Lukáš Švajlenin: K literárnokritickému žánru glosa (Na príklade literárnokritických glos Valéra Mikulu) [On the literary-critical genre of the gloss (using the example of Valér Mikula’s literary-critical glosses)]. In: Ostium, vol. 22, 2026, no. 2. (study)
This work is licensed under a Creative Commons Attribution-NonCommercial-NoDerivatives 4.0 International License.
On the literary-critical genre of the gloss
(using the example of Valér Mikula’s literary-critical glosses)
The literary-critical gloss is a short journalistic genre that straddles the line between analytical and fictional genres. In this paper, we analyse this genre from the perspective of literary criticism. For our analysis, we have selected glosses by the Slovak literary scientist and critic Valér Mikula, who has been engaged in commentary writing since the late 1970s. Using his commentaries as material, we examine various aspects of the genre’s elements, ranging from irony to emotionality and expressiveness, brevity and poignancy, as well as other formal and functional aspects. In addition, we are interested in how he constructs one of the most important components of literary criticism—the evaluation of books.
Keywords: literary criticism, genres of literary criticism, commentary, Valér Mikula
Úvod
V digitálnej ére sa istá časť literárnej kritiky postupne presúva do online prostredia (talkshow – Literárny kvocient, podcasty – napr. podcast Knižnej revue, sociálne siete) a tradičné krátke literárnokritické žánre (fejtón, glosa, minirecenzia, komentár…) sa postupne z literárnej publicistiky vytrácajú. V písanej podobe ostáva protežovaná najmä recenzistika. S ohľadom na to, že literárnu kritiku robia zväčša literárni vedci, nie je to s ňou však vo vedeckom prostredí jednoduché. Literárnokritické texty sa tu hodnotia nanajvýš ako odborné publikácie, v prípade kratších, nerecenzných žánrov často ani tak, a výstupy spadajú do kategórie „nepotrebné“. Na druhej strane v dobe, keď sa presadzuje tolerancia a zdôrazňuje sa citlivý prístup k autorom a ich umeleckým textom, otvára sa aj otázka, či si kritik môže dovoliť ostro kritizovať a ironicky reagovať na texty, ktoré recenzne posudzuje. Žáner literárnokritickej glosy patrí medzi vtipné, kritické, polemické a jazykovo sugestívne texty, ktoré nielen informujú o nových umeleckých dielach, ale prinášajú aj zaujímavé hodnotiace riešenia. Významným glosátorom na poli literárnej kritiky od 80. rokov 20. storočia je literárny vedec a kritik Valér Mikula.[1] Na príklade jeho glos sa pozriem, ako funguje príťažlivá, jazykovo a hodnotiaco úderná literárnokritická reflexia.
K žánrovej matrici glosy
Glosa (gr. glossa – jazyk, slovo) je publicistický žáner, pohybujúci sa na rozhraní analytickej (racionálnej) a beletristickej (zážitkovej) publicistiky. Ide v zásade o krátky, výstižný, zväčša vtipne/polemicky ladený komentár, poznámku alebo krátku reakciu.[2] Z dôvodu hodnotiaceho a analytického zamerania patrí medzi analytické žánre publicistiky. Súčasne však prostredníctvom expresívnych a obrazných jazykových prostriedkov nadobúda charakter umeleckej žurnalistiky.[3] Glosa sa podľa Terézie Rončákovej[4] radí medzi tzv. fejtónové žánre, ktoré sú zaradené v rámci publicistického štýlu do triptychovej diferenciácie[5] na pomedzí vedy, publicistiky a beletristických žánrov.
Predmetom glosy je spravidla konkrétny a aktuálny spoločenský alebo kultúrny javy, v našom prípade umelecké dielo alebo literárny život na Slovensku, ktorý glosátor analyzuje a hodnotí. Nevyhnutnou súčasťou je jasne formulovaný autorský postoj, prítomný v celej kompozícii, pričom záver často obsahuje pointu alebo neočakávaný významový obrat.[6] Základnými vlastnosťami glosy, podľa Jany Kičury-Sokolovej, sú ironickosť, emocionálnosť, hodnotenie, stručnosť, vypointovanie.[7]
Koncíznosť
Ako bolo vyššie spomenuté, glosa patrí medzi krátke žánre. Stručnosť jej dáva možnosť úderného hodnotenia a pointovania. Nezaťažuje recipienta podrobným interpretovaním umeleckého diela, ale ide priamo „k podstate veci“. Extenzita, ako jeden zo základných formálnych parametrov žánru[8], sa zväčša pohybuje, a ukazuje sa to aj na základe analýzy Mikulových glos, v rozsahu od 100 do 350 slov (t. j. 600 – 2 500 znakov).
