten v tom istom stupni, ako v ňom láska rastie, veľmi ľahko predmet nájde a nájde ho láskyhodný.“[5] Takže láskyplný človek nemá žiaden väčší problém nájsť svoj predmet lásky, veď blížny je tu už prítomný, stojí nablízku, takpovediac povedľa: „blížnym je ti ten prvý človek, ktorého stretneš, a toho musíš milovať“[6]. A tak v prípade, keď sa sťažujeme, že nemôžeme nájsť predmet lásky, len samých seba udávame, že lásku v sebe nemáme; tento stav ľudia nazývajú nešťastím, ale v skutočnosti ide o ich vinu. Svetské chytráctvo nám nahovára, že lásku premárnime, ak milujeme niečo nedokonalé, slabé a pod., voči čomu Kierkegaard namieta, že práve to znamená lásku uskutočňovať, a že naopak lásku premrháme svojimi nárokmi na dokonalosť predmetu a márnym hľadaním tejto dokonalosti. Čisto ľudská predstava lásky tak pripomína „otvorené oko obdivu“, ktoré starostlivo skúma prednosti a dokonalosti druhého, ale „láska je skôr zavreté oko trpezlivosti a miernosti, ktoré nedostatky a nedokonalosti nevidí“[7]. Keď sa predmet lásky časom zmení, svetská, preferenčná láska začne vädnúť, meniť sa v opak (nenávisť) či nakoniec sa môže vytratiť; ale láska k blížnemu zostáva nemenná a bezmedzná, nech sa jej predmet akokoľvek mení – blížneho totiž, na rozdiel od milovaného či priateľa, človek nikdy nestratí, nech by on čokoľvek proti nemu robil. Táto Kierkegaardom proklamovaná nezávislosť pravej lásky od jej predmetu sa vskutku nerovná ľahostajnosti k objektu lásky[8], ako sa nám to snaží podsunúť vo svojej eseji „O Kierkegaardovej doktríne lásky“ (1939) T. W. Adorno, keď tvrdí, že objekt lásky je u Kierkegaarda irelevantný a podstatnou kvalitou lásky je jej bezpredmetnosť.[9]

Ak niekoho naozaj milujeme, tak mu nasilu nevtláčame našu vlastnú predstavu o dokonalosti, o tom, akého by sme si ho priali mať. Ten, kto tak činí, ako argumentuje Kierkegaard, v skutočnosti nemiluje človeka, ktorého vidí, ale svoju vlastnú bájnu predstavu o dokonalosti. Požadovačnosť a vyberavosť nám totiž bránia milovať ľudí, ktorých vidíme, teda konkrétnych ľudí, ktorých v našom reálnom živote stretávame: „my ľudia hovoríme o tom, ako nájsť dokonalého človeka, aby sme ho mohli milovať. Kresťanstvo sa zaoberá tým, ako byť dokonalým človekom, ktorý by bezmedzne miloval človeka, ktorého vidí.“[10] Z toho plynie, že ak chceme lásku v našom živote nájsť, nemáme cibriť našu vyberavosť, náš vkus, ani zaostriť zrak, aby sme tak dokázali rozpoznať výnimočnosť a dokonalé vlastnosti predmetu hodného našej lásky, ale musíme začať zmenou samých seba, ako to Kierkegaard sám formuluje: každý z nás sa musí stať blížnym.[11]

Kierkegaard zjavne v nadväznosti na Aristotela tvrdí, že milovaný a priateľ sú pre nás len akýmsi „druhým Ja“^[12]. Milovaný a priateľ sú našou vlastnou projekciou, rozšírením nášho vlastného egoizmu. Proti tomu Kierkegaard stavia kategóriu blížneho, ktorý na rozdiel od milovaného a priateľa nepredstavuje naše „druhé Ja“, ale „druhé Ty“[13]. V prvom prípade je Ja akoby opité v inom Ja, pričom na najvyššom stupni milovania sa dve Ja stávajú jedným spoločným Ja, ktoré sa sebecky odpútava od iných ľudí. V milovaní a priateľstve preto v druhom človeku nemilujeme blížneho, ale v samoľúbosti svoje „druhé Ja“, svoje „alter ego“. Cez zamilovanosť a priateľstvo sa podľa Kierkegaarda nikdy nedostaneme k láske k blížnemu a Bohu. V prípade kresťanskej lásky k blížnemu ma moja láska, vzhľadom na to, že blížny je duchovné určenie, nemôže bytostne identifikovať s druhým Ty (pretože v duchovnom zmysle každý z nás je individuálnou bytosťou, ktorá nemôže s nikým ani s ničím splynúť). I keď to Kierkegaard v tomto kontexte priamo neuvádza, môžeme si domyslieť, že tam, kde je druhé Ty, musí byť aj nejaké „prvé Ty“ a že pod týmto zamlčaným „prvým Ty“ by Kierkegaard nemohol myslieť nikoho iného než Boha. Ako to totiž plynie z celku Kierkegaardovho diela, osobný vzťah k Bohu ako k moci, ktorá nás zo svojej lásky a k láske stvorila, je a má byť v našom živote eticky prvoradý a určujúci. Tento vzťah je pre Ja dokonca ontologicky konštitutívny, ako o tom Kierkegaard pojednáva v spise Choroba na smrť (1849).[14] V milovaní a priateľstve je prostredníkom náklonnosť, v láske k blížnemu je prostredníkom Boh. Je „medziurčením“, stredným termínom [Mellembestemmelse][15]. A bez tohto medziurčenia blížneho neobjavíme, ako opakovane prízvukuje Kierkegaard: „Aby sme v láske blížneho získali, musíme vychádzať z Boha a v láske k blížnemu musíme Boha nájsť.“[16]

