Silvia Gajdoš: Keď monštrum otvorí oči človeku [When a monster opens human eyes]. In: Ostium, vol. 22, 2026, no. 2. (review)
This work is licensed under a Creative Commons Attribution-NonCommercial-NoDerivatives 4.0 International License.
Film Frankenstein. Réžia Guillermo del Toro, predloha Mary Shelley, scenár Guillermo del Toro. USA, Mexiko 2025.
Nové filmové spracovanie príbehu Frankenstein nepovažujem za film na jedno pozretie. Ide o dielo, ku ktorému sa dá vracať opakovane, pretože pri každom ďalšom sledovaní dokáže diváka osloviť z inej strany. Nie je to iba príbeh o vedcovi, ktorý stvoril bytosť, ani jednoduchý hororový obraz „monštra“. Ide o film, ktorý v sebe spája psychologickú drámu, filozofickú úvahu, romantický príbeh, vedeckú víziu a zároveň otázku ľudskej zodpovednosti.
Pri prvom pozretí môže divák vnímať príbeh skôr emocionálne – ako tragický osud vedca a jeho diela. Pri ďalších sledovaniach sa však začínajú odhaľovať jemnejšie vrstvy, ktoré presahujú samotný dej. Človek si začne viac všímať detaily – pohľady postáv, spôsob komunikácie, napätie medzi slovami a tým, čo zostáva nevypovedané. Práve tieto detaily robia film hlbším a ukazujú, že nejde o jednorazový zážitok, ale o dielo, ktoré sa postupne „otvára“.
Zároveň mám pocit, že ide o film, ktorý sa mení spolu s divákom. To, čo si z neho človek odnesie prvýkrát, nemusí byť to isté, čo si uvedomí neskôr. Film tak funguje takmer ako zrkadlo – odráža aktuálne vnútorné nastavenie človeka.
Z hľadiska žánru sa film dá zaradiť medzi moderné existenciálne drámy s prvkami sci-fi, gotického hororu a romantizmu. Zachováva typické znaky gotického štýlu – temnotu, smrť, tajomno a prekračovanie hraníc medzi životom a nebytím –, no zároveň ich posúva smerom k psychologickej a filozofickej reflexii. V porovnaní s tradičnými spracovaniami ide o výrazný posun: film sa nesnaží iba vystrašiť diváka, ale skôr ho núti pochopiť. Neponúka jednoduché rozdelenie dobra a zla, ale ukazuje ich vzájomnú prepojenosť.
Režisér Guillermo del Toro je známy svojím citom pre temnú poetiku a schopnosť zobrazovať „monštrá“ ako bytosti s hlbokou ľudskosťou. Ani v tomto filme nepracuje s hororom tradičným spôsobom, skôr vytvára atmosféru, ktorá je zároveň znepokojivá aj citlivá. K výslednému dojmu výrazne prispievajú i herecké výkony. Oscar Isaac ako Viktor Frankenstein pôsobí presvedčivo ako duševne rozorvaná osobnosť balansujúca medzi genialitou a vnútorným nepokojom, zatiaľ čo Jacob Elordi v úlohe bytosti dokáže veľmi citlivo zachytiť jej vývoj od nevinnosti až po bolestné uvedomenie si vlastnej identity. Práve vďaka hereckým výkonom divák prestáva vnímať bytosť ako „monštrum“ a začína ju chápať ako tragickú postavu.
Formálne je film vystavaný premyslene a jeho dĺžka má svoje opodstatnenie, aj keď môže miestami pôsobiť zdĺhavo. Prvá časť sa sústreďuje na Viktora Frankensteina a jeho snahu prekonať smrť. Druhá časť zachytáva učenie bytosti – proces, ktorý výrazne pripomína vývoj malého dieťaťa. Tretia časť prináša konflikt, uvedomenie a tragické vyústenie. Táto štruktúra nepôsobí náhodne – symbolicky kopíruje vznik, vývoj a následnú konfrontáciu identity.
Úvod filmu cielene manipuluje s očakávaním diváka. Bytosť je predstavená ako hrozba, zabíja námorníkov a všetci ju označujú ako „TO“. Aj Viktor o nej hovorí ako o niečom, čo sa snažil zničiť. Divák je tak vedený k tomu, aby ju vnímal ako monštrum. Postupne sa však tento pohľad rozpadá a film nás núti položiť si otázku: Kto je vlastne monštrum? Práve posun perspektívy považujem za jeden z veľmi funkčných momentov.
Jednou z najsilnejších tém je bolesť z detstva a túžba po uznaní. Viktor nie je iba vedec, ale človek, ktorý zažil stratu a nedostatok emocionálneho pochopenia. Po smrti matky sa v ňom rodí túžba zastaviť smrť. Tu si kladiem otázku, či veľké ambície nevznikajú práve z bolesti. Možno nejde o úspech samotný. Možno ide o potrebu lásky, prijatia a pochopenia. Možno je túžba po uznaní len prezlečenou potrebou, aby nás niekto videl a prijal.