Od faktu k hodnoteniu – od hodnotenia ku pointe
Hodnotenie a poznávanie je základnou esenciou literárnej kritiky. V glosách autori modelujú hodnotiaci postoji k umeleckému dielu cez jazykovo obratný, ironický, pointovaný a perfektne štylisticky konštruovaný text. Prístup k hodnoteniu vychádza z analytických (ideovosť, forma, štýl) alebo z vývinových (literárnohistorických) rovín.[9] Samozrejme, aj v glosách je aspoň v základnej miere nutné opierať argumentačný postoj o isté fakty vyplývajúce z interpretácie, literárnovedných či literárnohistorických kontextov. Netreba totiž zabúdať na to, že „glosa ako každý malý žáner a ako každý komentár si žiada kontext, iba s ohľadom na kontext vynikne jej pointa“[10]. Hodnotenie a argumentácia majú v glose pomerne obmedzené pole, autor preto zväčša zvolí jeden konkrétny problém, ktorému sa bude v reflexii venovať. Glosy Valéra Mikulu dokazujú, že aj krátke texty môžu priniesť výrazné kritické hodnotenie.[11]
Skúmaný glosátor je svojimi vyhranenými hodnoteniami v literárnovednom priestore známy. Ako ukážku možno uviesť pomerne ostro hodnotiacu reflexiu Feldkovej eseje o Trnavskej skupine (Prekliata trnavská skupina, 2007): „Tie jeho [rozumej Feldekove, pozn. L. Š. ] tresky-plesky však neslobodno brať vážne, lebo v konečnom dôsledku spochybňujú aj to skutočne nespochybniteľné, čo Trnavská skupina do slovenskej poézie priniesla. Poslední žijúci pamätníci by sa mali spamätať, pretože čím viac skutočných aktérov slovenskej literatúry odchádza na druhý svet, tým väčšmi sa ujíma slova Feldek. Tento upravovateľ minulosti najnovšie zo ‚svojej‘ skupiny posmrtne vylúčil dnes už ideologicky neprijateľného Šimonoviča a vlúčil do nej ‚kultového‘ Slobodu. Tí dvaja však majú spoločné iba ak to, že Sloboda Narcisom začínal a Feldek ako narcis skončil. Ale slovo narcis by bolo možno príliš noblesné pre tohto revenanta zo starých hnusných čias…“[12] V uvedenej ukážke Mikula argumentuje tým, že Feldek si upravuje historické fakty podľa seba. Glosátor pracuje vo výpovedi s dobrou znalosťou básnikov-konkretistov, čo mu umožňuje kriticky na dané skutočnosti reagovať. Ostro vyznieva aj záver glosy: „Medzi slepými jednooký kráľom, hovorí sa. Lenže my nie sme slepí a Feldek nie je kráľ.“[13] Tým Mikula pointuje, že Feldekove úpravy, aj napriek tomu, že bol členom prezentovanej básnickej skupiny, nie je možné akceptovať. V úryvkoch z glosy o Feldekovej knihe Prekliata Trnavská skupina (2007) si možno všimnúť, že argumentácia je v úzadí, nie je primárnou zložkou textu, len je naznačená.