Symetria lásky: zdvojenie a láska k sebe samému
So zreteľom na prikázanie lásky Kierkegaard v druhej rozprave prvého dielu poukazuje na zásadný fakt, že kresťanstvo vo svojej etike vychádza z istého antropologického predpokladu, že každý človek prirodzene miluje sám seba, teda že každý z nás je obdarený sebaláskou [Selvkjerlighed]. Tento predpoklad je podľa Kierkegaarda imanentne obsiahnutý už v samotnom prikázaní lásky vo výraze „ako seba samého“. „Kráľovský zákon“ – ako opakovane po vzore sv. Písma^[17] kresťanský zákon lásky Kierkegaard nazýva – totiž prikazuje, že jedinec má milovať druhého práve tak, ako miluje seba samého. Frázu „ako seba samého“ následne Kierkegaard charakterizuje aj ako „zdvojenie“ [Fordoblelse]. Výhodou týchto slov zdvojenia je podľa Kierkegaarda jednak to, že sú ľahko prístupné, pochopiteľné každému človeku, a jednak to, že v sebe obsahujú silné „napätie večnosti“ [Evighedens Spændkraft][18], bez ktorého by nebolo možné sebalásku dostať pod kontrolu. Cieľom tohto zdvojenia totiž nie je sebalásku, ktorú má v sebe každý z nás ako prirodzený sklon, potvrdiť, ale naopak premôcť, a práve preto ho sebectvo zo všetkého najviac neznáša. Kresťanské prikázanie lásky k blížnemu tak síce na jednej strane predpokladá u človeka lásku k sebe samému, na strane druhej mu chce sebalásku zo srdca vypudiť.

V ďalšej analýze prikázania lásky Kierkegaard odhaľuje, že toto prikázanie nielen lásku k sebe predpokladá, ale ju aj vyžaduje. Tento zdanlivý rozpor – vyžadovať lásku tam, kde už je – sa anuluje ihneď, ako si všimneme, že Kierkegaard rozlišuje medzi dvoma typmi lásky k sebe samému: pravou a nepravou. Kým nepravá láska je sebecká a exkluzívna, to znamená že vylučuje z lásky všetkých ostatných okrem seba, „pravá láska k sebe“ [rette Selvkjerlighed] je nesebecká a paninkluzívna, zahŕňa láskou všetkých vrátane seba. Láska k sebe, ktorú prikázanie k blížnemu predpokladá, a tá, ktorú požaduje, sú teda dva odlišné druhy lásky. Kresťanstvo síce predpokladá lásku k sebe u každého človeka, to však neznamená, že ju v tejto pôvodnej sebeckej forme taktiež posväcuje, kresťanstvo totiž nevyučuje sebaláske, ale naopak, vyzýva k jej zásadnej metamorfóze: „Ako Jakub po boji s Bohom kríval^[19], musí sa sebaláska po boji s týmto slovom („ako seba samého“ – pozn. MP) zlomiť, so slovom, ktoré nechce človeka učiť, že sám seba milovať nemá, ale naopak ho pravej sebaláske učí.“[20]

Nebolo by správne vysvetľovať kráľovský zákon v tom duchu, že zdvojenie v prikázaní lásky vedie k reciprocite (v zmysle postoja: budem sa k tebe správať rovnako ako ty ku mne); zdvojenie totiž vedie naopak k vykoreneniu sebalásky, a tým i k prekonaniu princípu recipročnej výmeny vo vzťahu k druhému človeku. Láska z kresťanského hľadiska nie je recipročná a symetrická, práve naopak. Slová zdvojenia nás nemajú pobádať k tomu, aby sme si našu pôvodnú sebalásku s druhými len navzájom vymenili, ani k tomu, aby sme ju len jednoducho rozšírili na druhých, ako na to poukazuje C. Stephen Evans: „Rozšírenie našej existujúcej sebalásky na iných je tým, čo konštituuje preferenčnú lásku, teda ten druh lásky, ktorý Kierkegaard kladie do kontrastu k láske k blížnemu… Problém so skutočnou ľudskou sebaláskou nie je jednoducho v tom, že je príliš úzko zameraná, a tak musí byť rozšírená na iných. Problém so skutočnou ľudskou sebaláskou je v tom, že je to sebecký druh lásky, a preto musí byť pretransformovaná. Totiž aj vtedy, keď je sebaláska rozšírená na druhých, ako je to v prípade priateľstva a romantickej lásky, sebectvo nie je nijak eliminované.“[21] V tomto type vzťahu k druhému založenom na pôvodnej, t. j. egoistickej sebaláske jedinec rozširuje túto svoju lásku k sebe na druhého, ale iba potiaľ, pokiaľ má z toho sám nejaké výhody či pokiaľ mu je jeho láska opätovaná (t. j. len pokým dochádza v láske k recipročnej výmene). Preferenčný typ lásky sa tak odhaľuje ako v podstate istá forma ekonomického vzťahu: odplácanie rovného za rovné. Láska k sebe samému, ktorú kresťanská etika vo svojom prikázaní lásky súbežne s láskou k blížnemu požaduje, nie je preto v žiadnom prípade egoistickou sebaláskou. Keby to tak bolo, nebola by láska k blížnemu ničím iným než rozmnoženým a potencovaným egoizmom, ale je láskou, ktorá prešla zásadnou zmenou: „zmenou večnosti, takže sa stala povinnosťou, a miluje, pretože milovať má.“[22] Žiaden človek totiž nemá v sebe vrodený sklon ani predstavu správnej lásky k sebe, prirodzene nosí v sebe iba sebalásku; pravej láske k sebe sa preto musí naučiť, a to prostredníctvom vzťahu k povinnosti.