Viktorova genialita preto nepôsobí čisto. Je v nej cítiť vnútorné zranenie. A práve tu sa vynára otázka: Keď človek tvorí z bolesti, môže jeho tvorba zostať čistá, alebo v sebe vždy nesie aj deštruktívny prvok?
Dôležitou témou je aj prekračovanie hraníc poznania. Viktor odmieta zostať v rámci „obmedzených akademických hraníc“ a spochybňuje autority. Film otvára zásadnú otázku: Dokážu sa veľké veci dosiahnuť poslušnosťou, alebo sú výsledkom neposlušnosti? Ľudstvo sa posúva dopredu práve vďaka tým, ktorí sa odvážia prekročiť hranice. No zároveň sa ukazuje, že bez zodpovednosti môže byť takáto odvaha nebezpečná.
Dostávame sa tu k jednej z najdôležitejších myšlienok filmu: Viktor nevytvoril „niečo“. Vytvoril „niekoho“. A napriek tomu sa k tejto bytosti správal ako k veci.
Druhá časť filmu, v ktorej sa bytosť učí žiť, považujem za najsilnejšiu. Bytosť nepôsobí ako zlá. Pôsobí ako dieťa. Učí sa pozorovaním, napodobňovaním a reakciami. Práve tu film veľmi presne ukazuje, že správanie nevzniká vo vákuu, ale formuje sa v prostredí a vzťahoch.
Kontrast medzi Viktorom a slepým starcom je zásadný. Viktor reaguje netrpezlivo, pod tlakom, miestami až agresívne. V jednej scéne sa pýta: „Ty sa ma bojíš? Ja som tvoj stvoriteľ.“ Táto veta v sebe nesie moc, tlak a strach. Naopak, starček sa pýta pokojne: „Bojíš sa? Nie je čoho.“ Rovnaká otázka tak nadobúda úplne iný význam. Scéna ukazuje, ako veľmi záleží na spôsobe komunikácie – človek môže druhého zlomiť, ale aj otvoriť jeho srdce.
Veľmi silne na mňa pôsobila aj postava Elizabeth. V jej postoji k bytosti nie je strach, ale skôr prijatie. Predstavuje určitý typ čistej lásky – schopnosť vidieť druhého bez predsudkov. O to tragickejšie pôsobí jej smrť, ktorá symbolizuje krehkosť tejto čistoty. Akoby film naznačoval, že to najčistejšie v človeku je zároveň najzraniteľnejšie.
Film veľmi silno pracuje aj s otázkou identity. Keď bytosť zistí, čím je, prichádza bolesť. Kým nepoznala svoju identitu, bola schopná cítiť pokoj. Po odhalení pravdy prichádza utrpenie. Tu sa pýtam: Je vždy dobré vedieť, kto som? Alebo je niekedy nevedomosť jednoduchšia?
Silná je aj téma samoty. Bytosť nechce moc. Chce patriť. Túži po niekom, kto by bol ako ona. Túžba po vzťahu patrí podľa mňa medzi najzákladnejšie potreby človeka. Keď žiada Viktora o spoločníka, vzniká ťažká morálna dilema, ktorá nemá jednoznačné riešenie.
Za slabšiu stránku filmu možno považovať jeho dĺžku a pomalšie tempo. Niektorí diváci môžu mať pocit, že sa dej vyvíja príliš pomaly. Pre diváka, ktorý očakáva dynamiku alebo klasický horor, môže byť film náročnejší a menej prístupný. Na druhej strane práve jeho pomalosť umožňuje hlbšie pochopiť postavy a ich motivácie.
Film by som odporučila najmä dospelému divákovi, študentom humanitných vied a všetkým, ktorí sú ochotní premýšľať. Nie je to film na pasívne sledovanie s popcornom a kolou v ruke. Je to film, ktorý vyžaduje pozornosť a otvorenosť. Ak sa mu však divák otvorí, môže v ňom nájsť viac než len príbeh – otázky v ňom zostanú aj po jeho skončení.
Môj hodnotiaci súd je jednoznačný: ide o silné a podnetné dielo. Film nehovorí iba o fantastickom experimente, ale najmä o človeku – o jeho schopnosti tvoriť, ale aj ničiť, ak zabudne na zodpovednosť. Preto pre mňa Frankenstein nie je film o monštre, ale o človeku. O tom, že monštrá možno nevznikajú pri narodení. Možno ich vytvárame my.
Silvia Gajdoš
Katedra filozofie a aplikovanej filozofie
Filozofická fakulta UCM
Námestie J. Herdu 2
917 01 Trnava
E-mail: gajdos5@ucm.sk