Hoci sa glosa venuje predovšetkým aktuálnemu dianiu, cez aktualizované literárne diela sa môže vracať aj do oblasti vývinovo staršej literatúry. U Mikulu dochádzalo k zhodnocovaniu nanovo vydávaných diel zo staršieho obdobia (napr. medzivojnovej literatúry) viackrát (Martin Rázus, Ján Bodenek, František Švantner a iní). Ani umelecké texty, viaceré patriace do literárneho kánonu, teda neujdú jeho skeptickému a kritickému pohľadu. Príklad: „Bodenek píše zle, svojho času bol za to Jožom Felixom aj ‚preslávený‘; v tejto knižke z päťdesiateho siedmeho roku je ešte dosť jazykového meridzania, švábka sa tu ‚rušia‘, Ondro je ‚ukoňovaný‘, nepovie sa autobus, lež ‚sivá opacha na kolesách‘, nerozmýšľa sa, lež ‚rozhutuje‘ a pri tom rozhutovaní sa všade príde k zrnu či hádam len zrnku múdrosti […]. Niektoré jeho neobratnosti nám čosi milé pripomenú, niektoré aj čosi dobré, Timravu napríklad, keď uvzato opakuje o postavách tie isté veci a keď tú uvzatosť aj im nasadí do mozgu a vloží do úst, takže s akousi zasnenosťou hovoria stále to isté.“[14] Mikula v ukážke reaguje na Bodenekovu knihu Na starom grunte (1957) z obdobia začiatku povojnovej literatúry, v ktorej sa prozaik venuje otázke dedinčanov v perióde spoločenských zmien. Hodnotiaci výrok „Bodenek píše zle“ podporuje Mikula dobovou kritikou, ktorá také hodnotenie už vyslovila (Jozef Felix). Kontextové roviny v glose sú len naznačené, ale nie sú prehliadané, čo zodpovedá žánrovým očakávaniam. Hodnotenie je v tomto prípade zamerané najmä na formálne hľadisko – jazykovú zložku[15]. Mikula upozorňuje na dobový kolorit diela a neplastickosť postáv, ktorá sa prejavuje cez jazyk.
V inom prípade si ponecháva Mikula možnosť hodnotiť umelecké diela aj pozitívne, hoci taký typ textov je v menšinovom zastúpení. Príkladom je reakcia na Švantnerovo dielo Nevesta hôľ a iné prózy (2007), ktoré vyšlo v Kalligrame. Predmetná glosa však má, rovnako ako iné, istú dávku jazykovo-príznakového charakteru: „Ponárame sa do meandrov dlhých súvetí neskorého Švantnera, v ktorých sa on nikdy nestratí a z ktorých my vychádzame ako očarovaní, urieknutí jeho rečou. Ale kto to hovorí? Ak sa nad slovenskými vodami vznáša nejaký duch, nejaký genius loci nelokálnych rozmerov, tak určite hovorí zo Švantnerových kníh. Veľký Švantner!“[16]
Umelecká rovina glosy: expresívnosť – emocionálnosť – ironickosť
Z jazykového hľadiska sú glosy značne príťažlivé a prečítať sa dajú na jeden „dych“. Zväčša sú vystavané na vtipnom, ironickom či expresívnom princípe, čo im dáva viac ako len kritický rozmer. Cez rozmanité príznakovo-jazykové prostriedky získavajú umelecký charakter.
Ironický rozmer je v Mikulových glosách „alfou a omegou“, a príznačný je aj pre jeho recenzie. V rozhovore s Annou Blahovou v Novom slove mladých z roku 1981 k otázke štýlu a písaniu literárnokritických textov deklaroval: „Človek predsa musí mať radosť z literatúry, a keď má z nej zlosť, tak ju musí dať najavo takým spôsobom, aby si zas aspoň trochu radosti užil ten, kto ho číta, počúva. Kritika má mať i nejaký štýl, dobre to vedeli – a každý inak – i traja králi našej kritiky – Hurban, Krčméry, Matuška“[17].