Z predošlého vplýva, že Kierkegaard číta kresťanské prikázanie lásky takto: miluj blížneho svojho ako máš milovať seba samého. Podľa Kierkegaarda obidve formy lásky, ktoré prikázanie od človeka vyžaduje (t. j. milovať blížneho a milovať seba správnym spôsobom), sa navzájom dopĺňajú a plne korešpondujú; obrazne povedané, ide o dve vetvy jedného stromu pravej lásky: „Milovať seba samého správnym spôsobom a milovať blížneho si navzájom dokonale zodpovedajú; v základe sú jedno a to isté.“[23] Otázkou však zostáva, čo si máme predstaviť pod pravou láskou k sebe, respektíve čo znamená milovať seba tým správnym spôsobom? Túto otázku Kierkegaard zodpovedá najprv čisto formálne, napohľad akoby argumentáciou v kruhu: „Milovať budeš seba samého tak, ako miluješ blížneho, keď ho miluješ ako seba samého.“[24] Táto formulácia vskutku prezrádza, že obe podoby lásky sú nielen na seba odkázané, a teda sa podmieňujú, ale sa navzájom i osvetľujú. Takže človek sa môže naučiť, čo značí pravá láska k sebe samému až vďaka prikázaniu lásky k blížnemu, a naopak, naučí sa, čo značí milovať blížneho až vtedy, keď miluje seba správnym spôsobom. Obom podobám lásky sa teda učíme súbežne, pričom učiteľom tu je povinnosť (milovať).

V Skutkoch lásky Kierkegaard správnu lásku k sebe samému osvetľuje predovšetkým cestou kontrastu, keď predstavuje niekoľko modelových príkladov scestnej sebalásky: človek, ktorý premrhá čas a silu v službe márnivým a bezvýsledným veciam, ľahkovážny človek, ktorý sa rozdáva ako bezvýznamnosť, deprimovaný človek, ktorý sa pokúša zbaviť seba i svojho života, zlomený človek, ktorého nevernosť a zrada sveta či iného človeka priviedli k zúfalstvu či človek, ktorý si myslí, že sebamučením a sebamrzačením robí Bohu službu – to všetko sú príklady toho, keď jedinec v skutočnosti sám seba nemiluje, to znamená, že nemiluje sám seba tak, ako milovať má.[25] V týchto príkladoch sa odráža sebapohŕdanie, sebaponižovanie, strata sebaúcty, neschopnosť vnímať svoju neodcudziteľnú hodnotu či ľahkovážny postoj k svojmu Ja – sú tak dokladom toho, že chápanie zdvojenia ako čírej výmeny v žiadnom prípade nemôže postačovať: človek sa s prikázaním lásky k blížnemu musí taktiež naučiť láske k sebe samému.

Pre komplexnejšiu a pozitívnu odpoveď na otázku, čo si Kierkegaard predstavuje pod pravou sebaláskou, by sme sa však mali poobzerať i po ostatných jeho dielach. Trúfam si tvrdiť, že Kierkegaard pod správnou láskou k sebe samému má vlastne na mysli predovšetkým to, že každému jednému človeku má v prvom rade záležať na spôsobe jeho života; inak povedané, láska k sebe samému predstavuje základnú, bytostnú starosť človeka o jeho vlastnú existenciu, o vlastnú dušu (či v Kierkegaardovej terminológii: o vlastného ducha, o Ja), to je niečo, na čo by jedinec nikdy nemal zabudnúť ani pre lásku k druhým. Tento motív bytostného vzťahu k sebe samému Kierkegaard akcentuje v celom svojom diele, ide totiž o jednu z jeho najzásadnejších a najsymptomatickejších tém, no explicitne ju rozvádza a do hĺbky vypracováva najmä v spisoch Uzatvárajúci nevedecký dodatok (1846) a Choroba na smrť (1849). Ako však pripomína v naposledy menovanom spise, práve táto starosť o vlastné Ja, o to, aby sme sa stali duchom, svetu zväčša pripadá ako sebectvo a neodpustiteľné mrhanie časom[26]. Správna láska k sebe je však základným predpokladom k tomu, aby sme sa stali pravdivým Ja, zatiaľ čo sebeckou zatvrdnutosťou môžeme toto svoje Ja stratiť.

Aj vzhľadom na spomínané modely nesprávnej sebalásky Kierkegaard v Skutkoch lásky zdôrazňuje, že kresťanstvo neučí, že človek má milovať druhého viac než seba samého, ale učí, že človek má milovať blížneho ako seba samého. Milenec, ktorý sa nazdáva, že v zbožňovaní miluje svoju milovanú viac než seba samého, sa jednak podľa Kierkegaarda zásadne mýli, nemiluje ju ani tak ako seba samého, pretože má na milovanú požiadavky, ktoré koniec koncov plynú z jeho sebalásky. A na druhej strane, zbožňovať druhého alebo dovoliť druhému, aby sme sa stali objektom jeho zbožňovania, nemá nič spoločné s kresťanskou láskou k blížnemu, ale vedie to naopak k popretiu lásky k blížnemu a odtrhnutiu sa od Boha. „Veď milovať Boha je milovať seba samého, milovať iného človeka ako Boha je seba samého podvádzať a dovoliť inému, aby nás miloval ako Boha, je podvádzať toho človeka.“[27] Preto keď človek celkom nezabudol na seba a má v sebe tú základnú existenciálnu starosť o seba, o vlastnú existenciu a vlastné Ja, teda z princípu základnej lásky k sebe samému by mal zásadne odmietnuť vykonať niečo, o čo by ho milovaný či priateľ žiadal, ak by videl, že ide o niečo, čo by mu mohlo uškodiť. Keby kresťanstvo nepredpokladalo a nepožadovalo od človeka túto základnú lásku k sebe samému, tak by nás druhí, zneužijúc bezhraničnosť našej lásky, mohli zotročiť či zviesť z cesty k Bohu. A láska človeka k blížnemu má človeka priblížiť k Bohu, nie ho od neho vzdialiť. Kierkegaard uvádza, že jedine Boha má človek milovať viac než seba samého, a teda s bezpodmienečnou poslušnosťou.

