Roman Užík: Keď je najväčším nepriateľom človeka čas [Keď je najväčším nepriateľom človeka čas]. In: Ostium, vol. 22, 2026, no. 3. (review)
This work is licensed under a Creative Commons Attribution-NonCommercial-NoDerivatives 4.0 International License.
Peter Šulej: Chronofóbia. Bratislava: Marenčin PT, 2025. 256 s.
Peter Šulej – básnik, prozaik, šéfredaktor časopisu Vlna a výrazná postava slovenskej experimentálnej scény sa vo svojej prozaickej tvorbe dlhodobo venuje reflektovaniu súčasnosti, novým technológiám a mestskému priestoru. Po románoch História (2009), Spolu (2016) a Fytopaleontológia (2019) prichádza so svojím v poradí štvrtým románom Chronofóbia (2025). Kvalitu autorovej prozaickej línie potvrdzuje aj fakt, že po knihách Spolu a Fytopaleontológia sa aj Chronofóbia prebojovala do finálovej desiatky prestížnej literárnej ceny Anasoft litera 2025. U autora ide teda už o tretiu nomináciu na toto ocenenie.
Nie každá kniha plní očakávania, s ktorými čitateľ vstupuje do lektúry. Chronofóbia (2025) od Petra Šuleja je pre mňa románom, ku ktorého vodiacej niti som sa dopracovával postupne. Spočiatku som očakával predovšetkým napínavú detektívku, no už po niekoľkých kapitolách bolo jasné, že autor ponúka komplexnejší pohľad na človeka, spoločnosť a náš vzťah k času. Dej sa odohráva v súčasnej Bratislave, kde sa postupne prepájajú osudy viacerých postáv. Popri rodinných príbehoch sledujeme vyšetrovanie sériového vraha prezývaného Architekt, ktorý zanecháva svoje obete pri významných modernistických stavbách. Detektívna línia však nie je pointou románu. Slúži skôr ako prostriedok na otvorenie širších otázok o dnešnom svete, technológiách, pravde a pamäti. Až keď som prestal čakať klasický žánrový príbeh a začal Chronofóbiu vnímať ako román postavený na znepokojivých myšlienkach, dokázal som plnšie oceniť autorov zámer.
Veľkou prednosťou knihy je spôsob, akým prirodzene prepája viacero žánrov bez toho, aby niektorý z nich pôsobil samoúčelne. Šulej kombinuje detektívku, rodinnú ságu, sci-fi aj spoločenskú satiru. Jednotlivé žánrové prvky sa navzájom dopĺňajú a vytvárajú obraz sveta, ktorý sa čoraz viac stráca v množstve informácií a neistoty. Autor ukazuje, že človek dnes často nevie rozlíšiť pravdu od polopravdy a čoraz viac podlieha strachu z toho, čo príde zajtra. Práve strach (chronofóbia) sa stáva hlavným motívom celého rozprávania.
Práca s postavami prináša aj určité čitateľské nástrahy a predstavuje jeden z najzvláštnejších aspektov kompozície. Viaceré postavy, ako napríklad Max, totiž do príbehu vstupujú tak náhle a nečakane, že čitateľa ľahko uvedú do rozpakov. „Čas. Kam sa len rozprestieral? Ani Max nepoznal odpoveď. V najbližších dňoch bude práve on v úlohe Maxa. Nezávideniahodná situácia. Vedel, že raz nastane. Dlho sa pripravoval na túto chvíľu“ (s. 35-36). Rozprávač o týchto postavách referuje s úplnou samozrejmosťou a od prvej chvíle s nimi narába tak, akoby sme ich už dôverne poznali, zdieľali s nimi ich minulosť a rozumeli ich vnútorným motiváciám. V skutočnosti však o nich v danom momente, keď vstupujú na scénu, nevieme nič. Tento postup vytvára dojem, akoby sme naskočili do rozbehnutého vlaku alebo si otvorili cudzí denník uprostred rozpísanej kapitoly. Stratégia na jednej strane evokuje ideu fragmentárnosti a chaosu dnešného sveta, no zároveň vyžaduje od čitateľa zvýšenú dávku trpezlivosti, kým sa v spleti nových tvárí a neznámych osudov ako-tak zorientuje.