Expresívny charakter, využitie rozmanitých citovo príznakových jazykových prvkov, môžeme sledovať aj v nasledujúcej ukážke: „To dáva tejto poézii [z básnickej zbierky Krajské dažde (1982) od Mikuláša Kasardu, pozn. L. Š.] vzácne jednotný, obrazne povedané stroho-žitný ráz: staré žitné lány a nové kombajny, valaly s dievkami po záhumniach a starenkami na priedomiach, babie leto a vracajúci sa básnik, ktorý blížiacu sa jeseň berie osobne, čo je preňho príležitosť pre poéziu meditatívnu, hĺbajúcu o posledných veciach.“[18]
V inej glose, tentokrát k esejisticko-spomienkovej knihe Život v slove (1987) Ivana Stanislava o jeho otcovi – lingvistovi Jánovi Stanislavovi nachádzame silne ironicko-hodnotiaci a spoločensko-kultúrny podtext: „Kniha je ďalším prejavom magického realizmu, v ktorom ešte stále veselo žijeme a v ktorom je možné všetko: nevedec hodnotí vedecký prínos univerzitného profesora-lingvistu.“[19]
Mikula v glosách nereaguje nutne len na knižné, umelecké texty alebo esejistické literárne práce, ale glosuje aj literárny život na Slovensku. Jednou z takýchto reakcií je ukážka reagujúca na článok Milana Rúfusa v Literárnom týždenníku z roku 1990: „Nie Milan Rúfus sa nevyvyšuje, iba nám obom – spisovateľskej Obci i Spolku nadáva do ‚duchovných detí totality‘. On sám, súc už vari doživotne predestinovaný na svoju naddunajsky vyčnievajúcu samotu, oznamuje urbi et orbi, že ‚nešťastný zo schizmy‘ nepridáva sa ani k obciarom, ani k spolkárom, ale že tak ako doteraz cele ostáva ‚vo svojej cele‘.“[20] V ukážke sledujeme frapantnú hru s lexikálnymi jednotkami: celý – cela, uplatňovanie kresťanských termínov „urbi et orbi“ a schizma, reagujúc nimi na rozštiepenie Zväzu slovenských spisovateľov po novembri 1989. Kresťanská terminológia je použitá zámerne; Mikula ňou odkazuje na Rúfusovo štylizovanie sa do pozície barda a proroka, opierajúc sa o pevne zakorenené kresťanské vierovyznanie.
Iným príkladom hodnotenia literárneho života na Slovensku je už spomínaný kalligramovský výber Švantnerovho diela. Mikula na pozadí literárneho diela kriticky upozorňuje na masový, marketingový predaj nekvalitných kníh: „Nevedno, v akom náklade kniha vyšla (taký údaj sa naše vydavateľstvá neobťažujú zverejňovať), ‚masovka‘ to však určite nebude. Ale vlastne dobre, že Švantner ostáva nezbadaný (aj keď už je zaslúžene zbadaný J. Števčekom i ďalšími), buďme radi, že sa doňho nenamočilo pero novinára a neurobilo z neho kultového autora v časoch, keď kultovým znamená byť predovšetkým pultovým – predajne úspešným.“[21]
Pointa – prekvapivý a vtipný záver
Glosa má vykryštalizovať k zaujímavému, ideálne neočakávanému finále. Mikulove závery sú často vtipné i hodnotiaco pointované. Sú podporované nápaditou prácou s jazykovými prostriedkami: „Peter Sagan mládež podnecuje, priam nieti (zapaľuje) i vychováva, táto kniha veru nie. Je to totiž – na rozdiel od samotného Sagana – ‚produkt‘ a účelom ‚produktu‘ nie je formatívne pôsobiť, ale byť kúpený. Takže Sagan na svojho Kožíka ešte len čaká…“[22] Ukážka glosuje knihu Petra Sagana Môj svet (2018). Mikula ju porovnáva s dielami Františka Kožíka, píšuceho okrem iných aj o známom športovcovi z 50. rokov 20. storočia Emilovi Zátopkovi. Svoje kritické hodnotenie pointuje cez komparatívny princíp. Opätovne upozorňuje na marketingový a trhový charakter diela – účely knižného zisku povrchne spracovaných biografií slávnych ľudí.
K ďalším funkčným aspektom Mikulových glos
Metakritika je jedna z významných funkcií literárnej kritiky[23]. „Kritiky kritík“ majú neraz signifikantné miesto pri pohybe literárnokritického myslenia a diania[24] daného literárnohistorického obdobia. V Mikulových glosách možno sledovať metakritickosť pomerne často: „V jeho prípade [tu v prípade Thea Florina, pozn. L. Š.] mám však dojem, že pod dojmom krivdy, ktorá sa mu diala, sa vo ‚fáze rehabilitácie‘ básnikovi odpúšťalo viac, ako bolo potrebné pre triezve hodnotenie jeho prínosu, že paradoxne práve jeho ‚zabúdanosť‘ ho až priveľmi vyzdvihla. Pomaly sa opäť dostávame do štádia ‚splácania dlhov‘ a bolo by kultúrne neprezieravé či priam retardujúce, keby sme znovu podľahli onomu kyvadlovému mechanizmu. To, čo bolo zabúdané a obchádzané treba sprítomniť, postaviť, kam patrí, nie však vyššie! U Florina si dnes pozornosť zaslúžia najmä jeho blúznivé, extatické, halucinačné polohy, jeho dekadentná mystickosť, čo síce pôsobí značne neautenticky (…), no práve takáto nuansovaná neautentickosť je zrejme najvýstižnejšou črtou jeho básnického profilu.“[25] Úryvok poukazuje na dnes už menej známeho dolnokubínskeho básnika a kultúrneho organizátora Thea H. Florina, ktorý pracoval v 40. rokoch 20. storočia pre londýnsku exilovú vládu a istý čas bol aj tajomníkom Vlada Clementisa. Metakritickosť sa tu naznačuje v kontexte hodnotenia Florinovej poézie, napísanej v 60. rokoch 20. storočia a koncom 80. rokov 20. storočia [reakcia je na posmrtný výber Florinových básní Sentimentálna púť z roku 1988, pozn. L. Š.]. Mikula upozorňuje, že Florinove texty i osobnosť ich autora si síce pozornosť zasluhujú, ale pripomenutie si básnikovho perzekvovania v totalitnej dobe nesmie byť na úkor objektívneho hodnotenia jeho výstupov.