Radikálna asymetria lásky
Vynára sa pred nami kľúčová otázka: je autentická láska z pohľadu Kierkegaarda symetrická, alebo asymetrická? Všeobecne sa pod symetriou rozumie súmernosť a vyváženosť medzi dvoma časťami celku. V láske pritom môžeme uvažovať o symetrii alebo asymetrii najmä v dualite dvoch základných pomerov: keď sa pýtame na súmernosť v pomere medzi sebaláskou a láskou k blížnemu a keď si kladieme otázku súmernosti vo vzťahu medzi mojou láskou k druhému a láskou druhého ku mne.

Zdá sa, akoby nás predchádzajúca Kierkegaardova diskusia o zdvojení v zákone lásky chcela naviesť na jednoznačnú odpoveď, že pravá láska je z jeho pohľadu symetrická, pretože prikázanie, ktoré lásku definuje, od človeka požaduje, aby simultánne miloval rovnako blížneho a seba samého. No ak vezmeme do úvahy aj ostatné Kierkegaardove rozpravy a zvlášť si povšimneme rozpravy o nekonečnom dlhu lásky, o tom, že láska nehľadá svoje, ako aj o tom, že skutkom lásky je spomínať na zosnulého, odpoveď sa nám sproblematizuje. Všetky tri kapitoly totiž zobrazujú lásku v jej radikálnej nesebeckosti s vylúčením reciprocity. Z toho dôvodu si teraz myšlienkový obsah týchto rozpráv stručne priblížime, pričom sa bližšie zastavíme len pri poslednej, najdiskutovanejšej.

V prvej z týchto rozpráv, ktorá je jeho voľnou interpretáciou slov svätého Pavla z Listu Rimanom[28], prichádza Kierkegaard s ďalšou zásadnou charakteristikou lásky: láska je nekonečným dlhom, a to preto, že láska je zo svojej podstaty nekonečná, bezodná a bezhraničná. Milujúci človek podľa Kierkegaarda spočíva akoby v nekonečnom dlhu lásky k blížnemu, pričom je v živote vyzývaný k tomu, aby tento dlh neustále splácal, a teda láskou druhého obdarovával, predsa však tento dlh nikdy nemôže splatiť: „milujúci sa darovaním lásky sám nekonečne zadlžuje.“[29] Táto vlastnosť lásky odhaľuje jej paradoxnosť: darovaním lásky sa totiž dlh lásky nespláca, ani nijak neumenšuje, naopak, zväčšuje sa, pretože sa samotnou láskou znekonečňuje.

Pre milujúceho zostať v dlhu lásky voči blížnym je rovnako želaním i povinnosťou napriek tomu, že neustále druhých svojou láskou obdarúva a vie, že jeho úloha, pokiaľ bude žiť, nikdy nedôjde konca. Kierkegaard túto nemožnosť splatiť dlh lásky zdôvodňuje jej nekonečnosťou. Láska je buď nekonečná, alebo vôbec nie je – nekonečnosť je jej skutočným živlom. Odpočítanie z dlhu by bolo možné len vo veciam konečných, nie v prípade, že ide o nekonečnú veličinu: lásku. „Vyúčtovanie sa môže diať len tam, kde ide o pomer v konečnosti, pretože konečný pomer ku konečným veciam sa dá vypočítať. Ale láskyplný nevie počítať.“[30]

Motív nekonečnosti dlhu lásky ako základnej kresťanovej povinnosti nám jasne vyjavuje lásku v jej radikálnej asymetrickosti. Táto sa prejavuje v rovine pomeru medzi mojím vzťahom k druhému človeku a jeho vzťahom ku mne. Kierkegaard vskutku v celej knihe hovorí o mravnej povinnosti vždy len z existenciálnej perspektívy, teda pokiaľ sa týka mňa ako existujúceho jedinca, preto popisuje moju povinnosť k druhým, nie povinnosť druhých voči mne: jednotlivec skutkom lásky nedostáva do dlhu druhého, ale seba.

Hoci Kierkegaard zdôrazňuje nesebeckosť ako bytostný atribút lásky naprieč celou knihou, najotvorenejšie ju osvetľuje v rozprave „Láska nehľadá svoje“^[31]. Práve výraz „nehľadá svoje“ v definícii lásky poukazuje na jej neegoistickú povahu: človeku lásky totiž nejde o vlastný prospech a v konaní nesleduje svoje záležitosti. Kontrastný výraz „hľadať svoje vlastné“ referuje naopak k sebaláske a samoľúbosti, a je preto symptómom nelásky.[32] Fakt, že láska nehľadá svoje, Kierkegaard vysvetľuje tak, že láska je svojou esenciou oddanosťou, a teda (seba)dávaním, ktoré nič od druhého nevyžaduje, pretože ho v konaní nezaujíma prijímanie (keďže nechce nič pre seba), ale dávanie. Skutočne milujúci človek ani nepožaduje, ani neočakáva opätovanie lásky od toho blížneho, ktorému lásku prejavuje.

Za ústrednú myšlienku tejto kapitoly možno pokladať tvrdenie, ktoré formuluje vo zvýraznenej pasáži: „Láska nehľadá svoje [sit Eget – doslova: svoje vlastné], pretože v láske nie je nič moje či tvoje. Slová moje a tvoje sú len vzťahovým určením svojho; takže ak nie je nič moje a tvoje, tak tu niet ani nič vlastného; ale ak niet nič vlastného, potom je hľadanie svojho nemožné.“[33] Na základe tejto novej kvality lásky, že jej pôsobením sa vytráca rozlišovanie medzi mojím a tvojím, Kierkegaard vymedzuje lásku voči spravodlivosti, zločinu a romantickej láske.