Šulejov štýl písania nie je jednoduchý. Často pracuje s odbočkami a množstvom kultúrnych či spoločenských odkazov, napríklad keď kriticky poukazuje na to, ako na Slovensku všetko chátra a developeri nemajú záujem o záchranu historických miest, skôr naopak. „Tu, kde sa rozpadá a chátra doslova všetko a kotlina bude asi zakliata, pôjde o prácu pre niekoľko generácií, pomyslí si, pravda, ak developeri nebudú rýchlejší a nezbúrajú každučkú stavbu, ktorá im bude stáť v ceste“ (s. 85-86). Román si vyžaduje sústredeného čitateľa. Niektoré pasáže môžu pôsobiť zdĺhavo alebo náročne na pozornosť, najmä ak čitateľ očakáva klasickú detektívku. Aj ja som spočiatku pristupoval ku knihe s predstavou, že pôjde predovšetkým o tento žáner. Počas čítania ma viackrát prekvapilo, akým smerom sa rozprávanie uberá. Pri niektorých pasážach som sa pristihol, že sa pýtam: „O čom vlastne teraz čítam?“ Až s pribúdajúcimi kapitolami začali jednotlivé motívy do seba zapadať a ukázalo sa, že zdanlivo nesúvisiace digresie sú dôležitou súčasťou rozprávačskej stratégie. Tento prístup však v sebe nesie aj isté riziko – autor balansuje na veľmi tenkej hranici. Niektoré filozofické úvahy a dlhé odbiehania od centrálneho príbehu síce podporujú nosné témy románu, no miestami spomaľujú dej natoľko, že napätie úplne mizne. Mal som pocit, akoby sa rozprávač natoľko sústredil na sprostredkovanie nutkavých myšlienok, až na chvíľu zabudol, že rozpráva príbeh. Nie každý čitateľ bude ochotný túto hru prijať a časť publika môže knihu odložiť skôr, než sa jednotlivé motívy začnú spájať do zmysluplného celku.
Navyše, Šulej zachádza v postmoderných hrách ešte ďalej a posúva hranice fikcie tým, že sa jeho rozprávač (rozumej autor sám) stáva súčasťou vlastného rozprávania. Napríklad v jednej zo scén sa ocitá v bratislavskej kaviarni, v rovnakom priestore a čase, kde sa práve nachádzajú aj jeho románové postavy. Tento stierateľný prechod medzi mimoliterárnym (látkovým) svetom a vytvorenou fiktívnou realitou komponuje príťažlivý metatextový efekt. Šulej sa tu bez zaváhania opisuje ako „najnormálnejší zo všetkých básnikov“ (s. 90) a bez hanby vyzdvihuje vlastnú osobu. Sebachválu vzápätí ironicky a s úsmevom obhajuje konštatovaním, že keď nám nikto iný netlieska, musíme si zatlieskať sami. Sebareflexívny prvok dodáva knihe špecifický rozmer. Autor nie je len nestranným budovateľom príbehu, ale priznáva vlastnú prítomnosť, čiastočne egocentrické pokušenia aj ľudskú potrebu uznania, čím nastolenú literárnu hru osviežuje.
Silnou stránkou knihy je humor a irónia. Dielo kritizuje dnešnú spoločnosť bez moralizovania. Poukazuje na konšpiračné teórie, informačný chaos, konzumný spôsob života či klimatické problémy, ale robí to s nadhľadom. „Nečuduje sa, že sa mladí hrnú preč. Slobodná mamička, s ktorou sa stretával, mala doma maturanta. Budúcnosť na Slovensku nevidí. Preč, len rýchlo preč z tejto skurvenej gubernie, povedal vlastnej matke. Rozplakala sa už len pri spomienke na syna. Nahá, schúlená vo Floriho perinách. Niekde sa stala chyba. Omyl! Chyba niekde stále je. Systémová chyba. Celoplošná. Celoštátna. Krajina ako systémová chyba“ (s. 80-81). Kontrast medzi intímnou chvíľou a absurdne trpkou politickou debatou presne ukazuje, ako hlboko nám spoločenské témy prerástli cez hlavu a ako výstižne dokáže autor odhadnúť situácie z nášho vzájomne zdieľaného života.
Z literárneho hľadiska možno Chronofóbiu označiť za postmoderný román. Autor vedome narúša hranice žánrov a ponecháva čitateľovi priestor na vlastnú interpretáciu. Osobitnú pozornosť si zaslúži centrálny motív času. Ten sa objavuje na viacerých úrovniach, ovplyvňuje rozhodovanie postáv, ich vzťahy aj kompozíciu textu. Dej nie je podávaný priamočiaro a čitateľ si musí súvislosti skladať podobne ako spomienky. Názov knihy tak vystihuje celkovú atmosféru neistoty a tlaku neustáleho plynutia času. „Vidí moment definitívneho rozchodu rodičov, ako keby sa stal včera, nie s odstupom času, nie ako teraz po vyše štvrťstoročí. Otec sedí za stolom, pokojne dopije kávu a povie mame, že vlny sa dovlnili… Scéna vyzerá tak verne, akoby všetky tie roky vôbec neprešli, neboli, neexistovali“ (s. 77).
Napriek vyzdvihnutiu humornej stránky knihy nie je Chronofóbia románom, ktorý sa snaží čitateľa za každú cenu len zabaviť. Vyžaduje trpezlivosť a ochotu premýšľať. Ak recipient pristúpi na autorove pravidlá hry, dostaví sa zážitok, ktorý v ňom pretrváva ešte dlho po dočítaní. Peter Šulej vytvoril knihu, ktorá nebude vyhovovať každému, no zároveň dokázal, že kvalitná súčasná literatúra reaguje nielen na estetické výzvy, ale aj na aktuálne spoločenské témy, navyše originálnym a formálne odvážnym spôsobom.
Bc. Roman Užík
Katedra slovenského jazyka a literatúry
Filozofická fakulta Katolíckej univerzity
Hrabovská cesta 1
034 01 Ružomberok
e-mail: roman.uzik12@gmail.com