Zaujímavým príkladom je aj postulatívne zhodnotenie literárneho textu a prekladu Fantastických poviedok (1987) Rolanda Dahla: „Tento slovenský Dahl je akýsi nudný, trvalo mi rok, kým som knihu po troche prečítal. Žijeme vo svete, ktorý si žiada byť interpretovaný, ba je to priam nutnosť, ak si chceme zachovať aký-taký prehľad, ak sa chceme zachovať. Reflex všetko interpretovať môže však byť aj zdrojom potešenia, napríklad čitateľského: radosť z interpretácie je i radosťou zo zjednodušenia, z redukovania bohatosti textu na základe schémy (architém, mytologémy), z odhalenia jednoduchej podstaty zložitého javu. Dahl nám túto radosť odopiera, lebo sám si ju doprial vo vzťahu ku skutočnosti, jeho text nemôžem zjednodušiť, lebo sám je už zjednodušením sveta na základné životné štruktúry, na paradoxné schémy, ironické štúdie a prapodivné preparáty života. Nepodarilo sa mu pred čitateľom zamaskovať svoju inteligenciu, a to sa v umení nerobí, keďže to robí z čitateľa konzumenta: prečítaním poviedky sa ‚vec‘ končí – a mala by sa začínať!“[26] V glose môžeme sledovať sústredenejší pohľad na analýzu tvorivého procesu hodnoteného autora, čím zasahuje aj zložité estetické východiská pre proces literárnej tvorby. Zároveň nám tu Mikula odhaľuje aj svoj literárnokritický a estetický postulát – od umenia očakáva, že bude pre recipienta istou „detektívkou“ a výraznejšie odčíta súvislosti príbehu až v zatextovom priestore.
Záver
Literárnokritická glosa je, tak ako aj iné publicistické glosy, koncízna, jazykovo príťažlivá, umelecky modelovaná, hodnotiaca a názorová či kritická reflexia. Z hľadiska literárnej kritiky nachádzame v Mikulových glosách rôzne roviny zhodnocovania umeleckých textov od analytických fáz hodnotenia (jazyk, forma, význam a pod.) až po literárnohistorické kontexty či vsádzanie umeleckého diela do kultúrno-spoločenského diania. A síce hodnotenie v jeho glosách má zväčša negatívny charakter, objavujú sa uňho aj formy pozitívnej glosy. Zasahuje rôzne literárnokritické funkcie, od hodnotiacej až po metakritickú, postulatívnu, operatívnu. Funkcia poznávania je v pozadí, čo súvisí s predpokladom, že recipient pozná literárny kontext a nie je mu potrebné obšírne prinášať všetky informácie, stačí len niektoré naznačiť. Aj z toho dôvodu sú glosy skôr aktuálne pre dobu, v ktorej vznikli. Niektoré kultúrnospoločenské pohyby spred desaťročí môžu byť pre súčasného čitateľa nepoznané a je nutné si ich dohľadať, inak sa v glosách stráca. Tematizovaný žáner, aj napriek tomu, že sa v súčasnosti z literárno-publicistického priestoru vytráca, je informačno-názorovým modelom, ktorý môže byť pre svoju umelecko-ironickú rovinu stále čitateľsky pútavým.
L i t e r a t ú r a
KIČURA SOKOLOVÁ, Jana: Glosa. In: SLANČOVÁ, Dana a kol. Úvod do štúdia žurnalistických žánrov v tlačových médiách. Prešov: Prešovská univerzita v Prešove, 2022, s. 257 – 262. ISBN 978-80-555-2892-2.