Základný rozdiel medzi láskou a spravodlivosťou [Retfærdighed] vidí v tom, že spravodlivosť na rozdiel od lásky hľadá a „vyžaduje svoje“, a preto dbá na prísne rozlišovanie môjho a tvojho: „spravodlivosť obhajuje svoje, prideľuje a rozdeľuje, určuje, čo môže každý právom nazývať svojím vlastným, súdi a trestá, ak niekto nechce robiť rozdiel medzi mojím a tvojím.“[34] To tiež znamená, že spravodlivosť napriek jej prospešnosti vo vonkajšom svete nijako neprekračuje rovinu sebectva, čiže sebalásky, veď je plodom racionálneho egoizmu a symetrie všetkých dotknutých.

Zdá sa, že podobnú črtu miznúceho rozlišovania medzi mojím a tvojím zdieľa autentická láska s romantickou láskou (i s priateľstvom), veď neraz počuť zamilovaného jedinca hovoriť: „všetko, čo je moje, patrí i jej, a čo je jej, je i moje!“[35] Avšak na rozdiel od romantickej lásky, lásky definovanej ako cit, stieranie hraníc medzi mojím a tvojím v pravej láske nemá za následok stieranie rozdielu medzi Ja a Ty. Kým v prípade autentickej lásky zostávajú Ja a Ty naďalej prítomné a rozlíšené, v prípade romantickej lásky sa Ja opojené ľúbostným vzplanutím k druhému akoby rozplýva v Ty. Kierkegaard navyše problematizuje i samotné stieranie hraníc medzi mojím a tvojím v romantickej láske tvrdiac, že je vskutku len zdanlivé, pretože sa mení na „naše“. Moje a tvoje v tomto druhu lásky nie je skutočne odstránené, len sa zamieňa, dochádza tu k výmene môjho za tvoje a tvojho za moje, a tak vzniká spoločné moje a tvoje, teda naše. No ako Kierkegaard podotýka: „naše je v spoločenstve to isté ako moje u osamelého“[36]. Zamilovanosť i priateľstvo sa vo svojej výlučnosti vytvorením spoločného „naše“ egoisticky vymedzujú voči ostatným, preferenčná láska je tak v podstate sebecky exkluzívna.

Odstraňovanie rozdielu medzi mojím a tvojím, ku ktorému dochádza v skutočnej láske, môže navonok pripomínať dokonca i počínanie zločinca – zlodeja, podvodníka či násilníka. V tejto súvislosti Kierkegaard odhaľuje, že moje a tvoje sú korelatívne kategórie, že nemôžu byť jedna bez druhej, čiže odstránením jednej odstránime i tú druhú. A zločinec je zločincom práve preto, že si proti vôli druhého (Ty) prisvojuje to, čo je jeho (tvoje). No čím viac zločinné Ja odstraňuje tvoje, tým viac ruší i moje (teda to, čo je jeho vlastné), čo mu spravodlivosť veľmi rada pripomenie. Zásadný rozdiel medzi láskou a zločinom krádeže tak spočíva v tom, že zlodej začína tým, že odstraňuje tvoje, a tým mu mizne moje, zatiaľ čo milujúci odstraňuje moje, a tým odstraňuje i tvoje.

Témou tretej rozpravy je spomienka na zosnulého chápaná ako skutok lásky. Hoci ide o napohľad neproblematickú tému, práve táto rozprava sa stala zdrojom polemík. Ústrednou myšlienkou je to, že spomínanie na nebohého je skutkom lásky a zároveň našou povinnosťou. „Voči zosnulým isto máme taktiež povinnosti. Máme milovať ľudí, ktorých vidíme, a preto i tých, ktorých sme videli, ale už nevidíme, pretože ich vzala smrť.“[37] Je zrejmé, že keď Kierkegaard hovorí o spomienke na zosnulého ako o príkladnom skutku lásky, má tým symbolicky na mysli všetky akty lásky k zosnulému. Láska k zosnulému môže mať totiž viacero podôb: okrem udržovania myšlienky na zosnulého v spomienke či tichej modlitbe je to predovšetkým navštevovanie miesta jeho posledného odpočinku, starostlivosť o jeho hrob, venovanie milodarov na slávenie zádušnej omše a pod. To všetko od nás môže vyžadovať čas, úsilie či prostriedky. Môže nám to azda zosnulý oplatiť? Rozhodne nie. Práve táto zvláštnosť skutkov lásky k zosnulému blížnemu odhaľuje pravú povahu autentickej lásky: jej nereciprocitu. Preto je pre Kierkegaarda láska k zosnulému testom pravej lásky: „Popravde, ak sa chceš presvedčiť, koľko v tebe alebo inom človeku je lásky, všimni si, ako sa správa k zosnulému.“[38] Spomínať na zosnulých nie je teda len jeden z mnohých skutkov lásky, ale ide o veľmi špecifický skutok lásky, ktorý podľa Kierkegaarda odhaľuje tri dôležité aspekty pravej lásky: nesebeckosť, slobodu a vernosť.

Kierkegaard je toho názoru, že spomienka na zomrelého je dokonca tým najnesebeckejším skutkom vôbec, pretože tu chýba akákoľvek vyhliadka na odplatu. Pokiaľ je tu totiž prítomná možnosť odplaty, reciprocita, ako je to v našom pomere k všetkým živým, tak čistota, teda nesebeckosť našich motívov zostáva otázna. „Milovať tých, ktorí nám to môžu oplatiť“, je podľa Kierkegaarda len pohanským postojom[39], inými slovami, ide o čisto ľudský pohľad na lásku, ktorý je na míle vzdialený radikálnej nesebeckosti v kresťanskom chápaní lásky. Za napohľad láskavými skutkami i mnohých dobrých ľudí môžeme pod ostrejším svetlom nezriedka uzrieť tiene istých očakávaní od tých, ktorým preukázali svoje dobrodenie, napríklad očakávanie vďačnosti, pochvaly, zaviazanosti, opätovania lásky či nádej, že im to raz, keď sa pre zmenu oni sami ocitnú v núdzi, druhí odplatia. To však všetko svedčí o prítomnosti sebeckých prvkov ukrytých v motívoch ich skutkov. Preto Kierkegaard navrhuje spomienku na zosnulého jednak ako istý test na preskúmanie našich vlastných motívov, či sa v nich nenachádza sebeckosť a zároveň ako návod na nápravu nášho vzťahu k druhým, čiže na očistu našich motívov od sebeckých očakávaní akejkoľvek odplaty za naše dobré skutky.

Spomínanie na zosnulého je v Kierkegaardových očiach taktiež skutkom najslobodnejšej lásky [frieste Kjerlighed], pretože niet dobrovoľnejšej lásky. Patrí k podstate pravej lásky, že je slobodná, pokiaľ by totiž bola vynútená, nešlo by už o lásku. No z prísnejšieho uhla pohľadu, v pomere k živým sme dennodenne konfrontovaní so záplavou podnetov, ktoré si od nás skutok lásky priam vynucujú: „Dieťa kričí, chudák žobre, vdova nalieha, ohľad núti, bieda tlačí…“[40] Naproti tomu mŕtvy sa nám nijako nevnucuje, a predsa, ak zostávame v láske verní zosnulému i dávno potom, čo z tohto sveta odišiel, dávno potom, čo odznela bezprostredná bolesť z jeho straty, dosvedčujeme tým, že v nás sídli pravá, nevynútená, slobodná láska. Preto je láska k zosnulému i vhodným testom toho, či je naša láska k živým skutočne slobodná. „Vec sa má tak, že v pomere k inej ľudskej láske je tu najčastejšie niečo, čo k nej donucuje, ak nič iné, tak aspoň každodenný pohľad a zvyk, a preto nie je zreteľne vidieť, či to je láska, ktorá slobodne drží svoj predmet, alebo či to je predmet, ktorý nejako núti a napomáha k láske. Ale v pomere k zosnulému sa všetko ozrejmí.“[41]

Spomienka na zosnulého je podľa Kierkegaarda aj skutkom najvernejšej lásky, pretože vo vzťahu k zosnulému tu niet nič, čo by nám dopomáhalo k vernosti, mŕtvy totiž nie je „skutočným predmetom“. Kierkegaard s výbornou znalosťou ľudskej duše odhaľuje, že vo vzťahoch medzi živými si často zdôvodňujeme stratu našej vernosti zmenou toho druhého, a naopak ten druhý si takisto zdôvodňuje vytrácanie svojej vernosti našou zmenou[42]. Mŕtvy je však nezmeniteľný, a preto, ak tu dôjde k nejakej zmene vo vzťahu, je jasné, že zmena nastala na našej strane, nie na strane mŕtveho. Ak však verne zostávame naďalej v láske k blížnemu, dokazuje to pravosť našej lásky. Kierkegaard poodhaľuje, že často žijeme v sebaklame vernosti a pravosti, pritom činíme našu lásku závislú od zmeny druhého, a preto odporúča, ak si chceme otestovať vernosť našej lásky, máme sa obzrieť na to, akú vernosť zachovávame voči zosnulému.

Kierkegaard považuje spomienku na zosnulého nielen za najvhodnejší test pravosti našej lásky, či je skutočne nesebecká, nenútená a verná, ale aj za návod, vďaka ktorému sa môžeme naučiť, ako správne milovať živých blížnych či dokonca ten „najlepší návod k správnemu pochopeniu života“[43]. I sám Kierkegaard si je vedomý, že by mohol byť v tomto ohľade nepochopený, preto v závere vyslovene zdôrazňuje povinnosť lásky k živým, konkrétnym ľuďom: „Povinnosť milovať ľudí, ktorých vidíme, nemôže prestať, keď ich od nás oddelí smrť, pretože povinnosť je večná; ale povinnosť k zomrelým nás nemôže oddeliť od spolužijúcich natoľko, aby sa nestali predmetom našej lásky.“[44]

Práve táto rozprava sa stala jedným z hlavných terčov Adornovej ostrej kritiky Kierkegaardovej etiky, keď s uštipačným tónom zhodnocuje jeho koncept lásky k blížnemu slovami: „Možno by sa dalo najpresnejšie zosumarizovať Kierkegaardovu doktrínu lásky tvrdením, že požaduje, aby sa láska správala ku všetkým ľuďom, akoby boli mŕtvi.“[45] Toto tvrdenie, ako i mnohé jeho ďalšie, sa však ukazuje prinajmenšom ako nepresné a zavádzajúce. Pretože výraz správať sa k ľuďom, akoby boli mŕtvi, naznačuje, že druhí by nám mali byť ľahostajní, a to vôbec nezodpovedá duchu Kierkegaardovej etiky lásky. Ako na to upozorňuje M. J. Ferreiraová, Adorno si zamieňa Kierkegaardovo rázne odmietnutie reciprocity, ktorú Kierkegaard chápe veľmi úzko ako vzájomnú výmenu, s odmietnutím responzivity lásky[46]. Pravá láska síce vylučuje reciprocitu, nie však responzivitu; láska totiž nie je ľahostajná k odpovedi druhého. Predsa ak milujeme suseda ako seba samého, inak budeme na neho reagovať v situácii, keď nám ponúkne cez plot košík čerešní, inak, keď sa nám príde fyzicky vyhrážať, no na našej láske k nemu to nič nezmení.