KLAPÁKOVÁ, Mária: Perspektívy prítomnosti. Prešov: Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove, 2020. ISBN 978-80-555-2648-5.
LOLLOK, Marek: Kritika v pohybu. Literární kritika a metakritika 90. let 20. století. Brno: Masarykova univerzita, 2019. ISBN 978-80-210-9416-1.
MIKULA, Valér: Nečakanie na lepšie časy. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1999, ISBN 80-220-0940-7.
MIKULA, Valér: 5 x 5 a iné kritiky. Levice: L. C. A., 2000. ISBN 80-88978-37-8.
MIKULA, Valér: Kritiky. Recenzie, články a glosy 1969 – 2019. Levice: KK Bagala, 2019. ISBN 978-80-89973-34-7.
MISTRÍK, Jozef: Žánre vecnej literatúry. Bratislava: SNP, 1975.
MISTRÍK, Jozef: Štylistika. Bratislava: Veda, 2021. ISBN 978-80-224-1892-8.
RONČÁKOVÁ, Terézia: Žurnalistické žánre. Ružomberok: Verbum, 2019. ISBN 978-80-561-0736-2.
SLANČOVÁ, Dana: Praktická štylistika. Prešov: Slovacontact, 1996. ISBN 80-901417-9-X.
SŁAWIŃSKI, Janusz: Funkcie literárnej kritiky. In: Romboid. Roč. 3, 1968, č. 5 – 6, s. 120 – 130.
STANKOVÁ, Mária: Literárna kritika v slovenských médiách včera, dnes a… Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, 2021. ISBN 978-80-223-5122-5.
ŠMATLÁK, Stanislav: Hodnoty a hodnotenie. In: BAGIN, A. Funkcia umeleckej kritiky. Bratislava: Tatran, 1981, s. 11 – 30.
TUŠER, Andrej: Ako sa robia noviny. Bratislava: Sofa, 2003. ISBN 80-89033-26-1.
VALČEK, Peter: Slovník literárnej teórie A – Ž. Bratislava: LIC, 2006. ISBN 80-89222-09-9.
P o z n á m k y
[1] Valér Mikula (1949) sa venuje sústavnejšie literárnej kritike od konca 70. rokov 20. storočia. Sústredene písal najmä pre časopis Romboid (okrem tradičných recenzií i kratšie literárnokritické útvary v rubrikách Kritické observatórium, Ex libris) alebo v Slovenských pohľadoch, kde mal istý čas rubriku 5 x 5; v 90. rokoch písal tiež do časopisu RAK. Výbery z jeho literárnokritickej činnosti vyšli napr. v Literárnom observatóriu (1989), 5 x 5 a iné kritiky (2000), Kritiky. Recenzie, články a glosy 1969 – 2019 (2019).
[2] Porov. TUŠER, A.: Ako sa robia noviny. Bratislava: Sofa, 2003, s. 113; VALČEK, P.: Slovník literárnej teórie A – Ž. Bratislava: LIC, 2005, s. 127; KIČURA SOKOLOVÁ, J.: Glosa. In: SLANČOVÁ, D. a kol. Úvod do štúdia žurnalistických žánrov v tlačových médiách. Prešov: Prešovská univerzita v Prešove, 2022, s. 257.
[3] Porov. KIČURA SOKOLOVÁ, J.: Glosa. In: SLANČOVÁ, D. a kol. Úvod do štúdia žurnalistických žánrov v tlačových médiách. Prešov: Prešovská univerzita v Prešove, 2022, s. 258; TUŠER, A.: Ako sa robia noviny. Bratislava: Sofa, 2003, s. 113.
[4] Porov. RONČÁKOVÁ, T.: Žurnalistické žánre. Ružomberok: Verbum, 2019, s. 124 – 125.
[5] Žánre publicistického štýlu sa rozdeľujú na spravodajské, analytické a beletrizované. Porov. RONČÁKOVÁ, T.: Žurnalistické žánre. Ružomberok: Verbum, 2019, s. 92.
[6] Porov. KIČURA SOKOLOVÁ, J.: Glosa. In: SLANČOVÁ, D. a kol. Úvod do štúdia žurnalistických žánrov v tlačových médiách. Prešov: Prešovská univerzita v Prešove, 2022, s. 258.
[7] KIČURA SOKOLOVÁ, J.: Glosa, 2022, s. 258.
[8] Daniela Slančová vymedzuje tzv. žánrové kritériá, parametre (konceptualizácia žánru): tematický, funkčný, kompozičný formálny, jazykový. V rámci formálneho parametra, okrem iného, možno sledovať napríklad rozsah žánru. Bližšie o tom pozri: SLANČOVÁ, D. Praktická štylistika. Prešov: Slovacontact, 1996, s. 116 – 119; SLANČOVÁ, D. a kol. Úvod do štúdia žurnalistických žánrov v tlačových médiách. Prešov: Prešovská univerzita v Prešove, 2022, s. 123 – 129.
[9] O tom bližšie pozri ŠMATLÁK, S.: Hodnoty a hodnotenie. In: BAGIN, A. Funkcia umeleckej kritiky. Bratislava: Tatran, 1981, s. 22 – 23.
[10] MISTRÍK, J.: Štylistika. Bratislava: Veda, 2021, s. 473.
[11] Jozef Mistrík diferencuje tri typy glos: pozitívnu, kritickú a polemickú. Porov. MISTRÍK, J.: Žánre vecnej literatúry. Bratislava: SNP, 1975, s. 146.
[12] MIKULA, V.: Kritiky. Recenzie, články a glosy 1969 – 2019. Levice: KK Bagala, 2019, s. 227.
[13] MIKULA, V.: Kritiky, 2019, s. 227.
[14] MIKULA, V.: 5 x 5 a iné kritiky. Levice: L. C. A., 2000, s. 7 – 8.
[15] Mária Klapáková na základe podrobnej analýzy literárnokritických textov stanovila štyri vnútorne bohato diferencované zložky kritérií hodnotenia umeleckého textu. Ide o zložku kontextovú, literárnu, mimoliterárnu a jazykovú. Porov. KLAPÁKOVÁ, M.: Perspektívy prítomnosti. Prešov: Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove, 2020, s. 37 – 48.
[16] MIKULA, V.: Kritiky. Recenzie, články a glosy 1969 – 2019. Levice: KK Bagala, 2019, s. 229.
[17] MIKULA, V.: Nečakanie na lepšie časy. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1999, s. 8 – 7. Dvaja spomenutí literárni kritici – Jozef Miloslav Hurban a Alexander Matuška, prvý píšuci v 40. až 80. rokoch 19. storočia, druhý v prvej polovici 20. storočia, mali podobne ako Mikula expresívny a ironický štýl hodnotenia.
[18] MIKULA, V.: 5 x 5 a iné kritiky. Levice: L. C. A., 2000, s. 7.
[19] MIKULA, V.: 5 x 5 a iné kritiky, 2000, s. 27.
[20] MIKULA, V.: Kritiky. Recenzie, články a glosy 1969 – 2019. Levice: KK Bagala, 2019, s. 197.
[21] MIKULA, V.: Kritiky. Recenzie, články a glosy 1969 – 2019. Levice: KK Bagala, 2019, s. 228.
[22] Tamže, s. 231.
[23] V literárnej kritike sa hovorí o niekoľkých výrazných funkciách. Okrem metakritickej, hodnotiacej, poznávacej je to aj funkcia postulatívnosti, operatívnosti, vzdelávania či marketingu. Porov. SŁAWIŃSKI, J.: Funkcie literárnej kritiky. In: Romboid. Roč. 3, 1968, č. 5 – 6, s. 120 – 130. STANKOVÁ, M.: Literárna kritika v slovenských médiách včera, dnes a… Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, 2021, s. 21 – 37.
[24] O metakritike viac pozri: LOLLOK, M.: Kritika v pohybu. Literární kritika a metakritika 90. let 20. století. Brno: Masarykova univerzita, 2019, s. 17 – 18.
[25] MIKULA, V.: 5 x 5 a iné kritiky. Levice: L. C. A., 2000, s. 46.
[26] MIKULA, V.: 5 x 5 a iné kritiky, 2000, s. 32 – 33.
Mgr. Lukáš Švajlenin, PhD.
Katedra slovenského jazyka a literatúry
Filozofická fakulta KU v Ružomberku
Hrabovská cesta 1B
034 01 Ružomberok
ORCID: 0009-0009-9642-9648
e-mail: lukas.svajlenin@ku.sk