Záver
Kierkegaardova diskusia o sebaláske a pravej láske, ktorú sme sledovali v tejto štúdii, nás v závere privádza k dileme: Je autentická láska symetrická alebo asymetrická? Kierkegaardova odpoveď by pravdepodobne znela: dialekticky vzaté je oboje. Kierkegaard v duchu Evanjelia tvrdí, že máme milovať blížneho tak, ako milujeme samých seba. Znamená to však, že sa máme správať k druhému človeku rovnako ako k sebe? Už z tých troch rozpráv rozoberaných v predošlej časti článku nám musí byť jasné, že Kierkegaardova odpoveď je rozhodné nie. Celé Skutky lásky nám poskytujú množstvo textovej evidencie, že Kierkegaardov útok na sebectvo a sebalásku ukrytú v požiadavke recipročného vzťahu je radikálny. Preto sa nemožno stotožniť s umierneným výkladom Antonyho Aumanna, ktorý sa pokúsil interpretovať Kierkegaardovo chápanie lásky na spôsob aristotelovskej miery ako symetriu medzi sebaláskou a láskou k blížnemu.[47] Je totiž charakteristickou črtou celého Kierkegaardovho myslenia, že napína tetivu ideálu na maximum a zásadne sa odmieta uspokojiť s umiernenou perspektívou ne quid nimis[48].

Symetria lásky, ktorá je založená na tzv. zdvojení obsiahnutom v prikázaní lásky, nemá za úlohu pritakať egoizmu, naopak, egoizmus zo vzťahu k druhému i k sebe odstrániť. Preto táto symetria v láske neznamená a nevedie k recipročnému vzťahu, teda k vzťahu v princípe založenom na výmene, na vzájomnej užitočnosti, racionálnom egoizme. Hoci z pohľadu Kierkegaarda je pravá láska v abstraktnej a duchovnej rovine symetrická, teda vyznačuje sa rovnakou mierou lásky k sebe i k druhým, v rovine konkrétneho života, kde sa musíme vyrovnávať s našimi prirodzenými sklonmi (akými je napr. univerzálny sklon uprednostňovať seba na úkor druhých), sa naopak prejavuje v asymetrii, v rozličnom správaní vo vzťahu k sebe a druhým. Z tejto asymetrie v rovine konkrétnosti, teda z rozdielneho správania lásky k sebe a druhým nám napokon musí byť zrejmé, že i v oblasti pomeru medzi mojou láskou k druhému a jeho láskou ku mne bude Kierkegaard presadzovať asymetriu, dokonca ako sme vyššie ukázali, radikálnu asymetriu založenú na zásadnom odmietnutí reciprocity, pretože láska nehľadá svoje a je nekonečným dlhom voči milovaným.

V Kierkegaardovom koncepte dvojitej pravej lásky je láska natoľko prísna na seba a zároveň zhovievavá k druhým, že môžeme povedať spolu s Marie Mikulovou Thulstrupovou: „z čisto ľudského hľadiska vyzerá pravá sebaláska skôr ako seba-nenávisť.“[49] Pravá láska je totiž bytostne sebazapieravá, a to platí i pre lásku k sebe, pretože človek, ktorému záleží na duchovnom raste (to znamená, že miluje seba tým správnym spôsobom), musí v prvom rade zápasiť s prekonávaním vlastného egoizmu. Z čisto ľudského pohľadu sa tak kresťanský vzťah medzi sebaláskou a láskou k blížnemu javí ako radikálne asymetrický, symetrický je totiž len v duchovnej rovine; čiže kresťanskou etikou proklamovaná a vyžadovaná symetria medzi sebaláskou a láskou k blížnemu sa v reálnom živote rovná radikálnej asymetrii v správaní k sebe a k druhým.

L i t e r a t ú r a
ADORNO, T. W.: On Kierkegaard’s Doctrine of Love. Studies in Philosophy and Social Science, vol. 8, no. 3, 1939, 413 – 429.
ARISTOTELES: Etika Nikomachova. Bratislava: Kalligram, 2011.
AUMANN, A.: Self-Love and Neighbor-Love in Kierkegaard’s Ethics. Kierkegaard Studies Yearbook, 2013 (1), 197 – 216.
EVANS, C. S.: Kierkegaard’s Ethic of Love. Divine Commands and Moral Obligations. New York: Oxford University Press 2004.
FERREIRA, M. J.: Love’s Grateful Striving. Commentary on Kierkegaard’s Works of Love. New York: Oxford University Press 2001.
KIERKEGAARD, S.: Choroba na smrť. Bratislava: Premedia 2018.
KIERKEGAARD, S.: Skutky lásky. Několik křesťanských úvah ve formě proslovů. Brno: Centrum pro studium demokracie a kultury 2000.
KIERKEGAARD, S.: Søren Kierkegaard’s Journals and Papers, vol. 3. HONG, H. V. – HONG, E. H. (eds.) Bloomington; London: Indiana University Press 1975.
KIERKEGAARD, S.: Søren Kierkegaard’s Journals and Papers, vol. 4. HONG, H. V. – HONG, E. H. (eds.) Bloomington; London: Indiana University Press 1975.
KIERKEGAARD, S.: Søren Kierkegaards Skrifter, bd. 1-28, Cappelørn, N. J. et al. (ed.). København: Gad 1997 – 2013.
MIKULOVÁ THULSTRUPOVÁ, M.: Kierkegaard a dějiny křesťanské zbožnosti. Ekumenický příspěvek. Brno: Centrum pro studium demokracie a kultury 2005.
ŠAJDA, P.: Náčrt kritiky Kierkegaardovho konceptu lásky v diele M. Bubera, T. W. Adorna a K. E. Løgstrupa. Filozofia, 58 (7), 2003, 484 – 493.

P o z n á m k y
[1] KIERKEGAARD, S.: Søren Kierkegaard’s Journals and Papers, vol. 4. HONG, H. V. – HONG, E. H. (eds.) Bloomington; London: Indiana University Press 1975, s. 181 / SKS 24, 247 – 248. V článku popri slovenských, českých a anglických prekladoch Kierkegaardovho diela paralelne referujem na posledné súborné dánske vydanie Kierkegaardovho diela Søren Kierkegaards Skrifter v štandardizovanej forme: skratka SKS, číslo zväzku, číslo strany.
[2] KIERKEGAARD, S.: Søren Kierkegaard’s Journals and Papers, vol. 3. HONG, H. V. – HONG, E. H. (eds.) Bloomington; London: Indiana University Press 1975, s. 39 / SKS 20, 167.
[3] KIERKEGAARD, S.: Skutky lásky. Několik křesťanských úvah ve formě proslovů. Brno: Centrum pro studium demokracie a kultury 2000, s. 111 / SKS 9, 164.
[4] Tamže, s. 49 / SKS 9, 73.
[5] Tamže, s. 107 / SKS 9, 158.
[6] Tamže, s. 39 – 40 / SKS 9, 58.
[7] Tamže, s. 110 / SKS 9, 162.
[8] Porov. tamže, s. 49 / SKS 9, 73.
[9] Porov. ADORNO, T. W.: On Kierkegaard’s Doctrine of Love. Studies in Philosophy and Social Science, vol. 8, no. 3, 1939, s. 415.
[10] KIERKEGAARD, S.: Skutky lásky, s. 118 / SKS 9, 174.
[11] Pozri KIERKEGAARD, S.: Skutky lásky, s. 20 / SKS 9, 29 – 30.
[12] „… lebo priateľ je druhé Ja” (ARISTOTELES: Etika Nikomachova. Bratislava: Kalligram, 2011, s. 248, tiež s. 260).
[13] Pozri KIERKEGAARD, S.: Skutky lásky, s. 41 / SKS 9, 60.
[14] Pozri KIERKEGAARD, S.: Choroba na smrť. Bratislava: Premedia 2018, s. 19 – 22 / SKS 11, 129 – 132.
[15] KIERKEGAARD, S.: Skutky lásky, s. 75 / SKS 9, 111.
[16] Tamže, s. 96 / SKS 9, 142.
[17] Jak 2, 8.
[18] KIERKEGAARD, S.: Skutky lásky, s. 17 / SKS 9, 26.
[19] Gn 32, 25 – 32.
[20] KIERKEGAARD, S.: Skutky lásky, s. 17 – 18 / SKS 9, 26.
[21] EVANS, C. S.: Kierkegaard’s Ethic of Love. Divine Commands and Moral Obligations. New York: Oxford University Press 2004, s. 181.
[22] KIERKEGAARD, S.: Skutky lásky, s. 31 / SKS 9, 45.
[23] Tamže, s. 20 / SKS 9, 30.
[24] Tamže, s. 21 / SKS 9, 30.
[25] Pozri tamže, s. 21 / SKS 9, 30 – 31.
[26] Porov. KIERKEGAARD, S.: Choroba na smrť, s. 43, 67 / SKS 11, 150, 172.
[27] KIERKEGAARD, S.: Skutky lásky, s. 76 / SKS 9, 112.
[28] Rim 13, 8.
[29] KIERKEGAARD, S.: Skutky lásky, s. 120 / SKS 9, 177.
[30] Tamže, s. 121 / SKS 9, 178.
[31] 1Kor 13, 5.
[32] Pozri KIERKEGAARD, S.: Skutky lásky, s. 177 / SKS 9, 263.
[33] Tamže, s. 177 / SKS 9, 264.
[34] Tamže, s. 177 – 178 / SKS 9, 264.
[35] Tamže, s. 178 / SKS 9, 265.
[36] Tamže, s. 178 / SKS 9, 265.
[37] Tamže, s. 230 / SKS 9, 341.
[38] Tamže, s. 230 / SKS 9, 341.
[39] Potri tamže, s. 231 / SKS 9, 343. Kierkegaard na tomto mieste očividne naráža na novozákonné verše: „Lebo ak milujete tých, ktorí vás milujú, akú odmenu môžete čakať? Vari to nerobia aj mýtnici? A ak pozdravujete iba svojich bratov, čo zvláštne robíte? Nerobia to aj pohania?“ (Mt 5, 46 – 47).
[40] KIERKEGAARD, S.: Skutky lásky, s. 233 / SKS 9, 345.
[41] Tamže, s. 234 / SKS 9, 347.
[42] Pozri tamže, s. 235 / SKS 9, 348.
[43] Tamže, s. 237 / SKS 9, 351.
[44] Tamže, s. 237 / SKS 9, 351 – 352.
[45] ADORNO, T. W.: On Kierkegaard’s Doctrine of Love, s. 416 – 417.
[46] Porov. FERREIRA, M. J.: Love’s Grateful Striving. Commentary on Kierkegaard’s Works of Love. New York: Oxford University Press 2001, s. 209 – 227. Viac k Adornovej kritike lásky u Kierkegaarda, pozri ŠAJDA, P.: Náčrt kritiky Kierkegaardovho konceptu lásky v diele M. Bubera, T. W. Adorna a K. E. Løgstrupa. Filozofia, 58 (7), 2003, 484 – 493.
[47] Aumann všetko ostrie Kierkegaardovej etiky lásky otupuje s vysvetlením, že ide len o jeho komunikačnú stratégiu, ktorou sa snaží vyvážiť aktuálny stav v spoločnosti, nie o jeho skutočný názor. Pozri AUMANN, A.: Self-Love and Neighbor-Love in Kierkegaard’s Ethics. Kierkegaard Studies Yearbook, 2013 (1), 197 – 216.
[48] Porov. KIERKEGAARD, S.: Choroba na smrť, s. 99 / SKS 11, 129 – 200.
[49] MIKULOVÁ THULSTRUPOVÁ, M.: Kierkegaard a dějiny křesťanské zbožnosti. Ekumenický příspěvek. Brno: Centrum pro studium demokracie a kultury 2005, s. 122.

Text vznikol na Katedre filozofie FF TU v Trnave ako súčasť riešenia projektu VEGA č. 1/0563/18.

Mgr. Milan Petkanič, PhD.
Katedra filozofie
Filozofická fakulta
Trnavská univerzita v Trnave
Hornopotočná 23
918 43 Trnava
e-mail: milan.petkanic@gmail.com